Dejiny písma

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Písmo vzniklo z prirodzenej potreby trvalejšieho zaznamenávania ľudskej reči a ďalšieho sprostredkovania myšlienok a udalostí v ich živote.

Na dejiny písma sa možno pozerať troma hlavnými spôsobmi:

  • možno sledovať, ako sa jednotlivé písma vyvíjali jedno z druhého (napríklad ktoré všetky písma sa vyvinuli z gréckeho písma)
  • možno sledovať, ako sa postupne vývojom menil typ písma nezávisle od jednotlivých písiem (napríklad ako prebiehal prechod od logografického písma k slabičnému)
  • a možno sledovať podrobnosti vývoja jednotlivých písem (napríklad vývoj čínskeho písma).

Podľa toho je rozdelený aj text nasledujúceho článku na kapitoly.

Vývoj písma z hľadiska vývojového stromu jednotlivých písiem[upraviť | upraviť zdroj]

Najčastejšie hypotézy o vývoji písiem hovoria o niekoľkých „prapísmach“, z ktorých sa potom vyvinuli všetky ostatné. Hovorí sa tomu polygenetická hypotéza. Nasledujúci zoznam obsahuje takéto „prapísma“:

K tomuto zoznamu treba ešte pre úplnosť pridať písma, z ktorých sa (asi) nič viac nevyvinulo, a ktoré sa (asi) z ničoho nevyvinuli:

Predchádzajúce zoznamy možno však pomocou rôznych dodatočných hypotéz, ktoré sa vyskytujú v literatúre, zredukovať, a to nasledovne:

  • sumerské písmo mohlo (podľa novších zistení) vzniknúť z egyptského písma ale mohlo to byť aj naopak
  • protoelamské písmo mohlo vzniknúť zo starého sumerského písma alebo z nejakého spoločného základu s týmto písmom
  • elamské lineárne písmo mohlo vzniknúť z protoelamského písma
  • staroperzské klinové písmo mohlo vzniknúť z babylonského písma (a teda sumerského písma) alebo médskeho písma (ktoré pochádza zo sumerského písma)
  • luvijské písmo mohlo vzniknúť z protoindického písma, z egyptského písma alebo z krétskeho písma
  • krétske písmo mohlo vzniknúť z egyptského písma (ale skôr to bude domáci výtvor)
  • protosemitské písmo mohlo vzniknúť zo sumerského písma, z krétskeho písma, z egyptského písma alebo z lúvijských hieroglyfov
  • arménske písmo mohlo vzniknúť najmä z aramejského či avestského písma (ktoré pochádza z aramejského) a/alebo z gréckeho písma (ktoré pochádza z protosemitského písma)
  • gruzínske písmo mohlo vzniknúť najmä z aramejského písma či pahlaví (ktoré pochádza z aramejského) alebo z indických písiem a/alebo z gréckeho písma (ktoré pochádza z protosemitského písma)
  • agvanské písmo mohlo vzniknúť (aspoň čiastočne) z gruzínskeho a arménskeho písma (ktoré pochádza z protosemitského písma)
  • protobulharské runy sa mohli vyvinúť z agvanského písma
  • protoindické písmo mohlo vzniknúť z protoelamského písma
  • bráhmí mohlo vzniknúť z protoindického písma alebo zo západosemitských jazykov (fenické písmo, aramejské písmo a pod.) alebo z gréckeho písma (ktoré pochádza z protosemitského písma)
  • kharóšthí pravdepodobne vzniklo z aramejského písma (ktoré pochádza z protosemitského písma)
  • tibetské písmo mohlo vzniknúť z indických písem (ktoré pochádzajú z bráhmí), najmä z guptského písma.
  • čínske písmo mohlo vzniknúť z protoindického písma alebo babylonského (sumerského) písma (ale skôr to bude domáci výtvor)
  • kórejské písmo mohlo vzniknúť z dévanágarí (ktoré pochádza z bráhmí) alebo z písma pagva (ktoré pochádza z tibetského písma) alebo z iných zdrojov (celkovo o pôvode kórejského písma okrem najpravdepodobnejšej verzie že je to domáci výtvor existuje asi 20 hypotéz)
  • rongorongo sa mohlo vyvinúť z protoindického písma alebo z juhoamerických petroglyfov (alebo to vôbec nie je písmo)
  • karolínske písmo sa mohlo vyvinúť z niektorého písma juhovýchodnej Ázie (ktoré pochádzajú z bráhmí)
  • egyptské písmo mohlo vzniknúť zo sumerského alebo (ako sa zistilo novými nálezmi koncom 20. storočia) aj naopak
  • nsibidi mohlo vzniknúť z egyptského písma
  • zapotécke písmo mohlo vzniknúť z mayského písma
  • olmécke písmo mohlo vzniknúť z mayského písma
  • epiolmécke písmo mohlo vzniknúť z olméckeho alebo mayského písma
  • mayské písmo mohlo vzniknúť z epiolméckeho alebo olméckeho písma alebo (čiastočne) izapského písma
  • izapské písmo mohlo vzniknúť z epiolméckeho alebo mayského písma

