Dejiny Londýna

Dejiny Londýna siahajú až 2000 rokov do minulosti. Počas tejto doby jeho obyvatelia zažili mor, zničujúci požiar, občiansku vojnu, vzdušné bombardovanie a teroristické útoky. Napriek tomu mesto stále rastie a rozvíja sa a je jedným z finančných a kultúrnych centier sveta.

Prehistorický Londýn[upraviť | upraviť zdroj]

Stredoveká mytológia Geoffreya Monmoutha uvádza, že Londýn bol založený Trójanom Brutom v dobe bronzovej a bol pomenovaný Troia Nova alebo Trinovantum. Kráľ Lud toto mesto premenoval na CaerLudein, z ktorého pochádza názov Londýn. Geoffrey Monmouth vybavil prehistorický Londýn bohatstvom legendárnych kráľov a zaujímavými príbehmi.

Napriek intenzívnym vykopávkam archeológovia zatiaľ nenašli žiadne stopy rozsiahleho osídlenia na tomto území. Boli nájdené roztrúsené prehistorické predmety, stopy poľnohospodárskej činnosti, pohrebisko a stopy osídlenia, ale nič viac. Predpokladá sa za málo pravdepodobné, že by na tomto území existovalo mesto v období pred osídlením Rimanmi. V prehistorickej dobe bola oblasť Londýna pravdepodobne obývaná roztrúsenými poľnohospodárskymi usadlosťami.

Londýn v dobe Ríma[upraviť | upraviť zdroj]

Mesto Londinium bolo založené Rimanmi po ich invázii vedenej cisárom Claudiom roku 43. Predpokladá sa, že meno Londinium pochádza z doby pred príchodom Rimanov, aj keď nepanuje zhoda aké má korene. Jedna verzia uvádza, že pochádza z osobného mena znamenajúceho 'divoký'. Ale posledné výskumy vedené Richardom Coatesom ukázali ako pravdepodobné, že meno vzniklo z predkeltského slova Plowonida, ktoré má dva korene – plew a nejd, čo znamená niečo ako divoká rieka a Londinium teda znamená osada na brehu divokej rieky. Coates uvádza, že rieka bola nazývaná Temžou v hornej časti, kde bola užšia a Plowonida v dolnej časti, kde bola príliš široká na prebrodenie.

Archeológovia teraz predpokladajú, že Londýn bol založený ako civilizovaná osada okolo roku 50. Zvyšky dreveného odvodnenia pri hlavnej, Rimanmi postavenej cesty odhalené pri No 1 Polutry boli datované do roku 47 a tento rok je považovaný za rok založenia Londýna.

O 10 rokov neskôr bolo Londinium vydrancované kmeňom Iceni vedeným britskou kráľovnou Boudica. Archeologické výskumy objavili rozsiahle známky skazy ohňom v tej dobe a vojenské opevnenie v oblasti City, ktoré asi bolo centrom rímskej obrany mesta proti britskému povstaniu.

Mesto sa spamätalo asi po 10 rokoch a dosiahlo počet obyvateľov, porovnateľný s počtom pred zničením, okolo roku 140. Žilo tam približne 45 000 ľudí. Londýn sa stal hlavným mestom rímskej provincie Británia (predchádzajúcim centrom bol blízky Colchester). Potom nastal mierny útlm rozvoja. Okolo roku 375 bol Londýn malou a bohatou obcou s vybudovanou dokonalou ochranou. V roku 410 rímska okupácia skončila a obyvateľom mesta bolo odporučené, aby si obranu zabezpečovali sami. V polovici 5. storočia bolo rímske mesto prakticky opustené.

Anglosaský Londýn[upraviť | upraviť zdroj]

Strategická pozícia na Temži viedla Anglosasov okolo roku 600 k tomu, že tu obnovili osídlenie. Táto anglosaská osada nebola vybudovaná na mieste pôvodnej ohradenej City, ale asi jeden kilometer proti prúdu rieky. Obec bola pomenovaná Lundenwic, čo znamená londýnsky obvod.

Nedávne vykopávky v oblasti Covent Garden odkryli rozsiahle anglosaské osídlenie, datované do 7. storočia. Ukazuje sa, že osídlenie zaberalo plochu asi 60 ha a ťahalo sa od terajšej National Gallery na východe až po Aldwych na západe. Niekedy ku koncu 9. storočia alebo na začiatku 10. storočia sa centrum osady presunulo zo starej lokality do City. To bolo spôsobené asi administratívnymi zmenami započatými Alfrédom Veľkým po jeho víťazstve nad Guthrumom.

Alfréd vymenoval svojho zaťa grófa Aethelreda z Mercie správcom Londýna a nechal vybudovať dve obranné opevnenia pre ochranu mostu, ktorý bol pravdepodobne v tej dobe opravený. Londýn je z tej doby známy ako Lundenburgh a južná časť okolo mostu bola označovaná ako oblasť Southwark alebo Suthringa Geworc (obranná stavba mužov zo Surrey).

