Edvard Beneš

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Edvard Beneš
Edvard Beneš.jpg
2. a 4. prezident Česko-Slovenska
V úrade
18. december 19355. október 1938
Predchodca Tomáš Garrigue Masaryk
Nástupca Emil Hácha
V úrade
4. apríl 19457. jún 1948
(v exile 21. júl 1940 - 2. apríl 1945)
Predchodca Emil Hácha
Nástupca Klement Gottwald
5. predseda vlády Česko-Slovenska
V úrade
26. september 19217. október 1922
Predchodca Jan Černý
Nástupca Antonín Švehla
Osobné informácie
Narodenie 28. máj 1884
Kožlany, Rakúsko-Uhorsko Austria-Hungary_1869-1918
Úmrtie 3. september 1948 (64 rokov)
Sezimovo Ústí, ČSR Czechoslovakia
Politická strana Československá strana národně-sociální
Alma mater Filozofická fakulta Karlovej univerzity
Profesia vysokoškolský učiteľ
Pozri aj Politický portál

Edvard Beneš (* 28. máj 1884, Kožlany – † 3. september 1948, Sezimovo Ústí) bol český politik a štátnik, druhý česko-slovenský prezident v rokoch 1935-1938 a 1945-1948 (1940-1945 bol prezidentom v exile), dlhoročný minister zahraničia, jeden rok predseda vlády. Bol jedným z vodcov odboja za vznik Česko-Slovenska počas prvej svetovej vojny, predstaviteľom odboja za obnovenie Česko-Slovenska počas druhej svetovej vojny, národným socialistom, ideológom čechoslovakizmu a autorom Benešových dekrétov.

Život a politika[upraviť | upraviť zdroj]

1884-1914: Mladosť a štúdiá[upraviť | upraviť zdroj]

Edvard Beneš sa narodil v Kožlanoch pri Plzni ako najmladší syn roľníka (10. dieťa). V mladosti študoval najprv na gymnáziu v Prahe-Vinohradoch (18961904; býval v dome rodiny Oličových, spriatelenej s jeho priateľkou a neskôr manželkou Hanou [1]), po maturite na Filozofickej fakulte pražskej Karlovej univerzity. Od roku 1904 študoval vo Francúzsku na Sorbonne a Slobodnej škole politických vied (Sciences Po), v roku 1907 v Berlíne. Štúdiá Edvard Beneš zakončil v roku 1908 v Dijone doktorátom práv, o rok neskôr potom v Prahe zložil rigorózne skúšky. Tri roky vyučoval na obchodnej akadémii v Prahe, od roku 1912, po tom, čo habilitoval v oboru filozofie, prednášal ako docent na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. Počas obdobia Rakúska nemala česká univerzita ani jej Filozofická fakulta svoju vlastnú budovu a prednášky i semináre sa konali na rôznych miestach v Prahe, Beneš prednášal v Krakovskej ulici, v Klementíne.

1914–1918: Prvá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Po vypuknutí prvej svetovej vojny organizoval český vnútorný odboj proti Rakúsko-Uhorskej monarchii v organizácii Maffie. Zaisťoval spojenie odboja s T. G. Masarykom, ktorý bol v exile vo Švajčiarsku. 1. septembra 1915 odišiel do zahraničia, kde spolupracoval s Masarykom a M. R. Štefánikom. V Paríži organizoval zahraničný protirakúsky odboj a reorganizoval kuriérnu službu pre spojenie s domácim odbojom. Usporiadal cyklus prednášok o Slovanstve na parížskej Sorbonne, propagoval česko-slovenský politický program radom článkov vo francúzskych novinách. V roku 1916 sa Edvard Beneš podieľal na ustanovení Československej národnej rady, v ktorej zastával miesto generálneho tajomníka. Spoločne so Štefánikom získal súhlas dohodových mocností na zakladanie česko-slovenských vojenských jednotiek a prispel tak ku vzniku samostatných légií vo Francúzsku, Rusku a Taliansku, ktoré sa úspešne zapojili do bojov prvej svetovej vojny. Dôležitým výsledkom Benešovej diplomacie bolo uznanie Československej národnej rady ako predstaviteľky nového štátu Francúzskom, Veľkou Britániou a Talianskom.