V extrémnom prípade sa takouto redukciou pôvodného zoznamu dostaneme k tzv. monogenetickej hypotéze (teórii), podľa ktorej sa všetky písma sveta (prinajmenšom Starého sveta) vyvinuli z jedného pôvodného písma, a to sumerského písma (podľa novšieho stavu vedomostí treba dodať: alebo egyptského písma). Zástancom tejto hypotézy bol napr. I. J. Gelb. Jeho teória nezohľadňuje domorodé piktografické písma, postkontaktové písma a americké písma. Pozri rodina písiem#Monogenetická hypotéza I. J. Gelba.

Podrobnosti vývoja jednotlivých písiem z „prapísiem“ uvedených v prvom zozname sú nasledujúce:

Latinské písmo je dnes vďaka vplyvu najprv Rímskej ríše a neskôr európskych koloniálnych mocností (Španielsko, Portugalsko, Spojené kráľovstvo, Francúzsko atď.) a USA v tej či onej forme rozšírené takmer po celom svete, vrátane Slovenska. Z latinského písma sa ako špecifická obmena vyvinulo algonkinské slabičné písmo Veľkých jazier (teda písmo Saukov, písmo kmeňa Fox (Meskwaki), písmo kmeňa Kikapu, písmo kmeňa Potawatomi, písmo Winnebagov (Ho-chunk) a písmo kmeňa Ottawa).

Arabské písmo je dnes druhé najrozšírenejšie písmo. Možno ho rozdeliť jednak geograficky (vlastné arabské písmo, perzské písmo, afganské písmo, malajské písmo atď.) a jednak historicko-typograficky – pozri článok arabské písmo.

Vývoj písma z hľadiska typu písma[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj článok: Typ písma (jazykoveda)

Z hľadiska typov písma sa písmo (podľa prevažujúceho názoru bádateľov) zhruba vyvíjalo v tomto poradí: predchodcovia písma - piktografické písmologografické písmo - slabičné písmohláskové písmo (abecedné písmo). Takýto vývoj prebiehal paralelne na viacerých miestach na Zemi a vo viacerých prípadoch písma nedospeli až na koniec tohto „reťazca“, ale ustrnuli na niektorom z jeho predchádzajúcich článkov.

Opis začiatku vzniku písma sťažuje okrem iného aj skutočnosť, že neexistuje konsenzus v otázke definície pojmu písmo, a tým pádom najstaršie formy písma niektorí autori zaraďujú pod písmo, iní ich za písmo ešte nepovažujú. V tomto texte budeme vychádzať z pomerne širokej definície písma.

Formy optického dorozumievania ako dymové signály, určitý spôsob zdvihnutia rúk, odkazy zostavené z kameňov či konárov a podobne sa za písmo považujú málokedy. Viac písmu podobné sú rozličné jaskynné maľby (napr. Altamira) a petroglyfy (rytiny a kresby skladajúce sa zo schematizovaných prvkov), ktoré sú známe už od paleolitu. Ani tieto sa ešte obyčajne nepovažujú za písmo, pretože neznázorňovali zložitejšie výjavy, jednotlivé zložky malieb neboli konvencionalizované, ich počet nebol ustálený a nemali ani ustálené poradie.

Málokedy sa za písmo považuje aj tzv. predmetné písmo. Prvým príkladom sú rováše. rozšírené po celom svete. Sú to paličky alebo doštičky, na ktoré sa v podobe zárezov robili primitívne záznamy rozličného druhu (napr. sa počítali kravy či ovce, či vypité poháre). Ďalším príkladom je juhoamerické uzlové písmo kipu, ktoré skôr slúžilo len ako mnemonická pomôcka. V Severnej Amerike sa zas používali vampumy, šnúrky, na ktorých boli mušličky, pričom komunikačnú hodnotu malo sfarbenie mušličiek. Príslušníci afrického kmeňa Ewe zas priväzovali na špagát rozličné predmety a každý predmet vyvolával asociácie s nejakým príslovím. Jorubovia komunikovali pomocou mušlí; jedna mušľa znamenala nesympatiu a nezhody, dve mušle spolu znamenali priateľstvo a schôdzku. Známym príkladom je aj príbeh opisovaný historikom Herodotom: Skýtski náčelníci poslali perzskému kráľovi poslom vtáka, myš, žabu a päť šípov a dodali, že adresát musí sám prísť na význam tejto správy. Hádanku rozlúštil istý mudrc: Ak Peržania ako vtáky nevyletia k nebu, ak sa nezaryjú do zeme ako myši, alebo ak neodskáču do močiara ako žaby, pobijú ich šípy Skýtov a nevrátia sa domov.

