Eduard Kukan

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Eduard Kukan
slovenský politik a kariérny diplomat
Eduard Kukan
5. a 9. minister zahraničných vecí Slovenskej republiky
V úrade
15. marec 1994 – 13. december 1994
Predchodca Jozef Moravčík Juraj Schenk Nástupca
V úrade
30. október 1998 – 4. júl 2006*
Predchodca Zdenka Kramplová Ján Kubiš Nástupca
1. Stály predstaviteľ Slovenskej republiky pri OSN
V úrade
1993 – 1994
Predchodca vznik funkcie Oľga Keltošová Nástupca
Bývalý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky
V úrade
2006 – 2009
Bývalý poslanec Európskeho parlamentu
V úrade
2009 – 2019
Biografické údaje
Narodenie26. december 1939
Trnovec nad Váhom, Maďarské kráľovstvo
Úmrtie9. február 2022 (82 rokov)
Bratislava, Slovensko
Politická stranaKSČ (do 1989)
ADS (1994)
(1995-2000)
SDK (1998-2000)
SDKÚ (2000-2016)
Alma materKarlova univerzita Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov
Karlova univerzita
Profesiadiplomat
Národnosťslovenská
Rodina
Manželka
Zdenka Kukanová
Deti2

Soňa Kukanová

Alexander Kukan
Odkazy
Spolupracuj na CommonsEduard Kukan
(multimediálne súbory)
*Dve funkčné obdobia

JUDr. Eduard Kukan (* 26. december 1939, Trnovec nad Váhom – † 9. február 2022, Bratislava)[1] bol slovenský politik a kariérny diplomat. V rokoch 1994 a 1998 – 2006 bol trojnásobným ministrom zahraničných vecí SR. Bol tiež poslancom Európskeho parlamentu a Národnej rady SR. Taktiež bol bývalým podpredsedom strany SDKÚ-DS. V roku 2004 neúspešne kandidoval na funkciu prezidenta Slovenskej republiky.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť a štúdium[upraviť | upraviť zdroj]

Kukan sa narodil na majeri Horný Jatov, v miestnej časti obce Trnovec nad Váhom.[2] Keď mal Kukan 11 rokov, rodina sa presťahovala do Šale, kde jeho otec pracoval na okresnom národnom výbore a matka v nemocnici. V roku 1964 absolvoval Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov, kde sa naučil aj swahilčinu. Titul doktor práv získal na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V roku 1993 mu americká Upsala College (štát New Jersey) udelila čestný doktorát práv.[3]

Diplomatická kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Česko-Slovensko[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 19641990 bol zamestnancom Ministerstva zahraničných vecí v Prahe, kde pôsobil vo viacerých funkciách: v rokoch 1964 – 1968 na odbore krajín subsaharskej Afriky, v rokoch 1968 – 1973 pôsobil na česko-slovenskom veľvyslanectve v Lusake (Zambia) (atašé, neskôr 2. tajomník – chargé d'affair), v rokoch 1973 – 1977 pracoval na sekretariáte ministra, v rokoch 1977 – 1981 na česko-slovenskom veľvyslanectve vo Washingtone (USA) (radca-vyslanec, zástupca veľvyslanca), v rokoch 1981 – 1985 bol riaditeľom odboru krajín subsaharskej Afriky, v rokoch 1985 – 1988 veľvyslancom na česko-slovenskom veľvyslanectve v Addis Abebe (Etiópia), v rokoch 1988 – 1990 riaditeľom odboru krajín Latinskej Ameriky a v 1990 – 1993 bol veľvyslanec – stály predstaviteľ ČSFR pri Organizácii Spojených národov v New Yorku.[4]

Slovensko[upraviť | upraviť zdroj]

Po vzniku samostatného Slovenska v rokoch 1993 – 1994 pôsobil ako veľvyslanec – stály predstaviteľ Slovenska pri OSN v New Yorku;[4] a bol zvolený do viacerých funkcií v rámci OSN. Na 48. valnom zhromaždení OSN bol zvolený za predsedu jedného z hlavných výborov – Výboru pre humanitárne, sociálne a kultúrne záležitosti.

