Depeche Mode

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Depeche Mode
V roku 2006
V roku 2006
Základné informácie
Pôvod Flag of England.svg Flag of the United Kingdom.svg Basildon, Anglicko, Spojené kráľovstvo
Žáner(-re) New Wave
Synthpop
Post-punk
Alternative dance
Synth rock
Pôsobenie 1980 – súčasnosť
Vydavateľstvá Mute
Sire
Reprise
Webstránka www.depechemode.com
Členovia skupiny:
David Gahan
Martin Gore
Andrew Fletcher
Bývalí členovia
Vince Clarke (1980 – 1981)
Alan Wilder (1982 – 1995)

Depeche Mode [deˈpeʃ mɔd] je hudobná skupina, pôvodom z Basildonu v Anglicku, založená v roku 1980. Ich hudobný štýl by sa dal najlepšie charakterizovať ako synth rock, alebo taktiež synthpop (používanie umelých zvukov, vytváraných syntetizátormi a samplermi). Stali sa jednou z najvytrvalejších a najúspešnejších hudobných skupín, ktoré sa objavili počas New Wave a New Romantic éry. Mnoho ich klipov sa často opakovalo na MTV a Fuse (americká káblová hudobná televízna stanica). Vďaka svojmu inovatívnemu dielu, nahrávacím technikám a použitiu vzorkovania (ang. sampling), ovplyvnili mnoho dnes populárnych umelcov. Ich album Violator z roku 1990 je považovaný za klenot elektronickej hudby. Hoci sú významní pre modernú techno scénu, zostávajú naďalej pri alternatívnej hudbe.

Členovia skupiny[upraviť | upraviť zdroj]

V súčasnosti sa Depeche Mode skladá z týchto troch hudobníkov:

Predošlí členovia skupiny[upraviť | upraviť zdroj]

Raná história[upraviť | upraviť zdroj]

Formovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatky Depeche Mode môžeme vystopovať už do roku 1976, kedy Vince Clarke a Andrew Fletcher založili skupinu pod názvom „No Romance in China“. Skupina sa však neujala a v roku 1979 vytvoril Vince Clarke s Martinom Gorom novú skupinu zvanú „French Look“. Potom sa k nej pridal taktiež Andrew Fletcher a skupina sa premenovala na „Composition of Sound“. David Gahan vstúpil do skupiny v roku 1980, potom čo ho Vince Clarke počul účinkovať na jednom miestnom vystúpení.

Vtedy sa zrodil názov „Depeche Mode“, ktorý bol prevzatý z mena francúzskeho módneho magazínu „Dépêche-mode“, ktorý môžeme preložiť ako „módne aktuality“, alebo doslova ako „depeša módnych správ“. Často sa však chybne prekladá ako „rýchla móda“.

Začiatky[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1980 hrala skupina na koncerte Franka Toveya (jeden z priekopníkov anglického hudobného hnutia New Wave, známy taktiež pod pseudonymom Fad Gadget). Tam si ich všimol Daniel Miller, a tak skupina uzatvorila zmluvu s hudobným vydavateľstvom Mute Records a už v roku 1981 vydala svoj prvý album zvaný Speak and Spell. Tento album mal pozoruhodný úspech a väčšinou kladný ohlas u kritiky. Krátko po tom opustil Vince Clarke skupinu a vytvoril niekoľko iných kapiel, napr. Yazoo (Yaz v USA) s Alison Moyetovou, The Assembly s Feargalom Sharkeyom, Davom Clempsonom a Ericom Radcliffom a neskôr taktiež Erasure s Andy Bellom. Mnohí predpovedali skorý zánik skupiny, ale Martin Gore, ktorý už predtým napísal „Tora! Tora! Tora!“ a „Big Muff“ na ich debutovom albume, sa ujal skladania piesní veľmi dobre a kráčal ďalej v úspešných šľapajach svojho predchodcu.

Popularita a vplyvy[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1982 vydali traja zvyšní členovia ďalší album s názvom A Broken Frame. Ešte predtým nahradil Alan Wilder Vinca Clarka na turné Depeche Mode po Spojených štátoch. Aj keď k novému albumu ešte neprispel, krátko po jeho vydaní (v dobe singlu „Get the Balance Right“) sa stal plnohodnotným členom Depeche Mode. Napísal „The Landscape is Changing“ a „Two Minute Warning“ pre ich album Construction Time Again z roku 1983, ale taktiež skladbu „Fools“, spoločníka singlu „Love in Itself“, „In Your Memory“ sprievodnú skladbu singlu „People Are People“ a „If You Want“ z albumu Some Great Reward (rok 1984). Jeho hlavným príspevkom k Depeche Mode však bola jeho technická a hudobná produkcia.