Za pravé písmo už viacerí autori považujú piktografické písmo (obrázkové písmo), ktoré je doložené od neolitu. Tu sa už obrázky neusilujú vyvolať umelecký zážitok, ale predovšetkým komunikovať, podať správu. Bývajú to záznamy o výmene tovarov, o vojnových výpravách, o love, ale vyskytujú sa aj ako náhrobné nápisy, genealógie, modlitby, vlastnícke znaky, značky výrobcov, zákazy atď. Znaky môžu byť konkrétne (ako pri jaskynných maľbách) alebo už môžu byť štylizovanejšie, schematizované. Presná definícia piktografického písma sa v literatúre rozchádza – pozri článok piktografické písmo. Viaceré kmene piktografické písmo používali ešte v 20. storočí.

Termínom logografické písmo (slovné písmo) sa označuje v užšom zmysle písmo, v ktorom znak (buď ešte obrázok alebo už len nejaký „náhodný“ znak) vyjadruje význam slova alebo morfémy, v širšom zmysle sa tak označuje aj tzv. logofonetické písmo (konkrétnejšie spravidla logosylabické písmo, teda slovno-slabičné písmo), čiže písmo, v ktorom znaky vyjadrujú významy slov a morfém a iné znaky vyjadrujú (rovnako ako napríklad v modernej latinke) priamo zvuky jazyka (ak ide o logosylabické písmo, tak tieto zvuky sú slabiky). Doložené logografické písma boli spravidla logofonetické. Logofonetické písmo sa už považuje za (pravé) písmo prakticky u všetkých autorov. Medzi logofonetické patria najmä najstaršie fázy písem známych veľkých civilizácií – egyptské, sumerské, čínske, protoelamské, protoindické, krétske, luvijské a ďalšie, a v podstate do logografického písma patria aj moderné číslovky, matematické a chemické značky. Termín hieroglyfické písmo je nejasne definovaný, ale používa sa najmä na označenie písma prevažne logografického (alebo logofonetického), ktorého znaky si aspoň sčasti zachovávajú obrázkovú podobu.

Prechod medzi piktografickým a logofonetickým písmom tvorilo vo viacerých oblastiach sveta najmä používanie tzv. rébusu či rébusového princípu. Rébusu je zámena jednej jazykovej jednotky ako celku alebo len jej časti inou jazykovou jednotkou, a to takou, že dve zamieňané jednotky sú totožné len čo do znenia, nie čo do významu. Keby sme v slovenčine používali obrázkové písmo, tak by dobrým príkladom bol zápis slova myšlienka znakmi pre myš a lienku, v latinke je zas dobrým príkladom zápis slova polka ako ½ K. Tento princíp sa pochopiteľne využíval najmä tam, kde je normálne obrázky ťažko použiť, teda na zápis osobných mien a abstraktných pojmov.

Zo známych písem ustrnulo dodnes vo fáze logografického písma iba čínske písmo, väčšina písem sa vyvíjala ďalej tak, že percentuálny podiel znakov vyjadrujúcich slabiky v logofonetickom písme narastal. Logofonetické (logografické) písmo sa tak postupne menilo na slabičné písmo. Väzba jednotlivých znakov s významovými jednotkami jazyka sa uvoľnila a tieto znaky začali označovať slabiky (t.j. zvuky), prípadne sekvencie hlások blízke slabikám. Znaky pritom často zatiaľ spočiatku formálne naďalej ostali pôvodnými obrázkami, hoci teraz už mali iný význam. Spočiatku sylabizácia nebola dôsledná – pre jednu slabiku sa používalo niekoľko znakov, a naopak, jeden znak sa mohol čítať viacerými spôsobmi. Bežné bolo aj to, že niektoré slabiky sa zapisovali len približne, bez koncových spoluhlások alebo bez spoluhláskových skupín, ktoré sa zjednodušovali. Premena logografického písma na slabičné sa udiala napríklad v Mezopotámii, Egypte, Malej Ázii aj v egejskej oblasti. Napríklad zo sumerského písma vznikli viaceré klinopisné slabičné písma, rozšírené po celom Blízkom východe, napríklad písmo akkadské, asýrske, elamské, churritské a i.

Postupným vývojom sa písmo orientovalo na stále menšie jednotky zvuku jazyka. Najprv zo slabičného písma vzniklo tzv. spoluhláskové písmo, teda písmo, v ktorom znaky vyjadrujú len spoluhlásky jazyka. Pochádza asi od Feničanov asi z 2. tisícročia pred Kr. (fenické písmo). Vo feničtine bol nositeľom všeobecného lexikálneho významu spoluhláskový koreň; samohlásky tento význam len spresňovali, a preto pre Feničanov nebol zápis samohlások nevyhnutný a zapisovali len spoluhlásky.

