Drift (motorizmus)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Nissan Silvia S15 upravený firmou Driftworks

.

Shige Hirabayashi na Nissane 240SX S13

Drift alebo drifting je špecifické odvetvie motoršportu, pri ktorom sa využíva riadený pretáčavý šmyk. Je jednou z najmladších disciplín motoršportu. Ide vlastne o vodičskú techniku, pri ktorej je automobil úmyselne uvedený do pretáčavého šmyku, ktorý má za následok stratu trakcie zadných alebo všetkých kolies, a tento pretáčavý šmyk je udržiavaný od začiatku po koniec zákruty.

Ako disciplína motoršportu sa profesionálne driftingové súťaže konajú po celom svete a jazdecké zručnosti sú hodnotené podľa viacerých kritérií, ako nájazdová rýchlosť, rýchlosť automobilu pri drifte, uhol vychýlenia, stabilita pri spájaní jednotlivých driftov, vzdialenosti prednej časti automobilu od checkpointov vo vnútri bodovaných zákrut a takisto aj množstvo dymu zo zadných pneumatík. Jeho súťažná forma vznikla v Japonsku a tamojšia séria D1 Grand Prix je dodnes najprestížnejšou na svete.[1]

História[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci nieje známe, kedy presne vznikol drifting, Japonsko sa stalo prvotnou krajinou, kde sa drifting objavil. Najpopulárnejší bol v pretekoch série Japanese Touring Car Championship. Motocyklová legenda Kunimitsu Takahashi, ktorý prešiel na automobilové preteky, bol tvorcom techník driftovania v 70. rokoch. Bol slávny tým, že pretínal "apex" (miesto v zákrute, kde je auto najbližšie ku vnútornej strane zákruty) vo vysokej rýchlosti, a tak driftom prešiel zákrutu a zachoval si tak veľkú rýchlosť na konci zákruty. Takto získal niekoľko šampionátov a zástupy fanúšikov, ktorí si užívali pohľad na dymiace pneumatiky.

Takahashiho driftové techniky najviac zaujali Keiichiho Tsuchiyu (známy ako Dorikin/Drift King). Tsuchiya začal praktizovať svoje driftové zručnosti na horských cestách v Japonsku a rýchlo si získal povesť a obdiv motoristickej verejnosti. V roku 1987 súhlasilo niekoľko populárnych motoristických magazínov a tuningových garáží s výrobou videa driftovacích schopností Keiichiho Tsuchiyu. Video známe ako Pluspy sa stalo hitom a inšpirovalo mnoho súčasných profesionálnych driftovacích pretekárov. V roku 1988 spolu so šéfredaktorom magazínu Option, Daijirom Inadom zorganizovali jedu z prvých súťaží zameraných čisto na drifting, D1 Grand Prix. Tsuchiya takisto dokázal prejsť všetky zákruty okruhu Tsukuba Circuit driftom.

Prevziatie západu[upraviť | upraviť zdroj]

Jednou z prvých zaznamenaných driftových súťaží mimo Japonska sa konala v roku 1996 na okruhu Willow Springs. Bola usporiadaná japonským magazínom Option a Inada, Kenji Okazaki a Keiichi Tsuchiya demonštrovali driftové zručnosti na Nissane 180SX, spolu s účastníkmi ako Rhys Millen a Bryan Norris.[2] Drifting sa stal odvtedy masívne populárny ako forma motoršportu v Severnej Amerike, Austrálii, Ázii a Európe.

Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Drifting sa rozvinul do podoby súťažného športu, v ktorom jazdci súťažia väčšinou s automobilmi s pohonom zadných kolies a získavajú body od poroty, ktorá tieto body udeľuje na základe viacerých okolností. Vrcholnými súťažami sú D1 Grand Prix v Japonsku, Formula D v USA, King of Europe a British Drift Championship v Európe, World Drift Series v Číne, Formula Drift Asia v Malajzii/Singapure/Thajsku/Indonézii a NZ Drift Series na Novom Zélande.

Súťaž[upraviť | upraviť zdroj]

Súťaže sú hodnotené na základe línii, nájazdovej rýchlosti, rýchlosti automobilu pri drifte, uhlu vychýlenia a ďalších faktorov. Línia musí obsahovať správnu stopu, ktorá je zvyčajne vopred ohlásená porotou. Šou faktor je na základe viacerých vecí, ako je množstvo dymu, asko blízko je automobil od steny alebo od značeného bodu a tiež podľa reakcie publika.

Súťaž je rozdelená na dve časti. Prvá sa nazýva Tansō (sólová jazda), kde jazdci (alebo drifteri) individuálne driftujú pred porotou. Táto časť sa koná často deň pred finále.

