Diaľnica bratstva a jednoty

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Trasa diaľnice
Diaľnica bratstva a jednoty pri obci Otočec v Slovinsku. V pozadí nová diaľnica A2

Diaľnica bratstva a jednoty (chorv. Autoput Bratstvo i jedinstvo, slovin. Avtocesta Bratstvo in enotnost) je bývalé označenie dnes už viacerých diaľnic v krajinách bývalej Juhoslávie. Diaľnica mala prechádzať väčšinou vtedajších zväzových republík a mala tak symbolizovať jednotu celého zväzu. V súčasnosti v jej trase vedie X. paneurópsky dopravný koridor.

Plánovaná trasa[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa projektu mala diaľnica začínať na rakúskej hranici tunelom Karavanke a ďalej mala pokračovať okolo slovinských miest Jesenice, Ľubľana a Novo mesto. Ďalej by pokračovala cez chorvátsky Záhreb, Slavónsko až do hlavného mesta Belehrad. Tu sa mala otočiť na juh a pokračovať cez Niš v Srbsku a Skopje v Macedónsku až na grécke hranice.

Súčasné diaľnice na trase diaľnice Bratstva a jednoty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Slovinsko: Autocesta A2.svg
  • Chorvátsko: Autocesta A3.svg
  • Srbsko: A3-SRB.svg, A1-SRB.svg
  • Macedónsko: M1-MKD.svg

História[upraviť | upraviť zdroj]

Po druhej svetovej vojne bola cestná sieť v Juhoslávii v katastrofálnom stave. Komunikácie pre diaľkovú dopravu prakticky neexistovali, motorizácia postupovala a krajina stále viac zaostávala. Preto bol vypracovaný projekt na výstavbu diaľnice Bratstva a jednoty naprieč krajinou. Výstavby sa zúčastnilo takmer 300 000 ľudí, brigádnikov (domácich i zahraničných), či vojakov. Prvý úsek medzi Záhrebom a Belehradom bol sprevádzkovaný 27. júla 1950. Diaľnica sa na niektorých miestach stavala len v parametroch obyčajnej cesty. Tieto úseky sú dnes súčasťami štátnych ciest. Výstavbu v 60. a 70. rokoch poznačila tzv. Cestná aféra, keď boli chudobnejšie zväzové republiky uprednostňované pred najbohatšou republikou Slovinskom. Diaľnica pred rozpadom federácie nebola celá sprevádzkovaná, niektoré úseky v Macedónsku a Slovinsku boli dostavané až po vojne v 90. rokoch, dokonca niektoré nie sú postavené ani dnes.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]