Demografická štatistika na Slovensku

Údaje pre demografickú štatistiku sa na Slovensku získavajú z vyčerpávajúceho štatistického zisťovania o prirodzenom a migračnom pohybe obyvateľstva, o jeho rozmiestnení, stave, štruktúrach, ako aj charakteristikách v konkrétnom časovom období. Údaje sú založené na skladobnosti od úrovne obcí až po úroveň republiky. Štatistické zisťovanie organizuje Štatistický úrad Slovenskej republiky. Zabezpečuje zber, spracovanie a prezentáciu získaných údajov podľa požiadaviek užívateľov na národnej i medzinárodnej úrovni. Zisťovanie je založené na individuálnych hláseniach o jednotlivých demografických udalostiach u každého občana s trvalým pobytom na území Slovenska. Sú to:

• hlásenie o uzavretí manželstva
• hlásenie o narodení
• list o prehliadke mŕtveho a štatistické hlásenie o úmrtí
• hlásenie o rozvode
• hlásenie o sťahovaní

Dejiny

Demografická veda na Slovensku, ale aj v bývalém Česko-Slovensku, nemá dlhú históriu. Za zakladateľa českej a teda ja československej demografie sa pokladá doc. Dr. Antonín Boháč, ktorý začal pracovať pracovať v Státním úřadu statistickém v roku 1921 a v roku 1931 organizoval sčítanie ľudu.

Na Slovensku jeden z prvých demografov, ktorý sa ucelene venoval problematike slovenskej demografie a vývoja demografickej štruktúry obyvateľstva v bývalom Uhorsku a na Slovensku bol profesor PhDr. Ján Svetoň. Uverejňoval svoje práce v rokoch 1946-1961. Keď v roku 1952 vydal vysokoškolské skriptá "Demografická štatistika" položil základy novému vysokoškolskému vzdelávaniu budúcich štatistikov a demografov.

Predchodcom demografickej štatistiky boli súpisy a sčítania ľudu. Československá historiografia má pre štúdium vývoja hospodárskych a sociálnych pomerov v Českých zemiach k dispozícii rad údajov od roku 1754. Avšak vývin obyvateľstva Slovenska sa v štatistických publikáciách sleduje zvyčajne len od roku 1880, resp. 1870 a iba v ojedinelých prípadoch sa uvádza odhad pre rok 1848. Za prvý, na celé Uhorsko sa rozprestierajúci súpis, sa pokladá konskripčná akcia nariadená v Uhorsku po satmárskom mieri Karolom III. Podľa maďarského historika Ignáca Acsádyho, ktorý čerpal z týchto dokumentov, malo byť v rokoch 1715-1720 v Uhorsku spolu so Sedmohradskom 2 582 598 obyvateľov. Z nich, keďže údaje sú uvedené podľa obcí - možno pre územie Slovenska vypočítať stav približne 658 000 ľudí.

Potreba podrobnejších znalostí o obyvateľstve dozrieva v Rakúsku až zosilnením absolutistického centralizmu v druhej polovici 18.storočia. Mária Terézia síce vydala rad predpisov krajinským úradom na pravidelné konsignácie obyvateľstva, ale pre prudký odpor šľachty sa takmer nevykonávali. Bol to až Jozef II., ktorému sa násilným vykonaním sčítania v rokoch 1785-1787 podarilo zlomiť odpor šľachty. I keď sa týmto sčítania pripisoval vojenský charakter, nemožno pochybovať, že sčítania mali poskytovať aj údaje pre poznanie hospodárskej sily krajiny. Tieto demografické štatistiky mali poslúžiť ako nástroj na uplatnenie úsilia absolutistickej Viedne pre zdanenie uhorskej šľachty a bezkonkurenčného umiestnenia produktov rakúskeho priemyslu v Uhorsku.