Finále sú tandemové jazdy, nazývané Tsuisō (prenasledovacia jazda), v ktorých sú na trati dvaja jazdci súčasne a okrem uvedených parametrov je hodnotený i tlak, ktorý vyvíja druhý jazdec na prvého. Víťazom sa stáva ten, ktorý dokáže jazdiť tesne za súperom (resp. vedľa neho), za predbehnutie v drifte má jazdec značný bodový zisk.[3]

Technika[upraviť | upraviť zdroj]

Schéma techniky driftu

Za trvalého pretáčania kolies hnanej nápravy je zadná časť automobilu vychýlená zo smeru jazdy a túto odchýlku ovplyvňuje vodič buď plynovým pedálom (pridávaním alebo uberaním môže dosiahnuť väčší alebo menší uhol vychýlenia, pričom volant je neustále "v kontre") alebo čiastočne pribrzďovaním ručnou brzdou (slúži najmä na vyvolanie šmyku vo vysokej rýchlosti).[1]

Automobily[upraviť | upraviť zdroj]

Zvyčajne sú na drift používané ľahké alebo stredne ťažké automobily typu kupé či sedan s pohonom zadných kolies, alebo pohonom všetkých kolies. Takisto sa používajú 4 × 4 rely automobily prerobené na pohon zadných kolies. Medzi ne patria napr. BMW radu 3, BMW radu 5, BMW radu 6, Ford Sierra, Mazda RX7, Mitsubishi Lancer Evolution, Nissan 180SX, Nissan 200SX, Nissan 240SX, Nissan Skyline, Nissan 350Z, Nissan Silvia, Subaru Impreza, Toyota AE86, Toyota Soarer, Toyota Chaser či Toyota Altezza.

Ako príklad je prvých 15 automobilov v súťaži 2003 D1GP,[4] prvých 10 v suťaži 2004 D1GP[5] a prvých 10 v súťaži 2005 D1GP[6] týchto:

Automobil Model 2003 2004 2005
Nissan Silvia S15 6 automobilov 5 automobilov 3 automobily
Toyota Levin/Trueno AE86 3 automobily 3 automobily 2 automobily
Mazda RX-7 FD3S 2 automobily 1 automobil 2 automobily
Nissan Skyline R34 1 automobil 1 automobil 1 automobil
Nissan Silvia S13 2 automobil
Toyota Chaser JZX100 1 automobil
Subaru Impreza GD (RWD) 1 automobil
Toyota Altezza SXE10 1 automobil

Drift tuning[upraviť | upraviť zdroj]

Koleso s veľkým pozitívnym odklonom na Nissane Silvia S13 s pneumatikou natiahnutou na širokom límci kolesa, čo zlepšuje jej bočnú pevnosť

Pohonná jednotka[upraviť | upraviť zdroj]

Náležitý mechanický samosvorný diferenciál je považovaný za hlavnú súčasť automobilov na drift. Všetky ďalšie modifikácie sú druhoradé.

Drifteri, ktorí nemajú na samosvorný diferenciál, môžu používať zvarený diferenciál.

Spojky na driftovacích automobiloch sú veľmi silné keramické alebo viac-lamelové typy hlavne kvôli životnosti a dovoľujú aj driftingové techniku, zvanú "spojkový kop", ktorá sa používa na balansovanie automobilu. Silentbloky motora a prevodovky sú zamieňané za výrobky z polyuretánu alebo hliníka.

Prevody sú často skracované aby bolo môžné efektívne využívať výkon motora.

Interiér[upraviť | upraviť zdroj]

Kvôli veľkej bočnej sile, ktorá na driftera pôsobí počas driftovania, používajú drifteri "škrupinové" sedadlá a viacbodové bezpečnostné pásy (štvor až šesťbodové). Volant je zvyčajne relatívne malý, vysunutý a perfektne kruhový. Poistka ručnej brzdy je väčšinou odstránená a používa sa hydraulický mechanizmus ručnej brzdy kvôli väčšej brzdnej sile. Mnoho drifterov používa dodatočné meracie zariadenia, ktoré sledujú napr. plniaci tlak turbodúchadla, tlak oleja, teplotu oleja, teplotu výfukových plynov apod.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Čo je to drift ? [online]. DRIFTING KLUB, [cit. 2014-01-09]. Dostupné online.
  2. Super Street. 4. vyd. [s.l.] : Super Street.
  3. Čo je drift? [online]. Drifting.sk, [cit. 2014-01-10]. Dostupné online.
  4. ELLIS, Ben et al.. Drift Battle 1. [s.l.] : Express Motoring Publications, 2004. S. 24.
  5. ELLIS, Ben et al.. Drift Battle 4. [s.l.] : Express Motoring Publications, 2004. S. 22.
  6. ELLIS, Ben et al.. Drift Battle 12. [s.l.] : Express Motoring Publications, 2005. S. 77.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Drifting (motorsport) na anglickej Wikipédii.