Dokumentárne divadlo
Dokumentárne divadlo (niekedy nazývané aj „divadlo faktu“ alebo „dokudráma“) je divadlo, ktoré čiastočne alebo úplne využíva existujúce dokumentárne materiály (napr. novinové články, spomienky, rozhovory, zápisnice a protokoly a pod.) ako zdrojové materiály pre vytvorenie divadelného scenára.
Niektorí tvorcovia tohto typu divadla zdôrazňujú, že je to „divadlo, ktoré nenarába s fikciou, divadlo, ktoré predtým, než sa začne pripravovať (...) vychádza z nejakého prieskumu, prieskumu situácie – aktuálnej alebo historickej. Alebo skrátene povedané: Divadlo, ktoré nie je fikciou“.[1]
Pri dokumentárnom divadle by mal divák cítiť stotožnenie sa autora alebo inscenátora s myšlienkou, posolstvom hry. Z neho vyplýva aj odlišnosť miery práce s dokumentom – to znamená či inscenátori (vrátane autora) majú záujem držať sa čo najviac celej šírky zdokumentovaných skutočností alebo len istej časti, či sa inšpirujú z osobných, resp. iných overených alebo neoverených zdrojov, či miestami pracujú s fikciou. Alebo či základom je fikcia, do ktorej vkladajú rôzne druhy dokumentárnych materiálov, a tak vyvárajú obraz osobnosti, resp. doby (minulej či súčasnej).[1]
Divadelný kritik Jürgen Berger zdôrazňuje špecifiká dokumentárneho divadla, keď konštatuje, že „...dokumentárne divadlo, tak ako sa chápe v užšom slova zmysle, sa nemôže odkloniť od svojho rešeršného materiálu, pretože to spočíva v podstate tejto metódy. Ak dokumentarista pracuje s rozhovormi, potom je tento rovnako ako novinár, viazaný svojím partnerom, s ktorým viedol rozhovor. Nemôže si domyslieť a doplniť to, čo sa mu zdá, že chýba. Na druhej strane ale musí vymýšľať stále nové spôsoby, ako svoj materiál formálne prezentovať, aby zaujal obecenstvo.“[2]
V určitých formách dokumentárneho divadla existujú prieniky s politickým divadlom a komunitným divadlom.
História[upraviť | upraviť zdroj]
Dokumentárne divadlo ako žáner existuje v podstate od počiatku existencie divadla, pretože snahy začleniť historický materiál do literárneho textu sú vystopovateľné už v antických dobách a tieto prvky sa nesú divadelnou históriou aj v jej ďalších etapách – v stredovekých mystériách, v renesančnej dráme, Shakespearových historických tragédiách, francúzskych revolučných vlasteneckých drámach, agitačnom divadle či v Living Newspapers. Divadelná dráma rovnako ako aj dokudráma v širšom slova zmysle je však charakteristická predovšetkým pre druhú polovicu dvadsiateho storočia. Zakladateľmi moderného dokumentárneho divadla sú predovšetkým Bertolt Brecht a Erwin Piscator, ktorí sa zameriavali na zdroje sociálnych konfliktov, triedneho napätia a štruktúr moci. Ďalšími priekopníkmi boli Heinar Kipphardt (Prípad Oppenheimer/The Case of J. Robert Oppenheimer), Rolf Hochhuth (Zástupca/ Der Stellvertreter. Ein christliches Trauerspiel) a Peter Weiss (The Investigation).
Peter Weiss v druhej polovici šesťdesiatych rokov definoval dokumentárne divadlo ako “...divadlo spravodajstva. Zdržiava sa akejkoľvek objavnej myšlienky, sprostredkuje autentický materiál, spracuje ho do formy a reprodukuje ho z javiska bez akýchkoľvek zmien obsahu.“ V súčasnosti však už existuje celý rad divadelných umelcov, ktorí pracujú s celkom odlišnými dokumentaristickými prostriedkami a so spomenutou definíciou Petra Weissa zaobchádzajú len veľmi voľne.[2]
Výrazný rozmach zaznamenalo dokumentárne divadlo v Nemecku, kde najmä v posledných rokoch rozvinulo a vytvorilo široké spektrum rozmanitých foriem. Noví dokumentaristi sa však vyhýbajú prekračovaniu hraníc do fikcie.[2]
Slovenské dokumentárne divadlo[upraviť | upraviť zdroj]
D. Podmaková na príkladoch zo súčasného slovenského divadla charakterizuje tri základné skupiny dokumentárneho typu divadla. Prvou je vytvorenie divadelného obrazu z čo najautentickejšieho materiálu, ktorý sa môže prelínať s literatúrou faktu; druhou je vytvorenie hry/ inscenácie, ktorej text vznikol na základe zozbieraných materiálov dokumentárneho a historického charakteru, o. i. novinové články, rozhovory s pamätníkmi vystavané do istého príbehu. Tretiu skupinu tvoria texty, ktoré cez prizmu individuálnej a kolektívnej pamäti pripomínajú minulosť, pričom uprednostňujú vlastný pohľad, resp. spomienky.[1]
Inscenácie slovenského dokumentárneho divadla (výber)[upraviť | upraviť zdroj]
- Iveta Škripková: Dojímate ma veľmi... (1992)
- Rastislav Ballek: Tiso (2005)
- Viliam Klimáček: Ginsberg v Bratislave (2008)
- Michal Ditte: Terra Granus (Zem pri Hrone) (2008)
- Ján Šimko: Petržalské príbehy (2008)
- Michal Ditte: Nežná (2009)
- Vilam Klimáček: Horúce leto 68 (2009)
- Slávka Daubnerová: M.H.L. (2010)
- Michal Ditte: Psota (2011)
- Viki Janoušková: Dych Lukavických zápiskov (2011)
- Zuzana Križková: Spoveď (2011)
- Viliam Klimáček: Dr. Gustáv Husák (2011)
- Viliam Klimáček: Holokaust (2012)
- Peter Pavlac/Ján Rozner: Sedem dní do pohrebu (2012)
- Anna Grusková: Rabínka (2012)
- Ján Šimko: Steel my heart (Túlame sa nocou požieraní ohňom) (2012)
- Viki Janoušková: Všade tá rieka..! (2013)
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c PODMAKOVÁ, Dagmar. Dva svety dokumentárneho divadla [online]. Slovenské divadlo č. 2/2011, 2011. Dostupné online.
- ↑ a b c BERGER, Jürgen. Poézia faktov – možnosti a limity dokumentárneho divadla [online]. Goethe Institut Slowakei, 2012. Dostupné online.