E-mail

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

E-mail (alebo email, mail prípadne mejl)[pozn 1][2] je skratka pre „elektronickú poštu“ (na rozdiel od konvenčnej pošty). Je to spôsob písania, posielania a prijímania správ v elektronických komunikačných systémoch. Väčšina dnešných emailových systémov používa internet, a email je jedným z najobľúbenejších použití Internetu.

Pôvod emailu[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek všeobecnému názoru, email je v skutočnosti starší ako internet; v skutočnosti existujúce emailové systémy boli rozhodujúcim nástrojom pri tvorbe internetu.

Email začal v roku 1965 ako spôsob komunikácie viacerých používateľov mainframového počítača so zdieľaním času; hoci je presná história nejasná, medzi prvými systémami s touto schopnosťou boli Q32 od SDC a CTSS z MIT.

Email sa rýchlo rozšíril a stal sa sieťovým emailom, čo umožňovalo používateľom posielanie správ medzi rôznymi počítačmi. Raná história sieťového emailu je taktiež nejasná; systémy AUTODIN mohli byť prvé, ktoré umožňovali prenos elektronických textových správ medzi rôznymi počítačmi (1966), ale je možné, že niečo podobné mal už skôr systém SAGE.

Počítačová sieť ARPANET mala hlavné slovo v ďalšej evolúcii emailu. Existuje správa [3], ktorá poukazuje na experimenty v prenose emailov medzi systémami krátko po vzniku ARPANETu v roku 1969. Ray Tomlinson začal v roku 1972 používať znak @ na oddelenie mena používateľa od názvu stroja. Všeobecný názor, že bol pôvodcom emailu je prehnaný, hoci jeho programy SNDMSG a READMAIL boli v skorom vývoji veľmi dôležité. ARPANET významne zvýšil popularitu emailu, a ten sa zároveň stal trhákom ako aplikácia v rámci ARPANETU.

Rastúca popularita[upraviť | upraviť zdroj]

Ako sa stala všeobecne známou použiteľnosť a výhody emailu v rámci ARPANETu, popularita emailu sa zvyšovala, čo viedlo k dopytu od ľudí, ktorí nemali prístup k ARPANETu. Bolo vyvinutých niekoľko protokolov na doručovanie pošty medzi skupinami počítačov so zdieľaním času pomocou alternatívnych prenosových systémov, ako UUCP a emailový systém VNET od IBM.

Keďže nie všetky počítače, alebo siete boli navzájom zosieťované, emailové adresy museli obsahovať „cestu“ pre správu, t. j. trasu medzi počítačom odosielateľa a prijímateľa. Týmto spôsobom bolo možné posielať emaily medzi viacerými sieťami vrátane sietí ARPANET, BITNET a NSFNET, ako aj strojom pripojeným k priamo k iným pomocou UUCP.

Cestu špecifikovala tzv. „bang path“ adresa, ktorá špecifikovala skoky (hops) medzi lokáciami, ktoré boli považované za dostupné adresátovi. Nazývala sa tak, pretože obsahovala pre každý skok znak „bang“, t. j. „!“. Takže napríklad cesta ...!bigsite!foovax!barbox!ja oznamuje, že pošta sa má smerovať stroju bigsite (predpokladaná dobre známa lokácia prístupná každému) a odtiaľ cez stroj foovax používateľskému účtu ja na stroji barbox.

Predtým, ako sa bežne začali používať mailovacie programy s automatickým smerovaním, ľudia často uverejňovali zložené bang adresy s použitím { } konvencie (pozri Glob), aby boli uvedené cesty z niekoľkých veľkých strojov, v nádeji, že potenciálny korešpondent bude schopný spoľahlivo doručiť poštu na jeden z nich (príklad ...!{seismo, ut-sally, ihnp4}!rice!beta!gamma!ja). Bang cesty s 8 až 10 skokmi neboli v roku 1981 ničím výnimočným. Vytáčané UUCP spojenia pracujúce v nočných hodinách spôsobovali týždeň dlhé časy prenosu. Bang cesty sa volili často podľa času prenosu a spoľahlivosti, keďže správy sa často stratili.

Moderný internetový email[upraviť | upraviť zdroj]

Ako email funguje[upraviť | upraviť zdroj]

Typický sled udalostí, ktorý sa uskutoční, keď Anička napíše email Braňovi:

  1. Anička napíše správu pomocou svojho programu mail user agent (MUA). Napíše alebo zvolí z adresára emailovú adresu svojho korešpondenta. Potom stlačí tlačidlo „odoslať“ a MUA použije Simple Mail Transfer Protocol (SMTP) na to, aby poslal správu mail transfer agentovi (MTA), napríklad napr. smtp.a.org, ktorý prevádzkuje Aničkin Internet Service Provider (ISP).
  2. MTA sa pozrie na cieľovú adresu, napr. brano@b.org. Moderná internetová adresa má tvar miestneurcenie@domena.priklad.sk časť pred znakom @ je miestna časť adresy, často používateľské meno príjemcu správy, a časť za @ je názov domény. MTA vyhľadá názov domény v Domain Name System (DNS), aby zistil mail exchange servery prijímajúce poštu pre danú doménu.
  3. DNS server domény b.org -- ns.b.org -- odpovie MX záznamom, kde uvedie mail exchange servre pre danú doménu, v našom prípade mx.b.org, server prevádzkovaný Braňovym ISP.
  4. smtp.a.org odošle správu mx.b.org použitím protokolu SMTP, ktorý ho doručí do schránky používateľa brano.
  5. Braňo stlačí tlačidlo „skontrolovať novú poštu“ v jeho MUA, ktorý vyzdvihne poštu pomocou protokolu POP (POP3).