Jozefínsky súpis našiel roku 1787 v celom Uhorsku 9 394 300 civilných obyvateľov. Podľa prepočtov, ktoré uvádza Ján Svetoň v diele Vývoj obyvateľstva na Slovensku (Svetoň Ján: Vývoj obyvateľstva na Slovensku - Výber z diela k nedožitým 65. narodeninám. Bratislava: Nakladateľstvo Epocha 1970, s.265), na území Slovenska žilo 1 953 000 ľudí. V tom istom roku sa napočítalo v Českých zemiach 4 355 000 civilných obyvateľov. Teda obyvateľstvo Slovenska tvorilo 20% obyvateľstva Uhorska. Z tejto Jozefínskej "demografickej štatistiky" vyplývajú zaujímavé údaje. Napríklad na Slovensku kňazstvo tvorilo 0,4 %, šľachta 4,6 %, úradníctvo 0,1%, mešťania 11,4%, roľníci 52,6%, domkári a ináč zamestnaní 24,4% a ostatní 6,5%. Najväčším mestom na Slovensku v rokoch 1720-1850 bola Bratislava, i keď ju v roku 1720 predbehlo s počtom obyvateľov 8321 Komárno.

Z jozefínskeho súpisu vyplýva, že slovenské roľníctvo už pred začiatkom kapitalizmu bolo na značne vysokom stupni rozkladu. Násilné lúpeže pôdy feudálnymi zemepánmi, neskoršie "úpravy" vlastníctva pôdy komasáciami zmenšili urbariálnu pôdu, na ktorej hospodárili nevoľníci, na minimálnu rozlohu. Podľa údajov sčítania z roku 1869 bolo na Slovensku v poľnohospodárstve 292 tisíc majiteľov pôdy, 8 tisíc nájomcov, 4 tisíc úradníkov, 274 tisíc ročných sluhov a 226 tisíc nádenníkov. Uhorská štatistika napríklad v roku 1871 priniesla aj takéto údaje: Na Orave bolo 16 055 samostatných poľnohospodárov. Pri súpise strojov sa v župe nenašiel ani jeden poľnohospodársky stroj s parným pohonom. Z 12 187 pluhov bolo 10 064 drevených. V Liptove na 12 550 poľnohospodárov pripadalo len 6 590 pluhov, z ktorých bolo 5 952 drevených. V celej župe sa našla iba jedna parná mláťačka. V Trenčianskej župe ani 50% roľníkov nemalo pluhy.
Štatistické údaje poskytoval dobrý prehľad aj o priemyselnej výrobe. Podľa údajov sčítania z roku 1857 na Slovensku tvorili remeselníci a robotníci v priemysle a vo výrobných živnostiach 11,1% všetkých zárobkove činných osôb. Slovensko v období kapitalistickej industrializácia zaujímalo len periférne miesto a v rozvoji priemyslu značne zaostávalo. Zatiaľ čo v ostatnom Uhorsku rástol počet zarábajúcich v priemysle v rokoch 1890 až 1910 o 67%, na Slovensku zaostával práve rozvoj továrenského priemyslu. Dochádzalo k vyvlastňovaniu časti malých živnostníkov, ktorých počty v úhrne poklesli v celom priemysle zo 45 na 32%. V roku 1910 bolo v Uhorsku 36 priemyselných závodov s viac než 1000 robotníkmi. Na Slovensko z nich pripadalo 8: železiareň v Krupine s 5 157 robotníkmi, textilka v Ružomberku s 2 469, súkenka v Žiline s 1 160, tabaková továreň v Košiciach s 1 123, cukrovar v Šuranoch s 1 073, železničné dielne na Vrútkach s 1 099 robotníkmi a štiavnické banské závody s 1 162 baníkmi. Aj takáto štatistika slúži na ilustráciu pomalého a obmedzeného rozvoja továrenského priemyslu na Slovensku v období najväčšieho rozvoja kapitalistickej industrializácie Uhorska. Samotná Budapešť v roku 1910 sústredila práve toľko činných osôb v priemysle, ako celé Slovensko dovedna.