Na začiatku osemdesiatych rokov bola popularita skupiny obmedzená prevažne na Európu (hlavne Nemecko). Napokon v roku 1984 vyrazili Depeche Mode do USA a roku 1985 vytvorili špeciálne vydanie kompilácií určených len pre USA People Are People a Catching Up With Depeche Mode, obsahujúce ich prvý zaoceánsky hit „People Are People“. Toto obdobie sa považuje za vznik dlhodobej asociácie skupiny s moderných britským hnutím Gothic (punková subkultúra vyžívajúca sa v temnote), ktorá práve v tej dobe naberala v Amerike na popularite. Za to vďačia však viac štýlu svojej hudby, ako svojmu image a to kvôli oneskorenému vstupu skupiny na americký trh a nešťastnému radu rozporuplných nízkorozpočtových hudobných klipov.

Depeche Mode sa stali jednou z priekopníckych kapiel, ktoré používali nové metódy samplovania. Obľúbili si taktiež vydávanie svojich piesní v niekoľkých remixoch, tak aby ich skladby mohli byť rozlične interpretované.

Skladateľ skupiny Martin Gore potom ďalších desať rokov písal temne skľučujúcu syntetickú tanečnú hudbu. Znaky tohto prechodu sú spozorovateľné v „Blasphemous Rumours“, výpovedi o neférovosti života a „Fly on the Windscreen“ (neskôr remixované a vydané ako „Fly on the Windscreen – Final“ na albume z roku 1986 Black Celebration), sprievodnej piesni k „It's Called a Heart“. Mnoho ľudí si túto hudbu spojilo s gotickým hnutím – aj keď skupina o niečo takéto nijako nesnažila.

Potom, čo ich videoklip „A Question of Time“ z roku 1986 zaujal pozornosť, jeho režisér Anton Corbijn sa spriatelil so skupinou a nadviazal s ňou dlhotrvajúci pracovný vzťah, vyúsťujúci v 20 klipoch (posledný je „Suffer Well“ z roku 2006). Corbijn – medzinárodne renomovaný fotograf a novo objavujúci sa režisér hudobných videoklipov („Pride (In the Name of Love)“ (1984) od U2 a „Bring on the Dancing Horses“ (1985) od Echo & the Bunnymen) bol katapultovaný medzi hviezdy show-businessu a natáčal pre takých umelcov ako napr. Joy Division („Atmosphere“ (1988)), Front 242 („Headhunter“ (1988), „Tragedy for You“ (1991)), Bryana Adamsa, Nirvanu, a U2 („One“ (1991), „Please“ (1997) a „Electrical Storm“ (2002)). Corbijn v roku 2007 natočil aj svoj prvý celovečerný film Control o Ianovi Curtisovi, tragicky zosnulom leaderovi skupiny Joy Division.

Na základe ich ironicky nazvaného albumu z roku 1987 Music for the Masses (Hudba pre masy), nasledovalo v roku 1988 úspešné a úplne vypredané turné. To vyvrcholilo záverečným koncertom v Pasadene na štadióne Rose Bowl, ktorého sa zúčastnilo viac ako 80 tisíc divákov (najviac za osem rokov). Turné zdokumentoval D.A. Pennebaker, vrátane vzájomného pôsobenia fanúšikov a skupiny. Vydanie tohto koncertu ako albumu, nazvaného 101 (vystúpenie bolo 101. v poradí a poslednou zastávkou na ich turné), sa stalo v roku 1989 bestsellerom.

Neskôr v tomto roku, čo si Martin Gore urobil kratšiu prestávku svojím Counterfeit EP (6 cover verzií jeho obľúbených pesničiek), nahrala skupina v Miláne singel „Personal Jesus“, ovplyvnený blues a country. Ešte pred jeho vydaním bola umiestnená reklama do regionálnych novín v UK so slovami „Your own personal Jesus“ (Váš vlastný osobný Ježiš). Neskôr obsahovala reklama aj telefónne číslo, ktoré keď ste zavolali, ozvala sa táto pieseň. Následná kontroverzia pomohla tomuto singlu dostať sa na 13. pozíciu v britských rebríčkoch a taktiež stať sa ich najlepšie predávaným a prvým zlatým singlom v USA.

V polovici osemdesiatych a deväťdesiatych rokov rástla popularita skupiny v USA a aj jej vplyv na objavujúce sa techno a house na hudobnú scénu. Pionieri techna Derrick May, Kevin Saunderson a Juan Atkins túto skupinu označili za jeden z hlavných vplyvov na svoj vývoj proto-techna počas explózie Detroitského techna na konci osemdesiatych rokov.