Politická kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Pred rokom 1989 bol členom KSČ. V roku 1995 vstúpil do Demokratickej únie (DÚ), kde pôsobil až do 19. februára 2000, pričom od marca 1997 do 26. júna 1998 bol jej predseda. Od 26. júna 1998 do 3. júna 2000 sa stal členom Slovenskej demokratickej koalície (SDK), (členstvo v DÚ prerušené) kde v období od 4. júla 1998 do 3. júna 2000 bol jedným z jej podpredsedov. 4. júna 2000 sa stal členom Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ), kde od 18. novembra 2000 pracoval ako podpredseda SDKÚ pre zahraničnú politiku (od roku 2006 SDKÚ-DS).

Vysoká politika[upraviť | upraviť zdroj]

Od marca 1994 do decembra 1994 bol ministrom zahraničných vecí Slovenskej republiky v Moravčíkovej vláde, potom do jesene 1998 poslancom Národnej rady Slovenskej republiky za , neskôr za SDK. Pôsobil ako člen zahraničného výboru, výboru pre európsku integráciu a mandátového a imunitného výboru, ako člen slovenskej časti Spoločného parlamentného výboru Európskej únie a Slovenskej republiky, ako člen slovenskej delegácie v Zhromaždení Západoeurópskej únie a ako podpredseda slovenskej skupiny Medziparlamentnej únie.

V roku 1998 bol opäť zvolený za poslanca NR SR, mandát nevykonával, pretože bol menovaný za člena vlády SR (1998 – 2002 – minister zahraničných vecí SR). V ďalšom volebnom období opäť zvolený za poslanca NR SR, no mandát nevykonával, pretože bol menovaný za člena vlády SR (2002 – 2006 – minister zahraničných vecí SR). Počas svojho ministerského pôsobenia sa zaslúžil o vstup Slovenska do Európskej únie aj Severoatlantickej aliancie v roku 2004. V roku 2000 spoluzakladal stranu SDKÚ, ktorej sa v tom istom roku stal podpredsedom.[3]

V apríli 2004 sa zúčastnil ako kandidát SDKÚ slovenských prezidentských volieb. Získal 438 920 hlasov (22,09%) čím sa umiestnil na treťom mieste z dvanástich kandidátov.[5] Kukan bol dlho favoritom volieb, no doplatil na svoju pozíciu už pravdepodobného účastníka druhého kola, ktorá viedla voličov k voľbe iných kandidátov. Na postup do druhého kola mu chýbalo menej ako 4 000 hlasov.[6]

V rokoch 2006 – 2009 opätovne pôsobil ako poslanec NR SR.

Poslanec Európskeho parlamentu[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 2009 bol Kukan na kandidátnej listine SDKÚ-DS vo voľbách do Európskeho parlamentu zvolený za poslanca Európskeho parlamentu. Tu pôsobil ako predseda delegácie pre vzťahy s Albánskom, Bosnou a Hercegovinou, Srbskom, Čiernou Horou a Kosovom, ďalej tiež ako člen Výboru pre zahraničné veci, Podvýboru pre ľudské práva a Konferencie predsedov delegácií.[7] V roku 2014 bol vo voľbách opätovne zvolený za poslanca EP za SDKÚ-DS. Počas obdobia 2014 – 2019 bol Kukan v EP predsedom Delegácie pri Parlamentnom výbore pre stabilizáciu a pridruženie EÚ – Srbsko, bol členom Výboru pre zahraničné veci, Podvýboru pre bezpečnosť a obranu a členom Konferencie predsedov delegácií.[8] Počas volebného obdobia došlo k faktickému rozpadu SDKÚ, Kukan zo strany vystúpil v septembri 2016 a ostal pôsobiť ako poslanec za celoeurópsku konzervatívnu Európsku ľudovú stranu.[9] V januári 2019 oznámil, že v nasledujúcich eurovoľbách už nebude kandidovať.[10] Pred prezidentskými voľbami v roku 2019 najprv verejne podporil kandidáta s podporou SMER-SD Maroša Šefčoviča, podporu následne pred druhým kolom volieb v marci odvolal pre sklamanie, že Šefčovič sa stal „hovorcom Smeru“.[6][11] Počas svojho pôsobenia v Európskom parlamente sa zameriaval v zahraničnej politike EÚ na región Západného Balkánu, ktorého integráciu do euro-atlantických štruktúr podporoval.[12]