Londýn v stredoveku[upraviť | upraviť zdroj]

Invázia Normanov do Británie v roku 1066 sa pokladá za začiatok stredoveku. Za vlády Viliama Dobyvateľa bolo v Londýne postavených niekoľko pevností – Tower of London, Baynard's Castle a Montfichet's Castle ako prevencia proti vzburám. Viliam tiež v roku 1067 potvrdil pôvodné saské práva a výsady. Stúpajúca samospráva bola upevnená volebným právom garantovaným kráľom Jánom Bezzemkom v roku 1199 a 1215. Kráľ Viliam II., syn Viliama Dobyvateľa, začal stavbu Westminster Hall, základu Westminsterského paláca, ktorý bol v stredoveku hlavným kráľovským sídlom.

V roku 1176 sa začala stavba mosta London Bridge (dokončená v roku 1209), ktorý bol postavený na mieste predchádzajúcich niekoľkých drevených mostov. Tento most sa používal počas nasledujúcich 600 rokov, a bol jediným londýnskym mostom cez Temžu do roku 1739.

V stredoveku sa Londýn rozvíjal v dvoch smeroch. Okolie Westminsteru, proti prúdu rieky sa stalo kráľovským sídlom a vládnym centrom, zatiaľ čo City sa stala centrom obchodu a remesiel. Územie medzi nimi zostalo asi do roku 1600 neobývané.

Obchod a remeslá v stredoveku sa vytrvalo rozvíjali a tým rástol aj Londýn. V roku 1100 mal Londýn asi 20 000 obyvateľov, ale už v roku 1300 tento počet vzrástol na 100 000. Remeslá boli organizované do rôznych cechov, ktoré ovládali mesto a volili správcu mesta – Lord Mayor of London.

Stredoveký Londýn bol pretkaný úzkymi a krivolakými ulicami a väčšina budov bola postavená z horľavých materiálov ako drevo a slama, čo vytváralo nebezpečenstvo častých požiarov. Hygiena a kanalizácia v tej dobe boli na veľmi nízkej úrovni. Londýn stratil asi polovicu obyvateľov v dobe tzv. čiernej smrti (Black Death) v polovici 14. storočia. Medzi rokom 1348 a Veľkým morom (Great Plague) v roku 1666 sa v meste 16-krát rozšírila morová nákaza.

Tudorovský Londýn (1485-1603)[upraviť | upraviť zdroj]

Henrich VII. Tudor, ktorý nastúpil na trón v roku 1485 a oženil sa s Alžbetou z Yorku, čím ukončil Vojnu ruží, bol rozhodný a schopný panovník, ktorý centralizoval moc. Pokračoval v praxi požičiavania si prostriedkov na vojnu s Francúzskom z City, ale na rozdiel od predchádzajúcich kráľov, splácal pôžičky načas. Všeobecne sa ale málo venoval rozvoju Londýna, aj keď pomerná stabilita v dobe vlády dynastie Tudorovcov mala výrazný vplyv na rozvoj mesta, ktoré sa v 16. storočí veľmi rýchlo rozvíjalo. Šľachta prišla na to, že je lepšie obhajovať svoje záujmy na dvore, namiesto vzájomných potýčok v provinciách.

Tudorovský Londýn bol však v porovnaní so súčasnosťou často veľmi búrlivý. V roku 1497 sa Perkin Warbeck, ktorý žiadal, aby bol prehlásený za Richarda, vojvodu z Yorku, mladší brat mladého kráľa Eduarda V., utáboril so svojimi spoločníkmi pri Blackheath. Najskôr medzi obyvateľstvom zavládla panika, ale kráľ zorganizoval obranu mesta, rebelov rozprášil a Warbeck bol zajatý a popravený v Tyburne.

Reformácia v súčinnosti s vyššími vrstvami spoločnosti priniesla do Londýna veľa krviprelievania a posunula spoločnosť k protestantizmu. Pred reformáciou tvorili väčšiu časť osídlenia Londýna kláštory a iné cirkevné stavby, a mnísi a rehoľné sestry tvorili asi tretinu obyvateľstva. Zrušenie kláštorov vykonané Henrichom VIII. malo na mesto významný vplyv, pretože takmer všetok cirkevný majetok zmenil majiteľa. Proces začal v polovici 30.-tych rokov 16. storočia a do roku 1538 bola väčšina kláštorov zrušená.

Krátko pred svojou smrťou Henrich obnovil nemocnicu St Bartholomew's Hospital, ale väčšina budov zostala po jeho smrti v roku 1547 opustená. Za vlády Eduarda VI. boli cechom splatené dlhy kráľovského dvora a niektoré príjmy boli venované na charitatívne účely. Okrem toho v roku 1550 City kúpila kráľovský majetok v Southwarku na južnom brehu Temže a obnovila kláštor svätého Tomáša ako nemocnicu St Thomas's Hospital. V tej dobe bola založená nemocnica Christ's Hospital a Bridewell Palace bol upravený na detský domov a nápravný dom pre ženy.