Deväťdesiate roky[upraviť | upraviť zdroj]

Vo februári 1990 dosiahol „Enjoy the Silence“, ich zatiaľ najúspešnejší singel, 8. priečku v rebríčkoch USA (6. v UK) a stal sa akýmsi ich hudobným podpisom. Vyhral taktiež „Best Single“ v Brit Awards. S cieľom propagovať svoj nový albumu Violator, usporiadala autogramiádu v Los Angeles, ktorá prilákala 17 tisíc fanúšikov. Album (Top Ten v UK a USA) aj nasledujúce turné „World Violation Tour“ sa stalo ich ďalšími úspechmi. Podarilo sa predať viac ako 3 milióny kusov albumov a stal sa tak trikrát platinovým. Stojí za zmienku, že 40 tisíc lístkov na štadión newyorských Giants bolo predaných počas 8 hodín a 48 tisíc lístkov na štadión Los Angeles Dodgers bolo predaných za jedinú hodinu.

Do roku 1991 sa skupina Depeche Mode javila ako jeden zo svetových najúspešnejších výjavov na hudobnej scéne, spoliehajúca sa na proto-techno hudbu, ktorá ich odlišovala od ostatných. Ich hudba zaznela napríklad vo filme Až na koniec sveta (režisér Wim Wenders, 1991) „Death's Door“. V roku 1993 zmenila skupina krok s Songs of Faith and Devotion, rockovo orientovaným albumom, ktorý „zdrsnil“ ich hudbu. To ich vzdialilo od vplyvu kláves a syntetizátorov a po prvýkrát taktiež uviedli živé bicie (v podaní Alana Wildera). Album debutoval na prvých priečkach hitparád v USA a UK. Jeho najvýraznejšími skladbami boli „I Feel You“, kombinácia country a techna, „Walking in My Shoes“ a „Condemnation“ (Zatratenie). Nasledovalo 14-mesačné turné Devotional (Posvätný).

V júni 1995 po turné opustil Alan Wilder skupinu, kvôli „neuspokojivým vnútorným pracovným podmienkam“, a ďalej pokračoval s prácou na svojom osobnom projekte Recoil. Pravdepodobnou príčinou jeho odchodu boli problémy okolo drogovej závislosti Davida Gahana, priznanie Martina Gora o „boji s vlastnými démonmi“ a rastúce napätie medzi Wilderom a Andrewom Fletcherom. Jeho odchod onedlho nasledovala správa o Gahanovom pokuse o samovraždu vo svojom dome v L. A. Ten potom nastúpil na odvykací drogový program, aby sa zbavil svojej závislosti na heroíne.

V roku 1996 s vyliečeným Gahanom skupina Depeche Mode pokračovala v nahrávaní s producentom Timom Simenonom. O rok nato vyšiel album Ultra a jeho prvý singel „Barrel of a Gun“ bol nadšene prijatý fanúšikmi. Album znovu debutoval na prvých priečkach, ale skupina odmietla usporiadať turné, možno kvôli výsledkom minulého Devotional. No aj napriek tomu vystúpili na tzv. Ultra „Parties“, usporiadaných pre hudobnú tlač a vybraných návštevníkov, ktoré mali hlavne pomôcť určiť kľúčové skladby z tohto albumu.

Kolekcia toho najlepšieho (the best of) The Singles 86>98 nasledovala v roku 1998 s novým singlom „Only When I Lose Myself“. Potom vyrazila skupina na 4-mesačné turné, ktoré potvrdilo ich pozíciu „permanentného lákadla“ s vypredanými koncertmi a to bez ohľadu na predaj ich albumov (do tejto kategórie sa môžu zaradiť napr. U2, Rolling Stones a Rod Stewart)

Depeche Mode dnes[upraviť | upraviť zdroj]

Zatiaľ čo zostávajú Depeche Mode stále populárni v USA, západnej Európe a Austrálii, jeho najlojálnejšia základňa fanúšikov leží v strednej a východnej Európe, čo bolo spôsobené prepojením niekoľkých kľúčových udalostí v tejto časti sveta na prelome 80. a 90. rokov. Celosvetová popularita Depeche Mode a syntetickej tanečnej hudby (ktorá v tom čase v USA už slabla), pád komunizmu a vzostup Internetu, ktorý umožnil okamžitý prístup k západnej hudbe a ideám, po ktorých tento región prahol. Dnes je tu enormný počet webových stránok fanúšikov, snáď v každom jazyku, poháňajúci skupinu k trvalej sláve.

