Druhá česko-slovenská republika

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Druhá ČSR)
Česko-Slovenská republika
1938 – 1939
Vlajka štátu
vlajka
Štátny znak
znak
Hymna: Kde domov můj a Nad Tatrou sa blýska
Motto: Pravda vítězí/Pravda víťazí
Geografia
Mapa štátu
Česko-Slovenská republika v roku 1939
Rozloha
99 348 km²
Najvyšší bod
Gerlachovský štít (2 654,4 m n. m.)
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov
9 807 096 (v roku 1938)
Národnostné zloženie
bez štátneho náboženstva
Štátny útvar
Vznik
Zánik
Predchádzajúce štáty:
Prvá česko-slovenská republika Prvá česko-slovenská republika
Nástupnícke štáty:
Maďarské kráľovstvo Maďarské kráľovstvo
Protektorát Čechy a Morava Protektorát Čechy a Morava
Slovenská republika (1939 – 1945) Slovenská republika (1939 – 1945)
Karpatská Ukrajina Karpatská Ukrajina
Dočasné štátne zriadenie Dočasné štátne zriadenie

Druhá česko-slovenská republika (dobový oficiálny názov do 22. novembra 1938: Československá republika, skrátene Československo, skratka ČSR, od 22. novembra 1938 do 15. marca 1939: Česko-Slovenská republika, skrátene Česko-Slovensko, skratka Č-SR; neoficiálne aj pomníchovská republika) je označenie úseku dejín Česko-Slovenska od Mníchovskej dohody uzavretej 30. septembra 1938 (datovanej 29. septembra 1938) po zánik Česko-Slovenska obsadením českých krajín vojskom nacistického Nemecka 15. marca 1939.

Ďalšími dôležitými medzníkmi sú 22. november 1938, keď Slovenská krajinaPodkarpatská Rus získali autonómiu a 14. marec 1939, keď Snem Slovenskej krajiny vyhlásil vznik Slovenského štátu.

S dejinami druhej republiky sa spája prudké zvyšovanie napätia v Európe a udalosti, ktoré viedli k ochudobneniu a rozpadu Č-SR.

Príčiny vzniku[upraviť | upraviť zdroj]

Problém menšín v povojnovej Európe[upraviť | upraviť zdroj]

Po prvej svetovej vojne vzniklo na troskách Rakúsko-Uhorska, okrem iných, aj Česko-Slovensko — štát rozkladajúci sa na území Čiech, Moravy, časti Sliezska, Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Hneď od začiatku mal nemalé problémy s národnostnými menšinami Nemcov, Maďarov a Poliakov, ktoré svoju existenciu v rámci Česko-Slovenska odmietali a vyvíjali snahy vymaniť sa z väzenia národov, ako bola ČSR v propagande (najmä nemeckej) hanlivo nazývaná (podobne Česi nazývali Rakúsko-Uhorsko väzením národov). Tieto problémy boli zapríčinené neutešujúcim usporiadaním, novovzniknutého štátu, zakladajúceho sa na základe vymyslenej existencie tzv. „československého národa,“ ako sa vtedy hovorievalo.

Po svetovom krachu ekonomiky v roku 1929 boli najviac zasiahnuté štáty Európy – hlavne tie s veľkým vývozom a teda aj Nemecko. Po tom, čo sa tam v roku 1933 Adolf Hitler dostal k moci, začal budovať svoju národnosocialistickú Tretiu ríšu. Nemecko postupne prestalo platiť reparácie, obsadilo demilitarizované Porýnie a začalo znovu budovať armádu, po vojne nútene obmedzenú len na 100 000 mužov.

