Dejiny Košíc

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Dejiny Košíc sú dejinami druhého najväčšieho mesta Slovenskej republiky, metropoly Východného Slovenska, niekdajšieho hlavného mesta Horného Uhorska, hlavného strediska protihabsburských stavovských povstaní a zároveň sídelného mesta sedmohradských kniežat, protitureckej pevnosti, medzinárodnej kupeckej metropoly a druhého slobodného kráľovského mesta stredovekého Uhorska.

Košice sa vyvinuli z trhovej osady slovenského pôvodu v kotli rieky Hornád (na náplavovom kúželi sútoku rieky Hornád a Čermeľského potoka) na styku Slovenského rudohoria a výbežku Panónskej panvy – ktorému neskôr mesto samo dalo meno – Košickej kotliny. Villa Cassa bola najdôležitejšou osadou v regióne s veľkým farským kostolom, o ktorom prvá písomná zmienka pochádza z roku 1230. Okrem pôvodného staroslovenského a maďarského obyvateľstva výraznejšie pribúdali v 13. storočí k národnostnej štruktúre mesta nemeckí osadníci, ktorým boli udeľované lokačné privilégiá už pred rokom 1249. V roku 1290 dostali Košice mestské práva a ako sídlo Kráľovskej komory sa stali najdôležitejším mestom Horného Uhorska. Ako prvé mesto v regióne obohnané hradbami sa vyvinuli v obchodnú metropolu s výnosným právom skladu.

Námestie pred Dómom od Jakuba Alta z roku 1839

V čase ohrozenia meštianskych slobôd a diaľkového obchodu šľachtickým rodom Aba Omodejovcov v rokoch 1311 – 1312 Košičania suverénne vystúpili na svoju obranu a pomohli kráľovi Karolovi Róbertovi oligarchov zlikvidovať. Košice sa stali oporou kráľovskej moci a boli im udelené mnohé hospodárske a právne výhody. Vrcholom kráľovskej priazne bolo Veľké privilégium Ľudovíta Veľkého pre mesto Košice z roku 1347 a udelenie erbu Košíc z roku 1369 – prvého erbu pre právnickú osobu v Európe vôbec. Za kráľa Žigmunda Luxemburského ďalej prekvitali košické remeslá a obchod, v ktorom najdôležitejším partnerom im bol poľský Krakov. Bol vystavaný nový Kráľovský dom a začalo sa s výstavbou najväčšej katedrály v Uhorskom kráľovstveDómu svätej Alžbety. Stredoveká konjunktúra vrcholila za vlády Mateja Korvína, kedy obývalo mesto spolu s predmestiami pod hradbami, huštákmi, okolo 10 000 obyvateľov. Košice boli najväčším stredovekým mestom na území Slovenska a druhým slobodným kráľovským mestom v hodnostnom poradí uhorských miest s mestskými výsadami, akými disponoval len Budín.

Obdobie raného novoveku poznamenalo rozdelenie Uhorska na tri časti (1541 – 1699), pričom kvôli svojej polohe a významu Košice často oscilovali medzi Habsburskou ríšou a Sedmohradskom. Bohaté mesto obohnané niekoľkovrstvovými hradbami bolo od 16. storočia budované ako silná protiturecká pevnosť s bastiónovým systémom opevnenia. Pre organizovanie vojenských operácií a finančnú správu Horného Uhorska boli v meste ustanovené úrady Hornouhorského hlavného kapitanátu a Spišskej komory. V meste sa plne ujala reformácia, pričom nemecké a slovenské obyvateľstvo vyznávalo luteránstvo a maďarské obyvateľstvo kalvínstvo. Ich spor s katolíkmi o Dóm svätej Alžbety z roku 1604 bol jednou z prvých rozbušiek vojenského súperenia o náboženskú znášanlivosť, ktoré neskôr vyústilo do celoeurópskeho konfliktu Tridsaťročnej vojny. Protestanské Košice boli v rokoch 1604 – 1606 za kniežaťa Štefana Bočkaja, v rokoch 1619 – 1626 za kniežaťa Gabriela Betlena a v rokoch 1644 – 1648 za kniežaťa Juraja I. Rákociho sídelným mestom Sedmohradska a centrom protihabsburských povstaní. V rokoch 1682 – 1685 zase centrom Tököliho hornouhorského kniežatstva, podriadeného priamo Osmanskej ríši. V rokoch 1704 – 1711 si z Košíc urobil hlavnú základňu knieža František II. Rákoci v boji za „vlasť a slobodu“ Uhorského kráľovstva.

Satmárskym mierom 1711 začala nová etapa košických dejín pod permanentnou vládou Habsburgovcov. Vojnami, epidémiami a prírodnými živlami zdevastované mesto, s tretinou obyvateľsvta oproti stavu z čias kráľa Mateja Korvína, sa pomaly zotavovalo z nepriazne politického diania a odklonu dôležitých obchodných spojení. V 18. storočí nastúpila doba rekatolizácie, štýlu baroka a osvieteneckých reforiem. V roku 1783 bol zrušený štatút Košíc ako pevnosti, čo umožnilo postupné splynutie vnútorného mesta s huštákmi. Bastióny košického mestského opevnenia sa menili v prvé manufaktúrne areály, zasypané vodné priekopy v okružné triedy. Po revolúcii v rokoch 1848 – 1849 sa mesto začalo výraznejšie spriemyseľňovať, v roku 1860 dorazil prvý vlak a v roku 1891 otvorila prevádzku koňská pouličná dráha. V Košiciach pôsobilo niekoľko slovenských, ako i maďarských obrodencov. Po roku 1867 však badať výrazný vplyv maďarizácie obyvateľstva a budovania Košíc ako hornouhorského centra maďarskej kultúry. Košice sa premenili na výstavné mesto s renovovanou katedrálou, honosným divadlom, štýlovými secesnými budovami rôznych štátnych inštitúcií a meštianskych spolkov.

V roku 1918 sa mesto stalo súčasťou Česko-Slovenska. Hospodárska vyspelosť Prvej česko-slovenskej republiky sa odrazila v zdvojnásobení počtu obyvateľstva. Mnoho Košičanov sa vrátilo ku svojej slovenskej národnosti, mesto si však udržalo multikultúrny charakter až do druhej svetovej vojny, na záver ktorej stratilo početnú židovskú menšinu. V rokoch 1938 – 1945 patrili Košice Maďarskému kráľovstvu. V roku 1945 tu bol podpísaný povojnový program obnoveného Česko-SlovenskaKošický vládny program. V roku 1948 sa k moci v Česko-Slovensku dostali komunisti a mestský majetok bol znárodnený. V roku 1965 boli spustené Východoslovenské železiarne pre 25 000 zamestnancov, čo výrazne ovplyvnilo urbanistický rast mesta. Početné košické sídliská obkolesili mesto zo všetkých svetových strán a vyrástli aj na mieste zasanovaných predmestí. Košice boli piatym najväčším a najrýchlejšie rastúcim mestom federácie. Od roku 1993 sú druhým najväčším mestom Slovenskej republiky a sídlom Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Obsah

Okolie dnešných Košíc v praveku[upraviť | upraviť zdroj]

Okolie Košíc patrí k najvýznamnejším pravekým archeologickým lokalitám na Slovensku, hlavne vďaka nálezisku kamennej a bronzovej doby – Košice-Barca[1] a nálezisku bronzovej doby európskeho významu – Nižná Myšľa.[2]

Priaznivé prírodné podmienky južnej časti Košickej kotliny mali vplyv na dochovanie sa dokladov o ľudskej činnosti už z obdobia stredného paleolitu v podobe pästných klinov (Poľov, Kechnec). Mladopaleolitická kultúra Aurignacien, rozšírená od Blízkeho východu až po západnú Európu, už budovala prvé obydlia – polozemnice. Práve také sa odkrylo v archeologickej lokalite Barca. Z Barce pochádzajú aj kamenné nástroje z obdobia mezolitu, neolitu (kultúra s lineárnou keramikou, bukovohorská kultúra) a eneolitu (polgárska kultúra, badenská kultúra). Inými náleziskami kamennej doby v okolí mesta sú Košice – Červený rak, Seňa, Ružín – Medvedia jaskyňa, Milhosť, Valaliky, Čečejovce, Šebastovce (polgárska kultúra).

Vozík-hračka z Nižnej Myšle

Stará bronzová doba bola v okolí dnešných Košíc reprezentovaná koštianskou kultúrou v jej staršej fáze. Hroby tejto kultúry boli odkryté v Košiciach pri teplárni (172 hrobov) a v Čani (162 hrobov). Vysoký stupeň rozvoja dosiahla otomanská kultúra, pre ktorú bolo typické stavanie opevnených osád. Osada Barca s prvkami urbanizácie mala jeden až trojpriestorové domy zoskupené v štyroch radoch do čiastočne vydláždených ulíc. Val okolo osady dosahoval výšku dvoch metrov. Ďalšou unikátnou osadou bola Nižná Myšľa (1700 pred Kr. – 1 400 pred Kr.) s okolo 760 preskúmanými hrobmi. Obyvatelia osady udržiavali čulé kontakty so Stredomorím, s ktorým obchodovali s jantárom. Archeologický výskum lokality trvá od roku 1977 za medzinárodnej účasti. Bohatý nálezový materiál obsahuje aj špecializovanú hračku – ornamentálny hlinený vozík, a obetnú jamu so štyrmi zavraždenými. Obe sú pútavými exponátmi Východoslovenského múzea v Košiciach. Nižnomyšľanské nálezisko sa pre svoju unikátnosť a rozsah označuje za „slovenské Mykény.“[3]

V halštatskej dobe sa rozšírila keramika vyrábaná na hrnčiarskom kruhu. Najvýznamnejšou lokalitou obdobia sú Čečejovce s dokladmi ťažby a spracovania železa. Iným významným nálezom je 17 kusov poľnohospodárskych nástrojov opäť z Nižnej Myšle. Kelti sa na okolí začali usádzať okolo roku 300 pred Kr., keltské sídliská boli zistené v Trstenom pri Hornáde, Zádieli a Žarnove. Ich pohreby boli odkryté aj v Košiciach. Od polovice 1. storočia pred Kr. sa miesili s Dákmi. V 2. storočí tu prenikla przeworská kultúra (osada s hrnčiarskou dielňou v Šebastovciach) a v 3. storočí kultúra s neznámou identitou. Doba sťahovania národov je na území Košíc reprezentovaná hrobmi z Čane a Košíc (verejný cintorín a magnezitová baňa – nález striebornej pozlátenej pracky z opaska). Od 5. storočia tu začali prenikať Slovania, ktorých zmiešané slovansko-avarské hroby zo 6. – 8. storočia sa zachovali v Barci, Kechneci, Šebastovciach a Valalikoch.[4]

Ranostredoveké preduhorské Košice[upraviť | upraviť zdroj]

Veľmožský meč z 2. polovice 10. storočia je vystavený vo Východoslovenskom múzeu
Ilustračná poľská mapka zobrazuje „slovenský“ zábor poľského panovníka Boleslava Chrabrého na začiatku 11. storočia, ktorý zahŕňal i Pohornádie. Dohodou s uhorským kráľom Štefanom I. sa rozhodlo, že toto územie bude začlenené do rámca novozaloženého Uhorského kráľovstva.

Slovanské osídlenie[upraviť | upraviť zdroj]

Mesto Košice sa vyvinulo v geografickom styku výbežkov vnútorných Karpát a Východopanónskej panvy v údolí rieky Hornád z osady slovanského pôvodu. Slovanské osídlenie Košickej kotliny je kontinuálne dokázané od 7. storočia, čoho potvrdením sú nálezy slovansko-avarských pohrebísk z Barce, Šebastoviec, Valalík a Kechneca. Slovanské kmene si tu vybudovali v 9. a 10. storočí niekoľko hradísk, ktoré kultúrne gravitovali k Veľkej Morave, aj keď nie je dokázané, že pohanské osídlenie Košickej kotliny bolo jej integrálnou súčasťou. Hradisko Starý Hrad (Óvar) bol situovaný na východ od obce Seňa. Ďalšie boli lokalizované v Barci, na vrchu Hradová a v lokalite Breh (v dnešnej mestskej časti Krásna nad Hornádom) na mieste neskoršieho benediktínskeho kláštora. Slovanský pôvod názvu nie je v okolí ničím nezvyčajným, zachovali sa aj miestne názvy Blatan, Čermeľ, Pstružník, Verbelica, a napokon aj samotný názov mesta Košice. Významným archeologickým objavom z neďalekého štrkoviska v Krásnej je aj bohato zdobený meč slovanského veľmoža druhej polovice 10. storočia porýnskej proveniencie, svedčiaci o vyspelých obchodných a spoločenských stykoch Košickej kotliny.[5]

Osada Košových ľudí a vývoj názvu mesta[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasná slovenská historická a lingvistická veda sa zhoduje[6], že názov mesta Košice je odvodený od slovanského osobného mena Koša. Pôvodný význam názvu bol osada ľudu Košových. Identita Košu je však neznáma. Mohol to byť starešina osady, alebo už ranofeudálny pán.[7] Zjavne išlo o veľmi autoritatívnu osobu, keď sa jeho meno ujalo pre pomenovanie tejto čulej trhovej osady a jej okolitého zázemia.Túto hypotézu však oslabuje skutočnosť, že meno Košice majú aj niektoré iné obce-osady v Čechách a na Slovensku, napr. aj v Poľsku, príp. v iných štátoch Európy.

Názov Koša prevzali po svojom príchode do Košickej kotliny v 40. rokoch 11. storočia aj Maďari v paralele Kassa, Kossa, Cossa, a teda ešte bez patronymickej prípony -fa, -patak, ktoré sú príznačné pre prevzatia do maďarčiny až v 13. storočí. Aj slovenská partonymická prípona -ice je neskorším dodatkom. Napokon latinčina a nemčina prevzali maďarskú formu Cassa, z čoho vzniklo neskoršie Cassovia a Kaschau. Slovenská forma sa prvykrát objavuje v uhorských stredovekých listinách od roku 1441.[8], ale krakovskí kronikári zapisovali názov Košíc, ako ho počuli od Košičanov, v tvare Cosszicze už v rokoch 1382 – 1383.[9]

Maďarské osídlenie[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1018 sa prvý uhorský kráľ Štefan I. Svätý dohodol s rozpínavým poľským kniežaťom Boleslavom Chrabrým, ktorý od roku 1001 zaberal územie zhruba dnešného Slovenska, na spoločných uhorsko-poľských hraniciach na prirodzenom hrebeni masívu Karpát. K osídľovaniu tohto územia Maďarmi však dochádzalo iba postupne, na území Východného Slovenska ešte pomalšie, ako na jeho západe. V 10. storočí existuje doklad o maďarskej prítomnosti iba pri dolnom toku Hornádu a Slanej, nie viac severne ako súčasná obec Garadna. Posúvanie Maďarov severnejšie do Košickej kotliny spadá do konca vlády Štefana I. a do obdobia vlády jeho švagra Samuela Abu z veľmožského rodu Abovcov.[10]

Košice za dynastie Arpádovcov[upraviť | upraviť zdroj]

Komitát Novum Castrum[upraviť | upraviť zdroj]

Rodové majetky Abovcov sa rozprestierali vo východnej časti kráľovstva v podhorí Matry. Počas svojej krátkej vlády kráľ Samuel Aba (1041 – 1044) rozširoval práve týmto smerom kráľovskú správu. V Košickej kotline nechal vystavať nový komitátny hrad Novum Castrum (Újvár, resp. Abaújvár) oproti bývalému slovanskému hradisku Starému Hradu (Óvár) v Seni – na druhom brehu Hornádu, v dnešnej obci Abaújvár. Tým bolo Pohornádie plne integrované do systému komitátov Uhorského kráľovstva. Názov novovzniknutej stolice, ktorá zahrňovala okrem Abovu Šariš a Heveš, bol totožný s menom hradu. Do latinčiny prenikol názov z maďarskej verzie, a teda Abaujvariensis, ktorý sa vžil natoľko, že prešiel do názvu neskoršej Abovskej župy. Pre svoju rozľahlosť sa komitát rozpadol za Bela IV. na menšie župy a z hradu zostali iba ruiny.[11]

Kristianizácia územia mesta[upraviť | upraviť zdroj]

Dispozícia opátstva v Krásnej s rajským dvorom, dvojvežovou bazilikou a rotundou podľa B. Polla

Abovci boli náruživí podporovatelia kresťanstva v tejto pohanskej oblasti a jeho šírením boli zasiahnutí v jednom dobovom horizonte tak Starí Slováci ako aj Maďari.[12] Pre šírenie kresťanstva v kraji mali slúžiť panské kostolíky, ktoré boli uhorským úzom stavané spravidla na dobre prístupnom mieste medzi jednotlivými dedinami a osadami. Takým bol aj jednoloďový románsky kostolík, datovaný do 11. storočia a prestavaný v prvej polovici 12. storočia, ktorý stál na mieste neskoršieho benediktínskeho kláštora v Krásnej nad Hornádom, a ktorého základy boli odhalené pri archeologickom výskume lokality Breh archeológom Belom Pollom v rokoch 1971 – 1985.[13]

Predpokladá sa, že na území neskoršieho mesta Košice stál už pred polovicou 11. storočia väčší a významnejší kostol ako ten v Krásnej. Slúžil bohatej farnosti pri strediskovej osade trhovníkov, ktorá sa vyvinula na území potomkov Košových ľudí. Ako významná križovatka v údolí Hornádu, dobre chránená z troch svetových strán prírodnou hradbou, vynikala táto osada nad ostatnými osídleniami v kotline.[14]

Benediktínsky kláštor v Krásnej[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie prelomu 11. a 12. storočia znamená konsolidáciu vnútropolitických pomerov v Uhorsku a ukotvenie pevných sociálnych a inštitucionálnych väzieb v kráľovstve. Do obdobia vlád podporovateľov kresťanstva vo svätoštefánskych tradíciách Ladislava I. a Kolomana I. (1077 – 1116) spadá aj príchod benediktínskych mníchov na územie Východného Slovenska. Ako znak civilizačnej vyspelosti bolo ich usadenie v regióne podporované aj Abovcami, ktorí im zverili do užívania krásňanský kostolík. Ten im však pre misijné a hospodárske potreby nepostačoval a na jeho mieste si čoskoro vybudovali trojloďovú baziliku s dvoma vežami priliehajúcu ku kláštoru s typickou benediktínskou dispozíciou. Takto vystavaný benediktínsky kláštor v Krásnej (v dnešnej mestskej časti Krásnej nad Hornádom) bol v roku 1143 zasvätený Panne Márii jágerským biskupom Martýriuom, ako spomínajú Bratislavské anály. Kláštorné opátstvo v Krásnej bolo prvým kláštorom v priestore severovýchodného Uhorska a jedným z prvých v Uhorsku vôbec.[15] Malo slúžiť pre trvalé zakorenenie kresťanstva na tomto území, kde stále prežívali pohanské tradície, pričom bazilika pravdepodobne slúžila aj miestnym obyvateľom.[16] Opátstvo zaniklo pred rokom 1590, keďže podľa písomných prameňov bolo v tomto čase už v rozvalinách.[17]

Villa Cassa[upraviť | upraviť zdroj]

V hornádskom údolí mestského kotla existovala čulá významná osada Košice skôr, ako sa nám zachovali prvé písomné pramene. Prvá známa písomná zmienka o Košiciach je podľa ľubinskej listiny Jágerskej kapituly z roku 1230, ktorá informuje o predaji pozemkov Košičanmi. Záznam spomína, "že Šimon, syn kňaza Gregora z osady Košice a Peter, syn Pavla tiež odtiaľ"[18] predávajú pozemky iným vlastníkom za 9 hrivien. Medzi nehnuteľnosťami je spomínaný mlyn. Hranice pozemku sú podrobne popísané. Rozprestierali sa na juh od osady Košice a na sever od dediny Ľubina, ktorá sa v listine spomína, a ktorá katastrálne existovala do 2. polovice 18. storočia.[19]

Listina označuje Košice termínom Villa Cassa, teda kráľovská osada Košice. V listine sa spomína farár, čo indikuje existenciu kostola v nej, ktorý najpravdepodobnejšie vznikol v čase stabilizovania kresťanstva v tomto regióne do polovice 11. storočia. Išlo o predchodcu neskoršieho Dómu sv. Alžbety, románsko-gotický kostol sv. Michala, čo bolo pravdepodobne pôvodné patrocínium košického kostola. K jeho zmene došlo až v 2. polovici 13. storočia s príchodom veľkej vlny nemeckých kolonistov. Samotná osada starousadlíkov nebola dosiaľ archeologicky zistená. Existujú tri teórie o jej lokalizovaní:[20]

  • dnešná Kováčška ulica, ktorá bola v stredoveku nazývaná Windishe Gasse, resp. Platea Sclavorum (Branislav Varsik, Ondrej Richard Halaga)
  • dnešná Alžbetina ulica (Štefan Eliáš)
  • mimo súčasného jadra mesta, na južnom predmestí (Jozef Duchoň)

Nemeckí kolonisti a ich privilégiá[upraviť | upraviť zdroj]

Za vlády významného arpádovského kráľa Bela IV. v roku 1241 napadli Uhorsko Mongoli, ktorí útočili aj v okolí Košíc (Jasov). Po spustošení krajiny sa Belo IV. snažil o opätovné osídlenie vyplienenej zeme prizvanými hosťami zo saského Nemecka. Týmto hosťom boli zaručené výsady vymáhania dávok od usadlostí, výhody pri odvádzaní desiatkov a vymedzenie samosprávy. Vieme to podľa zachovanej listiny z roku 1249, kedy kráľ daroval hosťom zo Sene také privilégiá, čo dovtedy užívali len hostia z Košíc (libertas hospitum de Kassa). Košice teda už pred rokom 1249 disponovali prvými privilégiami.

Nemci tak zakladajú nové kolonizačné mesto so šošovkovitým námestím (Hlavná ulica) a uličnou sieťou dnešného historického jadra. Výrazne taktiež prispeli k multinárodnostnému charakteru mesta, v ktorom sa miesili so slovenským a maďarským starousadlíckym obyvateľstvom. Keďže ich rady sa rozširovali, žiadali od kráľa ďalšie pozemky, čo im bolo potvrdené darovacou listinou Štefana V. z roku 1261. V nej kráľ udeľuje hosťom z Košíc Samphlebenovi a Oblovi pozemky Horných Košíc, teritórium pod vrchom Hradová, medzi potokom Čermeľ a riekou Hornád. Zásadný význam listiny bol v tom, že sa Košičania oslobodzovali od vojenskej služby, boli vyňatí z právomoci Abaujvárskeho komitátu a mohli si voliť vlastného sudcu.

Výsadná listina, povyšujúca Košice na mesto a udeľujúca im mestské výsady, sa nezachovala. Historik Ondrej Richard Halaga predpokladal, že sa tak stalo určite okolo roku 1290. V roku 1290 totiž jágerský biskup Andrej II. vyňal Košice spod právomoci abaujvárskeho archidiakona. Košická fara tak podliehala priamo biskupskej jurisdikcii. Tejto cirkevnej autonómii musela predchádzať autonómia civilná.[21] Podľa súčasných názorov však Košice patrili k mestám s čiastkovými privilégiami, postupne doplňovanými ďalšími v priebehu 14. storočia.[22]

Po roku 1290 sú Košice už označované iba termínom civitas, teda mesto, namiesto villa, teda osada. Z obdobia po tomto roku pochádza aj najstaršia známa mestská pečať s vyobrazením sv. Alžbety Uhorskej, patrónky mesta, na pozadí košických mestských hradieb, ktoré sú svedectvom mestského štatútu Košíc. Nedochované privilégium pravdepodobne potvrdzovalo Košiciam aj právo skladu „podľa starého zvyku“, čím sa zaradili spolu s hlavným mestom Budínom (1244) a pohraničným Podolíncom (1292) k málu uhorských miest, ktorým bolo skladové právo udelené pred rokom 1300.[23]

Na rozdiel od väčšiny slovenských miest, ktoré prevzali magdeburské mestské právo, Košice sa riadili podľa práva hlavného mesta Budín, ktoré spadalo pod norimberský právny okruh. Modifikované na miestne pomery sa košické mestské právo recipovalo ďalším mestám hornouhorskej oblasti, a to nielen tým, ktoré nepatrili pod spišské mestské právo ako Bardejov a Prešov, ale aj mestám, ktoré sa už riadili podľa práva iného okruhu, ale prešli na právny okruh košický (Stará Ľubovňa, Sabinov, Gelnica).[24]

V roku 1996 boli odhalené pozostatky Dolnej brány. Zachovala sa aj najstaršia hradba mestského opevnenia z arpádovského obdobia.
Kamenné epitafy z najstaršieho košického kostola sv. Michala, resp. sv.Alžbety sú od roku 1904 zamurované aj na severnej stene Kaplnky sv. Michala

Urbanizmus kolonizačného mesta a jeho opevnenie[upraviť | upraviť zdroj]

Nemeckí kolonisti so sebou priniesli do krajiny i nové postupy pri výstavbe svojich miest. Špecificky pre región Východného Slovenska išlo o riešenie svetovo unikátne, kde sa najvýstavnejšia ulica v strede rozširovala do tvaru šošovky, aby vytvorila priestor pre sústredenie najdôležitejších mestských stavieb (kostol a neskôr radnica) a trhu. V prípade Košíc bolo šošovkovité námestie alebo ring – Hlavná ulica – budované kolmo na staršiu zástavbu Villy Cassy, ktorú Nemci pomenovali Hnilnou ulicou, ležiacou pred románskym kostolom sv. Michala.[25]

Počiatky výstavby košických mestských hradieb spadajú do obdobia rokov 1260 – 1290, pričom okolo roku 1290 bolo hradbami obkolesené už celé mesto. Hradbový múr nemal viac ako 1 metrovú hrúbku. Dve mestské brány, Dolná a Horná, ukončovali na oboch koncoch námestie – ring, tretia umožňovala príchod od západu na Hnilnú ulicu. Opevnená plocha mala 21 hektárov, mesto ako celok 57 hektárov.[26]

Kostoly, kláštory a inštitúcie arpádovských Košíc[upraviť | upraviť zdroj]

Po roku 1235, kedy Alžbeta Uhorská - Durínska bola vyhlásená za svätú, sa jej kult stal v jej domovskom regióne nesmierne populárny. Navyše v spojení s majoritným nemeckým obyvateľstvom mesto rozhodlo o zmene patrocínia hlavného farského kostola sv. Michala v prospech svätice, takže už v roku 1283 sa spomína ako kostol sv. Alžbety. Tento jednoloďový kostol dostal pravdepodobne pri tejto príležitosti aj novú gotickú absidu.[27] Svätyňa kostola mala 11,5 x 10,25 m a jeho hlavná loď 27,8 x 14 m. Technické údaje o pôvodnom kostole sú známe z veľkej rekonštrukcie Dómu svätej Alžbety z konca 19. storočia.[28][29]

Na konci 13. storočia sa spomína aj existencia nemocnice pre chudobných – špitálu pri košickej fare (1283 hospitali pauperum ville de Cassa). Špitál pri farnosti svätého Ducha stál mimo hradieb na južnom predmestí a počas 13. až 15. storočia ho mesto muselo chrániť pred nárokmi uhorských križiakov.[30]

Žobravý rád dominikánov sa začal v Uhorsku usadzovať po roku 1220.[31] Keďže ich misijná činnosť sa sústreďovala na väčšie mestá, neobišli ani Košice. Založili si kostol s kláštorom na okraji mesta, severne od Hnilnej ulice. Presný rok výstavby ich konventu nie je známy, ale v Guidonovom zozname dominikánskych kláštorov z roku 1303 je košický už spomínaný. Dominikáni boli známi aj zriadením vyššej školy, kde pripravovali kňazov, ale i laikov na zahraničné univerzity.[32] Dominikánsky kostol je v súčasnosti najstarší zachovalý kostol v Košiciach.[33] Dominikáni tu pôsobia s prestávkami rokov 1556 – 1699 a 1950 – 1990 dodnes.