Posledný krok na ceste k úplnému zápisu takmer každého zvuku (každej hlásky) jazyka urobili Gréci. Zápis ich jazyka na rozdiel od zápisu feničtiny nemohol ignorovať samohlásky, pretože samohlásky v gréčtiny rozlišujú význam slov. Preto Gréci prevzali fenické písmo tak, že na zápis samohlások použili fenické znaky, pre ktoré gréčtina nemala zodpovedajúce spoluhlásky. Tak vzniklo takzvané pravé hláskové písmo. Z gréckeho písma vzniklo neskôr latinské písmo, ktoré je takisto pravým hláskovým písmom. Ďalšie pravé hláskové písma sú napr. cyrilika, arménske písmo a gruzínske písmo.

Špecifický typ písma je tzv. abugida. Je to písmo, ktorého jednotlivý znak vyjadruje spojenie spoluhlásky so istou nemennou samohláskou (spravidla „a“), a ak sa chce zapísať spojenie tejto spoluhlásky s inou samohláskou, musí sa použiť mierne modifikovaná verzia tohto znaku. Veľká väčšina týchto písiem sú tzv. indické písma, ktoré všetky vznikli z písma bráhmí, ktoré vzniklo asi v 3. storočí pred Kr. Typickým súčasným príkladom je písmo dévanágarí.

Keď písmo dosiahlo stupeň zápisu každej hlásky nastal v niektorých písmach zaujímavý jav – kým zvuková stránka jazyka sa vyvíjala, písmo ostala viac-menej nezmenené v stave platnom pred stáročiami, čiže prestalo verne odrážať zvukovú stránku súčasného jazyka. Typickým príkladom sú angličtina a v menšej miere francúzština. Opačným príkladom, teda písmom, ktoré aj dnes viac-menej verne odráža zvukovú stránku jazyka, je fínčina a v menšej miere španielčina a slovenčina. Je to problém aj praktického charakteru, pretože v prvej skupine písem majú ľudia v priemere merateľne väčší problém naučiť sa čítať a častejšie sa vyskytuje alexia, t. j. neschopnosť naučiť sa čítať (a tým aj písať), než v druhej skupine.

Formálne pravidlá (pravopis) určené pre jednotlivé jazyky používajúce hláskové (t.j. spoluhláskové alebo pravé hláskové) písma sa ďalej dajú rozčleniť na niekoľko typov podľa korelácie znakov s hláskami: rozlišuje sa fonetický pravopis, fenologický pravopis a historicko-tradičný pravopis pravopis.

Mechanizmy šírenia písem[upraviť | upraviť zdroj]

Ako bolo uvedené vyššie, väčšina národov prebrala písmo od vyspelejších susedov, samozrejme často s rôznymi úpravami, najmä ak sa jazyky susedov typologicky líšili. Napríklad Gréci prevzali s úpravami fenické písmo. Aj aramejské písmo vzniklo z fenického písma a aramejské písmo sa stalo zdrojom celého radu ďalších písem vrátane arabského. Japonci prevzali čínske znaky, ktoré však nevyhovovali štruktúre ich jazykov, a tak si vytvorili vlastné abecedy, odvodené z čínskych znakov.

Mechanizmy šírenia písem boli rôzne. Niektoré písma sa šírili spolu s náboženstvom, napríklad latinské písmo súviselo so západnou kresťanskou cirkvou, grécka abeceda s ortodoxnou, indické písma s budhizmom a hinduizmom a arabské písmo s islamom. Iné sa šírili vďaka obchodu, to je prípad fenického písma. Naproti tomu klinopis sa šíril skôr prostredníctvom šírenia štátnych útvarov.

V čase vzniku moderných národov badať tendenciu očisťovať písma od cudzích prvkov. Viaceré národy sa vzdali nevyhovujúcich písem (najmä v Ázii a Afrike) a prebrali latinské písmo (Turci, Indonézania, Malajci, Vietnamci) alebo azbuku (väčšina ázijských národov bývalého ZSSR a Mongoli).

Príklady vývoja písem[upraviť | upraviť zdroj]

Sumeri a Akkadi[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Sumerské písmo
Bližšie informácie v hlavnom článku: Akkadské písmo

V mezopotámskej oblasti a okolí sa okolo 8500 pred Kr. začali používať objekty nazývané „tokens“ (hlinené zástupné objekty abstraktného tvaru, ktoré (asi) symbolizovali a reprezentovali jednotlivé poľnohospodárske a iné výrobky). Neskôr sa začali používať uzavreté hlinené guľovité nádoby („obaly“) slúžiace na uskladnenie a transport týchto tokens; na tieto nádoby sa umiestnil znak zobrazujúci typ token, ktorý nádoba obsahovala; tento znak vznikol nakreslením podobizne tokenu alebo fyzickým odtlačením tokenu na guľu. Tieto obaly mali niekedy aj piktografickú pečať.