V septembri 2016 Kukan vystúpil zo strany SDKÚ-DS, ktorú spoluzakladal. Dôvodom bolo, že stranu považoval za „existujúcu v inej politickej realite“ a vtedajších „ľudí v nej ani nepoznal“.[13]

Iné funkcie[upraviť | upraviť zdroj]

Od 7. mája 1999 do 30. júna 2001 bol vymenovaný generálnym tajomníkom OSN Kofim Annanom za osobitného vyslanca pre Balkán.[3] Učil na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave na Katedre medzinárodného práva a medzinárodných vzťahov.[14]

Osobný život[upraviť | upraviť zdroj]

Kukan bol ženatý a mal dve deti. S manželkou Zdenkou mali svadbu v Prahe, kde sa aj zoznámili.[15]

Zomrel vo veku 82 rokov na zlyhanie srdca.[16]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Umrel Eduard Kukan - bývalý minister zahraničných vecí [online]. TASR, 2022-02-10, [cit. 2022-02-26]. Dostupné online.
  2. Hornojatovčania v Bruseli 2018 [online]. trnovecnadvahom.sk, [cit. 2022-02-10]. Dostupné online.
  3. a b c TASR. Eduard Kukan sa dožíva 75 rokov. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2014-12-26. Dostupné online [cit. 2020-03-10].
  4. a b Stáli predstavitelia [online]. New York City: Stála misia SR pri OSN v New Yorku, [cit. 2012-03-24]. Dostupné online. Archivované 2011-06-06 z originálu.
  5. Počet a podiel platných hlasov odovzdaných pre jednotlivých kandidátov na prezidenta Slovenskej republiky za Slovenskú republiku [online]. Štatistický úrad Slovenskej republiky, [cit. 2017-12-16]. Dostupné online.
  6. a b HANÁK, Peter. Kukan: Mikloškovi som povedal, nech je realista. Podporujem Šefčoviča [online]. Aktuality.sk, 3.2.2019, [cit. 2019-07-09]. Dostupné online.
  7. Eduard Kukan - 7. volebné obdobie [online]. Európsky parlament, [cit. 2019-07-09]. Dostupné online.
  8. Eduard Kukan - 8. volebné obdobie [online]. Európsky parlament, [cit. 2019-07-09]. Dostupné online.
  9. Kukan vystúpil z SDKÚ-DS [online]. Aktuality.sk, 29.9.2016, [cit. 2019-07-09]. Dostupné online.
  10. HAČUNDOVÁ, Henrieta. Kukan aj Sulík v Bruseli končia. Najviac europoslancov by mohol získať Smer-SD [online]. Glob.sk, 10.1.2019, [cit. 2019-07-09]. Dostupné online.
  11. TÓDA, Mirek. Podporil som iného Šefčoviča, z tohto sa stal hovorca Smeru, hovorí sklamaný Kukan [online]. Bratislava: Denník N, 27.3.2019, [cit. 2019-07-09]. Dostupné online.
  12. Kukan vyzval EÚ na otvorenie rokovaní s Macedónskom a Albánskom [online]. Brusel/Sofia: Aktuality.sk, 19.2.2018, [cit. 2019-07-09]. Dostupné online.
  13. Kukan vystúpil z SDKÚ-DS. Aktuality.sk (Bratislava: Ringier Axel Springer Slovakia), 2016-09-29. Dostupné online [cit. 2020-03-10].
  14. Zamestnanci [online]. www.flaw.uniba.sk, [cit. 2020-08-25]. Dostupné online.
  15. TASR. RTVS si pripomenie osobnosť Eduarda Kukana v relácii Anjeli strážni. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2022-02-10. Dostupné online [cit. 2022-02-10].
  16. HAJDIN, Juraj. Zomrel Eduard Kukan, trojnásobný minister zahraničných vecí [online]. noviny.sk, 2022-02-10, [cit. 2022-02-10]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Eduard Kukan

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]