Pomaďarčovanie Slovákov

Pred rokom 1880 sa rozhodla štatistická rada v Budapešti urobiť sčítanie ľudu, pri ktorom sa malo popísať civilné obyvateľstvo na území Uhorska aj podľa materinskej reči. Podľa výsledkov tohto sčítania osoby s maďarskou materinskou rečou počtom 6 445 487 ľudí tvorili 41,2%, počítajúc do toho aj Chorvátsko a Slavónsko. Slovákov podľa tohto sčítania bolo 1 864 529 a netvorili viac ako 11,9% civilného obyvateľstva v Uhorsku. Podľa rakúskeho sčítania v roku 1850 žilo na území Uhorska (spolu s Chorvátskom a Slavónskom) 4 818 000 Maďarov, tvoriacich 36,5% obyvateľstva. Za ďalších 30 rokov vzrástli Maďari skoro o 34%, hoci celkový počet obyvateľstva sa zvýšil ani nie o 19%. Slováci, ktorí v roku 1850 participovali 13.2% na celkovom počte obyvateľstva, vzrástli za uvedený čas iba o 7%. I pri populačnej stagnácii získali Maďari pri priemernom 19% raste obyvateľstva len za spomenutých 30 rokov najmenej 350 000 osôb maďarizáciou inonárodných osôb. Dr. O. Jászi uvádza, že od roku 1787 do 1880 sa pomaďarčilo 2 057 000 Nemaďarov. Medzi nimi, podľa odhadu Jána Svetoňa, bolo v tom čase najmenej 400 000 Slovákov. Od roku 1773 do roku 1880 sa v celom Uhorsku pomaďarčilo 103 slovenských obcí. Slovenské etnikum podľa prvého maďarského popisu presahovalo súvislými výbežkami na východe medzi Hornádom a Bodrogom až na južné a juhozápadné svahy pohoria Tokaj a okrem veľkého výbežku slovenskej národnej pôdy okolo Nových Zámkov boli slovenské ostrovy - silné kompaktné celky - v Honte, Novohrade, okolo Pešti, v Zadunajsku a v Békešskej Čábe. Slovenské etnikum stratilo maďarizačným úsilím okrem desiatich slovenských miest ďalších 160 obcí.
Slováci v roku 1880 mali vo všetkých stoliciach južného Slovenska ešte relatívnu väčšinu. Stratili ju štatisticky hneď v nasledujúcom desaťročí. V rokoch 1890-1910 stratili južné stolice najmenej ďalších 70 000 Slovákov. Ján Svetoň uvádza, že z 1 028 293 Slovákov hovorilo po maďarsky v roku 1910 už 299 935, t.j. 29,3%, a z 1 131 382 Maďarov vedelo po slovensky 148 423, t.j. 13,1%.

Rozhodnutím arbitrážnej komisie vo Viedni dňa 2.11.1938 bolo Maďarsku odstúpených 8 celých a čiastočne 21 slovenských okresov s 838 celými obcami a 20 obcami z časti. V týchto obciach žilo podľa sčítania v roku 1930 874 054 občanov bývalej ČSR a 27 909 cudzích štátnych príslušníkov. Približne 50 000 ľudí opustilo územie pred odstúpením a po jeho obsadení. Ak sa skutočne toľko obyvateľov vysťahovalo, tak v roku 1938 maďarskí sčítací komisári našli na tomto území iba 121 603 Slovákov a po teoretickom pripočítaní Slovákov v okrese Sobrance a Snina bolo ich dovedna 138 603, t.j. približne o 115 000 menej. Tento štatistický pokles slovenského živlu neprekvapí, ak sa zoberie do úvahy akým spôsobom a s akým cieľom bolo sčítanie v roku 1938 nariadené. Známy teoretik maďarskej štatistiky Dr. A. Kovács píše doslova: "Hoci správnosť dát povojnových maďarských sčítaní uznali medzinárodné fóra - ako viedenský rozhodcovský súd, ktorý ich bral za základ nového usporiadania, predsa sme mali na tom záujem, aby sme správnosť našich dát znova dokázali novým sčítaním." Sčítanie roku 1938 teda malo potvrdiť výsledky maďarského sčítania z roku 1910, a nie zistiť skutočný stav.

Rekapitulácia všetkých dát o počte Slovákov v jednotlivých oblastiach Maďarska ukázala, že v roku 1941 žilo v Maďarsku najmenej 640 000 Slovákov.

Slováci v zahraničí

Chorvátsko

Na územie Chorvátska sa začali Slováci sťahovať koncom 18. storočia. Vábila ich lacná a úrodná pôda, v tom čase už Turkami opustená, ale tlačila ich aj veľká populácia a preplnenosť slovenských obcí v Báčke. Núdza o pracujúcich bola v spustošenom Srieme taká veľká, že úrady povolili prisťahovanie slovenským evanjelikom, hoci sa v tom čase uhorské zákony o náboženskej slobode na Chorvátske kráľovstvo nevzťahovali.

Roku 1770 vyžiadal Slovák Ján Bohn, profesor na srbskom gymnáziu v Novom Sade, povolenie Márie Terézie usadiť sa na území Vojenskej hranice v Srieme slovenských evanjelikov z Báčky. Po súhlase cisárovnej priviedol v tom istom roku na pustatinu Pazova prvých 1000 Slovákov.