Neskôr sa tokeny prestali používať a len sa na rôzne povrchy (najprv ešte krátko na - teraz už prázdne - hlinené nádoby, potom na ploché malé tabuľky) zapisovali znaky týchto tokenov; okrem toho začali byť znaky tokenov občas sprevádzané aj piktografickými znakmi. Za začiatky písma (ale nie ešte celkom písmo) možno považovať moment, keď sa tokeny fyzicky prestali používať a nahradili ich ich znaky, alebo moment, keď sa objavili prvé piktografické znaky.

Zhruba v tom istom čase, teda okolo 3200/3300 pred Kr. sa objavuje už systém asi 900 znakov, ktorý možno definitívne nazvať písmo. Toto písmo:

  • z výzorového hľadiska malo piktografický charakter (piktografické písmo v širšom zmysle), ale postupne ho strácalo; približne súčasne s touto stratou obrázkového charakteru sa z výzorového hľadiska menilo na klinové písmo (súvis s pôvodnými obrázkami písma sa úplne stratil okolo 2500 pred Kr.)
  • z typografického hľadiska bolo od začiatku logografickým písmom, teda písmom ktorého znaky označovali slová

Znaky (grafémy) tohto písma vznikli:

  • čiastočne z tvarov tokenov resp. znakov pre tokeny z obdobia tesne pred vznikom tohto písma,
  • čiastočne išlo o evidentné ikonografické znaky (napríklad hlava kravy znamenala kravu),
  • čiastočne - najmä u znakov ktorých obraz predstavuje pohľad zboku - je pôvod nejasný (možno sú pôvodcami priamo vtedajší obyvatelia Uruku)

Toto písmo slúžilo len na ekonomické záznamy– uvádzali sa výrobky, polia a pracovné sily, ich počet, a značky majiteľov. Pôvodne sa znaky písali zhora dole, ale okolo 3000 pred Kr. sa začali zapisovať zľava doprava.

Okolo 2700 pred Kr. nastali tieto zmeny:

  • písmo sa zmenilo na logofonetické (presnejšie logosylabické) písmo, lebo sa v ňom objavili znaky pre zvuky, presnejšie povedané slabiky (hoci už predtým sa občas používal rébusový princíp)
  • niektoré logogramy začali fungovať aj ako determinatívy (teda znaky určujúce, ktorý z viacerých významov má znak, vedľa ktorého sú umiestnené)
  • písmo bolo z výzorového hľadiska už prevažne klinovým písmom
  • písmo sa začalo používať na rôzne žánre, nielen na ekonomické záznamy

Okolo 2350 pred Kr. Mezopotámiu ovládli Akkadi. Prevzali sumerský klinopis, ale upravili ho. Ich písmo (akkadské písmo]) už možno charakterizovať ako prevažne slabičné, pričom ale z úsporných dôvodov obsahovalo aj sumerské logogramy (vyslovované akkadským jazykom) a obsahovalo aj determinatívy. Sumerčina sa začiatkom 2. tisícročia pred Kr. prestala používať ako hovorový jazyk; ustúpila akkadčine vo všetkých funkciách okrem náboženskej a literárnej.

Z akkadského písma vznikla celá škála klinových písem - pozri v článku klinové písmo.

Egypt[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Egyptské písmo

Pôvod egyptského písma, tradične nazývaného hieroglyfické, je ešte menej jasný než pôvod sumerského písma. Zaráža najmä skutočnosť, že bolo zrejme od počiatku veľmi vyspelé. Podľa niektorých názorov sa vyvinulo z hypotetického egyptského preddynastického piktografického písma, podľa iných názorov sa vyvinulo zo sumerského písma a podľa ďalších je to výtvor jedného človeka, prípadne voľne inšpirovaného sumerským písmom.

Hieroglyfické písmo je doložené je od 33. storočia pred Kr., ale v náznakoch už skôr. Hieroglyf je (obrázkový) znak tohto písma (a v prenesenom význame aj ďalších podobných písmen); slovo má pôvod v gréčtine a znamená “posvätná rytina”. Egyptské hieroglyfické písmo bolo odlišné od sumerského písma v tom, že si jeho znaky vizuálne dlho udržali obrázkový charakter (teda sa málo zjednodušovali). Podobné sumerskému (a napríklad čínskemu) egyptské písmo však bolo v tom, že (najneskôr od 1. egyptskej dynastie) sa skladalo z troch typov znakov:

  • logogramy vyjadrujúce slová alebo morfémy a znamenajúce priamo to, čo zobrazujú alebo prenesený význam toho, čo zobrazujú (v súvislosti s Egyptom sa tieto logogramy často nepresne označujú ako ideogramy)
  • determinatívy (znaky/logogramy [3], ktoré informujú, ktorý z možných významov iného znaku platí)
  • fonetické znaky (znaky/logogramy vyjadrujúce zvuky).

