Egyptské pyramídy

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Pyramída v hieroglyfoch

U23 m&r O24

mer (mr – „pyramída“)

U23 r O24

mer (mr – „pyramída“)

O24

determinatív a ideogram

All Gizah Pyramids.jpg

Menkaureho, Rachefova a Chufuova pyramída pri Gíze (2006)

Egyptské pyramídy sú stavby starovekej egyptskej pohrebnej architektúry, ktoré mali obyčajne tvar pravidelného štvorbokého ihlana. Väčšinou boli postavené ako hrobky starovekých vládcov a ich rodinných príslušníkov, najmä počas obdobia Starej a Strednej ríše.[1] V neskorších obdobiach faraónskeho Egypta sa vyskytovali hlavne v pohrebnej architektúre ako dekoračný prvok.[2] Na území dnešného Egypta je lokalizovaných okolo sto pyramíd, presný počet nie je známy a uvádzané čísla sa rôznia.[3][pozn 1]

Najstaršie staroegyptské pyramídy sa nachádzajú západne od dnešnej dediny Sakkára, severozápadne od bývalého hlavného mesta Mennoferu (Memfis, D01), ktorému toto územie slúžilo ako mestské pohrebisko od začiatku jeho existencie. Najstaršia známa pyramída je Necerichetova Stupňovitá pyramída v Sakkáre, postavená približne v období rokov 2630 – 2611 pred Kr. na začiatku 3. dynastie. Podľa tradície ju navrhol prvý známy architekt Imhotep a je tiež považovaná za najstaršiu monumentálnu stavbu postavenú z opracovaných kamenných kvádrov.[4] Počet ľudí, ktorí sa mohli podieľať na stavbách tohto typu sa odhaduje od niekoľko tisíc až po stotisíc.[5]

Najznámejšími egyptskými pyramídami sú tri na pohrebisku pri dnešnom káhirskom predmestí Gíza. Dve z nich sa radia medzi najväčšie stavby aké kedy človek postavil.[6] Chufuova Veľká pyramída v Gíze je najväčšou egyptskou pyramídou, jediným zo siedmich antických divov sveta, ktorý prežil do dnešných dní.

Vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Ranodynastické kráľovské pohrebisko v lokalite Umm el-Káb. B – Aha, O – Džer, P – Peribsen, Q – Kaa, T – Den, U – Semerchet, V – Chasechemuej, X – Andžib, Y – kráľovná Merneit, Z – Vadži.
Hrobka faraóna Dena v lokalite Umm el-Káb (1. dynastia)
Rekonštrukcia anonymnej mastaby S3503 zo sakkárskeho pohrebiska (1. dynastia)
Rekonštrukcia Necerichetovej (Džoserovej) pyramídy v Sakkáre, ktorá nesie znaky oboch typov ranodynastických kráľovských hrobiek (3. dynastia). Predstavuje začiatočnú fázu vývoja egyptskej pyramídy.
Počítačová rekonštrukcia troch abusírskych pyramídových komlexov, na ktorej sú pyramídy kráľovnej Chentkaus II. (vľavo) a faraónov Neferirkareho a Niuserreho (5. dynastia). Obdobie predstavuje vrcholnú vývojovú fázu.

Architektonické stvárnenie kráľovskej pohrebnej architektúry, v tomto prípade pyramídy a jej komplexu, reflektuje stále opakujúci sa motív dvoch kultúrnych okruhov – Horného a Dolného Egypta, spojených nakoniec historickým vývojom do jedného celku. Podobne aj stavby, ktoré slúžili panovníkom ako miesto večnej prítomnosti, spájali dva typy predstáv o existencii zosnulého panovníka na zemi. Najstaršie hornoegyptské kráľovské hrobky svojim tvarom mohyly zhmotňovali predstavu prvotného pahorku, ktorý sa vynoril z praoceánu a zrodila sa Zem. Pahorok predstavoval symbol vzniku a znovuzrodenia. Dolnoegyptské hrobky zase reprezentovali ideu naďalej prebývajúceho panovníka v pozemskom príbytku, ktorého štylizovaná forma je dnes známa ako mastaba.[7]

Najstarším typom hrobu v tejto oblasti je jama v piesku, do ktorej bol uložený zosnulý, niekedy spolu s milodarmi a ďalšími predmetmi pohrebnej výbavy. Postupom času v 4. tisícročí pred Kr. vznikali hrobky so stále komplexnejšou a rozsiahlejšou dispozíciou. Súčasťou zádušného konceptu bolo presvedčenie, že hrob je nielen miestom odpočinku ale aj miestom prebývania duše zosnulého a je večné. Táto myšlienka potom podmieňovala snahu vybudovať hrob tak, aby vydržal túto večnosť, príp. aby sa jej čo najviac priblížil v trvanlivosti.[8]

