Deviata križiacka výprava

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Križiacke výpravy
Prvá križiacka výprava · Výprava chudoby · Nemecká križiacka výprava (1096) · Križiacka výprava v roku 1101 · Druhá križiacka výprava · Tretia križiacka výprava · Štvrtá križiacka výprava · Križiacka výprava proti albigéncom · Detská križiacka výprava · Piata križiacka výprava · Šiesta križiacka výprava · Siedma križiacka výprava · Výprava sedliackych vzbúrencov · Ôsma križiacka výprava · Deviata križiacka výprava · Severné križiacke výpravy
Postup križiackych vojsk počas deviatej kruciáty

Deviata križiacka výprava v rokoch 1271-1272 bola posledná križiacka výprava do Svätej zeme. Skončila víťazstvom moslimov, ktorí postupne dobyli a obsadili všetky križiacke územia na Blízkom východe.

Prológ[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1268 bola Mamelukmi dobytá a zničená Antiochia. V roku 1270 končí ôsma križiacka výprava, ktorej sa napriek povodne veľkým plánom francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. Svätého, nepodarilo pomôcť moslimami ohrozeným križiackym štátom na Blízkom východe. Anglický princ Eduard priplával k Tunisu príliš neskoro. Angličania, na rozdiel od väčšiny Francúzov odchádzajúcich domov, pokračovali v ich ceste na pomoc Jeruzalemskému kráľovstvu, Antiochijskému kniežatstvu a Tripolskému grófstvu, ktoré ohrozoval mamelucký sultán Bajbars. K anglickému princov sa pridal brat zosnulého francúzskeho kráľa Ľudovíta IX., sicílsky kráľ Karol I. z Anjou.

Priebeh výpravy[upraviť | upraviť zdroj]

Výprava prezimovala na Sicílii a v máji roku 1271 pristála v Akko práve v čase, kedy sultán Bajbars obliehal mesto Tripolis. Spolu s vojskom cyperského kráľa Huga III. Cyperského sa vodcovia rozhodli preraziť moslimské obliehanie Tripolisu. Eduard si bol vedomý, že proti presile nemá šancu na úspech a preto začal rokovať s mongolským chánom Ílchanátom Abaqom. Chán prijal dohodu na spoločný útok proti moslimom. Vyslaných 10 000 jazdcov vedených generálom Samaragom obsadilo územie na juh od mesta Allepa. Mocný protiútok moslimov však donútilo Mongolov stiahnuť sa až za rieku Eufrat. Sultán Baibars sa neúspešne pokúsil vylodiť svoje vojsko na Cypre. Princ Eduard vyburcoval zvyšných križiackych rytierov k boji. Tiahol na čele vojska na juh, rytieri ale odmietli brániť novo nadobudnuté územia a preto sa Eduard stiahol späť do Akko. Princ bol v Akko takmer zabitý vrahom, ktorého vyslal sultán Bajbars. V lete, kedy už Eduard pripravoval novú výpravu s cieľom dobyť Jeruzalem, prišla z Anglicka správa o smrti kráľa Henricha III.. Eduard v septembri roku 1272 opustil Svätú zem a odplával domov, kde bol korunovaný ako kráľ Eduard I. Sľuboval, že sa do Svätej zeme ešte vráti, ale politické problémy v Anglicku mu to nedovolili.

Dôsledky[upraviť | upraviť zdroj]

Sultán Bajbars po Eduardovom odchode postupne likvidoval posledné zvyšky križiackych dŕžav. V roku 1289 egyptský sultán Qalawun dobyl a vyplienil Tripolis. 18. mája 1291 padlo po obliehaní samotné Akko - posledná križiacka dŕžava na Blízkom východe. Kresťania, ktorým sa nepodarilo uniknúť, boli vyvraždení. Prístavné mestá boli zborené a nové centrá boli neskôr postavené ďalej od mora, aby nemohli slúžiť ako základňa pre ďalšie kresťanské ofenzívy. Latinské dŕžavy pretrvali len na Cypre. Dobytím Akko v roku 1291 skončilo obdobie križiackych výprav do Svätej zeme, ktoré od vyhlásenia prvej križiackej výpravy pápežom Urbanom II. v roku 1095 trvalo takmer 200 rokov.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Devátá křížová výprava na českej Wikipédii.