Jedna z Hitlerových túžob bola vytvoriť veľký štát nemecky hovoriacich obyvateľov. Avšak táto stratégia narážala na problém – Nemci žili nielen v Nemecku, ale aj v Rakúsku, Poľsku, Juhoslávii či ČSR. So začlenením Rakúska (anschluss) do Ríše neboli väčšie ťažkosti; prebehlo za jasania väčšiny Rakúšanov a nečinného prizerania Francúzska a Veľkej Británie. U ostatných krajín so silnými nemeckými menšinami sa nedalo s takýmto priebehom počítať a bolo jasné, že dôjde ku konfliktu. Ako prvé bolo na rane práve Česko-Slovensko. Podmienky, za ktorých bol nový štát v roku 1918 založený a na ich základoch potom národnostne usporiadaný (idea nikdy neexistujúceho „československého národa“ bola len pokusom o maskovanie faktu, že podiel Čechov v novom štáte činil cca 47 % a počet Slovákov ďaleko menší ako Nemcov, tým že sa umelým súčtom Čechov a Slovákov vytvoril lepší percentuálny pomer, ktorý bol chápaný ako oprávnenie k presadzovaniu existencie národného štátu. Neuznaním slovenského národa sa jednak podarilo dočasne zahnať snahy o autonómne usporiadanie – keby totiž bola uznaná autonómia Slovenska, dalo sa očakávať, že nemecká a maďarská menšina by mali rovnaké ambície.) V skutočnosti mali Nemci v Česko-Slovensku rovnaké práva ako ostatní obyvatelia, mali svoje základné, stredné aj vysoké školy, kultúrne organizácie, knižnice, v oblastiach s minimálne 20 % menšinou bola jedným z úradných jazykov i nemčina atď.. Skutočným cieľom Hitlera v kontexte jeho dobyvateľskej politiky bolo rozbitie demokratickej ČSR a jej následná anexia Nemeckom.

Mníchovská dohoda[upraviť | upraviť zdroj]

Podpis Mníchovskej dohody

Hitler sa obrátil na Česko-Slovensko s požiadavkou na odstúpenie Sudet Nemecku. Tam vtedy nielen žilo 3,5 milióna Nemcov, ale bolo tu aj množstvo priemyslu a moderný systém pohraničných opevnení. Väčšina miestnych tzv. sudetských Nemcov bola fascinovaná Hitlerom a nacizmom. Ich tlak sa prostredníctvom ich politickej strany SdP a jej predsedom Konradom Henleinom stupňoval a donútil česko-slovenskú vládu k ďalším ústupkom. Tá nakoniec 5. septembra 1938 prijala aj Karlovarský program, ktorý zasahoval v niektorých svojich bodoch do suverenity Česko-Slovenska. Nemci, ktorých skutočným cieľom neboli autonómne požiadavky, ale pripojenie tzv. Sudet k Nemecku, však vyvolali incident v Ostrave a situácia vygradovala 12. septembra sudetonemeckým pučom, ktorý však bol potlačený. Sudetonemecká strana (SdP) bola zakázaná a Henlein utiekol do Nemecka.

Medzitým hlavné západné mocnosti (Spojené kráľovstvo a Francúzsko) rokovali s Nemeckom o mierovom vyriešení situácie, pričom Hitler neustále vyhlasoval, že rozpúta vojnu, či mu nebude po vôli. Dôvod ich správania vychádza z politiky appeasementu, teda správanie, ktorého zmyslom je mier za každú cenu a ústupky požiadavkám agresora v snahe o jeho nasýtenie. Táto taktika viedla k Mníchovskej dohode – dohode Francúzska, Veľkej Británie, Talianska a Nemecka. Rozhodlo sa, že Česko-Slovensko musí odovzdať Sudety Nemecku a vyriešiť postavenie poľskej a maďarskej menšiny v Česko-Slovensku, a ak sa nepodriadi, ponesie vinu za následnú vojnu a jej dôsledky. Česko-slovenská vláda sa nakoniec v bezvýchodiskovej situácii podvolila nátlaku svojich doterajších spojencov a súhlasila s odstúpením územia. Po poľskom ultimáte z 30. septembra bola odstúpená aj veľká časť českého Tešínska. Prezident Edvard Beneš 5. októbra abdikoval a 22. októbra odletel do Británie (neskôr do USA). To bol koniec prvej republiky.