1918–1938: Medzi dvoma vojnami[upraviť | upraviť zdroj]

Edvard Beneš so svojou ženou (1921)

Po vyhlásení zvrchovanosti Česko-slovenskej republiky 28. októbra 1918 bol menovaný ministrom zahraničia vo vláde Karla Kramářa, domov sa vrátil v septembri 1919. V Paríži okrem iného dohodol nové hranice štátu na juhu Slovenska (pozri aj Parížska mierová konferencia, 1919). Edvard Beneš pomáhal zakladať Spoločnosť národov, bol jej podpredseda, člen Rady a predseda (1935). Presadzoval politiku kolektívnej bezpečnosti. Od počiatku sa orientoval na povojnovú európsku veľmoc Francúzsko, s ktorým v roku 1924 Česko-Slovensko uzavrelo spojeneckú zmluvu, a na krajiny Balkánu, Rumunsko a Juhosláviu, s ktorými zmluvne vytvoril obranný systém, tzv. Malú dohodu.

V rokoch 1921–22 zastával Edvard Beneš funkciu česko-slovenského predsedu vlády, poslancom parlamentu bol v rokoch 1919–26 a 1929–35. Bol členom a podpredsedom Čs . strany národne socialistickej a významne ovplyvňoval jej politiku. Po abdikácii T. G. Masaryka zo zdravotných dôvodov (Masaryk mal v tom čase už 85 rokov) bol zvolený 18. decembra 1935 za hlavu štátu. V rovnakom roku uzavrelo Česko-Slovensko prostredníctvom Beneša spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom (po jeho prijatí do Spoločnosti národov) a s Francúzskom. Vojenskú pomoc Sovietskeho zväzu v prípade konfliktu zmluva viazala na predchádzajúcu pomoc Francúzska. Najneskôr od roku 1927 bol slobodomurárom. V roku 1935 formálne vystúpil z čs. strany národne socialistickej, strana ho však stále považovala za svojho prívrženca; Beneš odmietal marxizmus a boľševizmus, ale socializmus (vláda roľníkov a robotníkov) mu bol sympatický.

1938–1948: Od Mníchova po nástup komunizmu[upraviť | upraviť zdroj]

Edvard Beneš so svojou ženou (1934)

Po prijatí Mníchovskeho diktátu z 30. septembra 1938 Beneš 5. októbra abdikoval na funkciu česko-slovenského prezidenta a 22. októbra odletel pravidelnou linkou do Londýna. Neskôr odcestoval do Spojených štátov, kde prednášal na univerzite v Chicagu. V roku 1939 v Paríži Beneš založil Československý národný výbor, ako orgán zahraničného odboja (zanikol 9. júla 1940). Po okupácii českých krajín a vyhlásení Slovenského štátu v marci 1939 prehlásil Mníchovský diktát za neplatný a zaslal protest proti nemeckej okupácii Čiech a Moravy vládam hlavných európskych mocností i USA. V júli 1940, už v Londýne vytvoril exilovú štátnu reprezentáciu, tzv. dočasné štátne zriadenie (prozatimní čs. státní zřízení) a prevzal funkciu exilového česko-slovenského prezidenta. Veľká Británia uznala česko-slovenskú exilovú reprezentáciu už 21. júna 1940.

V roku 1941 Beneš autorizoval Operáciu Antropoid, atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora Heydricha uskutočnený 27. mája 1942. Išlo o ojedinelú diverznú akciu proti nepriateľovi na okupovaných územiach. Následkom atentátu a Heydrichovej smrti v júni 1942 však nacisti vypálili obce Lidice a Ležáky a zaviedli stanné právo. Následkom nemeckých represálií zahynulo asi 15000 obyvateľov Protektorátu. Aj následkom tejto akcie vlády Francúzska (exilová vláda) a Veľkej Británie prehlásili Mníchovskú dohodu za neplatnú (ešte v roku 1942).

V priebehu vojny Beneš dosiahol uznanie exilovej vlády všetkými spojencami. 12. decembra 1943 uzavrel v Moskve novú spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom. Tam tiež začal rokovať s česko-slovenskými komunistami o povojnovej podobe Česko-Slovenska (pozri aj Heliodor Píka). Na jar 1945 Beneš odcestoval cez Moskvu na oslobodené územie republiky; v Košiciach vymenoval prvú povojnovú vládu, ktorá prijala 5. apríla Košický vládny program, 16. mája pricestoval do Prahy. 28. októbra bol potvrdený vo funkcii prezidenta a následne bol opäť zvolený 19. júna 1946.