Metropolné postavenie mesta v severovýchodnej časti kráľovstva – Hornom Uhorsku, označovanom ako Parte Superioris alebo Oberland, dokladá existencia pobočky Kráľovskej komory, ktorá tu bola etablovaná v priebehu 13. storočia. Prvýkrát sa spomína v roku 1297 a slúžila pre potreby spravovania kráľovských majetkov a výberu daní. Dohliadala aj na výstavbu mestského opevnenia, čo bolo náročnou finančnou investíciou. Jej sídlom bola najvýznamnejšia svetská stredoveká stavba v meste – Kráľovský dom, stávajúci pred južným pásom hradieb.[34]

Košice v rokoch 1301 - 1526[upraviť | upraviť zdroj]

Gotické vyobrazenie tzv. Bitky pri Rozhanovciach zobrazuje záchranu kráľa košickými ozbrojencami. Dlho bol hrad na obrázku považovaný za Košický hrad alebo hrad Sokoľ, najnovšie sa historici zhodujú, že ide o samotné hradby Košíc.[35][36]

Povstanie Košičanov proti Omodejovcom[upraviť | upraviť zdroj]

Po vymretí dynastie Arpádovcov v roku 1301 nastalo obdobie nestability, v ktorom sa Košice vojensky i politicky pridali na stranu kráľa Ladislava V., bojujúceho o trón s Karolom Róbertom. Mocný šľachtický rod Omodejovcov, ovládajúci rozsiahle územia Horného Uhorska, bol však prívržencom neapolského princa Karola Róberta. Košickí mešťania spolu s mešťanmi spišských miest dokonca neúspešne zaútočili na omodejovský hrad Amadevár pri mestečku Gönc v čase, keď sa tam mladý pretendent trónu nachádzal. Omodejovci si v tomto období začali budovať pre lepšiu kontrolu Košíc novú vojenskú pevnosť – Košický hrad. Hrad bol stavaný protiprávne na území vrchu Hradová, ktoré patrilo mestu.

V roku 1307, keď snem uhorskej šľachty prijal za panovníka Karola Róberta, podarilo sa palatínovi Omodejovi Abovi získať košických mešťanov na stranu Karola, za čo mu ich on daroval do držby. Po potlačovaní mestských výsad Košičania v roku 1311 nenávideného oligarchu palatína Omodeja Abu zabili. Košičania, ktorí v tej dobe ešte netvorili privilegovaný stav, neboli kráľom potrestaní, hoci zabili prvého úradnika kráľovstva. Skrývala sa za tým premyslená politika podporovaná pápežským legátom Gentilisom, ktorá počítala s vytvorením pevného kráľovstva bez šľachtických domén. Do Košíc boli povolaní vyšetrovatelia, ostrihomský arcibiskup Tomáš, jágerský biskup Martin a vesprímsky biskup Štefan, ktorí prípad uzatvorili s tým, že Omodejovci sa musia vzdať Abova a Zemplína a nesmú sa pokúšať o opätovné dobytie mesta a narúšanie jeho práv a obchodu. V meste bolo zadržaných 47 omodejovských rukojemníkov pre udržateľnosť uznesenia.

Omodejovi synovia sa však s výsledkom nezmierili a spojili sa s mocným odbojným šľachticom Matúšom Čákom Trenčianskym. V roku 1312 došlo k rozhodujúcemu vojenskému stretu, známemu ako Bitka pri Rozhanovciach.[37] Mesto bojovalo na strane kráľa Karola Róberta ako významná meštianska sila, za čo mu boli udelené mnohé privilégiá. Preživší Omodejovci utiekli do Poľska a abovskými županmi, ako aj majiteľmi nedokončeného Košiského hradu, sa stali anjuovskí spojenci Drugetovci.[38]

V roku 1369 bol udelený Košiciam erb ako prvej právnickej osobe v Európe vôbec. Na obrázku je vrcholnegotická miniatúra erbu podľa druhej erbovej listiny mesta Košice od Židmunda Luxemburského z roku 1423, ktorá je aj prvou miniatúrou vydanou pre uhorské mesto.

Anjuovské Košice[upraviť | upraviť zdroj]

Vláda Anjuovcov znamená zlatý vek rozvoja stredovekých Košíc. Strategická poloha na výnosnej obchodnej ceste Balkán – Balt podnietila rozvoj obchodu a cechovej výroby, čoho svedectvom je najstaršia cechová listina v Uhorsku, vydaná v roku 1307 richtárom a prísažnými celého mesta Košice pre kožušnícky cech. Z tohto roku pochádza aj zmienka o prvom známom richtárovi – Arnoldovi. Košice mali právo razby vlastnej meny – košických mariek. V roku 1321 sa výmena starých mincí za nové spomína ako bežný zvyk.

Za pomoc v rozhanovskej bitke sa Karol Róbert Košiciam štedro odmenil. V roku 1319 im udelil colné privilégium na všetky územia v kompetenčnej oblasti košickej Kráľovskej komory, t. j. medzi riekami Tisou a Slanou až po komitát Bereg. V roku 1321 boli Košičania oslobodení aj od platenia zisku kráľovskej komore, ktorý mala z výmeny starých mincí za nové (lucrum camerae). Zahraniční kupci boli povinní si cudzie meny vymeniť za košickú po siedmich týždňoch.

Najdôležitejšie privilégium, ktoré potvrdilo metropolné postavenie Košíc a určilo hospodársku činnosť ich mešťanov, bolo právo skladu. Z neho mesto profitovalo najviac až do jeho zrušenia začiatkom 18. storočia. Obchodníci sa tu museli ubytovať a platiť za prenájom miesta predaja. Zároveň boli Košičania oslobodení od práva skladu v iných mestách kráľovstva, ktorým toto právo bolo prideľované zväčša až v 15. storočí. Právo skladu bolo udelené Košiciam pravdepodobne v nedochovanom privilégiu mestských práv z roku 1290. Košice ako sídlo pobočky kráľovskej komory, ktorá určovala a vyberala clá a mýta v Predtisí, boli miestom skladovej tradície obchodníkov už pred udeľovaním skladových privilégií. Navyše ako jediné v tomto regióne opevenené hradbami poskytovali kupcom dostatočnú ochranu.[23]

Košice sa tešili mimoriadnej priazni panovníka Ľudovíta I. Veľkého. Ich pozície značne vylepšil právne i hospodársky, čím umožnil ich premenu vo vyspelú stredoeurópsku metropolu. V roku 1347 udelil mestu Veľké privilégium, čím ho povýšil na druhé miesto v hierarchii uhorských kráľovských miest za sídelným mestom Budín. 7. mája 1369 kráľ vystavil unikátnu erbovú listinu, ktorá predstavuje prvý doložený mestský armáles v Európe. Erb Košíc je tak prvým znakom udeleným právnickej osobe[39], čo svedčí o kultúrnej vyspelosti Horného Uhorska v rámci stredovekej Európy.

Košické mestské právo sa stalo vzorom a odvolacou inštanciou pre okolitý región Horného Uhorska. Právo trhu a skladu podnietil rozvoj košického obchodu a remesiel. Už v roku 1344 dostali Košice čiastočné právo skladu na všetky tovary z Poľska a Ruska, ktoré bolo ďalej rozšírené v roku 1361. Od roku 1399 museli aj kupci od Veľkého Varadína a Sedmohradska skladať tovary v Košiciach. V priebehu 14. storočia získali košickí obchodníci colné výhody v celom Uhorsku a Sedmohradsku, pred polovicou 14. storočia aj v Poľsku a Rusku (tie isté ako mali ich krakovskí partneri), v roku 1364 sa rozšírili na české krajiny a Vratislav a v roku 1388 i na rakúske krajiny.[40]

Potvrdením obľúbenosti Košíc v očiach kráľovského dvora bola častá prezencia kráľovského páru v regióne najmä potom, čo kráľ získal aj poľskú korunu (1370) a v neďalekom Diósgyőri (dnes súčasť Miškovca) dal pre kráľovnú vystavať hradnú rezidenciu. Práve v Košiciach, dôležitom stredisku na kráľovskej ceste spájajúcej obe kráľovstvá, došlo v roku 1383 k diplomatickému jednaniu poľskej šľachty s kráľovnou Alžbetou, kde bola jej dcéra Hedviga tzv. Košickou dohodou prijatá za poľskú kráľovnú.[26]

Luxemburské Košice[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie vlády uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského bolo poznamenané výraznou modernizačnou stavebnou aktivitou v meste obdobia vrcholného stredoveku. Ten sa ako nemecký cisár opieral v upevňovaní svojej moci v kráľovstve predovšetkým o silný nemecký patriciát zastúpený v slobodných kráľovských mestách.

Po požiari okolo roku 1380 bolo rozhodnuté vybudovať novú dôstojnú katedrálu hodnú politickej a ekonomickej sile Košíc. Nový Dóm svätej Alžbety podporil kráľ venovaním polovice výnosov košického tridsiatku na jeho výstavbu, ale aj sám pápež, vtedy Bonifác XI., vydaním odpustkovej buly z roku 1402 pre veriacich prispevších na Dóm. V tejto dobe sa stavala za prispenia dedičných abovských županov Peréniovcov aj iná významná vrcholnegotická košická stavba – františkánsky kostol s kláštorom pre konventuálov svätého Františka. Tento žobravý rád sa usadil v meste pomerne neskoro. Ich sakrálny objekt vznikol prestavbou staršieho kostola sv. Mikuláša pri severnej časti hradieb v roku 1405. Podľa bohatej kamenárskej výzdoby sa predpokladá, že tu pracovali majstri z dielne košického Dómu.[41]

Rozsiahlou modernizáciou prešlo košické mestské opevnenie. Došlo k spevneniu fortifikácie predstupným parkánovým múrom a obkolesujúcou vodnou priekopou. K dovtedajším trom mestským bránam Hornej, Dolnej a Hnilnej pribudli dve nové, orientované na hospodárske zázemie Hornádu a jeho ramien, Mlynská a Maľovaná (pri Katovej bašte), pričom došlo k presunutiu Hornej brány o 50 metrov na sever. Na novovzniknutom mestskom pozemku bola založená zbrojnica, kde sa zbrane a delá nielen skladovali, ale aj vyrábali. Dôstojnejšie umiestnenie vedľa radnice dostal nový Kráľovský dom vybudovaný pravdepodobne medzi rokmi 1380 – 1392.[42] Za hradbami vznikali nechránené predmestia, tzv. huštáky.

Z roku 1394 pochádza zmienka o tzv. Slovenskej ulici, lat. platea Sclavorum, nem. Vindische Gasse. Táto štvrť s prevahou slovenského obyvateľstva sa rozprestierala pozdĺž dnešnej Kováčskej ulice vnútri mestských hradieb. Lokálny variant kultúrnej východoslovenčiny tvoril po nemčine druhú najpoužívanejšiu hovorovú reč košických mešťanov, o čom svedčia zápisy mestskej knihy z rokov 1393 – 1405.[43] Mnohé slovenské prvky prešli aj do úradnej nemčiny, ktorá slovenčinu označovala ako „vulgatier“ alebo „lingua vernacula“. Naopak maďarčina sa vyskytovala v menšej miere a do popredia sa dostala až v 16. storočí.[44]

V luxemburskej dobe prišli do mesta prvýkrát kočovní Rómovia. V rámci putovnej vlny z Budína cez Košice a ďalej cez juh na Bratislavu sa tu usadila v roku 1417 prvá rómska skupina.[45] Na rozdiel od iných slovenských miest Košice nemali židovskú komunitu. Židia však boli pravdepodobne usadení v okolí mesta, napríklad v Židovanoch (súčasť Drienovca). Prvé povolenie mestskej rady pre usádzanie sa Židov v Košiciach pochádza až z roku 1841.[46]

Mimoriadne sa darilo košickým kupcom na obchodnej ceste medzi Pobaltím a Balkánom, kde odtiaľto vyvážali domáce potravinárske produkty vosk, víno, kožušiny a plátno, ďalej suroviny železo, oceľ a meď, transportované po vodných tokoch na pltiach a lodiach. Úspešným exportným artiklom bol uhorský dobytok, voly a kone. Veľkou konkurenciou na tejto severojužnej obchodnej ceste sa ukázalo byť hlavné sídlo poľských kráľov Krakov, odkiaľ sa privážal módny tovar (obuv, šatstvo), vzácne tkaniny, papier, knihy a najmä soľ. Počiatočná rivalita sa ukazovala nevýhodnou, a tak radnice oboch miest v roku 1390 podpísali dohodu o obchodnej spolupráci, tzv. Pakt vzájomnosti.[47] Do roku 1405 je datované privilégium Žigmunda Luxemburského vysielať mestskú delegáciu na kráľovský snem a 1411 privilégium pre košických výrobcov bavlny barchetu (bavlny) na monopolný predaj v celom kráľovstve.

Metropolitné postavenie Košíc vyústilo do sformovania právneho súručenstva piatich slobodných kráľovských miest tzv. Pentapolitany – východoslovenských miest Košice, Bardejov, Levoča, Prešov a Sabinov.[48]

Unikátne neskorogotické zdvojené schodisko pre kráľa z jednej a kraľovnú z druhej strany v Dóme. Latinský text na stene proklamuje vernosť košických mešťanov a ich kapitána Jána Jiskru maloletému kráľovi Ladislavovi Pohrobkovi.

Ján Jiskra kapitánom Košíc[upraviť | upraviť zdroj]

Po Žigmundovej smrti v boji o nástupníctvo na uhorský trón bol kráľovnou Alžbetou Luxemburskou na ochranu záujmov jej syna Ladisvala V. povolaný vojenský žoldnier Ján Jiskra z Brandýsa. V roku 1441 obsadil s naverbovanými českými vojakmi oblasť Horného Uhorska, pričom jeho základňou sa stali práve Košice. Nechal košických mešťanov prisahať vernosť maloletému kráľovi, čoho dokladom je nápis na stene kráľovského oratória Dómu svätej Alžbety. Jeho protivník, budúci Vladislav III. Varnenčík, Košice dvakrát neúspešne obliehal v rokoch 1441 a 1442. Jiskra v Košiciach pôsobil s prestávkou 1445 – 1447 až do roku 1462. V tomto období sa budoval na východnej strane mestského opevnenia vysunutý barbakán, dnes známy ako Katova bašta. Dokončovala sa aj výstavba severnej veže Dómu.[49]

Pozícia Košíc (na mape Kassa) na vrchole stredovekého rozkvetu v korvínovskom Uhorsku

Korvínovské Košice[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 1458 – 1490 vládol kráľ Matej Korvín. V prvých rokoch svojej vlády sa sústredil na likvidáciu bratríkov, ktorí lúpežne vyčíňali po celom Hornom Uhorsku. Uhorské vojská im uštedrili vážnu porážku pri Blatnom Potoku v roku 1458. V nasledujúcich rokoch sa v bojoch proti nim zúčastňovali aj Košičania. V roku 1460 zavítal do mesta sám kráľ Matej. Oslávil tu sviatok svätej Alžbety a zapoľoval si v mestských lesoch.[50] Vzhľadom na výdavky mestskej pokladnice v bojoch proti bratríkom daroval kráľ mestu Zlatú Idku spolu s rozsiahlym lesným majetkom a právom razby mincí z jej zdrojov. V košickej mincovni sa v korvínovskom období razili zlaté mince – dukáty.[51]

V rokoch 1478 – 1479 tu kráľ dokonca pobýval so svojím dvorom. Výrazne podporoval dostavbu Dómu, kedy sa pracovalo na južnej tvz. Matejovej veži a na bočných kaplnkách. Vrcholom umeleckej tvorby neskorého stredoveku v Košiciach bola výstavba kamenného pastofória a prepychového hlavného oltára v rokoch 1474 – 1477 so vzácnymi gotickými maľbami znázorňujúcimi životný osud sv. Alžbety Uhorskej - Durínskej.

Okolo roku 1480 stáli Košice na vrchole rozvoja, radiacim ich svojou veľkosťou a významom k popredným európskym metropolám. V meste fungovali štyri fary popri štyroch kostoloch, pričom na predmestiach – košických huštákoch – boli ďalšie tri kostoly. S odhadovanými 10 000 obyvateľmi aj s predmestiami[52] boli druhým najdôležitejším mestom v kráľovstve a najväčším stredovekým mestom na území Slovenska.

Košice sa stali hlavným skladom zahraničných tovarov (depositio generalis mercium) k pomere k iným mestám regiónu. V praxi to fungovalo tak, že kupci prichádzajúci z Poľska, Pruska a Ruska mohli tovar vyložiť podľa svojho výberu buď tu, alebo v mestách Levoča, Kežmarok, Bardejov. Na druhej strane kupci prichádzajúci od juhu spoza Tisy, zo Sedmohradska, Moldavska, Valašska alebo Turecka už podliehali len generálnemu skladu v Košiciach. Výnosný diaľkový obchod bol organizovaný kupeckou gildou, združujúcou najvplyvnejších obchodníkov. Kapitál pritiahol do mesta významné podnikateľské klany, ktoré tu žiadali o priznanie mestských práv a budovali si tu svoje rezidencie. Medzi ne patril sedmohradský rod Szatmáriovcov a slovenskí Thurzovci. Usádzali sa tu aj zahraniční kupci z Nemecka, Talianska, Srbska a aj z takých ďalekých krajín ako Nizozemska, Anglicka či Španielska.[53]

Ďalším košickým unikátom ohľadne ich erbu je fakt, že k nemu obdržali až štyri erbové listiny vždy od iného panovníka z rokoch 1369, 1423, 1453 a 1502. Na obrázku je podoba erbu podľa poslednej z nich od Vladislava II. Jagelovského, ktorú mesto používa dodnes.

Jagelovské Košice[upraviť | upraviť zdroj]

Po Matejovej smrti v rokoch 1490 – 1491 poľsko-litovský regent Ján Albrecht bojoval o uhorský trón so svojím bratom Vladislavom Jagelovským. Obsadil Horné Uhorsko a útočil na mesto prvykrát s využitím delostrelectva, pričom došlo k ťažkému poškodeniu Dómu.

Keďže sa mesto postavilo v spore na stranu kráľa Vladislava II. Jagelovského, bolo za to patrične odmenené. Panovník udelil mestu v roku 1502 štvrtú (poslednú) erbovú listinu, ktorou košický erb značne obohatil (súčasná podoba). Košice si stále zachovávali popredné miesto medzi uhorskými mestami. V zákone Vladislava II. Jagelovského z roku 1498 sa spomínajú spolu s Budínom, Pešťou, Bratislavou, Levočou, Stoličným Belehradom, Bardejovom, Prešovom, Šopronom, Trnavou a Ostrihomom medzi desiatimi najprednejšími mestami kráľovstva.[54]

Vláda dynastie Jagelovcov bola posledným dozvukom hospodárskej a stavebnej konjuktúry stredovekých Košíc. V roku 1508 sa ukončili práce na Dóme, pričom bol v nedokončenej podobe upravený do formy, v akej ho poznáme dodnes (ak nepočítame neskoršiu rokokovú helmicu a neogotickú rekonštrukciu). Panovníci postupne prestali opierať svoju moc o silné mestské vrstvy a uprednostňovali spoluvládu so šľachtou. Ďalším zásadným faktorom v hospodárskom poklese košického obchodu a remesiel bol presun ťažiska kontinentálneho obchodu na západné európske pobrežia v súvislosti so zámorskými objavmi a spolu so stupňujúcou sa hrozbou osmanskej rozpínavosti od Balkánu.

V roku 1514 bola vyhlásená križiacka výprava proti Turkom. Križiacki poslovia dorazili aj do Košíc s výzvou na verbovanie. Potom, čo bola výprava zmarená, mestská rada vyzvala križiakov mesto opustiť. Nadšenie križiakov sa otočilo proti šľachte a následne vzbĺklo sedliacke povstanie Juraja Dóžu. Jedným z centier povstania bola oblasť severovýchodného Maďarska a boje prebiehali aj na Východnom Slovensku.[55] Pod ochranu košických mestských hradieb sa v strachu pred povstalcami uchýlila šľachta zo širokého okolia.[56]

Košice v ranom novoveku (1526 – 1711)[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie 16.18. storočia znamenalo pre Košice obdobie permanentnej nestability a postupného hospodárskeho úpadku. Mesto a jeho okolie bolo často miestom, kde sa rozhodovalo o osude na tri časti rozdeleného Uhorského kráľovstva. Prebiehal tu zápas o kráľovskú korunu medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom Habsburským, protiturecké boje, náboženské boje, sedliacke vzbury a protihabsburské stavovské povstania. Tieto nepokoje, zdĺhavé obliehania mesta a najmä však vytváranie nových – mesto obchádzajúcich – obchodných ciest mali za následok postupný úpadok remesiel, obchodu a celého hospodárstva mesta. Mestské hradby sa však posilňovali a z mesta sa stávala strategická vojenská pevnosť.

Boje kráľa Ferdinanda I. s kráľom Jánom I.[upraviť | upraviť zdroj]

Po bitke pri Moháči v roku 1526 bol za uhorského kráľa zvolený jednak Ján Zápoľský, jednak Ferdinand I. Habsburský. Hoci väčšiu podporu a väčšinu územia ovládal formálne Zápoľský, nebola jeho pozícia ako uhorského kráľa istá. Mnoho jeho predchádzajúcich prívržencov sa v roku 1527 na sneme v Stoličnom Belehrade priklonila na Ferdinandovu stranu, pričom Zápoľský bol zatlačený do Sedmohradska. Pokúsil sa o protiofenzívu, ale bol v roku 1528 pri Košiciach odrazený.[57]

Mesto sa mu podarilo obsadiť až v roku 1536. Keďže nemecké obyvateľstvo predtým podporovalo kráľa Ferdinanda I. Habsburského, nechal Zápoľský richtára a členov mestskej rady vyhnať a namiesto nich povolal zátiských a sedmohradských Maďarov. Chod mestskej správy sa pomaďarčoval, najmä chotárne názvy a mená osôb. Popri nemeckému úradovaniu sa zaviedla maďarčina. Zápoľského okupácia Košíc znamenala dočasnú stratu metropolného postavenia v Hornom Uhorsku v prospech Prešova, ktorý zostal pod správou Habsburgovcov. Ferdinand I. Habsburský dokonca preniesol do Prešova košické právo skladu.[58] Keď Ferdinand I. Habsburský v roku 1552 opäť získal mesto, zaručil privilégiom prisťahovaným košickým Maďarom tie isté práva ako malo starousídlené obyvateľstvo.[59] 13. apríla 1556 zachvátil Košice obrovský požiar. Popolom ľahli kostoly, kláštory, radnica, mestské brány, bašty, drevené časti vnútorného opevnenia, vonkajšie palisády, obranné zariadenia, ako aj celé ulice v južnej a západnej časti mesta. Mestská rada bola nútená poprosiť panovníka Ferdinanda I. Habsburského o oslobodenie od daní a iných poplatkov na osem rokov. Výnosy košického tridsiatku (triceziny) kráľ určil na obnovu Košíc v „predošlej nádhere“.[60]

Hlavné mesto Horného Uhorska[upraviť | upraviť zdroj]

Košice - hlavné mesto Horného Uhorska. Hufnágelova veduta mesta z atlasu vedút a plánov miest od Georga Brauna a Abrahama Hogenberga (vydaný 1617)

Od obsadenia mesta Ferdinandom I. Habsburským v roku 1552 sa Košice stali súčasťou Kráľovského Uhorska (okrem obdobia, kedy patrili pod správu sedmohradských kniežat 1604 – 1606, 1619 – 1626, 1644 – 1648 a 1682 – 1685, pozri nižšie). V rámci neho sa stali centrom, od panovníckeho sídla Viedne a dočasného uhorského hlavného mesta Bratislavy odľahlého teritória, označovaného ako Horné Uhorsko (Hungaria Superior alebo Partes Superiores). Vzhľadom na uhorské pomery neobvyklú koncentráciu kráľovských úradov (vynímajúc Sedmohradsko a Slavóniu) sa Košice označovali ako hlavné mesto Horného Uhorska (Civitas Primaria Hungarie Superioris alebo Hauptstadt in Ober-Ungarn).[61] Svojou polohou boli strategickou, relatívne bohatou vojenskou pevnosťou na pomedzí osmanských i sedmohradských hraníc. Preto hrali rozhodújúcu rolu v protitureckých a aj protistavovských bojoch, ktoré boli odtiaľto vojensky i hospodársky organizované novozriadenými alebo staronovými inštitúciami. Na rýchlu komunikáciu s nimi bolo zavedné poštové spojenie z Viedne cez Považie, Spiš a Šariš do Košíc.[62]

V roku 1563 tu bol ustanovený Hornouhorský hlavný kapitanát, základná vojensko-administratívna jednotka s rozsiahlymi právomocami. Košický kapitán plnil v provincii úlohu miestokráľa a okrem kráľa a palatína aj on mohol zvolávať zasadnutia provinčného snemu. Sídlom kapitanátu sa stal kráľom nevyužívaný Kráľovský dom.