Priaznivé správy o úrodných končinách privábili ďalších osadníkov do Iloku, Erdeviku a Binguli. Od začiatku 19. storočia sťahujú sa už do Slavónska a zakladajú v roku 1811 prvú katolícku slovenskú osadu Lednik ( dnes v obci Podgorač). Osadníci prišli z čadčianského okresu. Podmienky na kolonizáciu boli veľmi výhodné. Malí slovenskí obchodníci, roznášajúci domáce priemyselné výrobky po celom Chorvátsku, prinášajú stále lákavé správy z juhu. Život na Slovensku sa oproti roku 1700 stále nezlepšil. Chrováti neradi videli nových prisťahovalcov, ale sťahovanie Slovákov z Báčky a ani zo Slovenska neustávalo. Emigračný pohyb neustal ani po I. svetovej vojne, rastie Malá Pazova, založená Slovákmi zo Starej Pazovy. Počet Slovákov v Chorvátsku v roku 1931 bol 21 782.

Rumunsko

Trianonská mierová zmluva rozdelila Slovákov, usadených na Dolnej zemi v Zátisí do troch štátov. Časť ostala na území Maďarska v békéšskej stolici a vo zvyškoch čanádskej, aradskej a torontálskej župy. Časť pripadla bývalej Juhoslávii a konečne tretia, najmenšia časť, sa dostala do Rumunska.

Prví Slováci prišli do aradskej stolice v roku 1748 z Čaby. Zemepán Ján Péterffy ich osadil na svahu hory Mokrá a poveril ich založením osady. Slobodné vyznanie viery, slobodné poľovanie a rybolov, pomerne malé hmotné bremená a veľké práva, ktoré Slovákom poskytoval zemepán, privábili ďalšie rodiny zo Sarvaša, neskôr aj z gemerskej a hontianskej župy.
Hromadné sťahovanie nastalo až začiatkom 19. storočia, keď na Čabiansku noví prisťahovalci nenašli už také výhody, aké mali pôvodní kolonisti. Roku 1800 uzavreli komlóšski a sarvašskí Slováci zmluvu so zástupcami kráľovskej komory, podľa ktorej časť chotára Nadlak sa rozdelila medzi 200 slovenských rodín. K nim prišli neskoršie Slováci zo zvolenskej, novohradskej a liptovskej stolice, takže v roku 1806 bol počet Slovákov 3335. V roku 1880 tvorili Slováci podľa uhorského sčítania z 10 646 obyvateľov Nadlaku 52%, v roku 1890 53% a v roku 1910 54% obyvateľov. Ostatní boli Rumuni. Nadlak bol príkladom etnickej sily kompaktného osídlenia, kde i napriek veľkému asimilačnému úsiliu Maďarov o pomaďarčovanie obyvateľstva pred rokom 1918 slovenský živel zosilnel.

Do župy timiš-torontálskej sa dostali Slováci v rokoch 1813-1848. Vojenská správa privolala v roku 1813 kolonistov z oblasti Oravy a Nitry do obce Butín, v ktorej žilo len niekoľko rumunských rodín, ktoré nestačili obrábať veľké pozemky eráru. V roku 1825 kolonizoval erár evanjelických Slovákov z Veľkého Krtíša v novohradskej stolici do obce Vucova na Banátskej vysočine a v roku 1847 Slovákov z Čáby do obce Brestovac, kde už v tom čase žilo mnoho Nemcov a Maďarov. V roku 1930 mali Slováci v tejto župe len v dvoch obciach absolútnu väčšinu. V ostatných župách Sedmohradska žili Slováci roztratenejšie. V rumunskom Banáte a v Sedmohradsku, ktoré po Viedenskej arbitráži ostalo Rumunsku, žilo v roku 1910 skoro 16 000 Slovákov.