Česko-Slovensko[upraviť | upraviť zdroj]

október 1938[upraviť | upraviť zdroj]

Sudetskí Nemci ničia česko-slovenské pohraničné stĺpy

Prvý október 1938 začal pre Česko-Slovensko potupne. Prvé nemecké jednotky začali obsadzovať česko-slovenské pohraničie. Začalo aj vysťahovanie českých obyvateľov z pohraničia, ktorí boli na mnohých miestach vyháňaní svojimi bývalými nemeckými susedmi i sudetonemeckými bojovníkmi. Časť obyvateľov odišla z dôvodov straty zamestnania sama (štátni úradníci, žandári, vojaci), časť musela opustiť svoje domovy násilím, časť odišla z kombinácie oboch predchádzajúcich dôvodov. Násilie v pohraničí pokračovalo, sudetonemecké jednotky Freikorpsu mnohokrát strieľali po českých občanoch i žandároch, ktorí zabezpečovali vypratanie. Náčelník sudetonemeckého Freikorpsu vo Vroclave vydal tajný rozkaz: „Nič nezapaľovať... Korisť riadne odovzdať. Červených a Čechov na úteku zlikvidovať...“ Policajné riaditeľstvo v Moravskej Ostrave hlásilo o prepadoch Česko-Slovenska z poľského územia. Prostredníctvom rozhlasu sa ozvalo aj Maďarsko, ktoré požadovalo „vyriešenie maďarskej otázky v Česko-Slovensku“. 1. októbra došlo i k tajnému prevezeniu pozostatkov Karla Hynka Máchu z Litoměřic do Prahy. 2. októbra 1938 odovzdal maďarský veľvyslanec v ČSR nótu zo žiadostí o oznámenie, kedy a kde je Česko-Slovensko ochotné začať rokovania. Poľské vojsko vstúpilo do Českého Těšína, nemecké vojsko obsadilo Šluknovský a Frýdlantský výbežok.

Nadšená a k plaču dojatá sudetská Nemka z Chebu víta príchod nemeckých vojsk

O deň neskôr prišiel na okupované územie neďaleko mesta Adolf Hitler, sprevádzaný nemeckou nacistickou špičkou. Delegácie boli vítané davmi nadšených sudetských Nemcov. 5. októbra abdikoval na svoju funkciu prezident Edvard Beneš. Toho istého dňa prekročili hranice na južnom Slovensku jednotky maďarskej pohraničnej stráže a vyprovokovali incident s jednotkami Stráže obrany štátu. 6. októbra bola na Slovensku podpísaná tzv. Žilinská dohoda, ktorá vyhlásila autonómiu. V názve republiky sa začala používať pomlčka a štát sa nazýval Česko-Slovensko. 8. októbra Hitler vydal smernicu Ribbentropovmu úradu podporovať autonómiu Slovenska a Podkarpatskej Rusi, ale zatiaľ vo zväzku ČSR. V českom pohraničí pokračovali násilnosti nemeckých ordnérov, bolo zabitých či zranených a neskôr odvlečených niekoľko príslušníkov Stráže obrany štátu, avšak britská misia, ktorá dohliadala na odovzdávanie českého pohraničia nacistickému Nemecku, proti týmto praktikám nezasiahla. 10. októbra 1938 obsadila nemecká armáda Petržalku a v Bratislave bola ustanovená Deutsche Partei. 11. októbra bola vyhlásená autonómia Podkarpatskej Rusi. 12. októbra bolo napadnuté predsunuté mužstvo Česko-slovenskej armády v Osekách na Prachaticku. Išlo o jeden z mnohých útokov, ktoré vykonávali Nemci na delimitačnej čiare v priebehu roku 1938, a ktorí sa pokúšali zabrať územie, ktoré im podľa Mníchovskej dohody nepatrilo. Útoky proti česko-slovenským pohraničným jednotkám zo strany Maďarska prebiehali aj na južnom Slovensku a na Podkarpatskej Rusi. Súčasne prebiehali rokovania medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom o odstúpení oblastí s prevahou maďarského obyvateľstva Maďarsku. V obsadených Sudetoch pokračovali návštevy Adolfa Hitlera so súkmeňovcami. V piatok 28. októbra 1938 sa neuskutočnili oficiálne oslavy vzniku Československej republiky, ktoré už boli predtým zrušené. Došlo len k niekoľkým pietnym aktom pri hrobe Neznámeho vojaka či hrobe prezidenta T. G. Masaryka. 31. októbra 1938 bola henleinovcami prepadnutá Moravská Chrastová, kde žilo prevažne české obyvateľstvo. Česko-slovenské jednotky však vytlačili Nemcov späť, ale došlo k niekoľkým stratám na životoch, niekoľko Čechov bolo odvlečených.