V roku 1568 tu bola obnovená Kráľovská komora, zrušená Jánom Zápoľským. Dostala však nové pomenovanie, odzrkadľujúce zmeny hraníc a ťažiska hospodárskej politiky. Spišská komora zostala najvyšším správnym a finančným úradom pre Horné Uhorsko až do roku 1848. Poď ňou pracovali aj banské komory v banských mestách, soľné komory a správy colníc.

Od roku 1553 sídlil v Košiciach aj Najvyšší kráľovský súd pre Partes Superiores, ten bol však preložený do Prešova od roku 1563. Už od stredovekých čias tradičnou košickou inštitúciou bol Tridsiatkový úrad s pobočkami v Levoči, Kežmarku a Bardejove.[63]

Reformácia a protireformácia[upraviť | upraviť zdroj]

Náboženská reformácia, šíriaca sa z Nemecka, našla v Košiciach široký ohlas. Boli to predovšetkým politicko-sociálne príčiny, ako zbavenie sa závislosti od svetských a duchovných zemepánov a koniec daňovému zvýhodňovaniu cirkvi, ktoré viedli košických mešťanov k prijatiu protestantských cirkví. Sprvu prevládalo luteránstvo, ktoré bolo prijímané predovšetkým nemeckým obyvateľstvom. V roku 1549 luteránske kráľovské mestá Pentapolitany, na čele s Košicami, zadefinovali svoje konfesné zásady v Confessio Pentapolitana, čím sa bránili obvineniam katolíkov z podpory kacírstva. Luteráni dostali do rúk aj najhlavnejší košický kostol Dóm svätej Alžbety v roku 1556. Neskôr, od začiatku 17. storočia hlavne pod vplyvom politických udalostí, mal prevahu kalvinizmus, rozšírený medzi Maďarmi. Pozície katolíckej cirkvi značne oslabli po veľkom požiari z roku 1556, ktorý mal za následok odchod katolíckych reholí z mesta. Dominikáni a františkáni totiž nenašli v protestanskom meste peniaze na obnovu zničených kostolov a kláštorov, ktoré boli premenené na sklady obilnín a zbraní.[64]

Náboženská atmosféra v meste sa výrazne zmenila po porážke cisárskych vojsk Turkami v bitke pri Mezőkeresztesi v boji o biskupské mesto a pevnosť Jáger v roku 1596. Hranica tureckého panstva sa tak nebezpečne priblížila ku Košiciam, čím stúpla ich vojenská úloha ako hlavnej protitureckej pevnosti Horného Uhorska v očiach cisárskeho dvora, vtedy sídliaceho v Prahe. Navyše uhorský snem, od roku 1536 sídliaci v Bratislave, rozhodol v roku 1597 o presune jágerskej diecézy práve do Košíc. Útočisko tu našiel i biskup päťkostolský a veľkovaradínsky, ktorí neboli schopní vykonávať svoj úrad v ich domovských rezidenciách. Početnosť vysokých katolíckych hodnostárov a ich administratívy vyhrocovala náboženské napätie v takmer úplne protestanskom meste.[65]

Nástup protireformácie v Košiciach, ako aj celom Kráľovskom Uhorsku bol spojený s dvorom cisára Rudolfa II., ktorý zaujal od začiatku 17. storočia voči protestantom nekompromisné rekatolizačné stanovisko. Keďže sa protestanti nechceli vzdať Dómu, ktorý novonasťahovaná katolícka diecéza potrebovala na svoje náboženské úkony, bol do Košíc za nového hornouhorského kapitána vyslaný energický taliansky gróf Giacomo Barbiano Belgiojoso. Ten v roku 1604 rozostavil pred Dóm delá. Mesto vedené kalvínskym richtárom Jánom Bocatiom sa mu nakoniec podvolilo.[66] Do mesta bola povolaná jezuitská misia, ktorá sa zhostila správy Dómu.[67] Citlivý incident násilného zabratia Dómu do katolíckych rúk sa však stal jednou z hlavných rozbušiek prvého protihabsburského povstania.

Bočkaj na čele hajdúskej jazdy 1606, na pozadí dvoch najvýznamnejších pevností, ktoré ovládol. Vľavo Košice, vpravo Nové Zámky.
Sultán poslal Bočkajovi drahokamami vykladanú kráľovskú korunu, ktorej látka bola utkaná v Teheráne v dieľňach šacha Abbasa Veľkého. Mala vyjadrovať podriadenosť Sedmohradska Osmanskej ríší. Dnes uložená vo viedenskej hofburskej klenotnici.[68]
Pozícia Košíc (na mape Kaschau) podľa Viedenského mieru ako súšasti Partium Regni Hungariae v rámci Transilvánie (Sedmohradska)[69]

Hlavné mesto Sedmohradska za kniežaťa Štefana Bočkaja[upraviť | upraviť zdroj]

Nepriateľná cisárska politika doviedla vplyvného sedmohradského šľachtica Štefana Bočkaja k zorganizovaniu otvoreného povstania, známeho ako povstanie Štefana Bočkaja (1604 – 1606). Na jeho potlačenie bol vyslaný košický kapitán Giacomo Barbiano Belgiojoso, ktorého však Bočkaj porazil 15. októbra 1604 v bitke pri Diószegu (Diosig, dnes Rumunsko). Belgiojoso začal ustupovať na Košice, ale mešťania ho do mesta nevpustili, ako odplatu za jeho rekatolizačnú politiku. Mesto čoskoro obsadili Bočkajovi hajdúsi pod vedením veliteľa Blažeja Lipaja. Zvyšku cisárskych jednotiek a jezuitom bol zaručený mierový odchod z mesta na Prešov.

Príchod vodcu povstania Štefana Bočkaja bol vítaný maďarskými kalvínmi, ktorí si sľubovali posilnenie pozícií v meste na úkor nemeckých luteránov. Bočkaj pricválal do Košíc na koni až do stredu kríženia lodí Dómu. Kostol bol sprvu prehlásený opäť za luteránsky, ale iba na mesiac, v novembri 1604 bol odovzdaný poprvykrát kalvínom. Bočkaj sa v meste usadil a až do jeho smrti zostalo hlavným mestom Sedmohradska. V novembri 1604 tu s plnou pompou prijal tureckého legáta Husseina bega zo Solnoku. Ku koncu roka sa pod rúškom víťazstiev cisárskeho generála Juraja Bastu Bočkaj stiahol do Göncu. V meste boli na výstrahu pred zradou zinscenované popravy niektorých bývalých cisárskych dôstojníkov, ktorí mesto odmietli opustiť. Generál Basta však v decembri od obliehania Košíc upustil a odtiahol do Prešova. Bočkaj sa do mesta vrátil, pričom sa tu usadilo mnoho tureckých hodnostárov. V novovymenovanej mestskej rade získali prevahu maďarskí kalvíni.[70] Za mestského kazateľa bol zvolený Peter Alvinci, osobný spovedník kniežaťa, ktorý sa v Košiciach usadil a slúžil tu neskôr aj na dvore Gabriela Betlena.[71]

Po sneme v neďalekom Serenči v apríli 1605, kedy bol Bočkaj vyhlásený za uhorské knieža, a pod tlakom neželaných tureckých víťazstiev (okupácia Ostrihomu na jeseň 1605), začali sa v Košiciach vyjednávania s cisárskou stranou o mieri. Z Prahy boli do mesta vyslaní Žigmund Forgáč a Benedikt Porgáni a tu sa k nim pripojil cisársky radca a severoslovenský magnát Juraj Turzo. Vyjednávanie s povstalcami, ktoré viedol Štefan Illésházy, boli bezvýsledné. V novembri Bočkaj navštívil dvor pašu v Budíne, kde ho uznali za uhorského kráľa pod tureckou zvrchovanosťou. Členom slávnostnej delegácie bol aj bývalý košický richtár, teraz už prvý mestský senátor (podrichtár) Ján Bocatius, v diplomatických službách kniežaťa.[72]

V júni 1606 došlo k dohode povstalcov s cisárskym dvorom známej ako Viedenský mier. Podľa tejto mierovej zmluvy pripadli Košice Bočkajovi do vlastníctva. Keďže však nemal dediča, po jeho smrti sa mali dostať opäť do cisárskych rúk. Tak sa aj stalo, keď knieža už 29. decembra 1606 skonal v Kráľovskom dome v Košiciach. Jeho smrť dávali hajdúsi za vinu jeho tajomníkovi Michalovi Kátaymu, ktorý mal knieža údajne otráviť. Kátay bol vyvedený na mestský pranier a jeho telo rozkúskovali.[66] Bočkajovo telo bolo ešte vo februári 1607 vystavené v košickom Dóme a potom sprievodom odoslané do Juliánskeho Belehradu v centrálnom Sedmohradsku. Ako stanovila Viedenská zmluva, 15. februára 1607 mesto bez akýchkoľvek okolkov prešlo na cisársku stranu.[73] Bočkajovo povstanie však zaručilo mešťanom náboženskú slobodu a snem v dočasnom uhorskom hlavnom meste Bratislave v roku 1608 uzákonil, aby sa richtári, senátori a iné hodnosti v slobodných kráľovských mestách volili bez ohľadu na náboženskú a národnostnú príslušnosť.

Sídelné mesto kniežaťa Gabriela Betlena[upraviť | upraviť zdroj]

Mierové obdobie rokov 16071618 bolo poznamenané porušovaním Viedenského mieru zo strany Habsburgovcov a rivalitou hornouhorského kapitána Juraja III. Drugeta s novozvoleným (1613) ambicióznym sedmohradským kniežaťom Gabrielom Betlenom. Betlenovým cieľom bola obnova jednoty Uhorského kráľovstva a ako aj Bočkaj pred ním, neštítil sa k tomu využiť Turkov. Vhodná príležitosť sa naskytla po vypuknutí českého stavovského povstania v roku 1618, ktoré sa rozhodol podporiť a využiť na podkopanie moci Habsburgovcov. Povstanie Gabriela Betlena (1619 – 1626) výrazne zasiahlo do následného medzinárodného konfliktu, známeho ako Tridsaťročná vojna.

Košiciam pred vypuknutím povstania velil cisársky kapitán Andrej Dóci, ktorý tu v roku 1615 povolal jezuitskú misiu.[74] 1. septembra 1619 obsadili povstalci pod vedením Juraja Séčiho kláštor v Jasove, ktorý bol vidieckou rezidenciou jágerského biskupa. 3. septembra betlenovský veliteľ Juraj Rákoci (neskoršie sedmohradské knieža Juraj I. Rákoci) obľahol Košice, ktoré sa Dóci márne pokúšal brániť. Protestantskí mešťania nechali Dóciho zatknúť a vpustili povstalcov do mesta. Tí v noci zo 6. septembra na 7. septembra v zadnom trakte Kráľovského domu fyzicky nútili zriecť sa svojej viery jezuitských misionárov Štefana Pongráca a Melichara Grodeckého a kanonika ostrihomskej arcidiecézy Mareka Križina (Svätí košickí mučeníci). Umučené telá boli hodené do stoky ústiacej do Čermeľského potoka na Hlavnej ulici.[75]

V polovici septembra 1619 dorazil do Košíc Betlen, ktorý tu nechal zvolať poradu hornouhorských stolíc. Stavy ho zvolili za ochráncu nekatolíckeho obyvateľstva a vydali manifest Querela Hungariae (Sťažnosti Uhorska), v ktorom sa vytýčili hlavné body betlenovskej politiky. Hornouhorským kapitánom bol menovaný Juraj I. Rákoci. Ten sa však v novembri neubránil vpádu prohabsburského Juraja III. Drugeta z Poľska v bitke pri Humennom, následkom čoho Betlen ustúpil od strategického obliehania Viedne. Druget vyzval Košice, aby sa vzdali, ale dobre opevnené mesto si trúflo vzdorovať. Vybavený iba obrnenou jazdou Druget nakoniec odtiahol.[76]

V nasledujúcich rokoch sa Košice stali politickou, hospodárskou a vojenskou metropolou Betlenovho povstania. Tu bola v rokoch 1620 – 1622 prechovávaná aj uhorská kráľovská koruna, ktorú Betlen získal pri obsadení Bratislavy.[77] Podľa Mikulovského mieru (1621) Betlen s titulom ríšského kniežaťa dostal do držby sedem hornouhorských stolíc, o ktoré rozšíril Sedmohradsko: Ugočská župa, Berežská župa, Satmárska župa, Sabolčská župa, Zemplínska župa, Boršodská župa a Abovská župa s Košicami. Jeho cieľom bolo natrvalo pripojiť tieto stolice ku Sedmohradsku, podmienky mieru však stanovili, že po jeho smrti sa vrátia do Kráľovského Uhorska.

Mesto mu ostalo verné aj v nasledujúcich rokoch, kedy už časť jeho predchádzajúcich spojencov od neho odpadla a hľadala cesty zmierenia s cisárom Ferdinandom II. Habsburským. Na 11. septembra 1623 zvolal do Košíc stavy hornouhorských stolíc, aby ho podporili v ďalšej etape boja proti Habsburgovcom, ktorá v roku 1626 vyústila do spolupráce s Haagskou koalíciou, spojenectvu protestantských mocností Holandska, Anglicka, Dánska a severských štátov proti Svätej ríši rímskej. Už od roku 1624 sa v Košiciach schádzali vyslanci z týchto štátov na rokovania s Betlenom. Knieža nariadil dostavbu schátralých budov a výstavbu nových domov na voľných parcelách opevneného mesta pre zvýšenie ubytovacích kapacít. Taktiež tu plánoval zriadiť kalvínsku univerzitu, ale na protest väčšinových košických luteránov ju umiestnil do oficiálneho sedmohradského hlavného mesta, vzdialeného Juliánskeho Belehradu.[77] Betlen však uprednostňoval ako svoje sídlo výhodnejšie položené Košice a v renesančnom slohu si tu nechal honosne prebudovať bývalý Kráľovský dom, nazývaný už ako Kniežací dom.[78] V náprotivej budove prvého mestského hotela, Levočskom dome, sa konala v roku 1626 aj jeho svadba s protestantskou princeznou Katarínou Brandenburskou, ktorá odrážala kniežaciu angažovanosť v pokračujúcej Tridsaťročnej vojne. Katarína bola zároveň švagrinou švédskeho kráľa Gustáva II. Adolfa a sobášom s ňou sa Betlen stal príbuzným i anglického a dánskeho kráľa. A tak sa na košickom sedmohradskom dvore zišli pri príležitosti tejto okázalej svadby vyslanci z celej protestantskej Európy.[79]

Sedliacke povstanie a Časárova poprava[upraviť | upraviť zdroj]

Po Betlenovej smrti v roku 1629 mesto a sedem hornouhorských stolíc pripadlo naspäť Kráľovskému Uhorsku. Výrazne sa tým zhoršilo postavenie hajdukov sedliackeho pôvodu, ktorí získali v Sedmohradsku za Betlena lepšie právne postavenie. Keďže sa o svoje práva obávali, začali sa v roku 1631 v abovskom Gönci organizovať do tvz. sedliackych stolíc, namiereným proti vyčíňaniu cisárskych žoldnierskych vojakov palatína Mikuláša Esterháziho. Ďalšie sedliacke stolice vznikli v Turni, Boršode, Zemplíne, Šariši a na Gemeri a Spiši.[80] Povstalci, vedení ich hlavným kapitánom Petrom Časárom, sa spoliehali na pomoc od nového sedmohradského kniežaťa. Bývalý Betlenov košický kapitán Juraj I. Rákoci, zvolený za sedmohradské knieža v roku 1630, bol najmocnejším uhorským magnátom a veľkým rivalom palatína Esterháziho. Hoci mohol Rákoci povstanie využiť vo svoj prospech, s podporou sedliakom váhal a dával im iba nejasné sľuby.[81]

Hornouhorský kapitán Mikuláš Forgáč pod dojmom vyjednávania s povstalcami vlákal Časára vo februári 1632 do Košíc. Tu ho však zatkol a obvinil zo spolupráce s Rákocim, Turkami a aj Švédmi, ktorí od roku 1631 viedli protihabsburské rokovania s Rákocim. Po súdnom procese ho nechal 4. marca 1632 mučiť a nakoniec popraviť rozštvrtením. Pobúrení sedliaci začali prepadávať zemianske kaštiele a obkľúčili Košice. Skôr ako sa hornouhorská šľachta zmobilizovala, zasiahlo svojím dlhoročne budovaným delostrelectvom samo sedmohradské knieža Juraj Rákoci. Prekvapení sedliaci sa ihneď rozutekali.[82]

Povstanie kniežaťa Juraja I. Rákociho[upraviť | upraviť zdroj]

Juraj I. Rákoci s manželkou Zuzanou Lorántffyovou, známou podporovateľkou Jána Amosa Komenského na rákociovskom hrade v Blatnom Potoku

Silnejúca rekatolizačná politika Ferdinanda III. Habsburského, nespokojnosť uhorskej protestantskej šľachty a priaznivá medzinárodná konštelácia vo švédskej fáze Tridsaťročnej vojny vyústili k dlho pripravovanému protihabsburskému povstaniu Juraja I. Rákociho. Po tom, čo ambície Juraja I. Rákociho spojiť Kráľovské Uhorsko a Sedmohradsko boli odobrené aj Portou, začal vo februári 1644 vojenské operácie. Hoci košický kapitán Adam Forgáč zvolal pohotovosť hornouhorských stolíc a vydal inštrukcie na povolanie šľachtickej insurekcie, 12. marca košickí mešťania aj tentoraz sedmohradskému kniežaťu otvorili brány. Príklad hlavného mesta z prezieravosti nasledovali aj ostatné mestá Pentapolitany. Tu Rákoci nazhromaždil 40 tisícovú armádu, s ktorou tiahol cez Považie, aby sa spojil so Švédmi okupujúcich Moravu. K tomu však nedošlo, navyše palatín Mikuláš Esterházi po bitke pri Hlohovci donútil knieža k ústupu, a aby skoncoval s povstaním čo najskôr, rozhodol sa dobyť najväčšiu Rákociho baštu – Košice.

Mesto bránil Urban Reöty. Ten nechal kráľovského vyslanca, žiadajúceho o kapituláciu mesta, zajať. Mal k dispozícii 4 000 mužov a dobré zásoby jedla, preto sa rozhodol vzdorovať. Cisárske vojská nielenže márne obliehali mesto, Reöty vyrazil spoza mestských hradieb a zahnal ich do zákopov. Esterházi od obliehania upustil. Hoci povstalecký snem, zvolaný do Košíc v auguste 1644, požadoval uzavrenie prímeria s cisárom, Rákoci stále pomýšľal na zásadný útok proti Habsburgovcom v spojení so Švédmi a za pomoci francúzskych subsídií. Následné neúspešné vojenské operácie na strednom a západnom Slovensku a na Morave a nesúhlas Porty so spojením so švédskou armádou generála Torstensona ho však priviedli k uzavretiu Lineckého mieru, ktorý bol cisárom podpísaný 16. decembra 1645. Podľa neho Rákoci dostal do dosmrtného dedičstva opäť sedem hornouhorských stolíc (a teda aj Košice) ako to bolo v prípade Mikulčického mieru s Gabrielom Betlenom, s tým rozdielom, že Satmárska župa a Sabolčská župa sa mali pripojiť k Sedmohradsku natrvalo.[82] Košice zostali až do Rákociho smrti v roku 1648 súčasťou Sedmohradska. Knieža sídlil, tak ako jeho predchodcovia Štefan Bočkaj a Gabriel Betlen, v Kniežacom dome (predtým Kráľovský dom). Bol zároveň posledným kniežaťom, ktorý tento dom obýval. Jeho smrťou význam Sedmohradska upadol na úkor Horného Uhorska, kam sa presunulo ťažisko protihabsburského odboja.[78]

Požiar z roku 1674 s explóziou 150 ton pušného prachu

Leopoldínske Košice[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1657 nastúpil na trón Leopold I. Habsburský. Pred smrťou svojho staršieho brata Ferdinanda IV. bol tento nadaný panovník určený na cirkevnú dráhu. To v mnohom ovplyvnilo jeho zahraničnú i vnútornú politiku s absolutistickými a centralistickými črtami, pričom sa stal horlivým podporovateľom rekatolizácie, ktorá sa výrazne dotkla aj Košíc.

Už ako spoluvladár svojho otca v roku 1654 nariadil hornouhorskému kapitánovi Františkovi Vešelénimu (od 1655 palatínom), aby sa vysťahoval z Kráľovského domu a presťahoval úrad Hornouhorského hlavného kapitanátu do Bornemisovho domu (dnešná budova Slovenského technického múzea). Leopold I. sa rozhodol darovať dom, v ktorom boli počas Betlenovho povstania na smrť utrápení Svätí košickí mučeníci, jezuitom. Tým dal základ k vytvoreniu najvýznamnejšej protireformačnej inštitúcie v znovuzískanej východnej oblasti Kráľovského Uhorska, ktorá mala potvrdiť postavenie Košíc ako hlavnej cisárskej protitureckej bašty.[78]

Plány na zriadenie Košickej univerzity mal už cisár Ferdinand III. Habsburský a zakladateľ Trnavskej univerzity arcibiskup Peter Pázmaň, ale plán zrealizoval až jeho priateľ jágerský biskup Benedikt Kišdy.[67] Požiadavka cisárskeho dvora na zloženie 40 000 toliarovej fundácie na jej materiálne zabezpečenie bola splnená a po odpromovaní prvých doktorantov ju cisár Leopold I. zlatou bulou z roku 1660 zrovnoprávnil s ríšskymi univerzitami v Prahe, Viedni, Mohuči, Ingolstadte, Kolíne a inými. Košická univerzita, s filozofickou, teologickou a neskôr aj právnickou a lekárskou fakultou, tak bola v 17. a 18. storočí najvýchodnejšou univerzitou v Európe.[83][84]

Košická citadela popri mestskom bastiónovom opevnení[85]

Po strate Nových Zámkov a Veľkého Varadína v novej vojne s Turkami (1663 – 1664) zostali Košice najvýznamnejšou vojenskou pevnosťou v cisárskych rukách. Leopold I. sa rozhodol vylepšiť ich obranyschopnosť vybudovaním náročného fortifikačného diela – samostatne stojacej päťcípej citadely v dolnom predbráni. Košická citadela, ako súčasť mestského opevnenia, mala slúžiť ako predsunutá vojenská základňa so sústredením cisárskych vojakov a delostrelectva, ktorého prítomnosť v stále protestantskom meste vyvolávala nepokoje. Zároveň sa z nej mala zabezpečiť ochrana mesta, ak by sa opäť dostalo do povstaleckých rúk. Začiatok výstavby citadely podľa projektov talianskej vojenskej školy sa datuje do obdobia okolo roku 1672. Na jej financovanie sa použila obrovská kaucia 200 000 zlatých florénov, ktoré zaplatila Žofia Bátoriová za prepustenie jej syna Františka I. Rákociho z väzenia po zatknutí pre účasť na Vešeléniho sprisahaní (1670).[86]

Žofia Bátoriová, katolícka manželka sedmohradského kniežaťa Juraja II. Rákociho, sa finančne angažovala aj pri stavbe nového jezuitského kostola sv.Trojice (známy ako Jezuitský, Univerzitný alebo Premonštrátny kostol). Bol budovaný na Hlavnej ulici v ranobarokovom štýle ako súčasť univerzitného komplexu na mieste nevyhovujúceho starého Kráľovského domu v rokoch 1671 – 1681. V období rokov 1670 a 1672 sa do katolíckych rúk navrátili aj hlavný mestský chrám Dóm svätej Alžbety[87], ktorý bol od šírenia reformácie v meste (1556) v protestanstkom užívaní, a Kaplnka svätého Michala, ktorá od bočkajových čias slúžila pre slovenských veriacich (Windische Kirche).[88] Dóm sv.Alžbety sa stal katedrálnym chrámom exilovej jágerskej kapituly, pričom dovtedajší kostol v jej užívaní, Františkánsky kostol, sa plne vrátil pôvodným vlastníkom františkánom.[41] V súlade s uhorskými náboženskými výsadami bola však kalvínom umožnená výstavba úplne nového kalvínskeho kostola na Mäsiarskej ulici v rokoch 1652 – 1655.