Išlo teda o logografické (presnejšie logofonetické) písmo. Fonetické znaky na rozdiel od sumerského písma nevyjadrovali slabiky, ale spoluhlásky alebo skupiny spoluhlások (tzv. logokonsonantické písmo). Keďže žiaden znak písma neudával samohlásky, museli si samohlásky čitatelia domyslieť sami. Znakov písma bolo spočiatku asi 800, neskôr ich bolo niekoľko tisíc. Hieroglyfy boli (na rozdiel od egyptských písem uvedených nižšie) určené na monumentálne nápisy maľbou na steny alebo rytím do kameňa, najmä v hrobkách faraónov a na stenách palácov. Hieroglyfy sa čítali najčastejšie sprava doľava, ale často aj rôznymi inými smermi (smer čítania je určený postavením hláv zobrazených ľudí alebo vtákov).

Kurzívny variant egyptského hieroglyfického písma, nazývaný egyptské hieratické písmo (alebo kňazské písmo). je doložený prakticky súčasne s hieroglyfickým písmom, konkrétne najneskôr od 32. stor. pred Kr. Používal sa najmä pri písaní na papyrus (ktorý sa vyrábal z priečne naukladaných prúžkov šachora, ktorý rástol všade v okolí Nílu) a podľa Herodota ho pôvodne používali kňazi. Mal asi 600 znakov.

Z hieratického písma sa v 7. stor. pred Kr. vyvinul ešte kurzívnejší variant, nazývaný egyptské démotické písmo (alebo ľudové písmo). Démotické písmo sa už vôbec nepodobá pôvodným hieroglyfom a používalo sa v čase svojej existencie vo všetkých sférach.

O rozlúštení egyptského písma pozri Rosettská doska a Jean François Champollion.

Čína[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Čínske písmo

V Číne existovali najprv predstupne písma. Číňania napríklad kedysi používali šňúrové mnemotechnické pomôcky, známe aj z ostrova Rjúkjú. Okrem toho existovali napríklad odznaky hodností, ktoré sa nosili na opaskoch, tie možno tiež považovať za predchodcov písma.

Piktogramy sa objavujú v druhej polovici 3. tisícročia pred Kr. na keramike a podobne. Pravdepodobne išlo o vlastnícke značky. Ich (ne)súvis s neskorším čínskym písmom je nejasný.

V roku 2003 sa našli v Che-nane sporné nálezy údajných predchodcov čínskych znakov; nálezy pochádzajú z obdobia 6600 pred Kr. Za najstaršie nesporné doklady čínskeho písma sa považujú nápisy na korytnačích pancieroch a zvieracích kostiach z Che-nanu, datované do 14. – 11. stor. pred Kr. Znaky rovnakého štýlu sa našli na bronzových nádobách z konca šangskej dynastie, ale hlavne z obdobia vlády dynastie Západných Čou (11. storočie až 771 pred Kr.). Tieto už majú vyšší podiel fonetických znakov. Toto čínske písmo doložené od 14. stor. pred Kr. pravdepodobne vzniklo priamo v Číne (či už z piktografie alebo inak), ale mohlo vzniknúť aj z protoindického písma alebo babylonského (sumerského) písma.

Čínske písmo má od prvých nálezov v 14. stor. pred Kr. až dodnes približne rovnaký charakter – je to písmo v širšom ponímaní logografické, presnejšie povedané je to písmo logomorfemografické a zároveň logofonetické. Termín logomorfemografické zdôrazňuje, že má znaky tak pre celé slová, ako aj len pre morfémy, a termín logofonetické zdôrazňuje, že má znaky tak pre slová/morfémy, ako aj pre zvuky jazyka. Podobne ako v iných významných historických písmach aj v čínskom existujú v podstate tri druhy znakov – logogramy (vrátane morfémogramov) znamenajúce buď priamo zobrazovaný predmet alebo prenesený význam zobrazoveného predmetu, fonetické znaky (znaky/logogramy vyjadrujúce zvuky) a determinatívy (v čínštine nazývané radikály; sú to doplnkové znaky/logogramy, ktoré určujú, ktorý z možných významov má znak, s ktorým sú spojené). V praxi sú skoro všetky (90%) čínske znaky dnes zložené z fonetického znaku a determinatívu.