Udalosti konca roku 1938[upraviť | upraviť zdroj]

Wehrmacht zaberá české pohraničie
Príchod českých utečencov z pohraničia pred Wilsonovou stanicou v Prahe

Druhá republika s novým prezidentom Emilom Háchom, ktorý bol uvedený do funkcie 30. novembra 1938, bola len tieňom tej prvej – množstvo priemyslu, obranných opevnení, komunikácií spolu s 33 % plochy českých zemí bolo stratených. Navyše, bolo treba postarať sa o desaťtisíce utečencov z okupovaných území. Napríklad k 1. novembru 1938 bolo provizórne obývaných utečencami z pohraničia 6 000 železničných vagónov. Utečenci nemali často prácu, ich majetky zostali v zabranom pohraničí. Štát začal kopírovať taliansky fašistický model. Bola vytvorená Strana národnej jednoty, kde sa pod vedením agrárnikov zjednotili občianske strany a časť národných socialistov. Ako legálna opozícia pôsobila Národná strana práce zložená zo sociálnych demokratov a ľavého krídla národných socialistov. Nový premiér Rudolf Beran bol vždy silne pravicovo orientovaný (oproti ostatným agrárnikom) a skeptický k liberalizmu a demokracii. Komunistická strana bola rozpustená, hoci jej členovia zostali v parlamente. Bola zavedená tvrdá cenzúra. Bol vydaný splnomocňujúci zákon, ktorý zmocňoval vládu, aby vládla bez parlamentu. Program Strany národnej jednoty bol inšpirovaný korporativistickým programom talianskych fašistov a boli vydané aj antisemitské dekréty. „Záruky“, ku ktorým sa zaviazal v Mníchovskej dohode Adolf Hitler, zostali iba na papieri. Stále dochádzalo k pohraničným incidentom, mnohí česko-slovenskí príslušníci ozbrojených síl zostali po únose na nemecké územie „nezvestní“. Nenastalo dohodnuté prepustenie časti Čechov, zajatých pred 1. októbrom 1938 v čase Mníchovskej krízy. Z nemeckého koncentračného tábora v Dachau sa podarilo prepašovať do Česko-Slovenska správu o 16 000 väzňoch, medzi ktorými je 42 zavlečených Čechov. Nemecko pokračovalo v diktáte pri stanovovaní ďalších zábor českého územia, a to aj v prípadoch, že išlo o obce s prevahou českého živlu.

Slovensko a Podkarpatská Rus (Karpatská Ukrajina) počas obdobia druhej republiky

Dňa 2. novembra bolo zavŕšené aj rokovanie o odstúpení južných častí Slovenska a Podkarpatskej Rusi horthyovskému Maďarsku (Prvá viedenská arbitráž). Na okupovanej časti Slovenska i Podkarpatskej Rusi (premenovanej v novembri 1938 na Karpatskú Ukrajinu) došlo pod nátlakom Maďarov k nútenému odchodu slovenského a rusínskeho obyvateľstva. Ani po následnom zábore odstúpeného územia nenastal na novej česko-slovensko-maďarskej hranici pokoj, maďarské silové zložky ďalej pokračovali v útokoch na príslušníkov Stráže obrany štátu. Štát bol v závere roka nútený riešiť neutešenú situáciu utečencov z pohraničia, ktorí nemali stále strechu nad hlavou ani zamestnanie. Napríklad 25. novembra vydala česko-slovenská vláda nariadenie, aby okresné úrady podľa možností umiestňovali poľnohospodárskych utečencov s ich rodinami a hospodárskym inventárom v poľnohospodárskych závodoch nad 50 ha výmery. Na pomoc utečencom boli organizované aj verejné zbierky, peniaze došli aj od organizácií a cirkví zo zahraničia. Do konca roka 1938 sa podarilo česko-slovenským úradom z veľkej časti vyriešiť ako problém utečencov, tak aj problémy výroby, zásobovania, školstva či peňažníctvo. V odtrhnutých Sudetoch sa české obyvateľstvo dostalo do pozície národnostnej menšiny bez akýchkoľvek práv. Boli zrušené všetky české politické strany a spolky, ich majetok bol zabavený, v úradnom styku bol zakázaný český jazyk, česky sa nesmelo hovoriť ani na verejnosti a v dopravných prostriedkoch. Česi nesmeli vykonávať zamestnanie v ktorejkoľvek inštitúcii štátnej správy. Boli zrušené všetky české noviny, bola zakázaná tlač českých kníh, do kín nesmel prísť žiadny český film, bolo zrušené české vysielanie v rozhlase. Zakázané boli aj české divadelné ochotnícke predstavenia, futbalové zápasy, tanečné zábavy, púte, verejná procesia i kázanie a bohoslužby v češtine. Nemeckí nacisti rozpútali v pohraničí aj hon na Židov, čo vyvrcholilo v novembri 1938 Krištáľovou nocou.