Bývalý juhoslovanský Banát

Trianonská mierová zmluva rozdelila územie Banátu a juhozápadnú časť župy torontálskej pripojila k územiu bývalého kráľovstva Juhoslovanského. V tejto časti Banátu žilo počas II. svetovej vojny približne 18 000 Slovákov. Prisťahovali sa sem koncom 18. a začiatkom 19. storočia z blízkej Báčky, ale aj zo Slovenska. Prví slovenskí osadníci prišli v roku 1784 z novohradskej a peštianskej župy a na vyzvanie grófa Buttlera sa usadili na panstve Bardáň. Dlho tu však nevydržali. Časť sa vrátila do svojich domovov, časť odišla v roku 1786 do slovenského Aradáča a posilnená novými prisťahovalcami vytvorila pri srbskom Aradáči čisto slovenskú osadu. Zvyšok prvých slovenských osadníkov z Bardáňa si vyžiadal od panovníka Kovačicu pustatinu, ležiacu vo Vojenskej hranici neďaleko Ečka|Ečky. Osadu založili spolu so Slovákmi z Békešskej v roku 1803. V roku 1941, na základe sčítania, žilo v Banáte, v obciach Kovačica, Hajdučica, Beloblato, Vojlovica, Potiský Sv. Mikuláš (dnes Ostojičevo), Veľký Bečkerek, Pančevo, Slovenský Aradač, Alexandrovac, Petrovgrad, Debeljača, Sakule, Padina, Botoš a v ďalších obciach 18 500 Slovákov.

Súčasnosť Slovákov v Banáte

Najväčšie zoskupenie Slovákov v Banáte sa nachádza v Kovačickej obci (12 376 Slovákov). Dve veľké slovenské osady - Kovačica a Padina, ktoré ležia akoby v strede osídlenia Slovákov v Banáte - spolu so 77 Slovákmi v osade Debeljača, spolu predstavujú 62,51% všetkého slovenského osídlenia v Banáte. Hoci v obci žije najviac slovenského obyvateľstva v Banáte, skutočnosť, že tu popri sebe žijú okrem Slovákov aj Srbi, Maďari a Rumuni spôsobila, že, ani tento pomerne vysoký počet Slovákov nezabezpečil, aby boli počtom silnejší.

Na severozápad od Kovačickej obce, v Zrenjaninskej obci žije 2 918 Slovákov, t. j. 14,74 % z celkového počtu Slovákov v Banáte. Počtom slovenských obyvateľov vynikajú osady Aradáč (1 702 Slovákov) a Biele Blato (735 Slovákov). Pri sčítaní v roku 1991 v samotnom Zrenjanine žilo len asi 400 Slovákov. Celkom malý počet Slovákov žije aj v Perlezi.

V juhozápadnej časti Banátu, v Pančevskej obci žije 1 744 Slovákov, t. j. 8,81% z celkového počtu Slovákov v Banáte. Najviac ich je vo Vojlovici. Vojlovica však splynula s mestom Pančevo, a preto údaje o tam žijúcich Slovákoch sa zvlášť neevidujú. V roku 1981 žilo vo Vojlovici 1 275 Slovákov. V Pančeve žije okolo 500 Slovákov, malá skupina ich žije tiež v Starčeve a celkom malá aj v Kačareve, v ktorej sa počet Slovákov neustále zmenšuje.

V Alibunárskej obci sa Slováci sústredili najmä v osade Jánošík, kde ich žije 1 151. V susednej, severnejšie postavenej obci Plandište, v osade Hajdučica, sa nachádza 673 Slovákov. Podľa výsledkov posledného sčítania obyvateľstva sa počet Slovákov v tejto obci zvyšuje najmä v osade Jermenovci. Okrem tohto, už aj tak rozptýleného slovenského osídlenia v Banáte, v jeho severnej časti, v obci Čoka, trochu izolovane žije 213 Slovákov v osade Ostojičevo a malá skupina aj v samotnej Čoke. Slovákov možno nájsť, okrem vyššie spomínaných obcí a osád aj vo Vršaci, Bielych Kostoloch(Belej Crkve), banátskom Karlovci, Kovine a na severe aj v Kikinde. Veľmi malý počte ich je v osade Sakule. V ostatných častiach Banátu možno sa so Slovákmi stretnúť už iba ako s jednotlivcami a aj to len v ojedinelých prípadoch.