Sedemdesiate roky 17. storočia boli veľmi hektickým a divokým obdobím v dejinách Košíc. Po Vešeléniho sprisahaní rozpútal Leopold I. ďalšiu vlnu svojej rekatolizačnej a centralizačnej politiky, ktorá sa stretla s veľkým odporom stavov. Nahradením uhorských vojakov v pevnostiach nemeckými vznikla veľká masa nespokojných ozbrojencov – kurucov, ktorí sa sústreďovali v hraničných oblastiach s Budínskym pašalíkom a Sedmohradskom. Kurucké hnutie sa nezadržateľne rozširovalo od Debrecína a na jeho potlačenie bol vyslaný košický kapitán Paris Spankau. V roku 1672 bol však porazený v bitke pri Haniske a stiahol sa naspäť do mesta, kde musel čeliť vzbure vlastných vojakov, ktorým nebol vyplatený žold. Dvadsaťtri žoldnierov nechal dokonca popraviť. Ďalšia pohroma postihla mesto 22. augusta 1674. Na Mäsiarskej ulici vypukol požiar, ktorý v priebehu štyroch hodín zničil 250 domov. Požiar zachvátil aj sklad pušného prachu, kde bolo uskladnených 150 ton výbušnín a iného streliva. Výbuchom skladu bol zničený sklad potravín v zrušenom Dominikánskom kostole, kde bolo tisíc meríc obilia a veľké zásoby iných potravín. Napriek tejto katastrofe pokračovala výstavba univerzitného kostola i citadely, ktorá bola okolo roku 1676 síce ešte nedokončená, ale už obranyschopná.[89]

Tököliho povstanie. Košice centrom kurucov.[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1678 začalo opäť silnieť kurucké hnutie proti Leopoldovi I., známe ako Tököliho povstanie, medzinárodne podporované dvorom francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. a najmä Osmanskou ríšou. Na okolí Košíc v tomto roku už kuruci obsadili Abovskú, Zemplínsku a Spišskú župu. Hoci bolo povstanie organizované zo Sedmohradska, udržiaval si jeho hlavný veliteľ, kežmarský magnát a druhý manžel ovdovnelej Heleny Zrínskej, Imrich Tököli značnú samostatnosť a v roku 1681 predložil Porte plán na utvorenie samostatného hornouhorského kniežatstva. To malo tvoriť Tökölim ovládaných sedem stolíc, ktoré za kniežat Štefana Bočkaja, Gabriela Betlena a Juraja I. Rákociho patrili Sedmohradsku. Neskôr k nim pripojil ďalších päť stolíc patriacich pod správu Spišskej komory,[90] na území dnešného Slovenska, za čo bol už súčasníkmi označovaný ako „slovenský kráľ“. Porta predpokladala z novovzniknutého kniežatstva vytvoriť ďalšiu osmanskú správnu jednotku a po dobytí Košíc ho menovala kniežaťom Horného Uhorska.[91]

Dobytie pevnosti Košice bolo základným predpokladom pre splnenie kniežacích zámerov. To si veľmi dobre uvedomoval aj istý cisársky prívrženec, ktorý si zo strachu pred kurucmi zamuroval do základov meštianskeho domu na Hlavnej ulici (č.68) svoje cennosti – unikátny Košický zlatý poklad.[92]

Kapitulácia Košíc do rúk cisárskeho generála Enea Capraru 1685

Tököli sa najskôr snažil mesto získať vyjednávaním. Po ich zlyhaní zvolil násilnú cestu. V roku 1682 nechal svojich vojakov pomocou množstva rebríkov (kronikári uvádzajú tisíc) preliezť nedostatočne stráženú košickú citadelu, kde zmasakrovali neveľkú posádku. Odtiaľ potom ostreľoval mesto, ktoré sa hneď vzdalo. Prvýkrát v dejinách bolo mesto obsadené aj tureckými vojakmi.[93] Tököli nechal zbúrať hradbu citadely obrátenú ku mestu, čím ju urobil nefunkčnou ešte pred jej celkovým dokončením. Cisárski vojaci mohli mesto dobrovoľne opustiť. Vyhnaní však boli františkáni a jezuiti, pričom Dóm sa dostal opäť do rúk kalvínom. Tí na jeho veži vymenili kríž za kalvínskeho kohúta (pôvodného ešte z roku 1589). Kostolné sakrálne nádoby v hodnote 4000 zlatých boli roztavené na mince. Košice museli vyplatiť budínskemu pašovi 30 000 toliarov ako výkupné.[94] V roku 1684 sa tu konal uhorský snem, kde bol knieža prijatý za uhorského kráľa. Tököli si však ponechal iba kniežací titul. Obratom vo vývoji udalostí sa stala v roku 1683 bitka pri Viedni, kde Habsburgovci a ich spojenci porazili Turkov, čo ovplyvnilo aj ďalší osud Tököliho povstania. Cisárske vojská vytláčali kurucké vojská na východ a potom, čo bol Tököli zajatý samými Turkami, dobyl v roku 1685 generál Eneas Caprara pre Leopolda I. aj Košice. Mešťania opäť prisahali cisárovi vernosť.[93]

V roku 1686 sa vrátili do mesta jezuiti a v roku 1687 prešiel Dóm svätej Alžbety do rúk katolíkov.[95] V roku 1687 bol cisárskym generálom Antóniom Caraffom zinscenovaný súd Tököliho prívržencov v Prešove, tvz.Prešovské jatky, kde bolo popravených 24 hornouhorských aristokratov a mešťanov. Medzi nimi bol aj košický richtár za Tököliho povstania Dávid Feja, pôvodne zeman z Turca, ktorého rozštvrtené telo nechali demonštratívne priklincovať až do Košíc.[96]

Opakujúce sa vojenské operácie pri Košiciach viedli k vyľudňovaniu predmestských vsí – huštákov, kde súpisy z roku 1686 udávajú iba 6 daňových poplatníkov. Ešte v roku 1632 to bolo 477.[97] Počet obyvateľstva mesta aj so spustošenými predmestiami k roku 1686 je odhadovaný na okolo 3 700.[98]

V rokoch 1707-1708 viedol Rákoci povstanie proti Habsburgovcom priamo z tejto budovy Hornouhorského kapitanátu. Dnes budova slúži Slovenskému technickému múzeu.
František II. Rákoci pred Košicami. Július Éder 1909.

Košice za Františka II. Rákociho[upraviť | upraviť zdroj]

Po potlačení Tököliho povstania (1685 – 1688) a vytlačení Osmanskej ríše z Uhorska (1697 – Bitka pri Zente) pripútal panovník Leopold I. Habsburský uhorskú korunu viac ku Viedni. Neutešená hospodárska situácia viedla k vzbure roľníkov v tokajskej oblasti podporovanej kurucmi, ktorá však bola potlačená. Odpor voči Habsburgovcom bol stále prítomný, čakalo sa na vhodného vodcu, ktorý by sa zhostil vedenia nového protihabsburského stavovského povstania. Tentoraz už ale bez pomoci vytlačených Turkov.

František II. Rákoci, syn sedmohradského kniežaťa Františka I. Rákociho a grófky Heleny Zrínskej, ktorého otčimom bol druhý manžel Zrínskej Imrich Tököli bol prezieravou politikou Leopolda I. vychovávaný ako korune verný katolík v jezuitských internátoch v Čechách. Až pri pobyte na svojom panstve vo funkcii šariškého županasa za prispenia užského župana Mikuláša Berčéniho „nakazil“ uhorským odbojom, ktorý bol tak charakteristický pre jeho predkov. Keď boli jeho tajné kontakty s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. Viedňou odhalené, bol v roku 1701 zatknutý, ale podarilo sa mu utiecť do Poľska. V roku 1703 kuruci vyzvali Rákociho do čela povstania, čím sa začalo osem rokov trvajúce povstanie Františka II. Rákociho „za vlasť a slobodu“ („Pro Patria et Libertate“), a teda za uchovanie stavovských výsad, náboženskej slobody, obnovenie uhorskej ústavy a vyriešenie právneho postavenia Sedmohradska.

Košice v cisárskych rukách sa bránili povstalcom niečo vyše roka. Kurucký generál Šimon Forgáč mesto obľahol a hospodársky blokoval až do vyčerpania 21. októbra 1704, kedy sa mesto vzdalo samo. Kapitulácia prebiehala tradičným košickým spôsobom, cisárske vojská odchádzali Hornou bránou, zatiaľ čo povstalci vstupovali Dolnou bránou. Kľúče od mesta Forgáčovi odovzdal samotný cisársky generál Montecuccoli. Kuruci v meste získali mnoho cisárskej vojenskej výzbroje. Mestská mincovňa poslúžila na razbu medených núdzových mincí – tvz. libertášov.[99] V košickej tlačiarni sa začali tlačiť prvé uhorské noviny v latinčine pod názvom Mercurius Hungaricus, písané protihabsburským propagandistickým tónom.

Cisársky generál Rabutin de Bussy sa pokúšal o znovudobytie mesta v roku 1706 jeho ostreľovaním z juhozápadu. Potom sa Rákoci rozhodol modernizovať pevnostné opevnenie mesta. Jeho francúzsky vojenský inžinier Le Maire vybudoval v rokoch 1706 – 1710 nový vonkajší okruh opevnenia a štyri raveliny na južnej a východnej strane.[95] V Košiciach sa Rákoci počas povstania zdržiaval pomerne často. V decembri 1707 sa tu konal okázalý snem kuruckej šľachty a stolíc, na ktorom predniesol vodca povstania otváraciu reč. Celkovo sa niesol Rákociho pobyt v meste v tolerančnom duchu, náboženské trenice bočkajových a betlenových čias nebolo pociťovať. Veď sám knieža bol katolík. Na prelome rokov 1707 – 1708 prebýval Rákoci v budove Hornouhorského kapitanátu. Na bohoslužby chodieval do náprotivého Františkánskeho kostola, často chodieval na poľovačky do okolia mesta, sledoval výcvik vojska a drezúry koní. V januári 1708 tu s kráľovskou pompou prijal tureckého vyslanca. Vo svojich pamätiach označil knieža Košice za svoje najvernejšie mesto, lebo sa vzdalo zo všetkých miest cisárovi až tri dni pred Satmárskym mierom.[100] Ten bol dohodnutý 1. mája 1711 bez Rákociho účasti v meste Satu Mare. Knieža zvolil život v poľskom, následne francúzskom, a napokon tureckom exile v mestečku Rodošto, kde aj v roku 1735 skonal.

Veduty Košíc zo 17. a 18. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

Košice v 18. storočí[upraviť | upraviť zdroj]

Vek baroka[upraviť | upraviť zdroj]

Na sklonku povstania Františka II. Rákociho v rokoch 1710 – 1711 zúrila v meste morová epidémia. Jej dosah bol natoľko značný, až kronikár Jozef Tutkó poznamenal, že "obyvatelia mesta hľadali útočište v lesoch".[101] V roku 1715 na návrh jezuitu Juraja Péchyho zriadili za hranicami mesta barokovú Kaplnku svätej Rozálie, v ktorej pápež Klement XI. povolil konať každoročnú odpustkovú slávnosť.[102] Na počesť obetí moru bolo v roku 1723 vztýčené barokové súsošie Immaculaty na mieste bývalého stredovekého praniera – popraviska.

Po prekonaní morovej epidémie 1710 – 1711 nastalo obdobie mieru (až do 1848) a obnovy zničeného a vyľudneného mesta. V období rokov 1718 – 1724 bol za prispenia cisára Karola VI. zbarokizovaný Františkánsky kostol. Na jeho sochárskej výzdobe pracoval ten istý sochár ako na Immaculate – chýrny Šimon Grimming a staviteľ Tomáš Torňóši. V rokoch 1730 – 1733 bol vystavaný na južnom predmestí Kostol svätého Ducha, naväzujúci na tradíciu stredovekého, vojnami zničeného kostola so špitálom z 13. storočia. Bol to vôbec prvý kamenný kostol na huštáku a povolením na jeho výstavbu sa odštartovala obnova predmestského areálu (vonkajšie mesto).[30] V roku 1731 sa do mesta vrátili uršulínky (tu usadené 1697), ktorým bol do užívania opäť pridelený pôvodne kalvínsky kostol na Mäsiarskej ulici, v čase Rákociho povstania im odobratý. Na priľahlých parcelách si vybudovali rozsiahly kláštorný komplex so školou.[103] V roku 1741 dokončili barokovú prestavbu svojho stredovekého kostola dominikáni, ktorí boli povolaní späť do mesta Leopoldom I. ešte v roku 1697.[104]

Najvýraznejšie sa v tomto období činili jezuiti. Venovali sa výučbe na Košickej univerzite, v roku 1713 si zriadili jezuitské kolégium a vlastnú kníhtlačiareň, vybavenú strojmi z bardejovskej a levočskej tlačiarne. Iniciovali výstavbu košickej Kalvárie v rokoch 1742 – 1758, ktorá definitívne potvrdila nástup rekatolizačného baroka.[105] Košice však prišli o svoj kňažský seminár, ktorý v roku 1715 jágerský arcibiskup presťahoval späť do svojho sídelného mesta.[106]

Protestanti si museli svoje modlitebne stavať za hradbami mesta na obnovovaných predmestiach. Luteráni mali popri svojom drevenom kostole na západnom predmestí (dnešná Ždiedlová ulica) tri modlitebne pre každú z košických národností – slovenskú, maďarskú a nemeckú. Vedľa nich si zriadili luteránsku školu. V roku 1747 požiadali panovníčku Máriu Teréziu o pridelenie nevyužívaneho Michalského kostola, katolíci to však odmietli. Kalvíni mali svoj kostol na juhozápadnom predmestí (na začiatku dnešnej Moldavskej ulice).[107]

Úpadok „Pevnosti Košice“[upraviť | upraviť zdroj]

Pozícia Košíc ako významnej protitureckej bašty pominula. Oslobodením Budína a Pešte stratili Košice svoje prioritné postavenie na sneme a taverníckom súde. Na protest si košickí ablegáti na sneme v roku 1712 odmietli sadnúť, aby „neponížili svoje mesto“. Podľa Veľkého privilégia Ľudovíta Veľkého z roku 1347 mali zastávať po Budíne druhé miesto, po jeho obsadení Turkami dokonca prvé. Keďže sa objavili tendencie, aby aj Bratislava zastávala prednejšie postavenie, nechali si Košice písomne potvrdiť svoj protest pri otvorení taverníckeho súdu z roku 1722. Tým si poistili aspoň tretie miesto v hodnostnom poradí, aj keď to už nezodpovedalo realite vyčerpaného provinčného mesta.[108]

Gróf Ján Pálffy, tvorca Satmárskeho mieru, košický kapitán po roku 1713

Košice už neboli viac sídlom Hornouhorského hlavného kapitanátu, ktorý bol zrušený. Zostala však funkcia košického kapitána, ktorú v rokoch po Rákociho povstaní zastával tvorca Satmárskeho mieru za cisársku stranu gróf Ján Pálffy, kurucmi posmešne nazývaný „starý labanc“. Po ňom sa košickým kapitánom stal francúzsky barón generál Ján František Renaud. S Košicami sa stále rátalo ako s dôležitou pevnosťou (Festung Kaschau) a generál tu pokračoval v zdokonaľovaní mestského opevnenia podľa francúzskych vzorov, predovšetkým budovanie glacis pozdĺž južnej a východnej stany hradieb.[109] Po zvážení všetkých náležitých okolností však nepotrebná košická citadela mala byť z rozkazu cisára Karola VI. (1715) demolovaná, čo prebiehalo postupne desiatky rokov až do konca 18. storočia. Jej kamenné časti boli použité na dláždenie verejných priestranstiev vo vnútornom meste.[110][111] Pre potreby vojska boli vybudované kasárne pri Dolnej bráne (1713) a Hornej bráne (1726), ktoré boli jedny z prvých v celej Habsburskej monarchii. V polovici 18. storočia mala cisárska armáda v meste ubytovaných zhruba 2 000 vojakov.[112]

Stropnú maľbu alegórie Práva vyhotovil košický maliar Erazmus Schrött v rokoch 1780-1781 v novopostavenej mestskej radnici. Symbolizovala nástup nového veku tereziánskych a jozefínskych reforiem.

Tereziánske Košice[upraviť | upraviť zdroj]

Košice sa v polovici 18. storočia z vojenského hľadiska ocitli ďaleko od vtedajších bojových operácií, ktoré sužovali Habsburskú monarchiu a sprevádzali vládu Márie Terézie. To malo za následok opustenie všetkých predchádzajúcich stavebných aktivít, projektovaných na zdokonalenie „pevnosti Košice“. Armádne výdavky tak boli investované výlučne len na jej nevyhnutnú údržbu.

V roku 1755 sa zavŕšil dlhoročný zápas tereziánskej štátnej aparatúry o zjednotenie formy mestskej samosprávy slobodných kráľovských miest v celom Uhorsku. Práve Košice boli posledným mestom, ktoré sa kráľovským komisárom podvolilo. Odvolávajúc sa na stáročné privilégia, nechceli pripustiť doživotnosť zastávania úradov v samospráve (úradníci boli spravidla volení iba na jeden rok), zrušenie vymenovávania volenej obce odstupujúcou mestskou radou a nemožnosť ustanoviť za tribúna ľudu bývalého richtára. V tomto období sa mesto rýchlo hospodársky zotavovalo. Košice boli jedným z najvyhľadávanejších miest, v ktorých sa usádzali mnohí ambiciózni zahraniční remeselníci. Veľké príjmy plynuli do mestskej pokladnice z rozľahlého košického domínia, mlynov, majerov, z predaja vína a najmä piva. Mesto sa nielenže dostalo zo svojich dlhov, ale dokázalo hospodáriť s prebytkom, takže bolo schopné požičať kráľovnej Márii Terézii na vojnu s Pruskom 63 600 zlatých, čo bolo medzi slovenskými mestami čosi celkom ojedinelé.[113]

Nástup osvietenectva priniesol vznik prvých muzeálnych zbierok, často označovaných aj ako matematické kabinety, popri významných školských inštitúciách. Prvý školský muzeálny kabinet v Košiciach vznikol už v roku 1769 popri miestnom gymnáziu. V roku 1778 bol obohatený o mineralogickú zbierku baróna Františka Berzeviczyho. Po banskoštiavnickej akademickej fyzikálno-technickej zbierke (1764) išlo o najstarší školský muzeálny kabinet na území Slovenska.[114] V roku 1775 vznikol muzeálny kabinet aj popri Košickej univerzite. V roku 1777 bol rozpustený rád jezuitov. Ich majetok sa dostal pod štátnu kontrolu. Jezuitské nižšie školy prevzali iné rády.[67] V rámci reformy školstva Ratio educationis z roku 1777 sa Košická univerzita premenovala na Košickú kráľovskú akadémiu. V tej dobe bola jednou z piatich akadémií existujúcich v Uhorsku. Na jej pôde vznikla prvá verejná knižnica a tlačiareň, ktorú prevádzkoval Bratislavčan Landerer.[115] Študentom akadémie v rokoch 1785 – 1787 bol aj neskorší prvý rektor a zakladateľ univerzity v Petrohrade Michal Baluďanský.

Obdobie reforiem Márie Terézie bolo spojené so zvýšenou modernizačnou stavebnou aktivitou v meste. Tá bola nanajvýš nevyhnutná po požiari z roku 1779. Ako každé iné uhorské župné sídlo, aj Košice dostali reprezentatívny Župný dom, ktorý naprojektoval architekt cisárskej komory Ján Langer. Na tunajšie pomery vhodne riešený palácový objekt bol vystavaný v prechodnom barokovo – klasicistickom štýle v rokoch 1779 – 1780. Langer projektoval aj v tej istej dobe budovanú honosnú mestskú radnicu, ktorej maliarsku výzdobu realizovali miestni umelci Erazmus Schrött a Ján Anton Kraus. Na mieste nevyužívanej starej stredovekej radnice vybudovali klasicistickú redutu (kaviareň s divadlom a kasínom), ktorú dali do užívania v roku 1787. Stala sa ústeredným miestom konania šľachtických i meštianských bálov. V roku 1782 dokončili aj novostavbu moderného barokovo-klasicistického holeta Čierny orol na Hlavnej ulici.

Osvietenecká vláda Márie Terézie priniesla aj prvé komplexné súpisy štatistického charakteru. V roku 1762 napočítali v meste 486 daňových poplatníkov a 379 domov, z ktorých 43 bolo drevených. Na predmestiach bolo vybudovaných 288 domov, z ktorých len 15 bolo kamenných. Až v roku 1799 dosiahol počet domov v meste (spolu vnútorné a vonkajšie mesto) číslo 1031, čo zodpovedalo stavu z obdobia najväčšej konjuktúry stredovekého mesta za vlády Mateja Korvína okolo roku 1480. Počet obyvateľstva narastal. Kým v roku 1762 mali Košice 3 990 obyvateľov, zvýšil sa ich počet v roku 1785 na 7 257 a v roku 1799 okrem 7 934.[116]

Jozefínske Košice[upraviť | upraviť zdroj]

Syn Márie Terézie Jozef II. Habsburský navštívil Košice niekoľkokrát. Už ako spoluvladár svojej matky sa tu objavil v roku 1770, čím sa stal prvým Habsburgovcom od čias Ferdinanda I., ktorý zavítal do Horného Uhorska. V roku 1783 bol v Košiciach zriadený riaditeľský obvod Miestodržiteľskej rady, ktorému podliehalo 73 poštových úradov v 15 župách.[117] V roku 1787 bol rozpustený rád františkánov. Ich košický kostol prešiel neskoršie pod správu novozriadeného biskupstva (1804). Jozef II. bol radikálnym presadzovateľom reforiem, no nie mnohé z nich prežili jeho vládu. Takou bola aj reforma verejnej správy z roku 1785, ktorou sa zrušilo staré župné zriadenie a vytvorilo sa 10 nových dištriktov. Košice sa stali sídlom jedného z nich – severovýchodného dištriktu, kde spadali Spiš, Šariš, Abov, Turňa a Zemplín.[118]

Keď cisár mesto navštívil opäť v roku 1783, zrušil jeho štatút pevnosti (Festung Kaschau). Značne zanedbané hradby a pevnostný systém sa začal rozpadávať. Na cisárov rozkaz bola v roku 1784 prebúraná nová brána – Jozefínska (z dnešnej Alžbetinej ulice) smerom k prekvitajúcemu západnému predmestiu.[119] Opustené areále spustnutých bášt a bastiónov poslúžili podnikavým mešťanom pre zakladanie prvých košických manufaktúr.

Od roku 1784 sa jedinou úradnou rečou stala nemčina. Naopak na nižších úrovniach, vo vzdelaní a v styku s ľudom sa podporovali jazyky obyvateľstva, a teda aj slovenčina a maďarčina. Tieto fakty viedli k zvýšenej aktivite prvých maďarských obrodencov, ktorých cieľom bolo povýšenie maďarčiny na úroveň ostatných európskych jazykov. Ich hlavným predstaviteľom bol úradník košického dištriktu František Kazinci, ktorý sa pohyboval v spoločenských intelektuálnych salónoch miestnej šľachty.[120][121] V Košiciach spolu so svojimi druhmi založil prvú literárnu a kritickú revue Magyar Museum (Maďarské múzeum, 1788), ktorou odštartoval obrodenie maďarského jazyka.[122]

Kazinci bol taktiež známy ako najvýznamnejší člen košickej slobodomurárskej obce. Košice boli významným uhorským slobodomurárskym mestom. Prvá lóža tu vznikla v roku 1779, skoro však zanikla. Pod názvom K neohrozenej cnosti (Zur ungefärhdeten Tugend) fungovala opäť od roku 1793 a evidovala 34 členov košickej umeleckej a ideologickej inteligencie. Od roku 1790 tu vydávali svoj široko koncipovaný časopis Orpheus s literárnymi, politickými, filozofickými a poetickými príspevkami. Ich pôsobnosť bola kritizovaná zo strany miestnych predstaviteľov katolíckej cirkvi, ktorá slobodomurárov označila za ateistov a kráľovrahov. Na svoju obranu vydali knihu Slobodomurári nie sú jakobíni (vyšla v maďarčine), ktorá je svedectvom ideového zápasu o prežitie slobodomurárskeho hnutia v uhorských pomeroch.[123]

Košice v rokoch 1800 – 1918[upraviť | upraviť zdroj]

Maršal Kutuzov ocenil košické pohostinstvo v ďakovnom liste zaslanom magistrátu, ktorý je dodnes v Archíve mesta Košice
Forgáčovci si obľúbili život v meste natoľko, že si na Hlavnej ulici vybudovali nemalý palác v módnom empírovom slohu
Litografia Johanna Höfelicha znázorňuje Košickú bitku zo 4. januára 1849, v ktorej sa honvédi, vedení Lázárom Meszárosom, neúspešne pokúsili o obsadenie mesta

Biskupská rezidencia[upraviť | upraviť zdroj]

Relatívne mierové 19. storočie znamenalo pre Košice opätovný nárast ich významu. V roku 1804 pápež Pius VII. zriadil novú košickú rímskokatolícku diecézu odčlenením od jágerskej, kam mesto cirkevne spadalo od jeho počiatkov.[124] Prvý košický biskup Andrej Szabó založil úrad v biskupskom paláci, prebudovanom v barokovom slohu zo štyroch meštianskych domov na Hlavnej ulici. Skromný biskupský palác slúži svojmu účelu dodnes. Keďže mesto disponovalo biskupstva hodným sakrálnym objektom – Dómom svätej Alžbety, nedošlo k výstavbe novej katedrály.

Útočisko cisárskej rodiny pred Napoleonom[upraviť | upraviť zdroj]

Napoleonské vojny sa nepriamo dotkli aj Košíc. Cisár František II. (od roku 1806 ako prvý rakúsky cisár František I.) kvôli vojne s Francúzskom poslal svoje deti do bezpečných Košíc, kde zotrvali necelé dva mesiace. Medzi mini aj 12-ročný budúci cisár Ferdinand I. (rakúsky cisár) a Mária Lujza (neskôr manželka Napoleona). Na prelome rokov 1805 a 1806 tu prezimovalo aj vojsko ruského vojvodcu M. I. Kutuzova po prehranej bitke pri Slavkove. Zdržali sa tu 5 dní. Uzavretie mieru s Francúzskom sa slávilo bohatou plesovou sezónou vo viedenskom štýle. Následne panstvo odišlo naspäť do hlavného mesta. V roku 1821 Košice navštívil pri návrate z Ľubľany z kongresu Svätej aliancie ruský cár Alexander I., ktorý prespal v Dessewffyho paláci jednu noc.[125]

Klasicistické Košice[upraviť | upraviť zdroj]

V súvislosti s vývojom vojenskej techniky a metód bojovania stratili mestské hradby svoj účel. Ich likvidácia prebiehala postupne od začiatku do 40. rokov 19. storočia, čo otvorilo novú cestu rozvoja mesta. V roku 1814 si v súlade s vtedajším právom postavili na mieste východnej línie búraných hradieb evanjelici svoj nový kostol, ktorý je považovaný za najkrajšiu stavbu evanjelického klasicizmu na Slovensku.[126]. Pri Maľovanej bráne si svoj kostol postavili kalvíni (1805 – 1811). K zbúraniu Dolnej brány a otvoreniu prieťahu na hlavnú hradskú na Pešť došlo v roku 1830.