Po smrti Eduarda VI. v roku 1553 bola v Toweri prijatá lady Jana Greyová ako budúca kráľovná. Ale Lord Mayor (primátor), konšeli a sudcovia hneď zmenili názor a prehlásili namiesto nej za kráľovnú Máriu I. V nasledujúcom roku sa kráľovná rozhodla vydať za Filipa II., čo vyprovokovalo povstanie vedené sirom Thomasom Wyatom. Ten so svojimi spojencami ovládol Southwark a neskôr dorazil až k Charing Cross. Ale v City nemalo povstanie žiadnu podporu a tak Wyatt kapituloval. Táto akcia demonštrovala rozhodujúci politický význam City v tej dobe a malý vplyv oblastí mimo hradieb mesta.

Vplyv Londýna ako obchodného centra v rámci Európy rýchlo rástol. Veľa malých dielní sa rýchlo rozvíjalo, čo platilo najmä pre tkáčske dielne. Obchodná výmena medzi západnou Európou a Ruskom, Orientom a Amerikou rástla. Bolo to obdobie vzniku monopolných obchodných spoločností ako napríklad Russia Company (1555) a Východoindickej spoločnosti (East India Company, 1600). Druhá z nich, ktorá ovládla väčšinu Indie, bola jednou z kľúčových inštitúcií Londýna a Veľkej Británie počas dva a pol storočia. V roku 1572 Španieli zničili obchodné centrum Antverpy a táto udalosť postavila Londýn na prvé miesto medzi obchodnými prístavmi v Severnom mori. Prisťahovalci do Londýna prichádzali nielen z celého Anglicka a Walesu, ale aj zo zahraničia, napríklad Hugenoti z Francúzska.

V tej dobe vznikali prvé mapy Londýna. Najväčšia časť obyvateľov žila v oblasti City s hustotou, ktorá nie je bežná pre rozvinutú spoločnosť 21. storočia. Stará hlavná spojnica City s kráľovským dvorom vo Westminstere – Strand, bola lemovaná honosnými šľachtickými sídlami, ale tieto dve časti mesta boli oddelené a Westminster bol v porovnaní s City iba malou enklávou. Hlavná dopravná tepna nebola Strand, ale rieka Temža. Ďalšie obvody, ktoré sú teraz súčasťou centra mesta, mali na konci 16. storočia vidiecky charakter. Covent Garden bola miestom poľnohospodárskych trhov. Nemocnice a domy pre rekonvalescentov boli postavené v Holborne a Bloomsbury, aby bol využitý čerstvý vzduch tejto oblasti. Islington a Hoxton boli odľahlé dediny.

V roku 1561 poškodil úder blesku pôvodnú katedrálu svätého Pavla. Strecha bola opravená, ale špička veže nebola obnovená. V roku 1565 založil Thomas Green v City obchodnú burzu, ktorá v roku 1571 získala od kráľovnej Alžbety titul kráľovská burza.

Koniec 16. storočia, keď v Londýne žil a pracoval William Shakespeare so svojimi spoločníkmi, je jedným z najslávnejších kultúrnych období mesta. Existoval však značný odpor proti budovaniu divadiel v meste. Verejné produkcie vytvárali davy a tých sa autority obávali, pretože pri zhromažďovaní hrozilo väčšie nebezpečenstvo šírenia moru. Divadlá sa stretávali s odporom puritánov, ktorým stúpal vplyv. Ale kráľovná Alžbeta rada sledovala divadelné predstavenia na svojom kráľovskom dvore a dala povolenie na verejné predvádzanie takých hier, ktoré prinášajú dôstojné obveselenie, a nie príklady zla.

Divadlá boli vybudované hlavne mimo hraníc mesta, a to najmä na južnom brehu rieky, kde sa vytvárali centrá zábavy a kde bolo možné vidieť napríklad medvedie zápasy. Na južnom brehu tak boli postavené divadlá Globe, Rose a Swan, zatiaľ čo Theatre a Curtain stáli pri východných hradbách City a Blackfriars vo vnútri hradieb.

Počas posledných rokov vlády kráľovnej Alžbety si niektorí jej dvorania a bohatí obyvatelia Londýna vybudovali vidiecke sídla v Middlesexe, Essexe, Kente a Surrey. Bol to prvý príznak expanzie osídlenia mesta mimo hradby, ale v dobe smrti posledného panovníka z rodu Tudorovcov bol Londýn veľmi kompaktný.

Stuartovský Londýn[upraviť | upraviť zdroj]

Panoráma Londýna od Claese Van Visschera z roku 1616 Pôvodná katedrála svätého Pavla po poškodení bleskom bez špičky veže. Dve divadlá v popredí (Southwark) sú Bear Garden a Globe. Veľký chrám v popredí je St Mary Overie, teraz Southwark Cathedral.