V roku 2001 vydal Depeche Mode album Exciter, ktorý sa neumiestnil veľmi dobre na rebríčkoch mimo kontinentálnej Európy. Napriek tomu, že obsahoval niekoľko klubových tanečných hitov, ako napríklad „I Feel Loved“ od Dannyho Tenaglia, veľa fanúšikov pociťovalo, že album bol bez inšpirácie a pod zvyčajnú úroveň Depeche Mode a to aj napriek tomu, že obsah nahrávky bol označený za jeden z najsilnejších speváckych výkonov Davida Gahana od doby, kedy sa pridal ku skupine. Na webových blogoch od L.A. až po Sydney sa objavovali otázky, či to nebol dôkaz, že sa Depeche Mode v podstate rozpadli po odchode Alana Wildera v roku 1995. Vyzeralo to, že krátko po turné Exciter vycítili Martin a Dave, že je ten pravý čas zamestnať sa svojimi vlastnými sólo projektmi.

V roku 2003 vyšiel sólový album Davida Gahana Paper Monsters, nasledovalo celosvetové turné a jeho DVD nahrávka pomenovaná Live Monsters. Martin Gore pokračoval vo svojej sólovej kariére vydaním Counterfeit² (ďalšie cover verzie, z ktorých si už niektoré Martin vybral na svoj predchádzajúci výber obľúbených piesní v roku 1989 Counterfeit). A Andrew Fletcher spustil dokonca svoje vlastné hudobné vydavateľstvo Toast Hawaii (najvýraznejší výsledok jeho činnosti bolo dosiaľ ženské synth-popové duo Client).

V auguste 2004 vydalo Mute records DVD verziu Devotional, nafilmovaného počas ich svetového turné v roku 1993 a novú remixovanú kompiláciu Remixes 81-04, ktorá obsahuje niektoré nové a nevydané propagačné mixy singlov z rokov 19812004, najmä opätovné vydanie a nové stvárnenie ich už klasického hitu Enjoy the Silence. Singel sa vyšplhal až na 7. miesto v UK, ale v USA si viedol o dosť horšie. 18. októbra podľa hlasovania používateľov internetu vyhrala stránka ich fanúšikov Depechemode.tv neoficiálnu cenu BT 2005 Digital Music Awards, čo ďalej potvrdilo popularitu skupiny. V tom čase (5. september) taktiež Martin v interview pre show Stuarta Maconia na rádiu BBC prezradil, že sa práve rozvádza.

17. októbra 2005 uverejnila skupina svoj nový a dlho očakávaný, v poradí jedenásty album Playing the Angel s väčšinou pozitívnymi ohlasmi, čomu nasvedčuje umiestnenie v „top ten“ a v niektorých európskych krajinách dokonca obsadenie prvých priečok. V deň uvedenia albumu v New Yorku, to bolo po prvýkrát od roku 1990, kedy skupina hrala na playback. Za zmienku stojí, že toto bol prvý album, na ktorom sa vyskytli piesne napísané spevákom Davidom Gahanom.

Niekoľko mesiacov pred svojim oficiálnym vydaním bol prototyp videoklipu „Precious“ jedným poľským občanom ilegálne sprístupnený na internet. Poliak bol zatknutý a bol mu zhabaný počítač a niekoľko CD nosičov. Medzitým ale už bolo vydané oficiálne video (12. september) na domovskej stránke Depeche Mode.

Pre propagáciu albumu sa skupina rozhodla usporiadať od novembra 2005 5-mesačné turné po Severnej Amerike a Európe. Turné malo oficiálne skončiť v apríli, no ukázalo sa, že by skupina Depeche Mode mohla usporiadať ešte jedno turné a to až do leta 2006 – to sa nakoniec potvrdilo, takže turné bude pravdepodobne končiť až v auguste tohto roku a bude obsahovať oveľa viac koncertov. Druhý singel z tohto albumu „A Pain That I'm Used To“ vydali 12. decembra a tretí singel „Suffer Well27. marca 2006. Bol to vôbec prvý singel napísaný spevákom Davidom Gahanom.

Aktuálne sa chystá vydanie živého záznamu z koncertu z turné na DVD: Bude obsahovať záznam z Milána (18. a 19. februára 2006) a uvedenie do predaja sa odhaduje na september. Depeche Mode predali už viac ako 72 miliónov platní po celom svete (a od deväťdesiatych rokov vydávajú každé štyri roky nový album) a upevnili svoju pozíciu jedných z najpopulárnejších a stále živo vystupujúcich umelcov všetkých čias. Túto skupinu milujem. Zomieram od tej dokonalej hudby.

Koncerty na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Diskografia[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Diskografia Depeche Mode

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]