január – marec 1939[upraviť | upraviť zdroj]

Vo februári 1939 opäť začali – tentoraz v oklieštenom vnútrozemí – henleinovské provokácie pod heslom Heil März!

Začiatok roku 1939 bol v znamení zvýšeného nátlaku na Česko-Slovensko ako zo strany nacistického Nemecka, tak zo strany Maďarska. 12. januára dostali vybrané jednotky Wehrmachtu tajnú smernicu o pohotovosti v nasadení v Česku. Na novej hranici na južnom Slovensku a Podkarpatskej Rusi prebiehali stupňujúce sa incidenty Maďarov, ktorí strieľali na česko-slovenské pohraničné jednotky a vnikali na česko-slovenské územie. 21. januára 1939 navštívil Berlín česko-slovenský minister zahraničných vecí František Chvalkovský, ktorý prišiel rokovať o vzájomných vzťahoch a nemeckých zárukách pre Česko-Slovensko. Oficiálna návšteva, ktorá sa konala v duchu konania pána s nevoľníkom, však dopadla veľmi nepriaznivo. Chvalkovský bol skritizovaný ako od Joachima Ribbentropa, tak aj od Hitlera, ktorý mu nadiktoval, akým smerom sa má ďalšia česko-slovenská politika uberať. Začiatkom roku 1939 prebiehali rokovania Hitlera s maďarskými a slovenskými predstaviteľmi, ktorá smerovala k úplnému rozbitiu česko-slovenského štátu. 12. februára navštívil Nemecko slovenský politík Tuka, ktorý „odovzdával osud slovenského národa do Hitlerovej starostlivosti“. Nátlak Nemecka pokračoval aj naďalej vo všetkých oblastiach. Česko-Slovensko bolo, napr. donútené povoliť nemeckým občanom používať vlajočky s hákovým krížom či Čechom naopak zakázať používať niektoré symboly prvej republiky. Boli zabavované letáky, ktoré mohli Nemcov „podráždiť“. Česko-slovenské ministerstvo obrany bolo donútené povoliť Nemcom vydať niektoré plány česko-slovenských zbraní. Zle dopadol pokus česko-slovenských politikov vyhlásiť neutralitu, ktorú Hitler z pozície sily „zatrhol“. Nemecko tiež od Česko-Slovenska vyžadovalo, aby vydalo alikvotný podiel česko-slovenského zlata a devíz, ktorý pripadal na krytie obeživa v Sudetoch. Česko-slovenská strana súhlasila za podmienok, že Nemecko prevezme aj alikvotnú časť česko-slovenského štátneho dlhu, čo Nemci odmietli. Pod obrovským nátlakom nakoniec boli nútení zástupcovia Národnej banky česko-slovenskej podpísať zmluvu s nemeckou Ríšskou bankou, podľa ktorej ČSR uvoľňuje 481 miliónov korún, z toho 465,8 v zlate a zvyšok v devízach, pre krytie obeživa v ulúpenom pohraničí.