Rozpínanie Londýna mimo hraníc City dostalo veľký impulz počas 17. storočia. V prvom roku tohto storočia bolo bezprostredné okolie City, s výnimkou šľachtických sídel vybudovaných smerom k Westminsteru, považované za nevhodné pre osídlenie. Bezprostredne na sever sa rozkladali močiare, ktoré boli nedávno odvodnené a neboli ešte rozparcelované, ale boli plné žobrákov a pútnikov, ktorí mali namierené do Londýna. V susedstve tejto oblasti boli Finsbury Fields – obľúbené miesto cvičení lukostrelcov.

Prípravy na korunováciu kráľa Jakuba I. boli prerušené niekoľkými epidémiami moru, ktoré usmrtili asi 30 000 ľudí. Slávnostný sprievod Lord Mayor's Show, ktorý bol na niekoľko rokov prerušený, bol na príkaz kráľa v roku 1609 obnovený. Tomas Button kúpil zrušený kláštor Charterhouse za 13 000 libier a v roku 1611 ho začal prestavovať na nemocnicu, kaplnku a školu. Škola Charterhouse School bola jednou z najdôležitejších verejných škôl Londýna, dokiaľ sa vo viktoriánskej dobe nepresídlila do Surrey. Tieto budovy sú dodnes používané ako lekárska škola.

Hlavným centrom verejného života Londýnčanov bola kostolná loď pôvodnej katedrály svätého Pavla. Kupci uzatvárali obchody v postrannej lodi, používajúc krstiteľnicu ako prepážku, pri ktorej uskutočňovali svoje platby, právnici sa stretávali so svojimi klientmi pri určitých stĺpoch a nezamestnaní tu zháňali prácu. Tunajší cintorín bol centrom obchodu s knihami a Fleet Street bola miestom verejnej zábavy. Divadlá, ktoré sa objavovali na konci vlády kráľovnej Alžbety, v dobe Jakuba I. získali veľkú popularitu. Predstavenia boli doplňované použitím starostlivo prepracovaných masiek.

Kráľ Karol I. nastúpil na trón v roku 1625. Počas jeho vlády sa aristokracia vo veľkej miere začala usadzovať vo West Ende. Okrem tých, ktorí mali špeciálne záujmy na dvore, to boli aj veľkí vlastníci pôdy, ktorí trávili časť roku v Londýne, aby si užili spoločenský život. Lincoln's Inn Fields bolo postavené v roku 1629 a námestie Covent Garden, navrhnuté prvým klasicky vzdelaným architektom Inigo Jonesom nasledovalo v roku 1632. Priľahlé ulice boli vybudované krátko potom a boli pomenované po členoch kráľovskej rodiny.

Päť členov parlamentu, ktorých chcel kráľ v januári 1642 uväzniť, našlo útočisko v City. V auguste kráľ zhromaždil svoje vojsko pri Nottinghame. Počas Anglickej občianskej vojny sa Londýn postavil na stranu parlamentu. Spočiatku mal kráľ prevahu a vyhral bitku pri Brentforde, kúsok na západ od Londýna. City postavila dočasné vojsko, ktorého sa kráľ naľakal a ustúpil. Krátko na to bol vybudovaný rozsiahly systém opevnení na obranu Londýna proti ďalšiemu útoku royalistov. Obranný systém bol tvorený obrovským hlineným valom, doplneným baštami a pevnôstkami. Začínal pri hradbách City a obklopoval celú obývanú oblasť, vrátane Westminsteru a Southwarku. Londýn nebol royalistami znova napadnutý a finančné prostriedky City podstatne prispeli k víťazstvu zástupcov parlamentu.

Nezdravý a preplnený Londýn trpel častými výskytmi morových nákaz, ale najväčšou pohromou bola udalosť označovaná ako Veľký mor (Great Plague). Postihla Londýn v rokoch 1665 a 1666 a počas nej zomrelo asi 60 000 ľudí, čo bola jedna pätina obyvateľov. Za Veľkým morom bezprostredne nasledovala ďalšia pohroma, aj keď jej výsledkom bolo ukončenie výskytu veľkých morových nákaz. V nedeľu 2. septembra 1666 o jednej hodine po polnoci na ulici Pudding Lane v južnej časti Londýna sa začal šíriť požiar, ktorý bol začiatkom Veľkého požiaru Londýna (Great Fire of London). Podporovaný východným vetrom sa požiar začal šíriť Londýnom a počiatočné snahy zabrániť jeho šíreniu zbúraním pásu domov ako požiarnej zábrany boli neorganizované. V utorok vietor začal poľavovať a v stredu požiar začal slabnúť. Vo štvrtok doobeda už bol skoro pod kontrolou, ale podvečer plamene znova vyšľahli pri Temple. Niektoré domy boli odstrelené a tým sa oheň dostal pod kontrolu.