Košice prvej polovice 19. storočia boli provinčným mestom, ktorých význam však začal opätovne narastať. V meste bolo stále divadlo, plavecká, jazdecká a hudobná škola, sídlili tu správne a vojenské úrady a biskupstvo. V roku 1814 vznikla prvá mestská nemocnica, ktorej strohá budova s klasicistickými prvkami bola postavená v roku 1831 na dnešnom Námestí osloboditeľov (sídlo VZP). Miestna šľachta si budovala v meste paláce v módnom klasicistickom (Čákiho-Dezőfiho palác), ale i empírovom slohu (Pongrácovsko-forgáčovský palác). Významnou osobnosťou klasicistických Košíc bol mestský architekt Jozef Bellaagh, ktorý navrhol množstvo výklenkovitých meštianskych domov s prvkami biedermeiera. Podľa sčítania ľudu z roku 1831 žilo v Košiciach 12 042 obyvateľov, ale európska epidémia cholery, šíriaca sa po dobu troch mesiacov do septembra toho istého roku, zabila v meste 1247 ľudí.[127]

Občianska vojna 1848 – 49: Maďarská revolúcia a Slovenské povstanie[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom marca 1848 začali revolučné pohyby v Habsburskej monarchii. Najprv vypukla revolúcia v hlavnom meste Viedni 13.3.1848, následne 15. marca 1848 vypukla maďarská revolúcia v Pešti, ktorá sa rozšírila po celom Uhorsku. Aktívne sa do revolúcie zapojila aj veľká časť vrchnosti mesta Košice a stoliční mocipáni. Keď revolúcia prerástla do občianskej vojny, vyslali Habsburgovci do Uhorska niekoľko armád. Do Horného Uhorska (zhruba územie dnešného Slovenska) vtiahol zo severu cez rakúsku Halič (dnes súčasť Poľska a Ukrajiny) cisársky generál podmaršal Franz H. von Schlick, ktorý sa pri Košiciach stretol 11. decembra s početnejším, ale zle vyzbrojeným košútovským vojskom.[128] Po bojoch pri Budimíre a na predmostí Košíc Schlick mesto obsadil. 4. januára 1849 sa ho pokúsil opäť obsadiť košútovský minister vojny generál Lázár Meszáros v tzv. Košickej bitke pri Barci, ale nepodarilo sa mu zvíťaziť.

Držbu Košíc v cisárskych rukách v tomto období využili slovenskí obrodenci. 24. februára sa na rímskokatolíckej fare stretol Ľudovít Štúr a Jonáš Záborský, aby rokovali o národnom programe Slovákov.[129] 1. marca 1849 oddiel 800 slovenských dobrovoľníkov, bojujúcich za slobodu a práva slovenského národa, pochodoval cez mesto. V Košiciach krátko pôsobili aj Ľudovít Štúr a Jozef Miloslav Hurban, aby tu verbovali ďalších dobrovoľníkov. Mestom často prechádzali vojská raz jednej (cisárskej) raz druhej (košútovskej) strany. Koncom apríla 1849 mesto obsadilo košútovské vojsko a Košice sa tak stali súčasťou Maďarskej republiky, ktorá bola vyhlásená 14. apríla v Debrecíne Ľudovítom Košútom. Detronizácia Habsburgovcov v Uhorsku mala rýchlu odozvu. Mladý cisár František Jozef I., ktorý nastúpil na trón len v decembri 1848, požiadal o pomoc ruského cára Mikuláša I. Hlavný prúd ruskej armády s vyše 200 000 vojakmi 24. júna tiahol bez boja cez Košice smerom do uhorského vnútrozemia. V Košiciach sa ubytoval veľkoknieža Konštantín a knieža Paskevič. Správu v meste prevzali cisárski komisári.[130]

Industrializácia Košíc[upraviť | upraviť zdroj]

Továreň na poľnohospodárske stroje v Čermeli, známa aj ako klinčikáreň.[131] Od roku 1892 do Čermeľa jazdila aj pouličná železnica, ktorá okrem osobnej dopravy slúžila aj ako vlečka. Parné lokomotívy boli v prevádzke od roku 1893.
V roku 1881 bola menšia Turnianska župa pripojená ku Abovskej. Prirodzená spádová oblasť Košíc siahala pozdĺž Potiskej železnice ďaleko na juh, takmer na hranice Miškovca (Miskolc).

Počiatky priemyselnej výroby v meste spadajú do roku 1791, kedy bola sprevádzkovaná prvá košická manufaktúra na výrobu klobúkov (v objekte Katovej bašty). Neskôr pribudli aj manufaktúry na výrobu kameninového riadu (v objekte Mlynskej bašty) a súkna. V roku 1828 tu stále pracovalo 460 remeselníckych dielní v 70 cechoch. Cechové organizácie boli v Uhorsku zrušené v roku 1872.[132]

K skutočnému spriemyselňovaniu mesta dochádzalo až po revolúcii 1848 – 1849. Prvý parný stroj do výroby v meste zaviedol cukrovar v roku 1852 a od roku 1857 fungoval mestský pivovar. Najúspešnejšími prevádzkami boli Ungarov podnik na liehovar a droždie a štátna tabaková továreň.

Kumulácia kapitálu miestnych podnikateľov sa odrazila aj pod vznik prvého peňažného ústavu v meste – Košickej sporiteľne v roku 1844.[133] Od roku 1850 tu mala sídlo aj pobočka Obchodnej a priemyselnej komory s pôsobnosťou pre celý vtedajší košický dištrikt.[134] Na podporu miestneho priemyslu sa v roku 1857 organizovala Prvá hornouhorská priemyselná výstava v priestoroch mestskej jazdiarne. Zúčastnil sa jej aj panovník František Jozef I. pri príležitosti svojej druhej návštevy v slobodnom kráľovskom meste Košice (prvá 1852, tretia 1877).[135]

Napriek postupujúcej industrializácii Košice nepritiahli väčšie investície ťažkého strojárstva a zbrojárstva, ktorých centrom sa stal k hlavnému mestu bližší Miškovec.[136] Stále prevládala poľnohospodárska malovýroba, čo záviselo aj od surovinového zázemia. V roku 1910 sa Košice s 34 priemyselnými prevádzkami a 3 230 pracovníkmi podieľali iba necelým jedným percentom na uhorskej priemyselnej produkcii. Z väčších podnikov zamestnávala vyše tisíc pracovníkov iba tabaková továreň a okolo 400 pracovalo vo Franckovej továrni na kávoviny. Ďalšie prevádzky sa sústreďovali na južnom okraji mesta ako liehovar a sladovňa, strojovňa K. Poledniaka, likérka a tehelne.[137]

V roku 1872 založené Vyššie strojnícke učilište (dnešná Stredná priemyselná škola strojnícka) bolo prvým tohto typu v Uhorsku.[138] Škola si udržovala vysokú úroveň. V roku 1878 ju navštívil i cisár František Jozef I. a porovnal ju s viedenskou školou.[139]

Košice železničnou križovatkou[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1838 až do príchodu železnice fungovala pravidelná dostavníková linka do Pešti a Prešova. V roku 1860 prišiel prvý vlak do Košíc od Miškovca (Miskolc), kde trať nadväzovala na železnicu do Pešti cez Nyíregyházu a Debrecín. Dobudovanie priameho spojenia Miškovec – Budapešť v roku 1870 výrazne skrátilo jazdnú dobu do hlavného mesta.

V tom istom roku sa spustila aj časť strategickej Košicko-bohumínskej železnice v 33 kilometrovom úseku Košice – Kysak – Prešov. Mala prepravovať lacné uhorské poľnohospodárske produkty do západnej časti monarchie a umožniť kvalitné spojenie tunajšej banskej oblasti so sliezskym uhoľným revírom. S Tokajom mesto spojila železnica v roku 1873. Regionálny charakter mala Turnianska železnica smerujúca cez Turňu nad Bodvou a Tornanádasku do Miškovca, spustená v roku 1890. Zvýšený nápor cestujúcej verejnosti pôvodná budova Potiskej železnice nezvládala, preto ju v roku 1896 doplnila nová neorenesančná železničná stanica (zbúraná v 70.rokoch 20. storočia).

Hoci do mesta ústili koľaje až štyroch železničných spoločností, mesto sa v rámci Uhorska nestalo významným železničným uzlom. Absencia veľkých priemyselných podnikov, nevýhodné cestovné poriadky a umiestnenie riaditeľstva Potiskej železnice do Miškovca boli nesporné fakty, ktoré k tomu viedli. Túto skutočnosť kompenzoval v roku 1913 presun prevádzkovej správy Košicko-bohumínskej železnice zo sliezskeho Těšína do Košíc, pre potreby ktorej bol v roku 1915 vybudovaný nový administratívny palác (Riaditeľstvo železníc, vedľa budovy Divízie).[140]

Správa mesta v rokoch 1850 – 1918[upraviť | upraviť zdroj]

Najúspešnejším mužom košickej radnice bol Teodor Münster, ktorý zastával funkciu mešťanostu nepretržitých 34 rokov (1872-1909). Za jeho verejnú činnosť ho František Jozef I. vyznamenal rytierskym krížom.

Po potlačení maďarskej revolúcie 1848/1849 bola na území Uhorska zavedená vojenská diktatúra s prvkami civilnej správy. Župné zriadenie bolo nahradené piatimi obrovskými vojenskými oblasťami – dištriktmi, na čele s vojenským veliteľom, ku ktorému bol priradení ministerský komisár. Úradným jazykom bola výlučne nemčina. Košice sa stali sídlom Košického dištriktu, pod ktorý spadalo 9 bývalých žúp – Abov, Turňa, Zemplín, Šariš, Gemer, Uh, Boršod, Bereg, Marmaroš.

V roku 1853 sa zaviedli civilné administratívne dištrikty, ktoré sa ďalej členili na župy (nie so samosprávnou funkciou) a okresy. Župám boli podriadené aj niektoré dovtedajšie slobodné kráľovské mestá, nie však Košice, ktorým v období Bachovho absolutizmu menoval radu a úradníkov cisársky dištriktuálny komisár. Po roku 1860 bolo postupne obnovované župné zriedenie spred roka 1849, plne funkčné po rakúsko-uhorskom vyrovnaní 1867.

Po reformách v rokoch 1870, 1871 a 1876 zostali Košice od roku 1886 municipálnym mestom, t. j. mestom na úrovni župy. Mestskou radou menovaný mešťanosta podliehal hlavnému županovi, menovanému panovníkom, tak ako podžupan stojaci na čele župy.

Košice boli známe aj ako posádkové mesto. Habsburská monarchia bola rozdelená na 15 vojenských okruhov, z ktorých 6 pôsobilo v Uhorsku. Košické vojenské veliteľstvo dostalo číslo VI. Okrem toho v Uhorsku existovala aj Uhorská kráľovská armáda – domobrana (Magyar Királyi Honvédség). V rámci nej Košice dostali číslo III. Spravovali 12 žúp, od Máramarošskej a Szatmárskej po Abovsko-turniansku, Zemplínsku a Boršodskú. Početné kasárne a prítomnosť nemecky hovoriacich vojakov dodávali mestu vážnosť a multikulturalitu.[141]

Košice v plánoch slovenských národných buditeľov[upraviť | upraviť zdroj]

Hranice vojenských dištriktov z roku 1850 sa stali jednou z predlôh pre neskoršie určenie slovensko-maďarských hraníc v rokoch 1918-1920. Košický dištrikt siahal ďaleko na východ až do Marmarošu.

Slovenská národná elita pod vedením Ľudovíta Štúra sa v revolúcii 1848/1849 postavila na stranu Viedne. Za aktívnu pomoc v potlačovaní maďarského povstania slovenskí národní predstavitelia očakávali od rakúskej vlády upravenie štátoprávneho postavenia slovenského národa v Habsburskej monarchii.

Návrh dôverníka viedenskej vlády Jána Kollára z roku 1849 o Slovenskom vojvodstve počítal s vytvorením samostatnej slovenskej korunnej krajiny, ktorá sa mala deliť na štyri dištrikty. Jedným z nich mal byť Torysský dištrikt so župami Šariš, Spiš a slovenskými časťami žúp Zemplín a Abov. Súčasťou vojvodstva malo byť aj mesto Košice.[142]

Viedenská vláda napokon požiadavku na vytvorenie samosprávneho slovenského územia neakceptovala. Rozdelila však Uhorsko na dištrikty, ktorých hranice boli vedené tak, aby vo väčšine mali prevahu nemaďarské národy.[143] Bratislavský a Košický dištrikt tak zhruba kopírovali historicky vymedzené územie Slovenska od Dunaja po Tisu.

V roku 1850 napočítali v meste absolútnu väčšinu Slovákov – 4738. Maďarov bolo 2904 a Nemcov 1592.[144]

Memorandum národa slovenského z roku 1861 žiadalo vytvorenie Hornouhorského slovenského okolia, pričom "slovenské čiastky stolíc – Prešporskej, Nitránskej, Tekovskej, Hontianskej, Novohradskej, Gemerskej, Torňanskej, Abaujvárskej a Zemplínskej – národopisnou čiarou označené môžu sa bez významných ťažkostí alebo ako nové župy usporiadať, alebo kde to nemožno, susedným slovenským stolicám privteliť."[145] Nová verzia memoranda, ktorá bola predložená panovníkovi, predpokladala rozsiahlu autonómiu Okolia od Uhorska a upustila od vytvárania nových župných hraníc na etnickom princípe. Zahrňovala tak celú Abovskú župu s Košicami, naopak Zemplín bol ponechaný v Uhorsku. (Pozri Viedenské memorandum).

Plán inžiniera Otta z obodbia okolo roku 1840 má už zakreslené budúce západné štvrte s okružnými triedami
Na strategickom dolnom konci Hlavnej ulice bol hotel Schalkház najdôležitejším miestom spoločenského diania v meste
Iným miestom stretávania košickej smotánky bola štýlová kaviareň v Andrášiho paláci

Modernizácia mesta[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1856 prišiel do Košíc prvý telegram z Pešti. Od roku 1870 bolo zavádzané plynové osvetlenie v uliciach mesta. Rozvoj telefónnej siete v Košiciach nastal so zriadením manuálnej prepojovacej ústredne so 40 účastníkmi v roku 1891, kedy napojili aj mestský úrad.

Na mieste východnej línie vodnej priekopy bývalých hradieb, tzv. Glacis, vznikali široké triedy s pásmom zelene – okružné – lemované palácovými budovami štátnych inštitúcií, škôl a vojenských objektov. Košické okružné triedy sú jediným príkladom tohto typu urbanistického riešenia podľa vzoru veľkých európskych miest na Slovensku.[146] Prepájali vnútorné mesto s predmestiami, ktoré po vzore Budapešti a Viedne dostali nové pomenovania:

  • Alžbetino mesto na juhu, obytno-priemyselná štvrť
  • Jozefovo mesto na juhozápade, štvrť s koncentráciou priemyslu a robotníckeho obyvateľstva
  • Františkovo mesto na severozápade, miesto koncentrácie najvýstavnejších verejných a administratívnych budov
  • Nové mesto na východe, rezidenčná štvrť, pôvodne vznikla ako záhradné predmestie

Po roku 1918 sa tieto názvy prestali používať a v 70. rokoch 20. storočia boli tieto štvrte zväčša zasanované a nahradené sídliskovou výstavbou. Ako v každom väčšom uhorskom meste boli aj v Košiciach zriadené mestské kúpele (1888 na dnešnej Ulici protifašistických bojovníkov, zbúrané 1967) a v rekreačnom prostredí kúpeľov Bankov a Čermeľského údolia vyrástli vilové štvrte mestských zbohatlíkov. Naopak mestská spodina sa koncentrovala v mestskej časti Tábor (pod Moldavskou cestou) s prevahou rómskeho etnika v provizórnych domčekoch a chatrčiach.

V priestore medzi vzdialenejšou železničnou stanicou a mestským centrom bol veľkoryso založený Mestský park. Na spojnici, dnešnej Mlynskej ulici, vyrástlo niekoľko hotelov a reštaurácií. Ulica bola taktiež vyasfaltovaná ako jedna z prvých v Uhorsku.[147] Najprestížnejším miestom spoločenského diania Košíc sa na dlhé roky stal legendárny hotel Schalkház, ktorý stál na mieste terajšieho hotela Doubletree by Hilton. Od svojho založenia v roku 1873 bol tento luxusný hotel preslávený svojou kaviarňou, salónikmi a plesovými sálami až do zbúrania v roku 1963.

V roku 1891 bola do prevádzky uvedená mestská koňka zo železničnej stanice do Čermeľa, od roku 1893 sa na prepravu používali aj parné lokomotívy. Trať mala rovnaký rozchod ako železnica a jej využívanie pre nákladnú dopravu do miestnych priemyselných prevádzok zostalo jej dôležitým atribútom až do roku 1964. V rokoch 1913 – 1914 došlo k elektrifikácii mestskej dráhy ako v poslednom meste Uhorska s verejnou koľajovou dopravou.[148][149]

Zavedenie vodovodu a kanalizácie v roku 1908 bolo v Košiciach na uhorské pomery dosť omeškané. Ešte v roku 1903 boli mestskí radní presvedčení o nepotrebnosti tejto hygienickej nevyhnutnosti v meste. Išlo totiž o nemalú investíciu, spojenú s celkovou úpravou vzhľadu ulíc a ich dláždením.[150]

Hornouhorská bašta maďarského nacionalizmu[upraviť | upraviť zdroj]

Predstava plánu dostavby Dómu sv. Alžbety architekta Imricha Steindla, ktorá sa napokon nerealizovala
Smútočný pohrebný sprievod ukladania ostatkov Františka II. Rákociho do krypty Dómu sv.Alžbety.

Obyvatelia Košíc boli už po stáročia národnostne premiešaní a multilinguálni, pričom vyhranenosť k tej ktorej národnosti nehrala v živote mesta významnú rolu.[151]Rakúsko-uhorské vyrovnanie z roku 1867 znamenalo bezpodmienečný nástup idey maďarského národného štátu. Málokde prebehla maďarizácia tak úspešne, ako práve v Košiciach. V 40. rokoch 19. storočia na tzv. Ottovom pláne Košíc boli uvedené názvy ulíc na predmestiach ešte aj v slovenčine.[152] V nasledujúcich rokoch sa názvy udávali výlučne v maďarčine. Košice - kurucké mesto [153] predstavovali významné centrum maďarskej kultúry a histórie, a v tomto zmysle do ich výstavnosti uhorská vláda aj značne investovala. Stavebná konjunktúra trvala až do rokov 1. svetovej vojny.

Prestížnou záležitosťou velebenia slávnej uhorskej (dobovo rozumej maďarskej) histórie bola komplexná rekonštrukcia najväčšej katedrály v kráľovstve Dómu sv. Alžbety v rokoch 1877 – 1896. Gotická architektúra Dómu sa stala predmetom štúdia súdobých architektov a vedcov dejín umenia, ktorí ju povýšili na nositeľku národne orientovaného romantizmu v uhorskej architektúre presne tak, ako tomu bolo skoršie vo Francúzsku a Nemecku.[154]

O prestavbu Dómu v duchu gotického purizmu sa výrazne zaslúžil košický rodák, člen Uhorskej akadémie vied, zakladateľ umenovedy a pamiatkovej ochrany v Uhorsku Imrich Henszlmann.[155] Autorom projektu prestavby v duchu korvínovskej gotiky bol najvýznamnejší predstaviteľ uhorského neogotického purizmu Imrich Steindl. Pri havarijnom stave stredovekých klenieb boli tieto nahradené neogotickými, pričom chrám získal pôvodne zamýšľanú päťloďovú dispozíciu. Odvážne plány na dostavbu južnej, tzv. Matejovej veže sa však pre nedostatok finančných prostriedkov nerealizovali. Potom, čo Steindl začal práce na budapeštianskom parlamente, viedol projekt Otto Sztehló, ktorý už pri oprave južnej veže uplatnil konzervačnú metódu. Tento architekt, rodák z Dobšinej, viedol aj puristickú obnovu Kaplnky svätého Michala (1903 – 1904) a Levočského domu (1908 – 1910).

Mohutnú stavbu Dómu v strede Hlavnej ulice bolo treba vyvážiť rovnako monumentálnym umeleckým stavebným telesom, ktorým je dnešné Štátne divadlo Košice. Stará reduta z rokov 1786 – 1790 nepostačovala kapacitne, ani reprezentačne. O dôležitosti kvalitného prevedenia stavby nového divadla, ktoré malo architektonicky a urbanisticky citlivo zapadať do koloritu stredovekého námestia svojou prednou i zadnou fasádou, svedčil výber jedného z najprednejších architektov 19. storočia – Adolfa Langa, ktorý sa tejto úlohy zhostil brilantne. Honosná budova – štýlový mix eklektizmu, neobaroka a secesie, na vrchole kupoly korunovaná sochou múzy umenia Auróry s pochodňou v ruke – mala prezentovať Košice ako jedno z najhlavnejších centier maďarského umenia. Národné divadlo (Nemzeti Színház) bolo otvorené za účasti vládnych prominentov a kultúrnej elity štátu v roku 1899 uvedením známej maďarskej národnej drámy Bán Bánk.[156]

Skutočným naplnením významu pomenovania Košice - kurucké mesto bolo dlho plánované rozhodnutie uhorskej vlády preniesť ostatky Františka II. Rákociho a jeho druhov z Turecka naspäť do vlasti. Potom, čo panovník František Jozef I. v roku 1904 zrušil cisársky výnos z roku 1715, označujúci povstaleckých exulantov za vlastizradcov, rákociovský historik Koloman Thaly určil za miesto posledného odpočinku čerstvo zrekonštruovaný košický Dóm. Ostatky boli z Istanbulu prevezené loďou do Konstance a odtiaľ vlakom cez Budapešť do Košíc.[157] Slávnostný smútočný akt 29. októbra 1906 sa stal predmetom maďarskej národnej hrdosti a neúčasť panovníka Františka Jozefa I. na ňom bola ostro kritizovaná.[135]

Máraiho Košice[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie prelomu 19. a 20. storočia má pre Košice obzvlášť formujúci charakter. Bola to doba rozvoja košickej mešťanskej kultúry, ktorú tak dokonale popísal vo svojom diele Egy polgár vallomásai (Vyznanie mešťana) košický rodák Sándor Márai. Narodil sa v roku 1900 a v jeho diele z roku 1934 podáva spomienky na detstvo strávené v košických uliciach. Márai, ktorého diela patria k svetovej literárnej klasike 20. storočia, sa vracal vo svojej tvorbe k svojmu rodisku aj v ďalších svojich prácach, ktoré sú jedinečným umeleckým svedectvom o súdobých Košiciach.[158][159]

V roku 1900 sa Košice s okolo 44 000 obyvateľmi radilo k stredne veľkým mestám Uhorska, kde zaberali šestnáste miesto v rebríčku veľkosti miest. Prešporok, dnešná Bratislava mala okolo 66 000 a Debrecín 70 000 obyvateľov.[160] Podľa sčítania ľudu z roku 1910 sa z populácie 44 211 až 75,4% deklarovalo Maďarmi, 14.8% Slovákmi, 7.2% Nemcami a 1.8% Poliakmi.[161] Toto číslo však bolo neskôr spochybnené ako nespoľahlivé a nepresné.[162]

Početnú menšinu, oficiálne nezaradenú do štatistiky z roku 1910, tvorili Židia, ktorých počet sa v roku 1910 odhadoval na 7000 mešťanov. V roku 1867 si postavili neologickú synagógu, prvú v meste vôbec (stála pred Domom umenia do začiatku 60.rokov 20.storočia). Pre ortodoxných Židov postavili v roku 1881 synagógu na dnešnej Zvonárskej ulici, v súčasnosti rekonštruovanú na múzeum židovskej kultúry.[163] Židia sa veľmi aktívne zapájali do mestského spolkového života. Významné osobnosti z ich radov boli zastúpené medzi podnikateľmi, lekármi, umelcami i členmi mestskej rady.[164]

Idylka Hlavnej ulice v rokoch pred prvou svetovou vojnou

Spoločenský život mešťanských vrstiev 2. polovice 19. storočia a začiatku 20. storočia bol organizovaný vo verejných spolkoch najrôznejšieho charakteru. Existovali spolky podporné a charitatívne, spolky cirkevné a politické, učiteľské, hospodárske (včelársky, záhradnícky) aj športové (šermiarsky, korčuliarsky).[165] V roku 1869 bol založený Samovzdelávací spolok košických remeselníkov, v roku 1872 bol za prispenia Imricha Henszlmanna založený Hornouhorský muzeálny spolok (predchodca Východoslovenského múzea). Reprezentatívnu budovu múzea v neorenesančnom slohu otvorili v roku 1901.

V novom storočí sa v košickej architektúre naplno prejavili módne vplyvy nielen budapeštianskej, ale aj viedenskej secesie. Najkrajšou ukážkou skĺbenia oboch prúdov bola kaviareň Savoy (neskôr Royal, dnes Slávia) z roku 1900. Budapeštiansky vplyv sa potom naplno prejavil pri výstavbe najväčšieho administratívneho komplexu v meste – Vojenského veliteľstva (1908, za 1. ČSR známeho ako Divízia), prvého mestského kina Uránia (1909, zbúrané 1940), korčuliarskeho pavilónu (1909) a na budove Židovského kasína (1910).