Podobne ako v Báčke aj v Banáte veľká väčšina Slovákov, 96,58 % z celkového počtu, žije na území, ktoré má elipsovitý tvar a v smere juhovýchod - severozápad sa rozprestiera v strednom a južnom Banáte. Územie je väčšie, ale počet Slovákov je menší ako v Báčke. Slovenské osídlenie v Banáte je sústredené v štyroch skupinách osád. Najväčšiu skupinu tvoria osady Kovačica a Padina, potom osady Aradáč a Zrenjanin so 14,74 % banátskych Slovákov, tretiu skupinu tvoria osady Jánošík a Hajdušica s 10,52 % Slovákov a najmenej ich je na juhu vo Vojlovici a Pančeve, len 8,81 % všetkých Slovákov v Banáte. Aj národnostné zloženie banátských osád, v ktorých žijú Slováci, je pestrejšie ako v Báčke. Padina, Kovačica a Jánošík sú slovenské osady. Aradáč je slovensko-srbská osada, v ktorej Slováci tvoria 47,64 % z celkového počtu obyvateľstva. V ostatných osadách žijú Slováci spolu s Maďarmi, v Hajdušici tiež s Macedóncami, resp. s Bulharmi. V Hajdušici tvoria Slováci 46,22 % zo všetkých obyvateľov osady a v Bielom Blate je to 41,71%. V ďalších osadách je pomer ešte menší. Strediskom Slovákov v Banáte je Kovačica.

Bulharsko

Slovenská národná skupina v tomto štáte je najmladšia zo všetkých kolonizovaných slovenských skupín v cudzine. Slováci sa prisťahovali do Bulharska koncom 19. a začiatkom 20. storočia z Padinej, Kovačice, Hajdučice, Petrovca a Kysáča v bývalej Juhoslávii a z Nadlaku v Rumunsku.

Prvých 9 rodín sa vybralo z Padinej v roku 1880 do Ruska, ale dostali sa po Dunaji len do Smederova, odkiaľ po 4 rokoch ťažkého života odišli 4 rodiny do Bulharska, kde sa výhodne rozdeľovala pôda. Osadili sa v Mrtvici (dnešný Podem) na Plevensku, neďaleko železnice Sofia-Varna. Ďalšie rodiny prichádzali len veľmi pomaly, lebo už pred nimi cudzí vysťahovalci rozobrali pôdu. Do roku 1900, keď sa už sťahovanie do Bulharska skončilo, bolo v troch dedinách - Gornej Mitropolji 100, v Brašljanici 48 a v Mrtvici 58 slovenských rodín. V roku 1910 v celom Bulharsku žilo 1530 Slovákov podľa materinského jazyka a 1553 podľa národnosti.

Príslušníci slovenského etnika v Bulharsku neboli a nie sú objektom štatistického zisťovania. Zo súpisu rodín publikovaného v monografii J. Michalka Naši v Bulharsku však vyplýva, že ku koncu roku 1935 žilo v administratívnej oblasti Plevensko okolo 1 600 Slovákov.

V jednotlivých obciach bol ich počet nasledovný:

• Gorna Mitropolja – 149 rodín, 619 osôb
• Mrtvica (Poden) – 72 rodín, 297 osôb
• Brašljanica – 56 rodín, 232 osôb
• Vojvodovo – 30 rodín, 104 osôb

Po druhej svetovej vojne ich počet prerástol 2-tisíc osôb.

Slováci v Bulharsku dnes

Po vzniku Česko-Slovenska začala jeho vláda oficiálne a organizovane podporovať krajanov žijúcich v zahraničí. V Bulharsku tak postupne vznikali slovenské školy, cirkevné zbory a národnostné spolky. Učitelia a kňazi boli vysielaní z Československa. Situácia sa zmenila počas 2. svetovej vojny, keď bolo vysielanie učiteľov a kňazov do zahraničia obmedzené, čo komplikovalo ďalší národno-kultúrny život. Po skončení vojny k už aj tak zlej situácii pribudla socialistická kolektivizácia poľnohospodárstva, ku ktorej krajania neprechovávali dôveru. Začalo sa obdobie hospodárskeho, národnostného aj genetického ohrozenia (časté sobáše vnútri enklávy).

V tom čase vláda ČSR vyzvala všetkých krajanov k návratu do vlasti. Slováci v Bulharsku reagovali na výzvu Mať volá najmasovejšie zo všetkých slovenských minorít vo svete a v priebehu dvoch desaťročí reemigrovalo z Bulharska 95 % krajanov. Na prelome 50. a 60. rokov tam slovenská komunita jednoducho prestala existovať. V krajine ostali len Slováci, ktorí žili v etnicky zmiešaných rodinách. Reemigranti z troch pôvodných dedín v Bulharsku boli po príchode na Slovensko rozptýlení do mnohých lokalít. Ani to však nenaštrbilo pocity skupinovej identity a aktuálnou sa stala ich potreba vzájomných kontaktov a krajanskej sebarealizácie. Z týchto dôvodov sa roku 1990 v Bratislave sformoval Spolok Slovákov z Bulharska.