Požiar zničil asi 60 % City, vrátane pôvodnej katedrály svätého Pavla, 87 kostolov, 44 sídel cechov a kráľovskú burzu. Napriek tomu straty na ľudských životoch boli prekvapivo malé, predpokladá sa, že ich bolo maximálne 16. Počas niekoľkých dní boli architektmi Christopherom Wrenom, Johnom Evelynom a Robertom Hookom kráľovi predložené plány na obnovu mesta. Wren navrhoval vybudovať hlavné triedy v smere sever-juh a východ-západ, postaviť kostoly na izolovaných, významných miestach, sústrediť verejný život na novo postavené námestia, sústrediť najvýznamnejšie sídla cechov do jednej skupiny budov pripojených k Guildhalle a postaviť krásne nábrežie na brehu rieky od Blackfairs až po Tower. Wren chcel vybudovať nový systém ulíc s odstupňovanou šírkou – 30, 60 a 90 stôp. Evelynove plány sa líšili od Wrenových tým, že navrhol spojiť ulicu St Dunstan's na východe až po katedrálu svätého Pavla a tým, že nenavrhoval vybudovanie nábrežia. Obidva plány neboli využité a prestavba zachovala pôvodný systém ulíc, väčšina ktorého sa dochovala až do dnešnej doby.

Napriek tomu sa obnovené mesto líšilo od starého. Veľa šľachtických rezidencií nebolo obnovených, pretože ich majitelia sa rozhodli postaviť svoje domy vo West Endu, kde vznikli nové obvody, napríklad St. James', bližšie ku kráľovskému sídlu, ktorým bol, do doby ako ho v 90. rokoch 17. storočia zničil požiar, Whitehall Palace. Oddelenie strednej obchodnej spoločenskej triedy sústredenej v City a sveta šľachty v okolí kráľovského dvora vo Westminstere bolo dokončené. V samotnom City sa prestali stavať domy z horľavých materiálov a na ich stavbu boli použité kamene, aby sa znížilo riziko požiaru.

Plány Christophera Wrena na obnovu Londýna síce neboli využité, ale bol poverený obnovou spálených kostolov a katedrály svätého Pavla. Jeho baroková kupola bola hlavným symbolom Londýna jeden a pol storočia. Obnovu mestskej zástavby City uskutočňoval Robert Hooke. V období po Veľkom požiari sa mnoho ľudí usídlilo na území East Endu, bezprostredne na východ od mestských hradieb. Londýnske doky sa začali rozrastať po prúdu rieky a to prilákalo veľa ľudí, ktorí pracovali v samotných dokoch alebo v doprave tovaru. Títo ľudia osídľovali oblasti Whitechapel, Wapping, Stepney a Limehouse, ale ich životné podmienky boli úbohé.

V tej dobe sa Londýn stal popredným svetovým finančným centrom, keď prekonal Amsterdam. V roku 1694 bola založená Bank of England a Východoindická spoločnosť výrazne zvýšila svoj vplyv. Na konci 17. storočia začal fungovať Lloyd's of London. V roku 1700 sa v Londýne uskutočňovalo 80 % anglického dovozu, 69 % vývozu a 86 % reexportu. Väčšinu tvoril luxusný tovar z Ameriky a Ázie ako hodváb, cukor, čaj a tabak. Posledná položka prezentuje Londýn ako dôležité prekladisko. Aj keď bolo v 17. storočí v Londýne veľa remeselníkov, jeho ekonomická sila nebola nikdy primárne závislá na priemysle. Miesto toho bol významným obchodným a distribučným strediskom. Tovar sa dovážal do Londýna rozrastajúcim sa anglickým obchodným loďstvom nielen pre vlastnú spotrebu, ale aj pre reexport do Európy a ďalších krajín.

Viliam III. Oranžský sa o Londýn, ktorého dym mu spôsoboval záchvaty astmy, príliš nestaral a po požiari Whitehall Palace v roku 1691 kúpil Nottingham House a nechal ho prestavať na Kensington Palace. Kensington bola v tej dobe bezvýznamná dedina, ale presťahovanie dvora spôsobilo nárast jej významu. V tej dobe bol založený Greenwich Hospital, obdoba nemocnice Chelsea Hospital – založenej v roku 1681, pre námorníkov. V dobe vlády kráľovnej Anny bol vydaný výnos prikazujúci postaviť 50 nových kostolov pre rýchlo narastajúcu populáciu žijúcu mimo hraníc City.

Londýn v 18. storočí[upraviť | upraviť zdroj]

Táto časť článku je príliš stručná alebo neobsahuje všetky dôležité informácie. Pomôžte Wikipédii tým, že ho vhodne rozšírite.

18. storočie bolo obdobím rýchleho rastu, sledujúceho rast populácie, počiatočných prejavov priemyselnej revolúcie a stúpajúcej úlohy Londýna ako centra Britského impéria.