Čínske písmo sa postupom času menilo tak, že jednak klesal podiel logografie v užšom zmysle (kde znaky vyjadrujú slová) a stúpal podiel morfemografie (kde znaky vyjadrujú morfémy), a jednak stúpal podiel fonetických znakov. Prvý spomenutý vývoj je spôsobený tým, že kým v archaickej čínštine prevládali jednoslabičné a jednomorfémové slová, takže znaky korelovali so slovami, dnes už sú čínske slová dlhšie (zložené), takže znaky korelujú prevažne už len s morfémami. Treba dodať, že občas sa čínske písmo chybne klasifikuje ako slabičné písmo. Je to spôsobené tým, že čínske morfémy sa spravidla (kvázi náhodou) zhodujú so slabikami. V skutočnosti sa ale čínske znaky pri bližšom pohľade vzťahujú na morfémy, nie na slabiky.

Súčasnú podobu písmo v podstate nadobudlo v prvých dvoch storočiach nášho letopočtu.

Feničania[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Fenické písmo

Feničania asi okolo roku 1000 pred Kr. vytvorili spoluhláskové písmo, teda písmo zaznamenávajúce iba zvuky jazyka a to len spoluhlásky (i keď treba dodať, že už v 1. pol. 1. tisícročia sa sporadicky na zapisovanie niektorých samohlások používali niektoré znaky spoluhlások, tzv. matres lectionis). Pôvod fenického písma je nejasný, je možné že pochádza z protosemitského písma a/alebo protobybloského pseudohieroglyfického písma a/alebo egyptského písma. Písmo malo 22 písmen, písalo sa sprava doľava.

Fenické písmo sa rozšírilo najmä vďaka fenickej podnikavosti a obchodnému duchu Feničanov. Fenické texty sa našli v celom stredomorskom regióne, na Cypre, v Grécku, Malej Ázii, Kartágu, ale i v oblasti Marseille a v Španielsku. S porážkou Kartága a s vymretím Feničanov sa vytratilo aj fenické písmo.

Fenické písmo je významné tým, že z neho v konečnom dôsledku vznikli dnešné hlavné písma sveta – grécke, cyrilské, latinské a (ak sa predpokladá, že z fenického písma vzniklo aj aramejské písmo, tak) aj arabské písmo.

Gréci[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Grécke písmo

Pôvod gréckeho písma z fenického je úplne nesporný nielen pre jazykovedcov, ale výslovne ho spomína aj viacero antických (aj gréckych) autorov, ktorí aj priamo uvádzajú (bohužiaľ rôzne) mená konkrétnych Feničanov, ktorí písmo vraj doniesli Grékom. Napríklad podľa jednej legendy písmo Grékom priniesol fenický moreplavec Kadmos. Najstarší zachovaný grécky nápis je z 8. stor. pred Kr..

Pri prevzatí fenickej abecedy Gréci fenické znaky pre spoluhlásky, ktoré v gréčtine nie sú, použili ako znaky pre samohlásky. V 5. stor. pred Kr. mala grécka abeceda 24 znakov, z toho 17 pre spoluhlásky a 7 pre samohlásky. Spočiatku sa písmo písalo sprava doľava, neskôr bustrofedonom a zhruba od 7./6./5. storočia sa už písalo zľava doprava. Spolu so zmenou smeru písania Gréci aj otočili fenické písmená po vertikálnej osi asi o 180 stupňov.

Najstaršia forma gréckeho písma sa volá archaické grécke písma (to sú najstaršie nápisy z Théry, Mélu a Kréty). Z nich sa vyvinuli tzv. východogrécke písma a západogrécke písma. Z východogréckych písem sa vyvinulo klasické grécke písmo. Klasické grécke písmo sa začalo všeobecne používať v 4. storočia pred Kr. Jeho základom bol iónsky variant východogréckeho písma, ktorý sa používal v gréckych maloázijských kolóniách, najmä v Miléte. Z klasického gréckeho písma postupne vzniklo byzantské grécke písmo a z byzantského gréckeho písma vzniklo nielen novogrécke písmo, ale aj slovanské písma. Zo západogréckych písem sa vyvinuli italické abecedy a etruské písmo (a z neho latinské písmo).

Počet artefaktov s nápismi v gréckom písme je pochopiteľne obrovský, našli sa na minciach, vázach, kamenných doskách, pergamenoch, na stenách chrámov, v celom stredomorskom regióne i ďalej. Zachovali sa mnohé rukopisy diel Platóna, Homéra, Sofokla, Euklida alebo Archimeda. Gréci písmo tesali do kameňa, písali na papyrus, pergamen štetcom alebo písacou tyčinkou.

Latinské písmo[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Latinské písmo

V dobe rozkvetu gréckej civilizácie sa (západo)grécke písmo dostalo aj na Apeninský polostrov, kde sa s ním zoznámili kmene Etruskov a Italikov. Od Etruskov (alebo podľa iných názorov priamo od Grékov) písmo prevzali Latinovia (Rimania), a tak vzniklo latinské písmo.