V súvislosti s reformami uhorského volebného systému prebiehala aj politizácia košickej mešťanskej verejnosti. V roku 1905 bola v meste založená Hornouhorská sociálnodemokratická strana. Najvýznamnejšími denníkmi boli maďarské Kassai Hírlap a nemecké Kaschauer Zeitung. V roku 1907 začali vychádzať legendárne robotnícke noviny Kassai Munkás (Košický robotník), ktorý sa hlásil k marxistickej ľavici a aktivizoval k vytvoreniu komunistickej strany. Tento veľmi aktívny týždenník začal vychádzať od roku 1920 denne a zanikol až v roku 1937.[166]

Mesto za Prvej svetovej vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Kvôli udalostiam Prvej svetovej vojny bol v meste v auguste 1914 zriadený Úrad na pomoc ľudu. Od roku 1916 vznikali mestské zásobovacie úrady, ktoré mali na starosti zásobovanie obyvateľstva potravinami a koordináciu s budapeštianskymi centrálami spotrebných tovarov a surovín.[167]. Do roku 1916 boli povolávaní Košičania na východný front proti ruskej armáde, potom boli nasadení na rumunský front a v závere vojny (júl až október 1918) na juhozápadný front. Vysiľujúca vojna mala za následok 23. októbra 1918 demonštráciu za mier a demokraciu. Až 27. októbra ministerský predseda Sándor Wekerle priznal prehru rozpadajúceho sa Uhorska. V 1. svetovej vojne zomrelo 86 košických mešťanov.[141]

Košice v Prvej republike[upraviť | upraviť zdroj]

Duch pražského funkcionalizmu sa naplno prejavil v priestrannej hale poštového komplexu
Prvorepubliková idylka Mlynského náhonu na pozadí nájomných činžiakov na Rašínovom nábreží (Štefánikova) bola zrušená v 60.rokoch 20. storočia nahradením tohto ramena Hornádu štvorprúdovou komunikáciou
Divokosť výstavby prvorepublikových predmestských štvrtí umelecky stvárnil slovenský medzivojnový maliar Konštantín Bauer (1928)
Odrazom moderného bývania vyšších vrstiev sa stal projekt Masarykovej kolónie bankových úradníkov z roku 1931, kde popri sebe kolektívne bývali zámožnejší zamestnanci českých, slovenských a maďarských bánk
Pozícia Košíc v mnohoetnickom Česko-Slovensku v roku 1930

Začleňovanie Košíc do Česko-Slovenska[upraviť | upraviť zdroj]

30. októbra 1918 sa Slováci prihlásili ku Česko-Slovensku (vtedy Československu) Martinskou deklaráciou. Na území budúceho Slovenska sa vytvárali miestne Slovenské národné rady, v Košiciach však vznikla Maďarská národná rada, ktorá organizovala správu v meste.[168] Nová maďarská vláda Mihálya Károlyiho počítala s vytvorením autonómie pre Slovákov, ktorej územie ale nemalo siahať po mesto Košice, kde sa tri štvrtiny obyvateľstva podľa uhorských štatistík hlásilo k maďarskej národnosti. Plány česko-slovenských predstaviteľov však Košice do rámca vznikajúceho štátu definitívne zahŕňali.[169]

O udržanie východoslovenského regiónu v maďarských hraniciach sa snažila promaďarská tvz.Východoslovenská rada pod vedením Viktora Dvortsáka. Umelým odčlenením východoslovenského etnika – tvz.Slovjakov – od ostatného slovenského obyvateľstva vyhlásila 11. decembra Slovjackú ľudovú republiku. Táto sa však nestretla s pochopením miestneho obyvateľstva.[170]

24. decembra vytýčili dohodové mocnosti prvú demarkačnú čiaru nového štátu, prebiehajúcu takmer zhodne so súčasnými hranicami. Na tomto základe došlo k obsadeniu Košíc. Kým sa tak stalo, časť maďarského obyvateľstva dobrovoľne opustila mesto. Vtedajší riaditeľ Hornouhorského múzea Elemír Kőszeghy - Winkler nechal naložiť do vagónov najvzácnejšie exponáty, ktoré tvorili asi tri štvrtiny fondov múzea, a poslal ich do Budapešti.[171]

29. decembra česko-slovenské legionárske vojská pod vedením podplukovníka Františka Berana vstúpili bez boja do mesta, ktoré sa stalo súčasťou Česko-Slovenska. Vo februári bola vytýčená druhá demarkačná čiara, ktorá odčleňovala v prospech nového štátu ďalšie časti Maďarska: Novohradské hory, Matru, Zemplínske hory aj s mestom Miškovec (Miskolc).[172] Situácia v meste bola národnostne veľmi napätá. 14. februára vypukol všeobecný štrajk proti Česko-Slovensku. Nepokoje vyústili aj do streľby a zatýkania protičesko-slovensky zmýšľajúcich obyvateľov.[173]

Medzitým došlo v Budapešti ku komunistickému prevratu a 21. marca bola vyhlásená Maďarská republika rád. Tá sa snažila o návrat stratených teritórií a obsadila aj Východné Slovensko, kde 6. júna 1919 vyhlásila v Prešove Slovenskú republiku rád pod vedením českého revolucionára Antonína Janouška. 12. júna boli určené definitívne česko-slovensko – maďarské hranice, takmer identické so súčasnými, zakotvenými Trianonskou mierovou zmluvou s Maďarskom (1920). Do 5. júla boli maďarské vojská z česko-slovenského územia vytlačené.[174]

Národnostná štruktúra mesta[upraviť | upraviť zdroj]

Po dokončení zdĺhavého začleňovania Košíc do Česko-Slovenska začali okamžite vznikať úrady česko-slovenskej štátnej správy. V duchu čechoslovakizácie sa začalo aj s premenovaním niektorých ulíc, hlavne pripomínajúcich predchádzajúcu vládu Habsburgovcov. Tak bolo napríklad Námestie Františka Jozefa I. premenované na Husitské námestie, a námestie pomenované podľa jeho manželky (Alžbetino námestie) na Legionárske námestie. Ďalej sa v zásade premenovali všetky ulice pripomínajúce maďarizáciu. Keďže protihabsbursky vyznievali aj ulice nesúce mená miestnych uhorských a sedmohradských stavovských vodcov, k ich premenovaniu nedošlo, a to nie tak s ohľadom k maďarským obyvateľom, ako z tradície a úcte k dejinám mesta.[175] Národné divadlo (Nemzeti Színház) sa premenovalo na Východoslovenské národné divadlo.

V roku 1919 bolo zriadené slovenské reálne gymnázium na Kováčskej ulici. Jeho riaditeľ Karol Murgaš sa výrazne pričinil o posilnenie slovenského povedomia Košičanov. Podľa sčítania ľudu z roku 1921 sa národnostná štruktúra mesta diametrálne odlišovala od stavu z roku 1910. V meste žilo 52 000 obyvateľov, z toho 60% Slovákov a Čechov, 21% Maďarov, 10% Židov a 4% Nemcov.[176] Výraznú prevahu mali „Čechoslováci“, a to nie tak prílevom českého úradníctva, ako proklamovaním sa bilingválnych Košičanov za Slovákov.

V roku 1921 boli oslavy vzniku ČSR sprevádzané protihabsburskou demonštráciou na podporu republiky v súvislosti s pokusmi cisára Karola I. Habsburského o návrat na maďarský trón.[177]

Postavenie mesta v 1.republike[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1923 platilo nové územnosprávne členenie, ktoré vytváralo na Slovensku šesť veľkožúp. Abovsko-turnianska župa zanikla a bola vytvorená nová Košická veľkožupa, ktorá čiastočne kompenzovala stratu mestského zázemia po vytvorení štátnych hraníc v roku 1919. Toto usporiadanie však bolo v roku 1928 nahradené krajinským zriadením, ktoré degradovalo postavenie mesta na sídlo okresu. Až v roku 1936 tu bola zriadená expozitúra Krajinského úradu (Kancelária krajinského prezidenta). Ako konštatuje historik Ondrej Halaga, "košická administratívna oblasť však bola po viac ako šiestich storočiach po prvý raz podelená tak, že názov "metropola východného Slovenska" sa už používal len z tradície pre Košice".[178]

Samotné mesto zostalo so štatútom municipálneho mesta volenou samosprávou, ale iba do roku 1922. Vtedy sa Košice a Bratislava stali mestami so zriadeným magistrátom[179] a podliehali priamo županovi, resp. krajinskému úradu. Starosta bol menovaný vládou z volených členov predsedníctva.

Po vytýčení nových hraníc sa Právnická akadémia, pokračovateľka Košickej univerzity, presťahovala v roku 1921 do Miškovca a neskôr Debrecína, kde sa stala základom tamojšej Právnickej fakulty. Košice ostali bez univerzity na 16 rokov až do roku 1937.

V rokoch 1922 – 1924 tu slúžil na poste veliteľa košickej divízie generál Radola Gajda, ktorý sa zaslúžil o výstavbu plaveckého bazénu na brehu Hornádu, ku ktorému bola potiahnutá aj električková trať. Gajdove kúpele zostali obľúbeným výletným strediskom a miestom významných mestských podujatí až do ich zániku v 60. rokoch 20. storočia.[180]

Prvorepublikové Košice boli viacjazyčným pohraničným a posádkovým mestom – poslednou zastávkou civilizácie smerom na Podkarpatskú Rus. Ich postavenie bolo oproti uhorskému obdobiu značne degradované správne, ale i hospodársky, najmä stratou prirodzeného zázemia vytvorením novej štátnej hranice. Preto sa Praha snažila do chýbajúcej infraštruktúry investovať. V roku 1924 bola zavedená linka Československých aerolínií Praha – Bratislava – Košice.[181] V tom istom roku sa konal 1. ročník Medzinárodného maratónu mieru a vznikla verejná knižnica (dnes Verejná knižnica Jána Bocatia). V rokoch 1927 – 1996 mestská knižnica sídlila v priestoroch historickej radnice. V roku 1927 začalo vysielať košické štúdium Československého rozhlasu (Slovenský rozhlas).[182] V roku 1929 sa konal 1. ročník cyklistických pretekov Košice-Tatry-Košice. Pri výstavbe novej budovy finančného riaditeľstva v roku 1935 robotníci objavili Košický zlatý poklad, ktorý bol odvezený najprv do Bratislavy a následne na odborné spracovanie do Prahy. Natrvalo sa do Košíc vrátil až v roku 1969.[183]

Praha sa snažila z Košíc urobiť druhé centrum slovenskej kultúry, protiváhu k Bratislave. Mali takisto plniť úlohu kultúrneho sprostredkovateľa s Podkarpatskou Rusou ako najväčšie a najrozvinutejšie mesto východu republiky. Tieto dôvody, ako aj dobrá dopravná obslužnosť, viedli v roku 1937 k umiestneniu Vysokej školy technickej M. R. Štefánika, prvej vysokej technickej školy na Slovensku, práve do Košíc.[184] Kvôli udalostiam roku 1938, kedy boli Košice pripojené k Maďarsku, sa musela po začatí prvého ročníka presťahovať do Prešova, potom do Martina a následne do Bratislavy.[185]

Rast mesta a prvorepubliková architektúra[upraviť | upraviť zdroj]

Po povojnovej finančnej kríze nastalo relatívne obdobie prosperity. Začiatkom 20. rokov začala výstavba obytných domov pre štátnych zamestnancov, napr. Malá Praha. V druhej polovici 20. rokov boli postavené aj súbory činžiakov na dnešnej Palackého-Bajzovej a Štefánikovej ulici. Rozsiahle územia medzi niekdajšími predmestiami boli zastavané rodinnými domami. Mesto sa rozrástlo smerom južným (dodnes zachované štvte medzi centrom a Starou nemocnicou), západným (oblasť Rozália-Kalvária), severným (domová zástavba pozdĺž Mlynského náhonu a pod Červeným brehom) a východným (mestská časť Džungľa a Prešovská cesta). Počet obyvateľov mesta sa tak za éru 1.česko-slovenskej republiky zdvojnásobil na 80 000.[186]

Stopy prvorepublikovej architektúry badať v meste aj dnes. Okrem už spomínanej bytovej výstavby vznikol rad dôležitých verejných budov v štýle pražského funkcionalizmu i kubizmu, ktoré slúžia svojmu účelu dodnes. Patrí medzi ne areál štátnej nemocnice (1924, známy ako Stará nemocnica), hasičská zbrojnica (1928), komplex Poštového a telegrafného úradu (1928 – 1930), budova policajného riaditeľstva, kubistická budova internátu Dr. J. Rumana (1927), mestské kúpalisko pri železničnej stanici (1937, známe neskôr ako ČH). Z prvej polovice 30. rokov pochádza modernistický palác Obchodnej a priemyslenej komory (roh Hlavnej a Bačíkovej) od košického rodáka Ľudovíta Oelschlägera. Ku koncu 30. rokov vznikli aj zaujímavé stavby s prvkami talianskeho racionalizmu: budova talianskej poisťovne Assicurazioni Generali (1938, Osemposchoďák) a kostol Kraľovnej pokoja (1938).

V období prvej republiky vznikli významné židovské stavby. V roku 1927 bola postavená neologická synagóga s elipsovitou kupolou (prestavaná na Dom umenia 1958 – 1962) a v maurskom štýle ortodoxná synagóga so školou (na dnešnej Puškinovej).[187]

Napriek nepriaznivému politickému vývoju sa ešte v roku 1938 konala pod záštitou prezidenta Edvarda Beneša Výstava Východu Československej republiky 1938. Expozícia mala prezentovať premeny regiónu za posledných 20 rokov v podmienkach Prvej republiky.

Košice v rokoch 1938 – 1945[upraviť | upraviť zdroj]

„Český lev si vylamuje zuby nad posvätnými Košicami“. Horthyovská propaganda z obdobia Viedenskej arbitráže.
Miesto Košíc v nových arbitrážnych hraniciach

Nástup Horthyho režimu[upraviť | upraviť zdroj]

Maďarsko sa nezmierilo s výsledkami prehranej prvej svetovej vojny a celé medzivojnové obdobie viedlo politiku revízie. Pri plánovanej likvidácii Česko-Slovenska Hitlerom sa dostalo Maďarsku zadosťučinenia. Viedenská arbitráž z 2. novembra 1938 znamenala pre Košice pripojenie k fašistickému Maďarskému kráľovstvu. Mnoho úradníkov, ale aj obyčajných obyvateľov slovenskej a českej národnosti utieklo na zvyšné územie republiky. V októbri 1938 v meste žilo 80 000 obyvateľov, v decembri už len 58 000. Ustupujúce česko-slovenské vojská so sebou vzali aj pamätník gen. Milana Rastislava Štefánika a svätého Václava, ktorý stál pri Urbanovej veži. Obyvatelia maďarskej národnosti a prívrženci horthyovského režimu vyzdobili mesto maďarskými vlajkami.[188] Dňa 10. novembra 1938 do mesta dorazili maďarské vojská domobrany a po nich aj maďarské žandárstvo. 11. novembra bol do „prvého kráľovského mesta Horného Uhorska“ slávnostne uvítaný sprievod maďarského regenta Miklósa Horthyho de Nagybánya s vojenskou prehliadkou. Horthy vo svojom uvítacom prejave prehovoril aj po slovensky, pričom príslušníkom slovenskej menšiny sľuboval absolútnu slobodu jazyka a kultúry.[189]

Bombardovanie Košíc 1941[upraviť | upraviť zdroj]

26. júna 1941 o 13:00 bolo pravdepodobne nemeckým alebo samotným maďarským letectvom zinscenované bombardovanie Košíc, pri ktorom zahynulo 31 osôb. Terčom útoku bola zástavba dnes už neexistujúcich rodinných domov v priestore dnešného sídliska Kuzmányho, budova kasární a hlavnej pošty. Bombardovanie Košíc poslúžilo ako zámienka vstupu Maďarska do vojny. Hneď na druhý deň, 27. júna 1941 sa Maďarsko pripojilo k nacistickému útoku proti Sovietskemu zväzu. Podľa toho boli aj mnohí Košičania povolaní na východný front. V lete 1943 došlo k ďalšiemu leteckému útoku na Košice, keď bolo spojeneckým letectvom bombardované letisko a vojenské jednotky.[190]

Život v Horthyovskom režime a jeho legácia[upraviť | upraviť zdroj]

Košice ako pohraničné mesto zaznamenalo značný úbytok populácie.[191] Uskutočnila sa výmena peňazí za značne nevýhodných podmienok pre občanov mesta – 1 pengő za 7 Kč (reálna hodnota však bola 1 pengő za 5 Kč). Následne sa objavili aj demonštrácie narážajúce na nezamestnanosť a drahotu v novom režime (známe heslo: Minden drága – vissza Prága!, Všetko drahé, späť Prahu!)

Na zvyšnom Slovensku bol v roku 1939 vytvorený samostatný štát, fašistický satelit Hitlerovského Nemecka – Prvá slovenská republika. Národnostné práva menšín na oboch stranách hraníc boli dodržiavané na princípe reciprocity. Takto mohla v Maďarskom kráľovstve pôsobiť Strana slovenskej národnej jednoty, ktorej reprezentantom vo východných častiach okupovaných území bol Emanuel Böhm. Strana sa podieľala na prežití slovenských škôl, ktorých existovalo v Košiciach v tom období päť. Jednou z nich bolo Kráľovské uhorské štátne gymnázium s vyučovacou rečou slovenskou (dnešné Gymnázium Poštová).[192] Slovenské školské zariadenia boli v rokoch 1941 – 1942 pod tlakom maďarizačnej politiky Horthyho režimu postupne zatvárané, alebo bol počet tried v nich zredukovaný. Zo všetkých profesorov na slovenských školách vedel dobre po slovensky len jeden.[193]

Život v meste pri celkovom potlačení demokratických politických práv zdanlivo pokračoval. Napriek prísnym protižidovským opatreniam sa Horthyho režim nezapojil do masových židovských deportácií. Košický maratón sa konal – okrem rokov 1938 a 1940 – počas celého vojnového obdobia.[194] Mestu bol vrátený štatút municipálneho mesta[195] a zriadili v ňom Vysokú školu obchodnú (Kereskedelmi Főiskola)[196]. Atraktívne prostredie košických lesov s horskými chatami na sever od mesta bolo turisticky propagované v dolnom Maďarsku ako stredisko zimných športov. V kúpeľoch Bankov vystavalo mesto Budapešť v rokoch 1941 – 1944 veľkú robotnícku zotavovňu (dnes Reedukačný domov pre deti a mládež).[197]

V rokoch 1940 – 1943 sa skompletizovala replika exilového domu Františka II. Rákociho z tureckého Rodosta v areáli Katovej bašty, kde sa plánoval mestský muzeálny komplex. Tento zámer sa však nepodarilo uskutočniť na rozdiel od iných, ktorými bolo otvorenie expozície dejín mesta v Miklušovej väznici a zriadenie Krajinského maďarského technického múzea (Országos Magyar Műszaki Múzeum) v budove Riaditeľstva železníc (1943). Časť jeho zbierok po vojne v Košiciach ostala a tvorí základ Slovenského technického múzea.[198]

Nemecká okupácia a Szálasiho teror[upraviť | upraviť zdroj]

Na začiatku roku 1944 pri postupe spojeneckých armád začal Horthy usilovať o uzatvorenie prímeria so ZSSR. Preto došlo 18. marca k vojenskej okupácii Maďarska nemeckými jednotkami. Tie mali v Košiciach sídlo policajného veliteľstva, ktorého úlohou bola aj ochrana hraníc so Slovenskom, kde od konca augusta prebiehalo Slovenské národné povstanie. Po strate dôvery Hitlera k Horthymu sa dostal do čela štátu fanatický fašista a vodca Strany šípových krížov, Ferenc Szálasi, rodený Košičan. V novoustanovenom Maďarskom štáte sa 16. októbra 1944 menoval „vodcom národa“. Nastalo obdobie krutých represálií a vojnových zločinov proti Židom, partizánom, komunistom a vôbec všetkým odporcom režimu. Nevyhli sa tomu ani Košice, kde prívrženci strany – nyilašovci – mali napriek zákazu už od roku 1940 čulú základňu.[199]

Situácia košických Židov sa radikálne zhoršila po okupácii Maďarska Nemeckom v apríli 1944 ich sústredením do múrom obkoleseného ghetta v oblasti dnešnej Palárikovej a Partizánskej ulice.[200] Pred deportáciami sa museli hlásiť v tehelni (stála na dnešnej Moldavskej do 60. rokov), kde bolo na malom priestore sústredených vyše 15 000 ľudí. V priebehu 15. mája2. júna bolo štyrmi transportmi z Košíc a Abovsko-turnianskej župy do koncentračných táborov Osvienčim a Buchenwald vyvezených asi 12 000 Židov.[201][202] Organizátor deportácií, košický policajný veliteľ László Csatáry, bol v roku 2012 vedený Centrom Simona Wiesenthala ako najhľadanejší vojnový zločinec na svete.[203]

Stupňujúce sa represie okupačného režimu v rokoch 1944 – 1945 sa dotkli nielen jeho priamych, či skrytých odporcov, ale aj širšieho obyvateľstva. Popri ideologickom, rasovom, či náboženskom prenasledovaní sa stupňoval aj národnostný útlak. Stupňujúci sa teror krátko pred prechodom frontu prechádzal až do masových rozmerov so znakmi genocídy. Obecná kronika bývalej samostatnej obce Ťahanovce uvádza prvé popravy v areáli Gajdových kúpeľov, v takzvanej Štofkovej záhrade. Najprv tu nyilašovci popravili desať osôb a potom dvakrát po tri osoby. V lese blízko Chvalabohu zastrelili desiatich vojenských zbehov, ktorých zlapali pri razii v mestskej časti Džungľa. Na prelome rokov 1944 – 1945 postrieľali nyilašovci v Čermeľskom údolí okolo polstovky ľudí.

5. januára 1945 „na výstrahu“ príslušníci nyilášiovcov verejne obesili na stromy a stĺpy elektrického osvetlenia na Hlavnej ulici 12 odporcov režimu a dva dni pred oslobodením, 17. januára 1945 stihli pri Ťahanovskom tuneli zastreliť ďalších 17 ľudí.[199] Tesne pred príchodom frontu odvliekli smerom na Jaklovce a ďalej údolím Hnilca početnú skupinu mužského obyvateľstva (dovtedy neodvedené ročníky veľmi mladých a starších mužov) z Košíc a okolia, ktorých zhromaždili v škole na Kováčskej ulici do 15.1.1945. Bola to posledná skupina obyvateľstva odvlečená z Košíc a okolia ustupujúcimi fašistami. Pred príchodom sovietskej armády Nemci a nyilášovci mesto opustili, ale zničili niekoľko strategických zariadení a odvliekli so sebou aj desať vagónov mestskej električky.[204]

Oslobodenie mesta[upraviť | upraviť zdroj]

Spojenci dohodami garantovali obnovenie Česko-Slovenska v jeho predmníchovských hraniciach (Podkarpatská Rus však bola pripojená k ZSSR). Predstavitelia Strany slovenskej národnej jednoty zorganizovali Správnu komisiu mesta Košíc.[205] Ráno 19. januára 1945 vstúpili do mesta bez väčších bojov príslušníci 237. a 318. streleckej divízie 18. armády (veliteľ generál Gastilovič) IV. ukrajinského frontu (veliteľ generál Petrov). Nad hromadným hrobom 30 sovietskych vojakov, ktorí padli pri oslobodzovaní priamo v meste bol postavený pietny pamätník a celé námestie dostalo podľa toho súčasný názov Námestie Osloboditeľov.

Košice boli prvým väčším oslobodeným mestom na území Česko-Slovenska a stali sa do oslobodenia Prahy de facto hlavným mestom republiky. Od 30. januára v budove riaditeľstva železníc sídlila Slovenská národná rada a od 3. apríla v Jakabovom paláci úradoval staronový prezident Edvard Beneš. Po vymenovaní novej vlády bol 5. apríla v Župnom dome prijatý Košický vládny program.

Košice v rokoch 1945 – 1989[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé košické sídliská ešte vhodne nadväzovali na historickú zástavbu. Sídlisko Komenského z rokov 1954-1958.
Továreň magnezitových závodov stála v čase svojho zrodu na okraji mesta. V 80.rokoch sa stala natoľko vážnym ekologickým problémom, že sa začalo s jej presunom za hranice mesta.
Obdobie socialistickej výstavby mesta bolo poznamenané nespočetnými asanáciami nielen košických predmestí, ale i v samom centre historického jadra. Na mieste týchto nízkopodlažných meštianskych domov postavili obchodný dom Prior.
Košické obete invázie 1968 pripomína pamätná tabuľa na Hlavnej ulici č. 7
Jeden z najväčších zamestnávateľov na Slovensku znamenal pre Košice prudký nárast obyvateľstva. Tradičná priečka piateho najväčšieho mesta Česko-Slovenska im patrila do rozpadu spoločného štátu.
Nová nemocnica je výškovo dosiaľ neprekonanou stavbou v Košiciach. Experimentom socialistického urbanizmu boli átriové domy vstavané do svahu Terasy z rokov 1970-1974.
Odkaz socialistickej výstavby bude v Košiciach ešte dlho dominantný

Nástup komunizmu v Košiciach[upraviť | upraviť zdroj]

Ihneď po oslobodení sa do Košíc opäť nasťahovali úrady česko-slovenskej správy. Dňa 1. júla 1945 došlo k premenovaniu mnohých ulíc. Obyvateľstvo mesta podstúpilo tzv. "národnostnú očistu". Zaistení príslušníci Gestapa, SS, nyilašiovcov a honvédov boli deportovaní do gulagov v ZSSR. Do volieb 1946 bol predsedom Mestského národného výboru komunista Július Mauer. V parlamentných voľbách v súlade s celoslovenskými výsledkami aj tu zvíťazili demokrati (Demokratická strana).[206] V čase vládnej krízy sa komunisti intenzívne pripravovali na prevzatie moci. 21. februára 1948 sa v meste pohotovo sformovala prvá slovenská jednotka Ľudových milícií pod vedením interbrigadistu Istvána Fábryho a v nasledujúcich dňoch sa konalo niekoľko prokomunistických manifestácií.[207] Po februárovom prevrate v roku 1948 bol zoštátnený všetok mestský majetok, prenasledovaní boli odporcovia režimu, ako aj náboženskí predstavitelia.[208]

Centrum slovenského vysokého školstva[upraviť | upraviť zdroj]

V nasledujúcich rokoch sa Košice stali jedným z najvýznamnejších centier česko-slovenského vysokého školstva. Výrazne sa o to zaslúžil okruh východoslovenskej inteligencie okolo časopisu Východoslovenský akademik, vedenom historikom Ondrejom Richardom Halagom.[209] Vysoká škola poľnohospodárskeho a lesného inžinierstva bola zriadená v roku 1946, ale v roku 1952 ju premiestnili do Zvolena (lesníctvo), resp. Nitry (poľnohospodárstvo). Vysoká škola veterinárska (1949) bola v republike druhou školou svojho druhu po moravskom Brne. Pôvodne dočasne vyhradený areál Komenského ústavu jej slúži dodnes.[210]. Podruhý raz v histórii mesta tu bola umiestnená Vysoká škola technická (1952) a zlúčením pobočky Pedagogickej (1947 z Prešova) a Lekárskej (1948) fakulty z UK v Bratislave sa vytvoril základ pre prírodovednú a humanitnú Univerzitu Pavla Jozefa Šafárika. V roku 1963 založené Vyššie letecké učilište bolo pretvorené v roku 1973 na Vysokú vojenskú leteckú školu. V roku 1969 Ekonomická univerzita v Bratislave umiestnila svoju Podnikovohospodársku fakultu do Košíc.