Začiatkom marca 1939 dostala česko-slovenská vláda prvé informácie o tom, že nacisti obsadia zvyšok Česka a účastníci Mníchovskej dohody Spojené kráľovstvo, Francúzsko a Taliansko proti tomu nič nepodniknú. Na Moravskom Slovácku sa uskutočnila akcia slovenských fašistov pre pripojenie tejto oblasti k Slovensku. Na samotnom Slovensku došlo k protičeskej kampani, situácia došla tak ďaleko, že česko-slovenská vláda vyhlásila na Slovensku výnimočný stav a v noci z 9. na 10. marca prevzala v tejto časti republiky moc armáda. Vedúci separatistickí politici Tuka, Mach a Černák boli zatknutí, zásah si nevyžiadal žiadne námietky zo zahraničia. 11. marca 1939 dal nemecký minister propagandy Joseph Goebbels pokyn ríšskej tlači k vystupňovaniu protičeskej propagandy. V Prahe i Bratislave prebiehali horúčkovité rokovania o vyriešení krízy zostavením novej autonómnej vlády Slovenska. V Prahe vyprovokovali pražskí Nemci krčmovú bitku, ktorá skončila policajným zásahom. O deň neskôr sa 80 nemeckých študentov snažilo vykrikovaním Heil Hitler vyvolať ďalšiu bitku. Dňa 13. marca zaútočila skupina asi 600 Nemcov na četnícku stanicu v Stonařove a došlo k lynčovaniu četníkov. V ten istý deň sa uskutočnil pochod asi 6 000 brnianskych Nemcov smerom k Pohořeliciam, kde na nových česko-slovenských hraniciach zapálili českú colnicu a rozohnali jej osadenstvo. Česko-slovenskí zástupcovia z Viedne oznámili, že sa k česko-slovenským hraniciam blížia jednotky Wehrmachtu. K najzásadnejšej udalosti tohto dňa však došlo v Berlíne, kam odletel slovenský predák Jozef Tiso. Toho postavil Hitler pred hotovú vec – buď vyhlási samostatný Slovenský štát, ktorého hranice bude Nemecko garantovať, alebo bude Slovensko okupované Maďarmi. Tiso predložil ihneď túto Hitlerovu požiadavku Slovenskému snemu, ktorý ju nasledujúci deň 14. marca krátko po 12. hodine schválil. Na Podkarpatskej Rusi sa toho istého dňa uskutočnil pokus bojovníkov Karpatskej Siče o puč, ktorý bol česko-slovenskými vojenskými jednotkami potlačený. Do Prahy však dorazilo ultimátum z Budapešti, ktoré požadovalo pripojenie zvyšku Podkarpatskej Rusi k Maďarsku. Predseda chustskej vlády Vološin síce telegrafoval Hitlerovi, aby prinútil maďarskú vládu dodržiavať uznesenia viedenskej arbitráže, ale márne. Česko-slovenské vojská dostali rozkaz na stiahnutie z Podkarpatskej Rusi, pričom zvádzali s maďarskými jednotkami tuhé ústupové boje. Časť česko-slovenských vojsk bola nútená ustúpiť na územie Rumunska a Poľska. Najväčšie boje medzi jednotkami Karpatskej Siče, dobrovoľníkmi z radov obyvateľstva čerstvo vyhlásenej Karpatskej Ukrajiny a maďarskými Honvédmi sa uskutočnili na Krásnom Poli pri Chuste.

Politické strany počas obdobia druhej republiky[upraviť | upraviť zdroj]

  • Strana národnej jednoty predstavovala vládnu stranu. Svoju orientáciou smerovala k nacionálne akcentovanému autoritatívnemu režimu. Jej predsedom bol Rudolf Beran. Strana vznikla zjednotením všetkých vtedajších českých politických strán, okrem ČSDSD, KSČ a časti ČSNS, združovala tak všetky vtedajšie neľavicové strany. Jadro strany tvorila bývalá agrárna strana. Po vzniku Protektorátu Čechy a Morava strana prakticky zanikla, keď časť členstva založila stranu Národné súručenstvo.
  • Národná strana práce bola opozičná ľavicová strana. Tvorila ju prevažná časť členstva zaniknutej ČSDSD a časť členov ČSNS. Predsedom strany bol Antonín Hampl. Strana predstavovala umiernenú opozíciu voči vládnej strane, proti ktorej autoritárskym tendenciám obhajovala princípy parlamentnej demokracie.
  • Okrem toho existovala politická reprezentácia nemeckej menšiny na zvyškovom území Česko-Slovenska. Išlo o nástupkyňu Sudetonemeckej strany, ktorú počas druhej Česko-slovenskej republiky na území Česko-Slovenska viedol Ernst Kundt. Považovala sa za súčasť ríšskej politickej strany NSDAP.