V tej dobe expandoval Londýn za pôvodné hranice zrýchleným tempom. Pre bohatých boli vybudované nové mestské časti, ako napríklad Mayfair vo West Ende, boli postavené nové mosty cez Temžu, čo podporilo rýchly rozvoj južného Londýna a v oblasti East Endu sa smerom po prúde rieky rozširoval londýnsky prístav.

V 18. storočí sa v Londýne stali populárnymi kaviarne. Rástol počet literárnych diel a vydávaných novín. Ulica Fleet Street sa stala miestom zrodu britskej tlače.

Londýn mal v tej dobe problémy so zločinom. V roku 1750 bola založená prvá profesionálna policajná jednotka - Bow Street Runners. Tresty za zločiny boli veľmi prísne a trest smrti bol udeľovaný aj za menšie previnenia. Verejné popravy obesením boli bežnou súčasťou života tej doby.

Roku 1780 otriasla Londýnom Gordon Riots, vzbura protestantov proti katolíckej emancipácii, vedená lordom Georgom Gordonom. Niekoľko katolíckych kostolov a domov bolo poškodených a 285 vzbúrencov bolo zabitých.

Londýn v 19. storočí[upraviť | upraviť zdroj]

V 19. storočí sa Londýn stal najväčším mestom sveta a hlavným mestom Britského impéria. Počet obyvateľov stúpol z 1 milióna v roku 1800 na 6 miliónov o storočie neskôr. Počas tej doby sa Londýn stal hlavným globálnym politickým, finančným a obchodným centrom. V tejto pozícii zotrval až do neskorých rokov tohto storočia, kedy Paríž a New York ohrozili jeho nadradenosť. Zatiaľ čo mesto bohatlo v závislosti na britskej expanzii, existovali aj oblasti extrémnej chudoby a milióny ľudí bolo nútených prežívať v slumoch. V roku 1829 premiér Robert Peel zriadil policajnú zložku s právomocou na celom obývanom území Londýna – Metropolitan Police Service. Pre policajtov sa tak vžilo označenie pochádzajúce z mena zakladateľa – bobbies, niekedy aj peelers.

Významný vplyv na zmenu Londýna mala vznikajúca železnica. Železničná sieť umožňovala rozvoj predmestí, z ktorých ľudia strednej a bohatej vrstvy cestovali do centra. Táto zmena podporila rýchle rozpínanie mesta, ale aj rozdelenie spoločenských tried. Zatiaľ čo bohatí sa usídľovali na predmestiach, chudobnejší obyvatelia zostávali v centre mesta. Prvá londýnska železničná trať, otvorená v roku 1836, viedla zo zastávky London Bridge do Greenwich. Nasledoval rýchly rozvoj železnice, ktorá spojila Londýn so všetkými oblasťami Británie. Železničné stanice postavené v tej dobe – Euston station (1837), Paddington station (1838), Fenchurch Street station (1841), Waterloo station (1848), King's Cross station (1850) a St Pancras station (1863). V 60. rokoch 19. storočia boli vybudované prvé linky londýnskeho metra.

Významnou udalosťou bola aj veľká výstava roku 1851, ktorá sa konala v tzv. Kryštálovom paláci - The Crystal palace, ktorý bol postavený pre tento účel, a ktorý mal sprostredkovať veľkosť a význam dominantného vplyvu Spojeného kráľovstva.

Obývaná oblasť sa rozrastala a vznikli nové štvrte - Islington, Paddington, Belgravia, Holborn, Finsbury, Shoreditch, Southwark a Lambeth. Súčasná správa mesta, založená na historických miestnych orgánoch, nebola schopná efektívne riešiť narastajúce problémy. V roku 1855 bol založený nový správny orgán – Metropolitan Board of Works (MBW) – aby zaistil vytvorenie infraštruktúry zodpovedajúcej rozširujúcemu sa mestu a stúpajúcemu počtu obyvateľov. Jedným z prvých problémov, ktoré táto inštitúcia riešila, bol problém s kanalizáciou a zásobovaním vodou. V tej dobe sa odpadové vody vypúšťali priamo do Temže. Problém kulminoval tzv. Veľkým zápachom (Great Stink) v roku 1858.

Parlament schválil MBW výstavbu dôkladného systému kanalizácie. Poverenie pre riadenie tejto stavby dostal Josef Bazalgete. Najrozsiahlejšia stavebná akcia 19. storočia predstavovala stavbu 2 100 km tunelov a potrubí pod povrchom Londýna, ktoré odvádzali splašky a rozvádzali pitnú vodu. Potom, čo bol tento systém dokončený bolo zaznamenané výrazne zníženie výskytu cholery a iných nákaz. Tento systém sa využíva do súčasnosti.