50. a 60. roky[upraviť | upraviť zdroj]

Košice boli od roku 1949 sídlom Košického kraja, ktorý bol v roku 1960 spojený s Prešovským krajom do Východoslovenského kraja. V roku 1968 boli k mestu pričlenené dovtedy samostatné obce Barca, Košická Nová Ves, Myslava, Pereš, Poľov, Šaca, Ťahanovce a Vyšné Opátske. V roku 1976 ich nasledovali Kavečany, Krásna nad Hornádom, Šebastovce a Lorinčík. Aby mohla administratíva lepšie zvládať enormný nárast obyvateľstva, samotné mesto bolo postavené na úroveň okresu (Košice-mesto). Ten bol v roku 1981 ďalej rozdelený na päť obvodov Košice I. - V. Doba socialistickej výstavby bola charakterizovaná rozsiahlymi asanáciami a následnou výstavbou panelových sídlisk. Zbúrané boli bývalé spustnuté huštáky – predmestia zastavané rodinnými domami, stará železničná stanica, parné kúpele, budova bývalého Hotela Schalkház, tri meštianske domy na Hlavnej ulici, všetko budovy z druhej polovice 19. storočia. Rozširovala sa aj sieť mestskej hromadnej dopravy. Pribudlo množstvo električkových tratí a od roku 1950 sa objavila nová autobusová trakcia. Najväčším urbanistickým zásahom do vnútorného mechanizmu mesta bola realizácia východného okružného komunikačného ťahu do koryta Mlynského náhonu[211], čím sa z centra mesta nezmyselne odstránila riečna plocha, a zrušenie centrálneho mestského okruhu v súvislosti s novou výstavbou v predstaničnom priestore a zmenou jeho dopravnej obslužnosti.[212]

O výstavbe sídlisk v tomto období pojednáva hlavný článok Košické sídliská

Obdobie normalizácie[upraviť | upraviť zdroj]

21. augusta 1968 obsadili Česko-Slovensko vojská Varšavskej zmluvy. Keďže sa na námestí Osloboditeľov Košičania pokúšali zastaviť vojenský konvoj, došlo k streľbe a úmrtiu siedmich občanov.[213] Tanky a vozidlá ťažkej vojenskej techniky, ktoré zostali v uliciach mesta až do 4. septembra, značne poškodili miestne komunikácie.[214]

Priemyselné centrum[upraviť | upraviť zdroj]

Piate najväčšie mesto vo federatívnej republike bolo budované ako významné priemyselné centrum s koncentráciou nielen tažkého, ale ku koncu 80.rokov aj ľahkého priemyslu. Za komunizmu fungovali v 70. a 80.rokoch 20. storočia v Košiciach tieto podniky:[215]

  • Východoslovenské železiarne – VSŽ
  • Východoslovenské strojárne VSS
  • Slovenské magnezitové závody
  • Tepláreň
  • Východoslovenské mliekárne – mliekáreňský závod
  • Odevné závody kapt. Nálepku a pletiarensňský závod Tatrasvit
  • Vinárske závody
  • Hydinárske závody
  • Frukona
  • opravovne ČSAD
  • Ryba
  • Východoslovenské tlačiarne
  • Mestský stavebný podnik
  • Inžinierske stavby
  • Pozemné stavby
  • Hutné stavby
  • Potravinársky komplex (mlieko, mäso, hydina, ovocie, obilniny). Obilné silo s mlynom a pekárňou postavené 1988.

80. roky[upraviť | upraviť zdroj]

Socialistická výstavba kulminovala v polovici 80. rokov výstavbou mohutných komplexov straníckych a súdnych orgánov a satelitných sídlisk. Následne sa objavili znaky unavenia komunistickej ekonomiky, keď sa upustilo od mnohých projektovaných zámerov. Komunistom sa nepodarilo premeniť Námestie osloboditeľov na hypermoderné betónové centrum so suterénnou dopravou. Mimoúrovňový rýchlostný obchvat mesta ostal nedokončený a nenašli sa peniaze ani na dostavbu trolejbusovej siete, ktorej výstavba sa začala už v roku 1986. Mnoho objektov občianskej vybavenosti na novších sídliskách zostalo opustenými staveniskami na dlhé roky, tak ako aj od roku 1983 rozostavaný Dom techniky v samotnom centre Košíc. Na druhej strane 80. roky znamenali taktiež obrat v ponímaní priemyselných Košíc aj ako významného kultúrneho strediska s nesmiernymi historickými hodnotami. Oneskoreným vyhlásením rozsahovo najväčšej mestskej pamiatkovej rezervácie na Slovensku v roku 1983 sa začalo s obnovou bohatého pamiatkového fondu. Vznik pešej zóny (1984) a vylúčenie električkovej dopravy (1986) z Hlavnej ulice[216] tento trend len podporovali. Začalo sa tiež prihliadať na ochranu životného prostredia, kedy bolo rozhodnuté presťahovať značne znečisťujúci magnezitársky závod z Ťahanoviec do prímestskej priemyselnej zóny v blízkosti obce Bočiar, kde sa začalo s výstavbou nového závodu (od roku 1984, spustený až v roku 1997).[217]

  • 1980 – ukončenie výstavby plážového kúpaliska Ryba.
  • 1981 – otvorenie fakultnej nemocnice (Nová nemocnica) s poliklinikou.
  •  – otvorenie Všešportového areálu.
  • 1982 – otvorenie krematória.
  • 1984 – začiatok druhej rekonštrukcie Dómu sv. Alžbety.
  • 1985 – otvorená budova Krajského výboru KSČ, tzv. Biely dom.
  •  – otvorenie ZOO v Kavečanoch.
  •  – inštalovaná hrajúca fontána so svetelnými efektmi na dnešnom Hlavnom námestí.[218]
  •  – otvorenie krytej plavárne s 50 metrovým plaveckým bazénom.
  •  – mestu udelený titul Mesto mieru.
  • 1987 – počet obyvateľov mesta dosiahol maximálneho počtu v histórii – 238 tisíc.
  •  – otvorený obchodný dom Dargov.
  •  – odhalená socha V. I. Lenina pred budovou straníckych orgánov (Biely dom).
  •  – začiatok rozsiahlej rekonštrukcie Štátneho divadla.

Nežná revolúcia[upraviť | upraviť zdroj]

Udalosti pádu komunistického režimu a Nežnej revolúcie v Česko-Slovensku sa prejavili aj v Košiciach. 22. novembra 1989 sa na košických vysokých školách začalo štrajkovať a bolo prerušené vyučovanie. Hlavnými protagonistami a organizátormi košických demonštrácií sa stala herecká manželská dvojica Peter Rašev a Ľubica Blaškovičová.[219] Desaťtisíce Košičanov sa 27. novembra zúčastnilo demonštrácie pred Štátnou vedeckou knižnicou na dolnom konci Hlavnej ulice (vtedy Leninovej) v deň celorepublikového generálneho štrajku.[220]

Košice po roku 1989[upraviť | upraviť zdroj]

Zákon Slovenskej národnej rady z 1. októbra 1990 o meste Košice upravil postavenie mesta ako samosprávneho územného celku spravovaného magistrátom, ktorý sa delí na 22 mestských častí so štatútom samosprávnych jednotiek s vlastnými miestnymi zastupiteľstvami.[221] Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 sa Košice ako druhé najväčšie mesto v štáte stali sídlom Ústavného súdu.

Rast mesta sa po roku 1989 zastavil. Posledné sídlisko – Sídlisko Ťahanovce – zastihla revolúcia rozostavané. Druhá etapa sa dokončila až v roku 1993 a v roku 1997 bola dokončená zatiaľ posledná bytovka na tomto sídlisku. Prechod na trhovú ekonomiku a dopady privatizácie sa prejavili v prehlbovaní sociálnych rozdielov obyvateľstva. V priebehu prvej polovice 90. rokov vzniklo vo Všešportovom areáli na slovenské pomery mimoriadne rozsiahle trhovisko s lacným tovarom, tzv. Blšák, ktoré plnilo rolu hlavného nákupného strediska Košičanov do nástupu prvých hypermarketov. Mestská hromadná doprava trpela od 90. rokov pri chronickom nedostatku finančných prostriedkov kritickým obmedzovaním spojov. Napriek tomu sa v roku 1993 podarilo spustiť trolejbusovú trakciu mestskej hromadnej dopravy.

Budova expozitúry Národnej banky Slovenska na Národnom námestí bola ojedinelou stavebnou investíciou počas stavebného útlmu v 90. rokoch
Získaním usporiadateľského práva prestížnych podujatí pre roky 2011 a 2013 Košice potvrdili svoje atraktívne postavenie

V rokoch 19941999 zastával funkciu primátora Rudolf Schuster. Inšpirovaný podobou Košíc zo začiatku 20. storočia[222] inicioval nákladnú rekonštrukciu Hlavnej ulice (1995 – 1996), pričom došlo k výmene sto rokov starej siete kanalizácie a vodovodu.[223] Veľkou udalosťou bola návšteva pápeža Jána Pavla II., počas ktorej 2. júla 1995 povýšil košické biskupstvo na arcibiskupstvo. Na oslavu mesta a jeho bohatej histórie sa zaviedli od roku 1994 Dni mesta Košice, ktorých štvrtý ročník (1998) hostil koncert Luciana Pavarottiho v priestoroch miestneho amfiteátra.[224] Ulička remesiel (Hrnčiarska), námorné bitky jednotlivých mestských častí medzi sebou v rámci akcie Košické Benátky na Mlynskom náhone, chodník slávy na dlažbe pred južnou fasádou Dómu, potôčik na Hlavnej ulici, otvorenie Archeologického múzea pozostatkov Dolnej brány mestského opevnenia a celková estetizácia mesta, to všetko malo priniesť Košice späť na mapu Európy, ale za cenu neúmerného dlhu, v ktorom sa mesto v roku 1999 po Schusterovom zvolení za prezidenta a jeho odchode do Bratislavy ocitlo.[225][226] Preto je dedičstvo Schusterovho primátorovania prijímané pozitívnejšie viac v zahraničí ako doma.[227][228]