Horný Egypt[upraviť | upraviť zdroj]

Tradičnou lokalitou večného odpočinku prvých panovníkov starého Egypta v predynastickom a ranodynastickom období bolo mesto Abdžu (Abydos, D06) s pohrebiskom na západnom okraji, dnes Umm el-Káb. Miestne kráľovské hrobky z tohto obdobia mali nadzemnú a podzemnú časť. Podzemnú časť (subštruktúru) tvorila pohrebná komora a jedna alebo viaceré zásobné miestnosti. Nadzemná časť (superštruktúra) pozostávala z pahorku z piesku, okolo ktorého obiehal múr a tvoril obvod. Na priečelí pri vstupe do hrobky stáli dve kamenné stély. Okolo obvodu sa rozkladali vedľajšie hrobky manželiek a služobníctva.[9] Okrem hrobiek sa na neďalekom mieste dnes zvanom Kóm es-Sultán, ktoré bolo súčasťou mestskej nekropoly, nachádzali stavby, dnes nazývané „veľké ohrady“, príp. „pevnosti“. Súviseli so spomenutými kráľovskými hrobkami[10] a slúžili pravdepodobne ako vyhradený priestor pre kráľovský pohrebný obrad. Areály bývali obohnané až 10-metrovým omietnutým a artikulovaným tehlovým múrom. Dvor bol obyčajne prázdny, len pri vstupe sa niekedy nachádzal tehlový objekt. Egyptológovia predpokladajú dočasné objekty na dvore počas obradov, ktoré boli po ich skončení rozobraté.[11]

Dolný Egypt[upraviť | upraviť zdroj]

Sakkárske pohrebisko predstavuje súbor pohrebnej architektúry, ktorá nadväzovala na dolnoegyptskú tradíciu, a tvorí v kultúrnohistorickom kontexte k hornoegyptskej tradícii paralelu. Územie bolo mestským pohrebiskom prvého hlavného mesta zjednotenej ríše Inebuhedž („Biele múry“), neskoršieho Mennoferu (Memfis, D01). Zo začiatku boli na tomto mieste pochovaní len príslušníci vládnucej elity a úradníci štátneho aparátu, ktorí žili v meste. Panovníci sa stále nechávali pochovávať na starom pohrebisku v Abdžu až do 2. dynastie. Je možné, že na sakkárskom pohrebisku si nechali niektorí postaviť symbolickú hrobku (kenotaf). Superštruktúra miestneho typu hrobiek – mastáb, mala obdĺžnikový pôdorys, dĺžkou bola orientovaná približne severojužným smerom, s múrom vysokým niekoľko metrov a zdobeným priečelím. Vnútorný priestor za múrom bol vyplnený obyčajne pieskom, alebo vymurovaný. Subštruktúru tvorila stredovo umiestnená pohrebná komora, okolo ktorej sa nachádzali ďalšie, navzájom prepojené zásobné komory s pohrebnou výbavou.[12]

Syntéza[upraviť | upraviť zdroj]

Kráľovský pyramídový komplex, ktorý vzišiel zo zlúčenia týchto dvoch tradícií a prvotného slnečného chrámu,[13] mal zabezpečiť trvalú prítomnosť vládcu ako boha na zemi, ručiteľa kozmickej harmónie a sprostredkovateľa transcendentna. Jeho vznikom vyvrcholil predchádzajúci vývoj staroegyptských kráľovských hrobiek a „konštrukcia tohto typu stavieb so zabezpečením trvalého kultu zosnulého faraóna sa stala hlavnou prioritou staroegyptského štátu.“[14]

Najstaršou známou pyramídou a prvou známou syntézou – „splynutím“ hornoegyptského a dolnogegyptského typu hrobky je Stupňovitá pyramída v Sakkáre.[10] Egyptológia sa domnieva, že patrila faraónovi Horovi Necerichetovi, známemu aj pod neskoršou prezývkou Džoser. Pyramídový komplex je výsledkom návrhu, v ktorom Necerichetov vezír a architekt Imhotep realizoval nápad navŕšiť na seba niekoľko postupne zmenšujúcich sa mastáb a spojiť obradné priestory predchádzajúcich typov objektov do jedného areálu obohnaného múrom s tradičným tvarom a výzorom. Pyramída potom tvorila niekoľkostupňovú stavbu so „schodmi“ na vrchol a podľa jednej teórie bola koncipovaná ako veľké schodisko pre dušu zosnulého panovníka vedúce na oblohu medzi hviezdy. Tento architektonický koncept bol jedným z hlavných prínosov neskôr zbožšteného Imhotepa.[15] Podľa egyptológa Dietera Arnolda vhodnejší názov takéhoto typu architektúry vychádzajúci viac z podstaty je preto stupňovitá mastaba.[16]