Tento sled udalostí sa pravdepodobne týka väčšiny používateľov emailu. Existuje však veľa alternatív a komplikácií emailového systému:

  • Anička nemusí mať na svojom počítači MUA, namiesto toho sa pripája k webmailovej službe
  • Na Aničkinom počítači môže bežať MTA, čím sa eliminuje prenos z kroku 1
  • Je veľa spôsobov, ako si Braňo môže vyzdvihovať svoju poštu, napríklad použitím protokolu IMAP, prihlásením sa na mx.b.org a priamym prečítaním pošty, alebo použitím webmailovej služby.
  • Domény zvyčajne majú záložné (backup) mail exchange servre, takže môžu pokračovať v prijímaní pošty, aj keď nie je práve dostupný hlavný mail exchange server. Príklad:
$ host -t mx wikipedia.org
wikipedia.org mail is handled by 10 mail-eater.wikimedia.org.
wikipedia.org mail is handled by 50 pascal.knams.wikimedia.org.

Bývalo zvykom, že ktorýkoľvek MTA prijímal správy pre ktoréhokoľvek používateľa na internete a urobil, čo sa dalo, aby správu doručil. Takí MTA sa nazývajú open mail relays. Toto bolo dôležité v začiatkoch internetu, keď boli sieťové spojenia nespoľahlivé a nepermanentné. Ak MTA nemohol doručiť správu do cieľa, mohol ju aspoň poslať agentovi bližšie k cieľu. Ten by mal väčšiu šancu ju doručiť neskôr. Ukázalo sa však, že tento mechanizmus bol zneužiteľný ľuďmi posielajúcimi nevyžiadanú hromadnú poštu (spam), čoho dôsledkom je, že veľmi málo zo súčasných MTA sú open mail relays (t. j. prijímajú poštu iba pre známych užívateľov resp. domény). Prakticky všetky open relays sú rýchlo odhalené a zneužité spammermi, ktorí neustále prehľadávajú (scanujú) IP rozsahy celého internetu.

Formát správy[upraviť | upraviť zdroj]

Formát emailovej správy je definovaný v RFC2822. Pred uvedením RFC2822 bol formát opísaný RFC822.

Internetové emailové správy pozostávajú z dvoch hlavných častí:

  • Hlavičky - sumár správy, odosielateľ, príjemca a iné informácie o emaile
  • Telo - Samotná správa, zvyčajne obsahujúca na konci blok s podpisom

Hlavičky zvyčajne obsahujú aspoň 4 polia:

  1. Od: emailová adresa odosielateľa správy
  2. Komu: emailová adresa prijímateľa správy
  3. Predmet: stručný sumár obsahu správy
  4. Dátum: miestny dátum a čas originálneho odoslania správy

Je treba poznamenať, že pole „Od“ nemusí obsahovať adresu odosielateľa. Informácie v hlavičke na počítači prijímateľa je podobná záhlaviu na konvenčnom liste - skutočná informácia o tom, komu bola správa adresovaná je odstránená mailovým serverom potom, ako je priradená správnej mailovej schránke. Tiež si všimnite, že pole „Od“ nemusí obsahovať adresu skutočného odosielateľa. je veľmi jednoduché sfalšovať tento riadok a správa potom vyzerá, že prišla z uvedenej vymyslenej adresy. Je možné digitálne podpísať email. To je priam nemožné sfalšovať.

Ďalšie bežné hlavičky:

  1. Cc: carbon copy - kópia (pretože písacie stroje používajú „kopirák“ (carbon paper) na robenie kópií listov)
  2. Bcc: blind carbon copy - slepá kópia (adresát bude vidieť osoby uvedené v poli „Komu“, ale nie zoznam adries v "Bcc")
  3. Received: prijaté - trasovacia informácia vytváraná servermi, ktorými správa prešla
  4. Content-type: typ obsahu - informácia o tom, ako má byť správa zobrazená, zvyčajne MIME typ

Správy a mailové schránky[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi počítačmi na internete sa vymieňajú správy pomocou Simple Mail Transfer Protocol a softvéru typu MTA ako napr. Sendmail. Používatelia si sťahujú správy zo svojho servera zvyčajne použitím jedného z protokolov POP alebo IMAP, avšak v prostrediach veľkých spoločností sa stále vyskytuje použitie niektorého komerčného protokolu ako napr. Lotus Notes alebo Microsoft Exchange Server.