Nové hospodárske smery signalizovalo v roku 1996 otvorenie medzištátnej leteckej linky do Viedne.[231] Moderný letiskový terminál s titulom Stavba roka 2005 sa vysporiadal s nárastom nízkonákladových liniek do Veľkej Británie. V roku 1996 sa začalo s rekonštrukciou Zimného štadióna Ladislava Trojáka (dnes Steel Aréna). Tá mala trvať jednu hokejovú sezónu, ale kvôli finančným problémom bol štadión otvorený až 24. februára 2006. V tom istom roku bolo Košiciam pridelené usporiadateľské právo na Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji 2011. Otvorenie arény malo pre Košičanov o to väčší význam, že hostí koncerty miestnych aj svetových hviezd, ktoré sa tu predtým fakticky neusporadúvali. V roku 2009 skončila rekonštrukcia hotela Slovan (dnes Hotel Doubletree by Hilton) a hotela Hutník (dnes Hotel Yasmin). Prebieha aj výstavba polyfunkčného komplexu Cassovar a v príprave sú mnohé ďalšie projekty hotelov, polyfunkčných a rezidenčných komplexov.[232] 9. septembra 2008 mesto zvíťazilo nad Prešovom, Martinom a Nitrou o titul Európskeho hlavného mesta kultúry pre rok 2013.[233]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. JESENSKÝ, Mikuláš. Na archeologickej lokalite dnes stoja domy. sme.sk, 05.12.2001. Dostupné online. ISSN 1335-4418.
  2. Myšlianske múzeum [online]. Nižná Myšľa : nižnamyšľa.sk, 24.05.2008, [cit. 2009-09-14]. Dostupné online.
  3. O tento titul bojuje Nižná Myšľa s iným otomanským náleziskom Myšia hôrka pri Spišskom Štvrtku.SEMANKO, Emil. Slovensko má svoju Tróju aj Mykény. Rozhovor s Jozefom Vladárom. [online]. e-obce.sk, 28.05.2009, [cit. 2009-09-14]. Dostupné online. Rozhovor dokazuje, že i odborná verejnosť označuje za „slovenské Mykény“ Nižnú Myšľu, na rozdiel od náleziska Myšia hôrka pri Spišskom Štvrtku, pre ktorý sa paralelne zaviedol názov „Spišské Mykény.“
  4. Oddiel o praveku čerpal z PRACOVISKO KOŠICE, Archeologický ústav SAV. Osídlenie Košickej kotliny [online]. Košice : cassovia.sk, [cit. 2009-09-14]. Dostupné online. ; Štefan Eliáš: Dejiny Košíc v dátach I., s.11-16
  5. Š. Eliáš: Dejiny Košíc v dátach I., s. 26
  6. Pozri literatúru k tomuto článku. Prehľad iných teórií názvu mesta pozri aj DUCHOŇ, Jozef. Názov mesta [online]. Košice : cassovia.sk, [cit. 2009-09-01]. Dostupné online.
  7. O. Halaga:Právny, územný a populačný vývoj mesta Košice, s. 7
  8. Tamtiež, s.10 pozn.8*
  9. O. R. Halaga: Počiatky Košíc a zrod metropoly, s. 88
  10. TAJKOV, Peter. Doterajšie poznatky o vývoji stredovekého osídlenia Košickej kotliny [online]. Košice : cassovia.sk, [cit. 2009-09-01]. Dostupné online.
  11. DUCHOŇ, Jozef. Ako to bolo pred vznikom mesta Košice. Bývalé sídlo našej župy stojí na južnej hranici. Košický Korzár, 04.08.2008. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  12. Š. Eliáš: Dejiny Košíc v dátach I., s. 29
  13. Belo Polla:Košice-Krásna. K stredovekým dejinám Krásnej nad Hornádom, Košice 1986.
  14. Š.Eliáš:Dejiny Košíc..., s. 30
  15. MARSINA, Richard. Počiatky cirkevnej organizácie na Slovensku [online]. [Cit. 2009-09-01]. Dostupné online.
  16. Benediktínske opátstvo v Krásnej [online]. Košice : cassovia.sk, [cit. 2009-09-01]. Dostupné online.
  17. MAKAROVÁ, Soňa. Archeologické skvosty ukryté v Brehu. Košický Korzár, 23.09.2005. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  18. Prvá písomná zmienka o meste Košice [online]. Košice : cassovia.sk, [cit. 2009-09-01]. Dostupné online.
  19. DUCHOŇ, Jozef. Najstarší košický kostol. Košický Korzár, 02.12.2005. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  20. Lexikón stredovekých miest na Slovensku. Bratislava : Historický ústav SAV, 2010. ISBN 978-80-89396-11-5. Kapitola Košice, s. 197.
  21. O.Halaga:Právny...,s.14
  22. Lexikon stredovekých miest na Slovensku. Bratislava : Historický ústav SAV, 2010. ISBN 978-80-89396-11-5. Kapitola Košice, s. 195.
  23. a b Nedochované skladové privilégium z roku 1290 bolo potvrdené spomenutím vo Veľkom privilégiu Ľudovíta Veľkého pre mesto Košice z roku 1347, ktoré však tiež výslovne neurčovalo presné ustanovenia. Typické skladové privilégium pre Košice bolo spísané v roku 1361. R.O.Halaga: Právny...,s.15 ,p.39. Pozri aj AMBRUŠOVÁ, U.. Počiatky práva skladu tovarov v Košiciach [online]. Košice : cassovia.sk, 1999, [cit. 2009-08-30]. Dostupné online. V literatúre sa často obvajuje výklad udelenia skladového práva pre Košice, ktoré sa nesprávne spája s rokom 1347. Napríklad MAKAROVÁ, Soňa. Aký bol prínos mestských výsad. Korzár.sk, 06.12.2007. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  24. Pozri prácu, kde odkazy na literatúru. Mestské právo východoslovenských miest [online]. Bratislava : 2006, [cit. 2009-09-01]. Dostupné online.
  25. Štefan Eliáš: Dejiny Košíc..., s.31
  26. a b Košice v rozmedzí rokov 1100 - 1599 [online]. Košice : cassovia.sk, [cit. 2009-09-12]. Dostupné online.
  27. Š.Eliáš:Dejiny Košíc...,s.73
  28. DUCHOŇ, Jozef. Priamy predchodca dómu svätej Alžbety. Košický Korzár, 06.01.2006. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  29. DUCHOŇ, Jozef. Prekvapivé dómske vykopávky. Košický Korzár, 03.02.2006. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  30. a b História Kostola svätého Ducha [online]. Košice : Mikodus, 2007-2009, [cit. 2009-08-30]. Dostupné online.
  31. KONTLER, László. Dějiny Maďarska. Brno : Nakladatelství Lidové noviny, 2001. ISBN 80-7106-405-X. S. 60. (česky)
  32. R.O.Halaga:Právny...,s.79.
  33. DUCHOŇ, Jozef. Podzemie Kostola Dominikánov. Košický Korzár, 19.05.2009. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  34. DUCHOŇ, Jozef. Dávno zabudnutá pýcha nášho mesta. Košický Korzár, 15.09.2006. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  35. MAKAROVÁ, Soňa. Bitka pri Rozhanovciach. Košický Korzár, 19.05.2006. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  36. Medzeru vo výskume praveku a stredoveku nášho mesta zapĺňa kniha Štefana Eliáša Dejiny Košíc v dátach. Košický Korzár, 29.20.2008. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  37. DUCHOŇ, Jozef. Bitka pri Košiciach (zvaná pri Rozhanovciach) r. 1312. [online]. Košice : cassovia.sk, [cit. 2009-09-12]. Dostupné online.
  38. Štefan Eliáš: Dejiny Košíc..., s.52-55
  39. KIRST, Jozef. Heraldické obdobie - Prvá erbová listina [online]. Košice : košice.sk, 2007, [cit. 2009-08-30]. Dostupné online. . Odkaz obsahuje aj originálne znenie listiny v latinčine so slovenským prekladom.
  40. R.O.Halaga: Právny...,s.59.
  41. a b DUCHOŇOVÁ, Alžbeta. Krypty Františkánskeho, teraz seminárneho kostola. Košický Korzár, 26.05.2006. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  42. DUCHOŇ, Jozef. Košice v streodveku. Luxembrurská éra. [online]. Košice : cassovia.sk, 01.03.2002, [cit. 2009-09-01]. Dostupné online.
  43. HALAGA, Richard Ondrej. Najstaršia košická mestská kniha 1393-1405. Nové Zámky - Bratislava - Košice : Nitrianske tlačiarne, 1979. ISBN NT-NZ-30173 Osobitný výtlačok z časopisu Slovenská archivistika, XIII., č.2/1978 vydaný pre MNV Košice. S. 31-34.
  44. HALAGA, Ondrej Richard. Vývoj jazykovo-národnostnej štruktúry Košíc. Bratislava - Košice : Mestský národný výbor Košice, 1982. ISBN Osobitný výtlačok z Historického časopisu, r.30, 1982, č.4. S. 9,10,13.
  45. KOVÁČ, Dušan. Dejiny Slovenska. Jihlava : Nakladatelství Lidové noviny, 2007. ISBN 978-80-7106-899-0. S. 55. , Š.Eliáš: Dejiny Košíc...,s.69
  46. Š.Eliáš:Dejiny Košíc...s.69, CSALA, Kornélia. História košických Židov. Dunajská Streda : Košický občiansky klub, 2001. ISBN 80-8062-231-0.
  47. Ondrej Richard Halaga: Košice - Balt. Výroba a obchod v styku východoslovenských miest s Pruskom (1275-1526)., Košice, 1975.
  48. MAKAROVÁ, Soňa. Korunované hlavy udeľovali erby osobám. Košický erb bol prvým porušením daného pravidla pred 638 rokmi. Košický Korzár, 11.05.2007. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  49. DUCHOŇ, Jozef. Katova bašta [online]. Košice : cassovia.sk, 10.11.2000, [cit. 2009-09-01]. Dostupné online.
  50. DUCHOŇ, Jozef. Bratríci [online]. Košice : cassovia.sk, [cit. 2009-09-12]. Dostupné online.
  51. Štefan Eliáš: Dejiny Košíc..., s.63n
  52. O. Halaga: Právny, územný a populačný vývoj mesta Košíc, Košice 1967, s.54
  53. O.R.Halaga: Spojenia slovenských miest s Poľskom a Ruskom do 16. storočia, HŠ XI 1966, s.139-164
  54. Vladimír Segeš: Stredoveké mestá na Slovensku, História 3/2001, s.7
  55. Štefan Eliáš: Dejiny Košíc..., s.88-90
  56. MARSINA, Richard. Dejiny Slovenska I. (do roku 1526). Bratislava : Veda Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1986. ISBN 71-049-86. Kapitola Vzrast moci stavov a sedliacka vojna, s. 421.
  57. László Kontler: Dejiny Maďarska, s. 124
  58. História mesta Prešov. Vo víre mocenských zápasov (1526-1711) [online]. Prešov : prešov.sk, rev. 2009-04-24, [cit. 2009-09-01]. Dostupné online.
  59. O.R.Halaga: Vývoj jazykovo-národnostnej štruktúry Košíc, Košice 1982, s.13
  60. O.R.Halaga: Právny..., s.44
  61. R.O. Halaga: Právny, územný a populačný vývoj mesta Košíc, s.74nn. Historik Ondrej Richard Halaga označuje Horné Uhorsko za provinciu a na zvýraznenie metropolného postavenia Košíc v nej použil termín „Košická provincia“.
  62. VOZÁR, Jozef. Hospodárske dejiny Slovenska 1526-1848. Bratislava : Veda Vydavateľstvo SAV, 2006. ISBN 80-224-0915-4. S. 49.
  63. Historické úrady a inštitúcie sídliace v Košiciach [online]. Košice : cassovia.sk, [cit. 2009-09-01]. Dostupné online.
  64. Dominikáni - história rádu v Košiciach a jeho architektonických dominánt [online]. Košice : cassovia.sk, [cit. 2009-09-01]. Dostupné online.
  65. DUCHOŇ, Jozef. Relation. Prvá časť. [online]. Košice : cassovia.sk, 23.06.2000, [cit. 2009-09-01]. Dostupné online.
  66. a b BALASSA, Zoltán. Smrť Mihálya Kátayho v januári 1607 bola dôsledkom intríg. Košický Korzár, 27.07.2007. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  67. a b c Jezuiti. Košice [online]. Bratislava : 2009, [cit. 2009-09-12]. Dostupné online.
  68. MAKAROVÁ, Soňa. V Košiciach zomrel, jeho koruna je vo Viedni [online]. Košice : korzar.sme.sk, 30.01.2009, [cit. 2009-07-29]. Dostupné online.
  69. PERRY-CASTAÑEDA LIBRARY. Cambridge Modern History Atlas, 1912 [online]. Cambridge : The University of Texas in Austin, 1912, [cit. 2009-09-01]. Dostupné online. (anglicky)
  70. DUCHOŇ, Jozef. Relation. Časť dvanásta. [online]. Košice : cassovia.sk, 2002, [cit. 2009-09-01]. Dostupné online.
  71. DUCHOŇ, Jozef. Od kniežacieho sídla po jezuitský kostol [online]. Košice : korzár.sme.sk, 06.10.2006, [cit. 2009-07-29]. Dostupné online.
  72. DUCHOŇ, Jozef. Relation. Časť trinásta. Košice Bočkajových čias. [online]. Košice : cassovia.sk, 2002, [cit. 2009-09-01]. Dostupné online.
  73. DUCHOŇ, Jozef. Relation. Časť štrnásta. Bočkajova smrť. [online]. Košice : cassovia.sk, 2002, [cit. 2009-09-01]. Dostupné online.
  74. Štefan Pongrác [online]. Košice : Farnosť sv.košických mučeníkov, 2008, [cit. 2009-08-01]. Dostupné online.
  75. Svätí Košickí mučeníci [online]. Košice : Košická arcidiecéza, 14.10.2002, [cit. 2009-08-01]. Dostupné online.
  76. PAČAJ, Peter. Keď boli Košice metropolou. Košický Korzár, 07.02.2003. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  77. a b BALASSA, Zoltán. Keď sa v roku 1623 zišli hornouhorské stavy v Košiciach, stali sa neoficiálnym hlavným mestom uhorskej politiky. Košický Korzár, 25.04.2008. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  78. a b c Jozef Duchoň. Uprostred mesta stál kráľovský dom. Košický Korzár, O6.10.2006. Dostupné online [cit. 2009-08-02]. ISSN 1335-4566.
  79. Švagriná švédskeho kráľa sa v 17. storočí vydávala v Košiciach. Košický Korzár, 05.04.2002. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  80. STAVIARSKY, Štefan. Roľnícke povstanie Petra Časára. Košický Korzár, 06.12.2002. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  81. BALASSA, Zoltán. Od smrti Pétera Császára v Košiciach uplynulo 375 rokov. Košický Korzár, 07.09.2007. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  82. a b SVATUŠKA, Jakub. Povstání Jiřího I. Rákocziho a švédský spojenec [online]. uhersko.com, 2002, rev. 2009-11-16, [cit. 2009-09-01]. Dostupné online. (česky)
  83. O.Halaga: Právny...,s.79.
  84. KOLCUN, Milan. Starobylá univerzita. Košický Korzár, 05.11.2004. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  85. Plán bol vydaný v knihe Leona Andreu Maggiorottiho zaoberajúcou sa stavbami talianskych architektov v Európe L´Opera del genio italiano all´estero , Architetti e architetture militari, vydanej okolo roku 1939. DUCHOŇ, Jozef. Z pokladov múzejnej knižnice - Maggiorottiho kniha [online]. Košice : cassovia.sk, 18.05.2001, [cit. 2009-09-01]. Dostupné online.
  86. DUCHOŇ, Jozef. Pohnuté dejiny mocnej pevnosti. Vešeléniho sprisahanie. [online]. Košice : cassovia.sk, 21.09.2001, [cit. 2009-09-01]. Dostupné online.
  87. DUCHOŇ, Jozef. Pohnuté dejiny mocnej pevnosti. Dóm opäť v katolíckych rukách. [online]. Košice : cassovia.sk, 21.09.2001, [cit. 2009-09-01]. Dostupné online.
  88. DUCHOŇ, Jozef. Krypta kaplnky sv. Michala. Košický Korzár, 12.05.2006. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  89. DUCHOŇ, Jozef. Pohnuté dejiny mocnej pevnosti. Časť tretia. [online]. Košice : cassovia.sk, 05.10.2001, [cit. 2009-09-01]. Dostupné online.
  90. SVATUŠKA, Jakub. Kuruci, Turci a povsání Imricha Thökölyho [online]. uhersko.com, 2002, rev. 2009-11-16, [cit. 2009-09-05]. Dostupné online. (česky)
  91. L.Kontler: Dějiny Maďarska, s.163
  92. Košický zlatý poklad [online]. Košice : cassovia.sk, [cit. 2009-09-01]. Dostupné online.
  93. a b DUCHOŇ, Jozef. Pohnuté dejiny mocnej pevnosti. Časť štvrtá. [online]. Košice : cassovia.sk, 12.10.2001, [cit. 2009-09-01]. Dostupné online.
  94. BALASSA, Zoltán. Na vežu namiesto kríža osadili medeného kohúta. Košický Korzár, 05.09.2008. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  95. a b DUCHOŇ, Jozef. Pohnuté dejiny mocnej pevnosti. Časť piata. [online]. Košice : cassovia.sk, 19.10.2001, [cit. 2001-09-01]. Dostupné online.
  96. BALASSA, Zoltán. Tzv. Prešovské jatky, ktoré sa odohrali 5. marca až 12. septembra 1687, zasiahli aj osudy výzmaných Košičanov. Košický Korzár, 31.08.2007. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  97. R.O.Halaga: Právny..., s.46
  98. R.O.Halaga: Právny..., s.55
  99. Rákociovské libertáše. Košický Korzár, 09.08.2007. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  100. ZOZULÁKOVÁ, Katarína. rodošto. Pamätný dom Františka II. Rákociho.. Košice : Východoslovenské múzeum, 1994. Kapitola Rákoci a Košice, s. 14nn.
  101. WICK, Vojtech. Dejiny košickej Kalvárie. Košický Korzár, 12.01.2007. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  102. KOLCUN, Milan. Cintorín Rozália patrí medzi najkrajšie na Slovensku. Košický Korzár, 30.04.2004. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  103. Uršulínska ulica. Košický Korzár, 22.11.2007. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  104. Dominikáni - história rádu v Košiciach a jeho architektonických dominánt [online]. Košice : cassovia.sk, [cit. 2009-09-05]. Dostupné online.
  105. Kalvária [online]. Košice : cassovia.sk, [cit. 2009-09-05]. Dostupné online.
  106. DUCHOŇ, Jozef. Naše mesto v 18. storočí. Časť druhá. [online]. Košice : cassovia.sk, 26.01.2001, [cit. 2009-09-05]. Dostupné online.
  107. DUCHOŇ, Jozef. Naše mesto v 18. storočí. O prvom tereziánskom pláne Košíc. [online]. Košice : cassovia.sk, 02.02.2001, [cit. 2009-09-05]. Dostupné online.
  108. R.O.Halaga: Právny...,s.89.
  109. DUCHOŇ, Jozef. Naše mesto v 18. storočí. Časť prvá. [online]. Košice : cassovia.sk, 19.01.2001, [cit. 2009-09-05]. Dostupné online.
  110. DUCHOŇ, Jozef. Pohnuté dejiny mocnej pevnosti. Časť piata. Definitívny koniec. [online]. Košice : cassovia.sk, 19.10.2001, [cit. 2009-09-05]. Dostupné online.
  111. Dlho sa predpokladalo, že po hnuteľnej stránke nezostalo po citadele prakticky nič. Okrem jari 2010 boli pri výstavbe obchodno-zábavného centra na Námestí osloboditeľov odkryté základy bastiónu Leopold košickej citadely Bastión citadely investor Auparku musí zachovať [online]. webnoviny.sk, 11.5.2010, [cit. 2010-05-26]. Dostupné online.
  112. DUCHOŇ, Jozef. Z dejín vojenskej služby [online]. Košice : cassovia.sk, 12.07.2002, [cit. 2009-09-05]. Dostupné online.
  113. ŠPIESZ, Anton. Slobodné kráľovské mestá na Slovensku v rokoch 1680-1780. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1983. ISBN 93-003-83. S. 37, 101, 135, 185.
  114. MRUŠKOVIČ, Štefan; DARULOVÁ, Jolana; KOLLÁR, Štefan. Múzejníctvo, muzeológia a kultúrne dedičstvo.. Prvé. vyd. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, 2005 tlač. 254 s. ISBN 80-8083-160-2. S. 31.
  115. DUCHOŇ, Jozef. Naše mesto v 18. storočí. Posledný tereziánsky plán. [online]. Košice : cassovia.sk, 23.02.2001, [cit. 2009-09-05]. Dostupné online.
  116. R.O.Halaga: Právny...,s.52, s.56.
  117. MAKAROVÁ, Soňa. Poštová reforma. Košický Korzár, 05.05.2006. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  118. Dejiny štátu a práva v Česko-Slovensku do roku 1918. Bratislava : Vydavateľstvo Obzor, 1992. ISBN 80-215-0221-5. S. 201.
  119. DUCHOŇ, Jozef. Naše mesto v 18. storočí. Plán inžiniera Svajczera. [online]. Košice : cassovia.sk, 02.03.2001, [cit. 2009-09-05]. Dostupné online.
  120. BALASSA, Zoltán. Pokračujeme v spomienkach na Košice, ako ich vo svojich prácach opísal spisovateľ Ferenc Kazinczy. Košický Korzár, 27.06.2007. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  121. KOLIVOŠKOVÁ, Elena. Pamätná tabuľa Františkovi Kazinczymu [online]. Košice : košice.sk, 1994, [cit. 2009-09-05]. Dostupné online.
  122. Ferenc Kazinczy 1759−1831 [online]. Sátoraljaújhely : A Magyar Nyelv Múzeuma, 2008-2009, [cit. 2009-09-05]. Dostupné online. (anglicky)
  123. JAVOR, Martin. Slobodomurárkse hnutie v Českých krajinách a v Uhorsku v 18. storočí. Prešov : Vydaveľstvo Prešovskej univerzity, 2009. ISBN 978-80-8068-971-1. S. 57-62/130-131.
  124. História košického biskupstva [online]. Košice : 2002, [cit. 2009-09-12]. Dostupné online.
  125. DUCHOŇ, Jozef. Cisárske slečinky. Vzácni silvestrovskí hostia Košíc roku 1805 [online]. Košice : cassovia.sk, [cit. 2009-09-12]. Dostupné online.
  126. KOLCUN, Milan. Kostol na Mlynskej sa považuje za najkrajšiu stavbu evanjelického klasicizmu na Slovensku. Košický Korzár, 08.08.2003. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  127. Košice v rozmedzí rokov 1600 - 1899. Rok 1831. [online]. Košice : cassovia.sk, [cit. 2009-09-05]. Dostupné online.
  128. BALASSA, Zoltán. V rokoch 1848 a 1849 sa pri Košiciach odohrali dve bitky, ktorá však chod dejín veľmi neovplyvnili. Košický Korzár, 20.02.2009. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  129. KOLIVOŠKOVÁ, Elena. Pamätná tabuľa Štúr-Záborský [online]. Košice : košice.sk, 1972, [cit. 2009-09-05]. Dostupné online.
  130. DUCHOŇ, Jozef. Košice v rokoch meruôsmych Časť jedenásta: Záverečný kolaps. Košický Korzár, 08.04.2005. Dostupné online. ISSN 1355-4566.
  131. MAKAROVÁ, Soňa. Mlyny nemleli iba obilie. Košický Korzár, 02.07.2009. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  132. ŠPIESZ, Anton. Remeslo na Slovensku v období existencie cechov. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1972. ISBN 71-041-72. S. 211.
  133. RYBÁROVÁ, Krystína. Peňažné ústavy v Košiciach v 19. storočí [online]. Košice : cassovia.sk, 2000, [cit. 2009-09-11]. Dostupné online.
  134. MAKAROVÁ, Soňa. Zaostávanie Uhorska a prežité cechové zriadenie si vyžiadalo jedny opraty. Košický Korzár, 11.08.2006. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  135. a b BALASSA, Zoltán. František Jozef I. sa v rokoch 1852 až 1877 zastavil v Košiciach trikrát. Košický Korzár, 07.09.2007. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  136. Miskolc in the 19th Century [online]. Miskolc : miskolc.hu, 2006-2007, [cit. 2009-09-05]. Dostupné online. (anglicky)
  137. MAKAROVÁ, Soňa. Po niektorých priemyselných a stavebných podnikoch niet už ani stopy, no zostanú v pamäti Košíc. Košický Korzár, 16.01.2009. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  138. Z našej histórie [online]. SPŠ Strojnícka Košice, [cit. 2009-09-05]. Dostupné online.
  139. RAKÚSOVÁ, Gabriela. Najstaršia v Košiciach i v strednej Európe [online]. Košice : cassovia.sk, 2000, [cit. 2009-09-11]. Dostupné online.
  140. MAKAROVÁ, Soňa. Košice očakávali od železničnej dopravy prínos, skutočnosť bola opačná. Košický Korzár, 06.03.2008. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  141. a b BALASSA, Zoltán. I. svetová vojna mala vyplyv aj na život v Košiciach. Nachádzalo sa tu totiž niekoľko kasární a vojenských posádok. Košický Korzár, 31.10.2008. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  142. KLIMKO, Jozef. Vývoj územia Slovenska a utváranie jeho hraníc. Bratislava : Obzor, 1980. S. 67.
  143. László Kontler:Dějiny Maďarska, Praha 2001, s.241.
  144. R.O.Halaga: Vývoj jazykovo-národnsotnej štruktúry Košíc, 1982, s.17.
  145. Memorandum národa slovenského (6. - 7. jún 1861) [online]. matica.sk, [cit. 2009-09-05]. Dostupné online.
  146. Lukáčová/Pohaničová: Rozmanité 19. storočie, s.104
  147. MAKAROVÁ, Soňa. Košice boli jedným z prvých miest na Slovensku aj v Uhorsku, ktoré začalo asfaltovať chodníky. Prvá takáto cesta bola na Mlynskej. Košický Korzár, 20.10.2006. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  148. História dopravného podniku v Košiciach [online]. mestskádoprava.net, 2000-2009, [cit. 2009-09-05]. Dostupné online.
  149. Adam Tatranský: Košické koľaje 1891-2004, Košice 2004.
  150. MAKAROVÁ, Soňa. Mestskí radní proti vodovodu a kanalizácii. Košický Korzár, 09.12.2005. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  151. Halaga, Ondrej R. : Vývoj jazykovo-národnostnej štruktúry Košíc. HČ 30, 1982, č. 4, s. 588-604
  152. DUCHOŇ, Jozef. Plán inžiniera Otta [online]. Košice : cassovia.sk, [cit. 2009-09-05]. Dostupné online.
  153. Stredisko všetkých protihabsburských povstaní, kuruc = vojak protihabsburských povstaní, maď. križiak. Takto mesto označovala súdobá maďarská historiografia.
  154. Lukáčová/Pohaničová: Rozmanité 19. storočie, Bratislava 2008, s.70
  155. BALASSA, Zoltán. V Košiciach pôsobilo niekoľko ochráncov pamiatok. Dnes si bližšie predstavíme Imre Henszlmanna a Viktora Myskovszkyho. Košický Korzár, 12.12.2008. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  156. História divadla [online]. Košice : Štátne divadlo Košice, rev. 2009-11-16, [cit. 2009-09-05]. Dostupné online.
  157. DUCHOŇ, Jozef. Kto bol František II. Rákóczi [online]. Košice : rákoci.webex.sk, 14.02.2006, [cit. 2009-09-05]. Dostupné online.
  158. BOBRIKOVÁ, Zuzana. Sándor Márai sa symbolicky vracia do Košíc [online]. Košice : cassovia.sk, 10.12.2004, [cit. 2009-09-05]. Dostupné online.
  159. MESZÁROS, Tibor. Košický mešťan Márai - Márai, a kassai polgár. Košice : Hernád, 2008. ISBN 9788096948031.
  160. Údaje z encyklopédie Révai Nagy Lexikona.
  161. A történelmi Magyarország Atlasza és adattára 1914, Pécs 2003. Text aj v slovenčine s názvom Atlas a údaje Historického Uhorska 1914. Informácie o atlase pozri: Magyarország Atlasza és Adattára 1914 [online]. maproom.org, 2008. Dostupné online. (anglicky)
  162. Materiál slovenských expertov na komárňanských rokovaniach v okt. 1938 o nespoľahlivosti uhorskej národnostnej štatistiky z roku 1910 [online]. sk.wikisource.org, 27.2.2007, rev. 2007-10-18, [cit. 2010-07-27]. Dostupné online.
  163. Peniaze dajú aj Rotschildovci. Košický Korzár, 12.05.2009. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  164. TUMIDALSKÁ. História košických Židov. Dejiny košickej židovskej komunity v časovom slede. [online]. košice.sk, 2002, [cit. 2009-09-05]. Dostupné online.
  165. MAKAROVÁ, Soňa. Desaťgrajciarový spolok aj iné podporné bratstvá a korporácie. Košický Korzár, 05.02.2009. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  166. FORLLICHOVÁ, Mária. Inojazyčná komunistická tlač na Slovensku [online]. uniba.sk, 1980, rev. 2009-11-16, [cit. 2009-09-05]. Dostupné online.
  167. Úrad na pomoc ľudu zásoboval Košičanov. Košický Korzár, 09.10.2008. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  168. BALASSA, Zoltán. Vianoce roku 1918 poznačil koniec 1. svetovej vojny a vznik Československa. Košický Korzár, 26.12.2008. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  169. Jozef Klimko: Vývoj územia Slovenska a utváranie jeho hraníc, 1980.
  170. BALASSA, Zoltán. Slováci na východe za vznik ČSR. Košický Korzár, 30.10.2008. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  171. Milan Vároš: Stratené slovenské poklady (2), Martin 2007, s. 281nn
  172. KAČÍREK, Ľuboš. Utváranie slovensko-maďarskej hranice. Historická revue, 10 2008, roč. XIX. ISSN 1335-6550.
  173. BALASSA, Zoltán. Mesto Košice na začiatku prelomového roku 1919 zažilo nepokoje, demonštrácie i streľbu do ľudí. Košický Korzár, 20.02.2009. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  174. GAŠPAR, Ján. Pamätníky bojov v roku 1919 [online]. Košice : cassovia.sk, marec 2000, [cit. 2009-09-07]. Dostupné online.
  175. Mapa z roku 1925 [online]. Košice : fotokošice.eu, 2002, rev. 2009-11-16, [cit. 2009-09-07]. Dostupné online.
  176. MAKAROVÁ, Soňa. Nezabúdajme na československých legionárov, veď bez nich by nevznikla Československá republika. Košický Korzár, 07.11.2008. Dostupné online. ISSN 1355-4566.
  177. MAKAROVÁ, Soňa. Veľkolepé oslavy piateho výročia vzniku Československej republiky v Košiciach a panychída za padlých. Košický Korzár, 04.11.2005. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  178. O. Halaga, Právny, územný a populačný vývoj mesta Košíc, Košice 1967, s.97
  179. Zák.č.243/1922
  180. DUCHOŇ, Jozef. Rozprávanie o podivných osudoch generála Gajdu [online]. Košice : cassovia.sk, 05.01.2001, [cit. 2009-09-12]. Dostupné online.
  181. Czech Airlines. Historie [online]. Praha : ČSA, 1998, rev. 2009-11-16, [cit. 2009-09-12]. Dostupné online. (česky)
  182. 80 rokov Slovenského rozhlasu [online]. Bratislava : Slovenský rozhlas, 2006, [cit. 2009-09-12]. Dostupné online.
  183. GLADIŠ, Marián. Košický zlatý poklad lákal Göringa i Horthyho. [online]. Košice : cassovia.sk, [cit. 2009-08-25]. Dostupné online.
  184. Zpráva výborů kultúrneho a rozpočtového o vládnom návrhu zákona (tisk 898) o zriadení vysokej školy technickej v Košiciach (tisk 932). [online]. Praha : Parlament České republiky, Poslanecká sněmovna, 08.06.1937, [cit. 2009-09-12]. Dostupné online. (slovensky, česky)
  185. KOLIVOŠKOVÁ, Elena. Pamätná tabuľa Slovenskej vysokej školy technickej [online]. Košice : košice.sk, 1996, [cit. 2009-09-12]. Dostupné online.
  186. R.O.Halaga: Právny..., s.57
  187. TUMIDALSKÁ. História košických židov. Nehnuteľné pamiatky židovskej kultúry v Košiciach [online]. Košice : košice.sk, 2002, [cit. 2009-09-12]. Dostupné online.
  188. Obrázky obsadenia mesta na Košice : fotokošice.sk, 2002, rev. 2009-11-16, [cit. 2009-09-07]. Dostupné online.
  189. BALASSA, Zoltán. Rok 1938 bol mimoriadne hektický nielen pre prvú Československú republiku, ale aj pre Košice. Na oslave viedenskej arbitráže jazdil Miklos Horthy po Košiciach na bielom koni. Košický Korzár, 19.12.2008. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  190. BALASSA, Zoltán. Bombardovanie Košíc 26. júna 1941 je aj po vyše šiestich desaťročiach zahalené závojom tajomstva. Košický Korzár, 15.08.2008. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  191. LAHMEYER, Jan. Slovakia - historical demographical data of the urban centers [online]. populstat, 1999, rev. 2003-11-16, [cit. 2009-09-07]. Dostupné online. (anglicky)
  192. História školy. [online]. Košice : Gymnázium Poštová, 2006, [cit. 2009-10-11]. Dostupné online.
  193. MACAK, Marian. Z histórie Košíc - 20. storočie. 1930-1944 [online]. Košice : košice.sk, 2007, [cit. 2009-09-07]. Dostupné online.
  194. PETRO, Tomáš. Košický MMM sa vysporiadal s vojnovým obdobím, 3. októbra sa pobeží 81. ročník!. Košický Korzár, 23.09.2004. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  195. Podľa zák. 21/1886, novel. 30/1929
  196. O.Halaga: Právny, územný a populačný vývoj mesta Košíc, s.98
  197. GAŠPAR, Ján. Zaujímavosti z košických lesov. Košice : Karnat, 2008. ISBN 978-80-969496-1-8. Kapitola Historické a turistické pozoruhodnosti, s. 106-120.
  198. ZOLTÁN, Balassa. Prvé Technické múzeum v Košiciach otvorili pred 60 rokmi nebolo na Hlavnej ulici. Košický Korzár, 14.12.2007. Dostupné online. ISSN 1355-4566.
  199. a b MAKAROVÁ, Soňa. Pred koncom druhej svetovej vojny vstúpil do života obyvateľov Košíc s tragickými následkami Ferenc Szálasi. Košický Korzár, 28.11.2008. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  200. BALASSA, Zoltán. Počas 2.svetovej vojny boli nacistické getá aj v okolí dnešnej Palárikovej a Partizánskej ulice. Košický Korzár, 04.05.2007. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  201. BOBRÍKOVÁ, Zuzana. Židia v Košiciach [online]. Košice : cassovia.sk, [cit. 2009-09-07]. Dostupné online.
  202. TUMIDALSKÁ. Tragédia košických Židov [online]. Košice : košice.sk, 2002, [cit. 2009-09-07]. Dostupné online.
  203. ČOKYNA, Juraj. Najhľadanejší nacista bol veliteľom v Košiciach. Košický Korzár, 20.4.2012. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  204. MAKAROVÁ, Soňa. Po oslobodení mesta sa Košičania vydali so sánkami do Čermeľa po raždie, aby sa mohli doma v januárovej zime zohriať. Košický Korzár, 23.01.2009. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  205. DANKO, Milan. "Druhá strana mince" oslobodenia Košíc 19. januára 1945. Košický Korzár, 17.01.2003. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  206. ŠUTAJ, Štefan. Slovenské občianske politické strany v dokumentoch (1944-1948) []. Košice : Spoločenskovedný ústav SAV Košice, 2002. Dostupné online. ISBN 80-967182-2-3.
  207. BALASSA, Zoltán. Od "Víťazného februára" uplynulo 61 rokov. Pozrime sa, aké udalosti sprevádzali tento proces v Košiciach. Košický Korzár, 06.03.2009. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  208. MACAK, Marian. Z histórie Košíc - 20. storočie. 1945 [online]. Košice : košice.sk, 2007, [cit. 2009-09-07]. Dostupné online.
  209. MAKAROVÁ, Soňa. Život Košičana Ondreja R. Halagu pripomína filmový príbeh, v ktorom sa z pastiera stane vedec a historik. Košický Korzár, 24.02.2006. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  210. Národní shromáždéní republiky Československé 1949. I. volební období. 4. zasedání. [online]. Praha : Parlament České republiky, Poslanecká sněmovna, Sněmovní 4, 118 26, Praha 1 - Malá Strana, 02.11.1949, [cit. 2009-09-07]. Dostupné online. (slovensky, česky)
  211. Čo zmenil čas. Košický Korzár, 30.06.2005. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  212. DUCHOŇ, Jozef. Z Masarykovej sa stala poloslepá a polomŕtva ulica. Košický Korzár, 17.12.2004. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  213. August 1968: V Košiciach ľudia zastavili konvoj. Košický Korzár, 21.08.2007. Dostupné online. ISSN 1335.4566.
  214. MAKAROVÁ, Soňa. Najväčšie škody spôsobila návšteva vojsk Varšavskej zmluvy na cestách a komunikáciách v Košiciach za vyše 14 miliónov. Košický Korzár, 19.09.2008. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  215. VANOVSKÝ, Jozef. Košice mesto mieru. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1990. ISBN 80-85174-37-5. Kapitola Od prvej písomnej zmienky o Košiciach po dnešok.
  216. Pouličná koňka. 3. júla 1986 bola vylúčená električková doprava z vtedajšej Leninovej ulice (dnes Hlavná ulica) [online]. eko-mhd, 2007, [cit. 2009-09-07]. Dostupné online.
  217. Ťahanovská magnezitka stále zamoruje [online]. Košice : ke.mesto.sk, 02.01.1994, [cit. 2009-09-07]. Dostupné online.
  218. Najstaršia spievajúca fontána v bývalom Československu [online]. Geocaching na Slovensku, 24.02.2009, [cit. 2009-09-07]. Dostupné online.
  219. PANČUROVÁ, Anna. Na pomyselnej tribúne desať rokov po nežnej s Ľubou Blaškovičovou [online]. Košice : cassovia.sk, [cit. 2009-09-07]. Dostupné online.
  220. Denník Zamatovej revolúcie - Demontáž socializmu videná z Košíc. Košický Korzár, 19.11.2004. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  221. Zákon Slovenskej národnej rady z 1. októbra 1990 o meste Košice [online]. Košice : košice.sk, 2007, [cit. 2009-09-07]. Dostupné online.
  222. Rudolf Schuster: Hlavná, Košice 1997, s.12
  223. LINHARDOVÁ, Alžbeta. Pešia zóna na Hlavnej ulici má 25 rokov. Ako si na toto obdobie spomína bývalý primátor Košíc Rudolf Schuster?. Košický Korzár, 06.02.2009. Dostupné online. ISSN 1355-4566.
  224. Deň mesta Košice ‘98 [online]. Košice : košice.sk, 2007, [cit. 2009-09-07]. Dostupné online.
  225. NÉMETHOVÁ, Renáta. "Hospodár" Schuster pri zveľaďovaní mesta na milióny nehľadel, jeho prezidentskú stoličku zdobí dvojmiliardová sekera v Košiciach. Košický Korzár, 23.11.2001. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  226. NÉMETHOVÁ, Renáta. Zostáva záhadou, koľko vlastne stála rekonštrukcia Hlavnej. Košický Korzár, 28.01.2002. Dostupné online. ISSN 1355-4566.
  227. TOGNERI, Chis. Košice.The President’s legacy [online]. Spektator.sk, 2002, [cit. 2009-09-07]. Dostupné online. (anglicky)
  228. Frommer's Eastern Europe [online]. Hoboken, NJ, USA : book.google.co.uk, 2007, [cit. 2009-09-07]. Dostupné online. (anglicky)
  229. Výpis z Obchodného registra Okresného súdu Košice I [online]. Obchodný register na internete, 2002, rev. 2009-11-16, [cit. 2009-09-07]. Dostupné online.
  230. ČTK. Povodeň sa presunula na juhovýchod, ohrozila Košice [online]. pravda.sk, 4.6.2010, [cit. 2010-07-07]. Dostupné online.
  231. Desaťročie leteckej linky Viedeň-Košice. Košický Korzár, 24.05.2006. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
  232. Košice. Full Summary of Projects [online]. skyscrapercity.com, 2008, rev. 2009-11-16, [cit. 2009-09-07]. Dostupné online. (slovensky, anglicky)
  233. Marseille s Košicami európskymi metropolami kultúry 2013 [online]. Bratislava : euroinfo.gov.sk, 2.10.2008, [cit. 2009-09-07]. Dostupné online.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • BAUER, Juraj. A plynuli stáročia. Košice : OTA a.s., 2007. ISBN 978-80-969686-1-9.
  • DUCHOŇ, Jozef. Rákoci a jeho Košice. Košice : Interart, 2005. ISBN 80-969169-4-7.
  • ELIÁŠ, Štefan a kolektív. Dejiny Košíc v dátach. 1.diel Pravek a stredovek. Košice : Typopress, 2008. ISBN 978-80-89089-68-0.
  • HALAGA, Ondrej Richard. Počiatky Košíc a zrod metrpoly. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo pre mesto Košice, 1992. ISBN 80-85174-57-X.
  • HALAGA, Ondrej Richard. Právny, územný a populačný vývoj mesta Košíc. Košice : Východoslovenské vzdavateľstvo, 1967. ISBN 83-024-67.
  • HALAGA, Ondrej Richard. Vývoj jazykovo-národnostnej štruktúry Košíc. Bratislava - Košice : Mestský národný výbor Košice, 1982. ISBN Separátny výtlačok z Historického časopisu 30, 1982.
  • KAMINSKÁ, Ľubomíra. Košice a okolie v praveku a včasnej dobre dejinnej : stručný sprievodca po archeologických pamiatkach. Sečovce : Pergamen, 1995. ISBN 80-967372-0-1. S. 48.
  • KEJLOVÁ, Viera. Košické veduty. Lipník nad Bečvou : ČSTK-Press-Foto pre Východoslovenské múzeum v Košiciach.
  • Košice - sprievodca. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1989. ISBN 80-85174-40-5.
  • LUKÁČOVÁ, Elena; POHRANIČOVÁ, Jana. Rozmanité 19. storočie. Bratislava : Perfekt, 2008. ISBN 978-80-8046-426-4.
  • NĚMEC, Zdeněk. Košice 1780-1918. Košice : Pegramen, 1994. ISBN 80-967199-8-X.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • kosice.sk – stručný popis histórie mesta a jeho pamiatok na oficiálnych stránkach mesta Košice
  • cassovia.sk – špecializované články architekta Jozefa Duchoňa a jeho kolegov z histórie mesta Košice
  • fotokošice.eu – historické fotografie a mapy mesta Košice