Premena stupňovitej pyramídy na pravú bola kryštalizáciou prvotnej myšlienky a jej výsledkom bola abstraktnejšia forma.[13] Stupne sa vyplnili a steny sa zarovnali do hladkých štyroch stien ihlanu. Prvou skutočnou pyramídou, ktorá stojí dodnes bez porúch plynúcich z chybných konštrukčných parametrov je dahšúrska Červená pyramída, v poradí tretia faraóna Snofrua zo 4. dynastie.

Najplodnejšie obdobie výstavby pyramíd sa kryje s obdobím najväčšieho absolutizmu v starovekom Egypte. V tomto období boli postavené aj známe pyramídy v Gíze. Postupne, ako sa centralizovaná štátna moc začala uvoľňovať, upadala schopnosť a vôľa zaobstarať zodpovedajúce zdroje na podobné aktivity a výsledkom boli menšie pyramídy horšej kvality, často stavané v chvate a časovej tiesni. Je tiež možné, že Egypťania si už v období 4. dynastie uvedomovali nákladnosť a neúnosnosť takýchto projektov a úmyselne ich zjednodušovali.[17]

Odkaz[upraviť | upraviť zdroj]

Už v čase kráľovských skalných hrobiek – začiatkom Novej ríše, pyramída získala ďalší symbolický význam. Popri obraze vychádzajúceho Slnka a prvotného pahorku začala symbolizovať blízkosť kráľovského majestátu v podobe kráľovského hrobu a jej stvárnenie sa stalo dekoratívnym prvkom mnohých hrobiek na nekropolách v ríši. Príkladom môže byť hrobka vezíra Veseramona (18. dynastia) na tébskej nekropoly.[18]

Dlho po skončení rozkvetu výstavby pyramíd v Egypte sa rozbehla výstavba v Núbii, na území dnešného Sudánu. Bolo to obdobie, keď vlastnému Egyptu vládli králi z Napaty. Ich vláda síce trvala krátko a skončila v roku 661 pred Kr., egyptský vplyv však zanechal nezmazateľnú stopu. Počas neskorého sudánskeho kráľovstva Meroe, približne v rokoch 300 pred Kr. – 300 po Kr., nastalo vzkriesenie výstavby pyramíd a viedlo k vzniku viac ako dvojstovky miestnych kráľovských hrobiek na okrajoch kráľovských miest, inšpirovaných egyptskou architektúrou.

V islamskom období Al-Azíz Utmán, syn Salahaddína, sa neúspešne pokúsil zbúrať pyramídy v Gíze. Jeho úsilie zanechalo stopy na Menkaureho pyramíde.[19]

Konštrukcia[upraviť | upraviť zdroj]

Rôzne fázy výstavby pyramídy s meniacim sa tvarom rampou
Hypotetické alternatívy tvarov rampy smerujúcej na rozostavaný vrchol pyramídy
Vápencový lom pri Rachefovej pyramíde v Gíze. V pozadí vľavo Chufuova Veľká pyramída, vpravo Rachefova (4. dynastia).

Hlavným konštrukčným materiálom pyramíd bol kameň, obyčajne vápenec alebo granit. Jeho pomer k ďalším materiálom, hlavne nepálenej tehle varioval podľa celkovej kvality stavby a obdobia jej vzniku. Poloha pyramíd na západnom brehu Nílu predurčovala použitú akosť kamenného materiálu, pretože ložiská kvalitného vápenca ležali na opačnom brehu a z logistického hľadiska stavbu zaťažovali. Z tohto dôvodu sa na konštrukciu jadra obyčajne používal miestny menej kvalitný kameň a z protiľahlých lomov bol dovážaný kvalitnejší vápenec len pre exponované časti stavby, najčastejšie pre vonkajší obklad.[20]

Pyramídy 3. dynastie boli konštruované po stupňoch, ktoré sa sklonené k zvislej osi o seba opierali v vzpriamených vrstvách. Od čias faraóna 4. dynastie Snofrua sa jadro pravých pyramíd stavalo po horizontálnych vrstvách. Takto konštruované stupňové jadro majú aj pyramídy Menkaureho, Veserkafa, Neferirkareho alebo Džedkareho. Jadrá pyramíd zo 4. dynastie pozostávajú z hrubo otesaných kvádrov, jadrá pyramíd z 5. a 6. dynastie obsahujú neopracované balvany. Jadrá pyramíd z 12. dynastie sú z hlinených tehál. Niektoré z tejto skupiny boli spevnené kamennou výstužou – skeletom.[21]