Rakúsko

Kedy sa začali Slováci sťahovať do Rakúska, resp. do Viedne, nie je známe. Začiatkom 19. storočia však už existujú správy o študentoch a slovenskom spolku. Najmä fabrickí robotníci z Nitrianskej a Bratislavskej župy, pracujúci v zahraničných fabrikách, vytvorili už pred rokom 1900 silnejšie a trvalejšie jadro slovenskej skupiny vo Viedni. Dá sa predpokladať, že v roku 1900 v Rakúsku žilo približne 65 - 70 000 Slovákov.

Rakúska súčasnosť

Štatistika oficiálne uvádza 8-tisíc Slovákov, pričom pri sčítaní ľudu roku 2001 sa k hovorovej slovenčine prihlásilo vo Viedni 4 741 občanov (z nich 1 775 malo rakúske občianstvo). Odhady uvádzajú približne 30-tisíc Slovákov žijúcich v Rakúsku, hlavne vo Viedni a v prihraničných regiónoch. V posledných desiatich rokoch sa Slováci usádzajú v rakúskom pohraničí, kde si kupujú domy a byty (v Rakúsku je možnosť získať výhodnejšie úvery na nehnuteľnosti ako na Slovensku). Využívajú aj priaznivejšie sociálne zabezpečenie (vyššie rodinné prídavky na deti) a infraštruktúru s možnosťou dochádzania za prácou aj na Slovensko. Z Hainburgu premáva do Bratislavy v hodinových intervaloch mestský autobus, čo podporuje účelový „exodus“ Slovákov.

Odhaduje sa, že v pohraničných mestečkách a obciach Hainburg, Kittsee, Wolfsthal a iné, žije približne 800 Slovákov s rodinami. Ich počet narastá. V uvedených obciach majú materskú a základnú školu aj slovenského pedagóga.

Francúzsko a Belgicko

Francúzsko bolo po I. svetovej vojne jedným z najvyhľadávanejších štátov slovenského vysťahovaleckého hnutia. Pracovná príležitosť v priemyselných podnikoch, baniach a možnosť prenajímať a zoskupovať menšie roľnícke majetky boli príčinou, že sa tam Slováci, najmä z bývalej Nitrianskej župy, sťahovali. V Résultáts statistiques du Recensement général de la Population z roku 1931 sa uvádzajú len dáta o počte československých štátnych príslušníkov bez rozlíšenia národnosti. Podľa týchto údajov bolo v roku 1926 vo Francúzsku 32 992 a v roku 1931 už 47 401 československých štátnych príslušníkov. Tri štvrtiny z tohto počtu sú Slováci, lebo prisťahovalecká štatistika udáva, že v rokoch 1922-1930 sa zo Slovenska do Francúzska vysťahovalo 32 855 osôb. Počet vysťahovalcov v ďalších 7 rokoch dosiahol 12 553 osôb. Možno teda rátať, že spolu s naturalizovanými Slovákmi bolo do roku 1940 vo Francúzsku vyše 40 000 Slovákov.

V Belgicku, podľa správ belgického štatistického úradu z roku 1935, bývalo 9618 československých štátnych príslušníkov. Zo Slovenska sa tam vysťahovalo v rokoch 1928 - 1937 do 5000 osôb.

Celkový počet Slovákov v zahraničí v roku 1941

Európa

1. Maďarsko - 640 000
2. Rumunsko - 20 000
3. Chorvátsko - 25 000
4. Bulharsko - 2 000
5. Rakúsko - 15 000
6. Protektorát Čechy a Morava - 30 000
7. Francúzsko a Belgicko - 25 000
8. Bývalý Sovietsky zväz - 15 000
9. Býv. Juhosl. Banát - 18 500

Spolu: 790 000

Zámorie

1. USA - 750 000
2. Kanada - 40 000
3. Argentína - 20 000
4. Brazília - 6 000
5. Uruguaj, Paraguaj - 4 000

Spolu: 820 000

Spolu Európa a zámorie - 1 610 000

Externé odkazy

• [1] Archivované 2012-11-14 na Wayback Machine
• Slováci v Bulharsku
• Slováci v Bulharsku
• Slováci v Rakúsku
• Slováci v Srbsku Archivované 2013-12-03 na Wayback Machine