Počas okupácie a neexistencie parlamentu vydávala exilová vláda prezidentské dekréty, ktoré Beneš ako najvyšší činiteľ štátu podpisoval a po ktorom sú často nepresne nazývané „Benešovými dekrétmi“. Povojnové dekréty, ktorými sa upravovalo znárodnenie priemyslu, konfiškácia majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov sú dodnes kontroverzné. Organizácie vyhnancov sa zatiaľ márne snažia o zrušenie týchto legislatívnych noriem.

Benešova nerozhodnosť vo februári 1948 uľahčila komunistom prevzatie moci v krajine. Jediní, kto sa za Beneša otvorene postavil, boli študenti, ktorí boli následne surovo zbití na Nerudovej ulici[1]. Počas politickej krízy, vyvolanej komunistami, mu na protest ministri demokratických strán (okrem Jana Masaryka) ponúkli svoju demisiu. Beneš ich demisiu po komunistickom nátlaku 25. februára prijal a poveril zostavením novej vlády predsedu KSČ Klementa Gottwalda. Nová Gottwaldova vláda už bola - až na Jana Masaryka - komunistická. V máji sa prezident komunistom pokúsil vzoprieť, keď odmietol podpísať novú česko-slovenskú ústavu vlády predsedu KSČ K. Gottwalda, tzv. Ústava 9. mája[2]..

Dňa 3. septembra 1948 Edvard Beneš zomrel v Sezimovom Ústí.

Lex Beneš[upraviť | upraviť zdroj]

V apríli 2004 schválila Poslanecká snemovňa Parlamentu ČR opakovane, napriek predchádzajúcemu vetu Senátu zákon 292/2004 Zb. tvorený vetou „Edvard Beneš se zasloužil o stát.“ Václav Klaus ho nevetoval, ale ani nepodpísal, čo vyvolalo isté spory, či má na také konanie podľa ústavy právo.

Vybrané dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1909: Otázka národnostní
  • 1927 – 28: Světová válka a naše revoluce (l.-lll.)
  • 1944: Úvahy o slovanství
  • 1946: Demokracie dnes a zítra
  • 1946: Šest let exilu a druhé světové války
  • 1947: Paměti
  • 1947: Od Mnichova k nové válce a k novému vítězství
  • 1948: Mnichovské dny

Vzťah k Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Beneš bol hlavným predstaviteľom čechoslovakizmu (raz sa vyjadril, že o nejakých Slovákoch podľa neho „nemôže byť ani reči“) a odmietal akékoľvek snahy o svojbytnú slovenskú politiku. Pre tento postoj mal už na konci prvej svetovej vojny veľký konflikt so Štefánikom, tento postoj nepriamo urýchlil rozpad Česko-Slovenska od roku 1938, a pre tento postoj mal aj počas druhej svetovej vojny neustále konflikty so Slovákmi v odboji (napr. v Československom národnom výbore) aj v Slovenskej národnej rade, hlavne s Milanom Hodžom a Štefanom Osuským. Vznik slovenských národných orgánov pripúšťal len pod tlakom (ako napríklad na konci druhej svetovej vojny).

Citáty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Stalin: „Ja viem, že vy, Čechoslováci, nám Rusom nedôverujete. Ani vy, dr. Beneš, nám nedôverujete!“
    Beneš: „Áno!“
    Stalin: „Avšak ja vás uisťujem, že dodržíme zmluvu, ktorú sme s vami uzavreli – že Česko-Slovensko bude slobodná a nezávislá krajina a že my nebudeme zasahovať do vašich vnútorných záležitostí. Ako to budete robiť, také to budete mať.“
    (Stalinov prípitok na večeri na Benešovu počesť, keď sa na jar 1945 vracal z londýnskeho exilu cez Moskvu do Česko-Slovenska [2])
  • Beneš: „Dlho som veril, že aspoň Gottwald mi neklame, ale teraz vidím, že klamú všetci bez výnimky, ...,kto je komunista, je klamár - je to spoločný rys všetkých komunistov, a najmä ruských. Mojou najväčšou chybou bolo, že som do konca odmietal veriť, že ma i Stalin chladnokrvne a cynicky klamal, ako v roku 1935, tak i neskôr, a že jeho uisťovanie mňa i Masaryka bolo úmyselným a cieľavedomým podvodom.
    (z rozhovoru s pani Posse-Brázdovou v Sezimovom Ústí 19. augusta 1948; Táborský, str. 271)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Zdroj: Beseda s Ing. Josefom Lesákom a Dr. Zdeňkom Koňákom, február 1998, strojnícka fakulta ČVUT v Prahe, Masarykova akadémia práce, strojnícka spoločnosť na ČVUT v Prahe
  2. Ústava 9. mája

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]