Dekabrista

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Dekabristi)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
DecembristsExecutionMonument.jpg

Dekabristi (z rus. декабрь [vysl. ďekabr'] = december) boli účastnici decembrového povstania v Petrohrade roku 1825. Boli to Členovia tajných organizácii, ktorí sa pokúsili zaviesť v Rusku ústavu. Hlavní vodcovia boli popravení, ostatní museli ísť do vyhnanstva na Sibír.

Povstanie dekabristov[upraviť | upraviť zdroj]

Konflikt, ktorý vyvrcholil decembrovou vzburou, sa rodil už v období napoleonských vojen. Zrýchlil sa tep spoločenského života európskych národov, dovtedy málo pochopiteľné pojmy vlasť a národ sa stali životným vyznaním stredných vrstiev spoločnosti. Princíp nacionality, ktorému boli najvyššou morálnou autoritou práva ľudu-národa, bol ideovým protipólom monarchizmu, ktorého najvyššou autoritou bol panovník. V sociálno-ekonomickej situácii Ruska sa však ešte novodobý nacionalizmus nemohol stať vyznaním širokých más. Predstavy a názory odmietajúce v mene vlasti a v záujme národa despociu a nevoľníctvo sa obmedzili na úzku vrstvu inteligencie. K špecifickým tradíciám ruského vývoja v patrilo, že sa najlepšie sily ruskej spoločnosti sústreďovali v armáde. Spoločenská kritika sa teda ozývala hlavne v dôstojníckych kruhoch, boli presvedčení, že armáda, ktorá ochránila Rusko zvonka, je povolaná, aby oslobodila Rusko aj zvnútra.

Povstanie dekabristov na Senátnom námestí v Petrohrade

Na začiatku 20. rokov mali tajné dekabristické organizácie niekoľko sto členov. Keď cár Alexander I. na svojej inšpekčnej ceste na juh krajiny náhle zomrel v decembri 1825, pre tajné spolky to bol signál k povstaniu. Príhodnou situáciou pre povstanie bola okolnosť, že ani najvyšší štátni hodnostári nepoznali tajnú dohodu, podľa ktorej sa mal stať nástupníkom trónu (proti tradícii) mladší z dvoch cárových bratov, Mikuláš. Po správe o smrti cára bolo obyvateľstvo i vojsko vedené zložiť prísahu vernosti Konštantínovi a vzápätí, keď došli tajné inštrukcie z Petrohradu, Mikulášovi. Vládny zmätok využili dekabristi k povstaniu. 14. decembra 1825 doviedli revoluční dôstojníci časť svojich plukov na Senátne námestie v Petrohrade, aby donútili Senát vyhlásiť ústavu a politické slobody. Avšak vojenský veliteľ povstania, plukovník Trubeckoj, zlyhal a na Senátne námestie neprišiel. Medzi povstalcami zavládla bezradnosť a zmätok. Cár Mikuláš I. dal obkľúčiť vojsko niekoľkonásobnou presilou. Povstanie delostreleckou paľbou utopili v krvi.

Vypočúvanie zatknutých dekabristov trvalo pol roka. Vodcovia povstania boli popravení.

  • Kondratij Fiodorovič Rylejev (Кондра́тий Фёдорович Рыле́ев)
  • Pavel Ivanovič Pesteľ (Па́вел Ива́нович Пе́стель)
  • Sergej Ivanovič Muravjev-Apostol (Серге́й Ива́нович Муравьёв-Апо́стол)
  • Michail Pavlovič Bestužev-Rjumin (Михаи́л Па́влович Бесту́жев-Рю́мин)
  • Piotr Griorievič Kachovskij (Пётр Григо́рьевич Кахо́вский)

Ďalších viac než sto bolo poslaných do vyhnanstva na Sibír. V trestoch pre dekabristov bol cár neoblomný. Hŕstka tých, ktorí prežili, sa zo Sibíri mohli vrátiť až po smrti Mikuláša I., po 30 rokoch.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • ŠVANKMAJER, Milan − VEBER, Václav,− SLÁDEK, Zdeněk, − MOULIS, Vladislav: Dějiny Ruska. Nakladatelství Lidové noviny. Praha : 1999. 873 s. ISBN 80-7106-216-2