Prvé latinské nápisy sa objavujú v období 7. – 5. storočia pred Kr., novšie nápisy z 1. storočia nášho letopočtu a neskoršieho obdobia sa nachádzajú na celom území vplyvu Rímskej ríše. Najstaršia latinská abeceda mala 21 písmen. Rimania nepoznali dnešné naše písmená „J“ a „U“, ale nahrádzali ich písmenami „I“ a „V“; J a U pribudli až v stredoveku. Rimania písmená používali aj na vyjadrenie číselných hodnôt: I = 1, V = 5, X = 10, L = 50, C = 100, D = 500 a M = 1000.

Písmená sa tesali do kameňa, písané texty sa objavovali na papyrusových a pergamenových zvitkoch.

V 3. storočí pred Kr., vývoj písma vyústil v slávnostné písmo – rímsku kapitálu – išlo o písmo nerozlišujúce malé a veľké písmená (tzv. majuskula) a jednotlivé písmená boli rovnako vysoké a rovnako silné. Neskôr sa vyvinuli kvadráty, rustika (považovaná za prvé ozdobné písmo v dejinách), kurzívové písmo a unciála, ktorá vznikla najmä na urýchlenie písania. Malé písmená (tzv.minuskula) sa objavili oveľa neskôr.

Latinské písomníctvo nezaniklo pádom Rímskej ríše v roku 476. Latinčina (a s ňou aj latinské písmo) sa totiž stala:

  • liturgickým jazykom katolíckej cirkvi
  • jazykom vzdelancov a administrácie a akousi lingua franca v Európe
  • jazykom, z ktorého vzniklo viacero nových jazykov - teda románske jazyky

Latinské písmo sa okrem toho používalo a používa na zápis domácich jazykov národov, ktoré hraničili alebo patrili do Rímskej ríše (Germáni a pod.). Novovekou kolonizáciou sa potom latinské písmo rozšírilo z Európy do celého sveta.

Slovania[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Slovanské runy
Bližšie informácie v hlavnom článku: Hlaholika
Bližšie informácie v hlavnom článku: Cyrilika


Tzv. slovanské runy je možné staré písmo Slovanov, ale toto písmo je viac-menej sporné.

Prvé nesporné písmo Slovanov je až hlaholika: V roku 863 sa dvaja bratia, Konštantín-Cyril a Metod, prišli na Veľkú Moravu, aby hlásali kresťanstvo v reči zrozumiteľnej miestnemu obyvateľstvu. Konštantín na tieto účely vytvoril abecedu, ktorou by mohol zapisovať zvuky slovanských jazykov – tzv. hlaholiku (Treba dodať, že existujú aj ojedinelé názory, podľa ktorých je hlaholika oveľa staršieho pôvodu). Základom novej abecedy sa stali písmená malej gréckej abecedy a 19 nových liter. Hlaholika ako písmo bolo veľmi zložité, dovedna mala 43 znakov a dve formy – hranatú a okrúhlu. Hlaholika sa na Slovensku a v Čechách udržala asi po 11. storočie. Najprv koexistovala s latinkou a neskôr sa od jej používania celkom upustilo.

V Bulharsku, kde sa po odchode z Veľkej Moravy usadil Metod a Cyrilovi žiaci, sa vedľa hlaholiky začína vyvíjať jednoduchšia a praktickejšia cyrilika. Odtiaľ sa cyrilika dostala do Srbska, na Ukrajinu a do Ruska.

Ruská azbuka vychádza priamo z (pôvodnej) cyriliky, a používala sa najmä na písanie náboženských kníh a textov. V roku 1708 dal cár Peter Veľký vykonať jazykovú reformu a písmo zjednodušil podľa latinských vzorov na novú abecedu známu ako občianska abeceda (graždanka). Tá sa v Rusku používa v podstate dodnes a ruské úpravy prevzali aj Srbi, Ukrajinci atď.. Azbuka ma 29 znakov a tri ďalšie špeciálne znaky – mäkký znak, tvrdý znak a tzv. jery.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  1. http://www.obib.de/Schriften/AlteSchriften/alte_schriften.php?Nordamerika/nordamerika.php~Text
  2. http://www.famsi.org/research/pohl/jpcodices/pohlborgia1.html
  3. Termín logogram môže znamenať (o.i.) 1. znak označujúci význam slova (a nie zvuk) okrem determinatívu, 2. znak označujúci význam slova (a nie zvuk), 3. akýkoľvek znak logofonetického písma (teda aj fonetický znak), 4. ako body 1.-2. (3.), ale namiesto “slovo” je vždy “slovo alebo morféma”