Londýn, ako hlavné mesto rozsiahlej ríše, priťahoval prisťahovalcov z kolónií a chudobnejších oblastí Európy. Počas vlády kráľovnej Viktórie sa v Londýne usídlil veľký počet Írov, najmä po veľkej neúrode a hladomore. V určitej dobe tvorili írski prisťahovalci asi 20 % londýnskeho obyvateľstva. Londýn bol rovnako domovom početnej židovskej komunity a skupín prisťahovalcov z Číny a južnej Ázie.

Roku 1888 bolo založené nové grófstvo – Londýn, spravované inštitúciou London County Council. To bol prvý volený správny orgán s pôsobnosťou na celom území Londýna. Nahradil predchádzajúci Metropolitan Board of Works, ktorý bol tvorený menovanými členmi. Toto nové grófstvo vtedy zahrňovalo všetky londýnske predmestia, aj keď ďalší rozvoj Londýna spôsobil jeho expanziu mimo pôvodne stanovené hranice.

V 19. storočí bolo postavených veľa významných stavieb, napríklad:

Londýn v 20. storočí[upraviť | upraviť zdroj]

Londýn od roku 1900 do druhej svetovej vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Londýn bol začiatkom storočia na vrchole slávy ako hlavné mesto najväčšieho svetového impéria, ale nové storočia prinieslo významné zmeny. Prvé bombardovanie Londýna počas prvej svetovej vojny spôsobilo veľké zdesenie a zomrelo pri ňom asi 700 obyvateľov.

V období medzi dvoma svetovými vojnami zaznamenal Londýn rast obývaných oblastí rýchlejší ako kedykoľvek predtým. Londýnčania hľadali vidiecky štýl života a tak sa módnym trendom stala nižšia hustota obyvateľstva - typické dvojdomy, miesto ustupujúcej radovej zástavby. To bolo sprevádzané ďalšou výstavbou železničnej siete, vrátane nových liniek metra, a najnovšie aj automobilovou dopravou.

Podobne ako iné regióny aj v Londýne sa objavovali problémy z nezamestnanosťou počas ekonomickej krízy v 30. rokoch 20. storočia. Počet obyvateľov dosiahol svoje maximum v roku 1939 počtom 8,6 miliónov.

Na začiatku 20. storočia slúžilo v Londýne na vykurovanie hlavne uhlie, ktoré bolo zdrojom obrovského množstva dymu. V kombinácii s klimatickými podmienkami bol dym zdrojom typického smogu a Londýn sa stával charakteristický londýnskou hmlou. Zákon o čistom vzduchu z roku 1956 vydaný na základe skúsenosti s päťdenným obdobím veľkého smogu medzi 5. decembrom a 9. decembrom 1952, ktoré spôsobilo smrť 4 000 ľuďom, umožnil vytvorenie bezdymových oblastí, v ktorých bolo povolené na vykurovanie používať technológie, ktoré nie sú zdrojom dymu (bolo to ešte v dobe, keď väčšina domácností používala na vykurovanie kozuby).

Londýn počas druhej svetovej vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Počas druhej svetovej vojny bol Londýn, rovnako ako iné anglické mestá, terčom útokov nemeckého letectva. Stovky tisíc londýnskych detí bolo, ako preventívne opatrenie, odsťahovaných na vidiek, kde bolo ohrozenie bombardovaním menšie. Pre úkryty civilného obyvateľstva pred náletmi sa používali zastávky metra.

Poškodenie Londýna bombardovaním bolo rozsiahle, najviac zasiahnutou časťou bola oblasť Docklands. Počas vojny bolo zabitých asi 35 000 Londýnčanov, asi 50 000 bolo vážne zranených, desiatky tisíc budov boli zničené a stovky tisíc obyvateľov Londýna zostali bez domova.

Povojnový Londýn[upraviť | upraviť zdroj]

Bezprostredne po ukončení vojny sa v Londýne, ktorý sa práve zotavoval z vojnových škôd, na štadióne vo Wembley uskutočnili Letné olympijské hry.

V povojnovom Londýne bolo hlavným problémom bývanie, čo bolo spôsobené veľkým množstvom obytných budov, ktoré boli počas vojny zničené. Ako riešenie tohto problému bola vybraná stavba vysokých panelových domov a podpora sťahovania do nových štvrtí budovaných na okraji Londýna. Počas 50. a 60. rokov 20. storočia sa tvár Londýna výstavbou vysokých panelových domov dramaticky zmenila.

Začiatkom 60. rokov sa s úspechom britských hudobných skupín ako The Beatles alebo Rolling Stones stával Londýn strediskom kultúry mládeže označovanej pojmom Swinging London a Carnaby Street sa stala svetovým centrom mladej módy. Úloha Londýna ako zdroja inšpirácií pre mladú módu v 80. rokoch počas obdobia nové vlny a éry punku. Polovica 90. rokov je známa ako doba obnovy vplyvu britského popu.