Koniec druhej republiky[upraviť | upraviť zdroj]

Berlín, 14.–15. marec 1939 – rokovanie Emila Háchu s Adolfom Hitlerom
Hitler v Prahe, 15. marec 1939

Dňa 14. marca 1939 o 16 hodine odišiel prezident Emil Hácha zvláštnym vlakom z Prahy do Berlína. O hodinu neskôr odštartovalo z pražského letiska Ruzyně lietadlo s plk. F. Moravcom a desiatimi spravodajskými dôstojníkmi druhého oddelenia Hlavného štábu česko-slovenskej armády, ktorí odvážali najdôležitejšie veci z tajného archívu. O 19:30 hod. telefonoval prednosta poštového úradu v Moravskej Ostrave, že miestne policajné riaditeľstvá, radnicu, stanicu a ďalšie dôležité budovy obsadili Nemci. Krátko na to začala posádka kasární v Místku boj, pri ktorom došlo v radoch nemeckých vojsk k stratám. Na rozkaz najvyššieho velenia však musela byť paľba zastavená. Na Václavskom námestí v Prahe vyprovokovali nemeckí študenti bitku s českými obyvateľmi. Krátko po polnoci na 15. marec začínajú brnianski Nemci preberať v meste moc. Postupne obsadili radnicu, policajné riaditeľstvo, zemský úrad a ďalšie budovy. 15. marca o 1:15 hod. vstúpil prezident Hácha a minister zahraničia Chvalkovský do novej budovy ríšskeho kancelára. Po prívetivom úvodnom slove Háchu začal Hitlerov monológ, pri ktorom oznámil, že vydal vojsku rozkaz obsadiť české krajiny a pripojiť ich k Nemeckej ríši. V stále útočnejšom tóne sa Hitler vyhrážal rozbitím krajiny, bombardovaním miest, likvidáciou obyvateľstva. Krátko po druhej hodine určil Hitler prestávku, pri ktorej Hácha volal do Prahy, aby zvolal ministerskú radu. Hitler sa však vyhrážal aj po prestávke, ale Hácha odolával až do doby, keď ho stihol srdcový záchvat. Aj potom sa snažil konať, ale nakoniec bol zrútený. Pred 4 hodinou ráno podpísali Hácha a Chvalkovský „vyhlásenie nemeckej a česko-slovenskej vlády“, kde sa okrem iného hovorí: „Česko-slovenský prezident vyhlásil, že... kladie osud českého národa a krajiny s plnou dôverou do rúk vodcu Nemeckej ríše.“

Medzitým v Prahe došlo k zasadnutiu vlády, kde bol vydaný rozkaz všetkým armádnym zborom neklásť akýkoľvek odpor. O 4:30 hod. začal pražský rozhlas vysielať rozkaz o chystanom vstupe nemeckých vojsk, o 6:00 hod. ráno na území Čiech a Moravy. 15. marca v skorých ranných hodinách začala nemecká armáda obsadzovať oklieštený zvyšok Česka. V nevľúdnom dni bola prijatá nevľúdne zaťatými päsťami českým obyvateľstvom. Tam, kde žila silná nemecká menšina, boli nemecké okupačné jednotky vítané svojimi súkmeňovcami. Na nárožiach ulíc sa objavila vyhláška „Rozkaz pre Obyvateľov“ o prevzatí výkonnej moci na územie obsadené Wehrmachtom. O 19:15 hod. prišiel na Pražský hrad Hitler, hradnú stráž vystriedali esesáci. Zvláštny vlak s Emilom Háchom sa vrátil do Prahy až o 19:30 hod. s úmyselným oneskorením. Vo štvrtok 16. marca vydal Hitler na Pražskom hrade Výnos o zriadení Protektorátu Čechy a Morava. Česko-slovenská vláda bola premenovaná v nezmenenom zložení na vládu protektorátnu. Druhá republika skončila de iure.

Nemecké okupačné jednotky[upraviť | upraviť zdroj]

Na okupácii sa podieľali nasledovné nemecké jednotky, ktoré podliehali vrchnému veliteľovi pozemných vojsk (OKH) generálplukovníkom Walterom von Brauchitschom[1]:

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. BISHOP, Chris. Organizace a bojište německé pěchoty ve 2. světové válce.. Praha 3 : Svojtka & Co., s.r.o., 2009. 192 s. ISBN 978-80-256-0145-7. (česky)

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]