Je možné ukladať emaily buď na strane servera alebo strane klienta. Štandardné formáty pre mailové schránky sú napr. Maildir a mbox. Niekoľko prominentných emailových klientov používa vlastný formát, a na konverziu medzi týmito formátmi je potrebný špeciálny program.

Keď nie je možné správu doručiť, MTA prijímateľa musí o tom odoslať správu (bounce message) späť odosielateľovi, v ktorej poukazuje na problém.

Kódovanie obsahu emailu[upraviť | upraviť zdroj]

Pre email je definované nesenie 7-bitovej ASCII informácie. Hoci je väčšina emailových prenosov „8-bitovo bezproblémová“, nie je možné to zaručiť. Z tohto dôvodu bol email rozšírený o štandard MIME, aby bolo umožnené kódovanie binárnych príloh, vrátane obrázkov, zvukov a HTML príloh.

Spam a emailové červy[upraviť | upraviť zdroj]

Užitočnosť emailu ohrozujú dva fenomény, spam a emailové červy.

Spam je nevyžiadaná komerčná pošta. Nízke náklady na odoslanie správy umožňujú spammerom odoslať stovky miliónov emailových správ denne pomocou lacného internetového pripojenia. Stovky aktívnych spammerov takto spôsobujú preťaženie počítačov v internete, ktoré dostávajú desiatky či stovky nevyžiadaných emailov denne.

Emailové červy používajú email na to, aby sa mohli šíriť do ostatných zraniteľných počítačov. Hoci prvý emailový červ (Morris worm) infikoval UNIXové počítače, tento problém sa v súčasnosti týka takmer výlučne Microsoft Windows.

Vplyv týchto dvoch faktorov spôsobuje, že používatelia dostávajú čoraz viac nevyžiadanej pošty, čo redukuje použiteľnosť emailu.

Množstvo technologických inciatív (Stopping e-mail abuse) sa snaží zmierniť dopad spamových útokov. V USA bol kongresom schválený zákon na reguláciu takéhoto emailu.

Iným spôsobom obrany pred spamom okrem legálnej je obrana technologická. Jedným zo zdrojov emailových adries je web, a vďaka špecializovaným programom je možné hromadne extrahovať emailové adresy vyskytujúce sa v texte webstránok. Na zabránenie takýchto automatizovaných útokov sa používa emailová adresa vo forme pochopiteľnej človeku, avšak nečitateľnej stroju. Napríklad adresa „alenka@domena.sk“ sa zapíše ako „alenka zavináč domena bodka sk“ (v angl. často používané „alenka AT domena DOT sk“), alebo sa vygeneruje obrázok obsahujúci emailovú adresu a ten sa uvedie namiesto textu (napr. [2], [3]).

E-mail a súkromie[upraviť | upraviť zdroj]

Bez osobitných bezpečnostných opatrení email nezaručuje súkromie, pretože

  • emailové správy vo všeobecnosti nie sú šifrované;
  • emailové správy musia prejsť cudzími počítačmi v sieti predtým, ako dosiahnu cieľový počítač, čo znamená, že je pre iných relatívne jednoduché zachytiť a prečítať správu;
  • väčšina poskytovateľov emailových služieb ukladá na svojich serveroch kópie emailových správ predtým, ako sú doručené. Tieto zálohy môžu zostať na serveri aj počas niekoľkých mesiacov a to aj v prípade, že ich vo svojej schránke vymažete.

Existujú kryptografické aplikácie, ktoré môžu tieto nedostatky riešiť, ako napr. virtuálne privátne siete, šifrovanie správ pomocou PGP alebo GNU Privacy Guard, šifrovaná komunikácia s emailovým serverom pomocou Transport Layer Security a Secure Sockets Layer a šifrované autentifikačné schémy ako Simple Authentication and Security Layer.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Prevzaté slovo anglického pôvodu e-mail sa v slovenčine udomácnilo v podobách e-mail, email, mail i mejl. Tieto štyri uvedené podoby sú spisovné a skloňujú sa podľa vzoru dub. V lokáli jednotného čísla majú príponu -e, napr. v e-maile (nie v e-maili ani v emaily!). Slovo e-mail skloňujeme takto: v jednotnom čísle N. e-mail, G. (z) e-mailu, D. (uveriť) e-mailu, A. (čítať) e-mail, L. (v) e-maile, I. (s) e-mailom; v množnom čísle e-maily, G. (z) e-mailov, D. (uveriť) e-mailom, A. (čítať) e-maily, L. (v) e-mailoch, I. (s) e-mailmi.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. KLENSIN, J. RFC 5321 — Simple Mail Transfer Protocol [online]. Network Working Group, Október 2008, [cit. 2010-02-27]. Dostupné online.
  2. http://web.archive.org/web/20110811165519/http://www.juls.savba.sk/poradna/poradnaint3.pdf
  3. ([1])

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku E-mail na anglickej Wikipédii.