Detská križiacka výprava
Detská križiacka výprava (1212) bola jedna z križiackych výprav.
Jej údajní iniciátori tvrdili, že nevinné deti (ktoré boli vo veku 8 – 12 rokov) pre svoju mravnú čistotu (nezaťažené hriechmi) môžu v boji proti neveriacim dosiahnuť väčšie úspechy ako ozbrojené vojská. Kým výpravu francúzskych mladých ľudí sa podarilo zastaviť ešte v Marseille, dostali sa „vojská“ (asi 7 000 detí – iné pramene 12 000) z rýnsko-lotrinskej oblasti v auguste až do Janova. Keďže si nemohli dovoliť plavbu na lodi, niektorí sa vrátili domov, niektorí išli do južného Talianska a ostatných lodiarski špekulanti (ktorí mali zabezpečiť ich prevoz) predali do otroctva do Egypta alebo severného Francúzska
Podrobnosti[upraviť | upraviť zdroj]
Roku 1212 sa vo Francúzsku a Nemecku zhromaždili skupiny detí a vydali sa do Svätej zeme. Ich cieľom bolo oslobodenie Jeruzalema spod vlády moslimov. Iba nemnohé, ak vôbec nejaké z neorganizovaných húfov mladých roľníkov, ktorí sa roku 1212 vydali do Svätej zeme, dosiahli cieľ. Myšlienka dobyť Jeruzalem však v tých časoch pútala predstavivosť chudobných ľudí inšpirovaných náboženským zanietením. Istý kronikár opísal to, čo neskôr získalo označenie detská križiacka výprava, ako „zázračnú záležitosť… o niečom podobnom svet nikdy nepočul“.
O osude mladých križiakov kolovali divé príbehy. Niektorí vraj doputovali do Marseille, kde im bezohľadní obchodníci ponúkli bezplatnú prepravu na Východ. Vyplávalo sedem veľkých lodí; dve stroskotali a zvyšných päť doplávalo do Alexandrie, kde deti predali do otroctva – svoje dni dožili na kalifovom dvore v Bagdade.
Tieto udalosti mali svoje pozadie v predchádzajúcej histórii križiackych výprav a v ľudovej zbožnosti doby. Roku 1187 dobyl Saladin Jeruzalem a napriek úsiliu Richarda Levie srdce zaznamenala tretia križiacka výprava len malý pokrok v oslobodzovaní Svätej zeme. Výsledkom štvrtej križiackej výpravy roku 1204 bolo vyplienenie kresťanského mesta Konštantinopola, a nie boj s moslimami. Príčinou týchto neúspechov bolo údajne bohatstvo a márnivosť kniežat, ktoré tieto výpravy viedli. Naopak, chudobní ľudia, najmä deti, sa považovali za čistých. Podpora myšlienky križiackych výprav nestratila na intenzite: roku 1212 kázalo pápežstvo o výpravách proti moslimom v Španielsku a heretickým katarom v južnom Francúzsku. Toto spojenie križiackeho nadšenia a myšlienky, že chudobní sú Bohom vyvolení ľudia, inšpirovalo križiacku výpravu detí.
Detská križiacka výprava mala dve dejstvá. Vo Francúzsku mladý pastier Štefan z Cloyes v Île-de-France podal chlieb chudobnému pútnikovi a uzrel v ňom Krista. Ako odmenu za štedrosť dal pútnik Štefanovi listy pre kráľa Filipa II. Okolo Štefana sa zhromaždili tisícky pastierov a vydali sa do Saint-Denis pri Paríži, kde sa podľa tradície odohrávali zázraky. Možno v tejto horúčkovitej atmosfére dúfali, že kráľ povedie novú križiacku výpravu. Panovník však pastierom nariadil, aby sa vrátili domov.
Nemeckú časť detskej križiackej výpravy viedol mladý Mikuláš z Kolína, ktorý sa cítil byť poverený Bohom, aby zhromaždil ľudí a spoločne dobyli Jeruzalem. Formovali sa skupiny mladých ľudí, niektoré deti nemali viac ako šesť rokov. Mali veľmi chudobnú výstroj a nemali na vojenskú výpravu ani zbrane, ani kone. Väčšinou to boli prostí nádenníci podnietení vierou a nádejou na dobrodružstvo, na únik z jednotvárneho života na vidieku. Ich rodičia boli zdesení: kto bude pomáhať pri žatve a starať sa o domáce zvieratá? Znepokojení boli aj niektorí duchovní: križiacke výpravy vyhlasoval pápež, ale tieto húfy konali samostatne. Mikuláš previedol svojich stúpencov južným Nemeckom do Talianska. Prechod Álp v jednom z najteplejších liet tých čias bol vyčerpávajúci; križiacka výprava sa začala rozpadávať, keď niektorí pochopili, že ich cieľ je nedosiahnuteľný, a pre ďalších bol zas pochod príliš namáhavý. Niekoľko tisíc stúpencov zostalo s Mikulášom a vie sa, že 25. augusta 1212 dorazili do Janova. Nie je jasné, čo sa stalo ďalej. Niektorí vari odplávali na Východ, ale väčšina sa roztratila, mnohí sa vrátili na sever a stali sa terčom posmechu pre svoju zjavnú nerozvážnosť.
Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- ALPHANDERY, P. La Chrétienté et l'idée de croisade. A. Michel publ., 1995. ISBN 978-2226076298.
- BRIDGE, Antony. The Crusades. London: Granada Publishing, 1980. ISBN 0-531-09872-9.
- MAYER, Hans E. Geschichte Der Kreuzzüge. Oxford University Press, 1988. ISBN 0198730977.
- MICCOLI G. La crociata dei fancifulli. Studi medievali. 1961 Třetí série.
- MUNRO, D.C. The Children's Crusade. American Historical Review, 19:516-24, 1913-14.
- RAEDTS, Peter. The Children's Crusade of 1212. Journal of Medieval History, vol. 3 1977.
- RUSSELL Frederick, “křížová výprava dětí”, slovník středověku, 1989, ISBN 0-684-17024-8.
- WAAS, Adolf. Geschichte der Kreuzzüge. Herder, 1956.
Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]
- Detská križiacka výprava
- Medieval Sourcebook: Chronica Regiae Coloniensis, s.a.1213, The "Children's Crusade", 1212 Archivované 2011-10-07 na Wayback Machine
- Dětská křížová výprava (1)
- Dětská křížová výprava (2)
|
Tento článok týkajúci sa dejepisu je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš. |