Rozpínanie Londýna bolo vojnou spomalené a tesne po vojne bol vytvorený pás zelene pre podporu lepšieho životného prostredia. Pôvodné vymedzenie County of London, ktoré v tej dobe zahrňovalo iba časť z novo vzniknutých predmestí, spravovaného inštitúciou London County Council bolo zrušené a bola založená správna oblasť Veľký Londýn a nový správny úrad – Greater London Council (GLC) spolu s 32 samosprávnymi mestskými časťami.

V 80. rokoch bol vplyvom politických rozporov medzi GLC, vedenom Kenom Livingstonom, a konzervatívnou vládou Margaret Thatcherovej v roku 1986 GLC zrušený a jeho právomoci boli pridelené správam mestských štvrtí. V roku 2000 bol labouristickou vládou založený správny orgán s vplyvom na celú oblasť Veľkého Londýna – Greater London Authority a reprezentujúci jeden z deviatich anglických regiónov.

Populácia Veľkého Londýna v povojnových desaťročiach stále klesala z približne 8,6 miliónov v roku 1939 k 6,8 miliónom v 80. rokoch. Od tej doby sa tento trend vplyvom silného ekonomického rastu postupne zastavoval. London Plan publikovaný Mayor of London v roku 2004 odhaduje, že počet obyvateľov v roku 2016 dosiahne počtu asi 8,1 miliónov a stabilne sa bude zvyšovať. To sa odráža na trende stavať vyššie obytné budovy a veľké investície do verejnej dopravy.

Londýn v 21. storočí[upraviť | upraviť zdroj]

Silueta Londýna 21. storočia - London Eye.

Na prelome storočí, ako pripomenutie nového milénia, bol v Greenwichi postavený Millennium Dome, pre ktorý sa v súčasnosti hľadá zmysluplné využitie. Jedným z ďaleko úspešnejších projektov, pôvodne zamýšľaný len ako prechodná stavba, je najväčšie vyhliadkové koleso na svete Millennium Wheel, známejšie pod menom London Eye, ktoré navštívia ročne až 4 milióny návštevníkov. Národná lotéria k výročiu milénia bola zdrojom prostriedkov pre obnovu existujúcich atrakcií a z tohto fondu bolo financované napríklad zastrešenie veľké dvorany Britského múzea.

Dňa 6. júla 2005 bol Londýn zvolený ako miesto usporiadania Letných olympijských hier 2012. Oslavy tohto víťazstva však prerušilo niekoľko teroristických útokov na londýnske metro. V dôsledku bombových útokov na metro a autobus zomrelo viac ako 50 ľudí a 700 bolo zranených.

Historický vývoj počtu obyvateľov[upraviť | upraviť zdroj]

1 – niekoľko poľnohospodárov

50 - 5 – 10 000

140 - 45 – 60 000

300 - 10 – 20 000

400 – menej ako 5000?

500 – niekoľko stoviek?

700 – niekoľko tisíc v Rimanmi novo vybudovanom meste Lundenwic

900 – niekoľko tisíc v Sasmi obnovenom meste Lundenburgh

1000 - 5 – 10 000

1100 – 10 000 – 20 000

1300 - 50 – 100 000 (podľa výskumu Dereka Keenea)

1350 - 25 – 50 000 po Čiernej smrti

1500 – 50 000 – 100 000

1600 – 100 000 – 200 000

1700 – 550 000 (asi 10% populácie Anglicka a Walesu)

1750 – 700 000

1801 – 959 300 (Londýn bol v tej dobe najväčším mestom sveta)

1831 – 1 655 000

1851 – 2 363 000

1891 – 5 572 012

1901 – 6 506 954

1911 – 7 160 525

1921 – 7 386 848

1931 – 8 110 480

1939 – 8 615 245 (najvyšší počet obyvateľov v dejinách Londýna)

1951 – 8 196 978

1961 – 7 992 616

1971 – 7 452 520

1981 – 6 805 000

1991 – 6 829 300

2001 – 7 322 400

2003 – 7 387 900

2016 - 8 200 000 (odhad podľa publikácie London's Place in the UK Economy Corporation of London septembra 2002)

Prvé sčítanie ľudu sa konalo v roku 1801, takže údaje pred týmto dátumom sú odhady, založené na archeologických výskumoch v porovnaní so známym počtom obyvateľov londýnskeho City v rokoch 1600 – 1800. Údaje pred rokom 1300 sú z odvodených s historických záznamov. Počty do roku 1891 zahrňujú oblasť Veľkého Londýna v rozsahu z roku 2001 (Veľký Londýn nebol vymedzený do roku 1965). Čísla do roku 1971 boli rekonštruované štatistickým úradom z dát založených na predchádzajúcich sčítaniach obyvateľstva tak, aby zodpovedali počtu obyvateľov oblasti Veľkého Londýna. Dáta z roku 1981 a nasledujúce zodpovedajú priemerom uprostred roka aby lepšie zodpovedali priemernému stavu.