Dekabristickí básnici
Dekabristickí básnici boli spätí s hnutím dekabristov, ktorí sa v Rusku v roku 1825 pokúsili o politický prevrat. Mnohí z dekabristických básnikov začínali spoločensky menej exponovanými (napríklad anakreónskymi veršami); vo svojich programových teoretických vystúpeniach však jednoznačne ponímali umenie ako vhodný prostriedok na šírenie a utvrdzovanie nadosobne významných ideí a zásad principiálneho spoločenského prevratu. Z takto výrazne účelových hľadísk odmietali emocionálne a zábavné polohy v literatúre. Cudzí im bol aj záujem o všedný každodenný život človeka, ktorý sa im zdal prízemný a plný banality. Redukovali si tým vlastné žánrové možnosti, obmedzili sa tzv. vysoké žánre s heroickou alebo historickou tematikou, nanajvýš na politickú satiru, epigram.
Kritický vzťah ku Karamzinovej reforme jazyka ich viedol k zdôrazňovaniu „rýdzej“ reči ľudu, čo pri ich podceňovaní súčasného ruského ľudu orientovalo na starobylý jazyk letopisov a kroník. Zaťažili svoj jazyk neúmerným množstvom archaizmov a slavianizmov a dali mu prevažne knižný, ťažko zrozumiteľný charakter. Zároveň si vypracovali svoj lexikálny, frazeologický a obrazový systém, kde kľúčové slová, slovné spojenia dostávali nový, konšpiratívny zmysel. Napríklad staroruské veče znamenalo snem, revolučný konvent, hluk ďalekých bojov im symbolizoval súdobé oslobodenecké hnutia v Európe, deň triumfu a odplaty bol pre nich deň povstania, atď.
Obdobným estetickým ekvivalentom dekabristickej revolučnosti za ľud, ale bez ľudu, bola záľuba v postavách uvedomelých, neohrozených, avšak osamelých bojovníkov z všeobecné blaho, ktorí vo svojom spravodlivom boji obvykle zhynú. Nakoľko dekabristickí básnici nenachádzali prototypy takých postáv v súdobom Rusku, vyhľadávali ich v histórii (hlavne antickej, ruskej a biblickej) a v oslobodeneckom zápase iných národov (grécke povstanie, španielsky protifeudálny revolucionár Riego) Vedome nedbali o kolorit, ani o historickú vernosť, ale snažili sa v historických alebo cudzokrajných kulisách ventilovať aktuálnu problematiku súdobého Ruska, propagovať svoje politické koncepcie. Chceli vyzdvihnúť svoj ideál človeka a jeho prostredníctvom svoj žiaduci autoportrét. Ten mal byť priamym protikladom rozorvaného či oneginsky unaveného individualistu, rovnako ako tyranov mal nenávidieť aj „otrokov“, ich ochotu podriaďovať sa bez boja osudu. Dekabristickí básnici vytvorili prvú revolučnú básnickú školu v Rusku.
Významní dekabristickí básnici[upraviť | upraviť zdroj]
- 1795 - 1826 Kondratij Fiodorovič Rylejev
- 1795 - 1872 Vladimir Fedosejevič Rajevskij
- 1786 - 1880 Fiodor Nikolajevič Glinka
- 1797 - 1837 Alexandr Alexandrovič Bestužev
- 1802 - 1839 Alexandr Ivanovič Odojevskij
- 1795 - 1829 Alexandr Sergejevič Gribojedov
- 1797 - 1846 Viľgeľm Karlovič Kiucheľbeker
Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]
Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]
- KULEŠOV, Vasilij Ivanovič: Istorija russkoj literatury XIX veka. Vydavateľstvo МГУ, Moskva: 1997. 624 s. ISBN 5-211-03044-3
- PAROLEK, Radegast - HONZÍK, Jiří: Ruská klasická literatura. Svoboda, Praha: 1976. 629 s.