Obklad väčšiny pyramíd bol z kvalitného vápenca, len niektoré mali granitové obloženie: Radžedefova (asi celá), Chafreho (spodná vrstva), Menkaureho (spodných 16 vrstiev), Šepseskafova (spodná vrstva) a Neferirkareho (spodná vrstva). Spodná vrstva obkladu sa líšila od ostatných vrstiev, bloky mali výšku 1 – 1,5 metra, v porovnaní s ostatnými, vysokými 0,6 – 0,8 metra. Počas 12. dynastie sa obkladové bloky viazali k sebe čapmi.[22] Povrch obkladovej vrstvy ostával hrubo opracovaný až do konca výstavby. Po dosiahnutí vrcholu sa obkladové bloky osekali zhora dolu tak, ako sa odstraňovali pomocné stavebné konštrukcie a rampy z pyramídy.[23]

V pyramídach Snofrua a Chufua vnútorné priestory ležia vo vyšších častiach jadra nad úrovňou vonkajšieho terénu, čím boli chránené pred značnou časťou tlaku vrstiev, ktoré jadro muselo rozložiť. V nasledujúcich pyramídach (od Rachefovej) sa vnútorná štruktúra priestorov dostala nižšie na alebo častejšie pod úroveň vonkajšieho terénu. Priestory boli počas konštrukcie objektu budované pomocou otvorenej jamy v jadre a prekryté masívnymi stropnými blokmi, ktoré mali odolávať tlaku celej konštrukcie. Nakoniec prestropené priestory zakryli nasledujúce vrstvy jadra.[22]

Organizácia výstavby prebiehala centralizovane cez hlavného staviteľa (architekta), ktorý disponoval čatami remeselníkov, špecializovanými na určité práce. Ich remeslo sa zdokonaľovalo už od začiatku staroegyptských dejín. Vývoj technológie výstavby pravých pyramíd prebiehal počas konštrukcii troch Snofruovych pyramíd, takže faraón Chufu bol už schopný realizovať stavbu Veľkej pyramídy, ktorá dodnes fascinuje. Stupňovitá pyramída bola stavaná pomocou rámp pristupujúcich zo všetkých strán k vrcholu. Po uložení vrstvy skláňajúcej sa k vertikálnej osi sa rampy rozobrali a postavili sa v miernejšom sklone. Pri pravej pyramíde sa stavebný materiál dopravil na miesto z rôznych smerov na saniach rampami do výšky 30–50 metrov, čo bolo približne 50% materiálu. Vrstvy jadra a obkladu sa ukladali súčasne. Konštrukcia vyšších vrstiev je stále predmetom diskusií. Ukazuje sa, že mohli byť využívané rôzne zariadenia kladiek a pák.[24]

Materiál[upraviť | upraviť zdroj]

Kameň bol hlavným stavebným materiálom počas celého obdobia výstavby pyramíd. Vápenec bol najdôležitejší a ťažil sa vo viacerých lomoch (Bení Hasan, Nag el-Ghábat, Gebelén alebo menej kvalitný v lomoch v blízkosti stavby), z Tury pochádzal veľmi kvalitný vápenec, ktorý sa používal obyčajne na obklad pyramídy. Druhým bola tvrdá žula (granit, granodiorit – Aswán), ktorú starí Egypťania používali ako obklad pyramíd a ako kameň sarkofágov, obkladu pohrebných komôr alebo uzáverov chodieb. Zriedkavejšie využívali alabaster (kalcit, travertín – Tura, Hatnub),[25] čadič (bazalt – Fajjúm, Aswán), diorit pre sochy (Fajjúm, Aswán), kremenec (kvarcit – Gebel el-Ahmar, Aswán) a pieskovec (Kírtásí) ako častý materiál posledných egyptských pyramíd a hlavný materiál núbijských.

Z kovov sa používalo olovo ako spojovací materiál (Aswán) a meď ako materiál na nástroje (bane pri Červenom mori).[26][27]

Drevo sa obyčajne používalo ako materiál pre konštrukcie s dočasnou trvanlivosťou, napr. na lešenia, alebo transportné zariadenia pri výstavbe. Pri niektorých pyramídach sa však zachovali drevené podporné a pomocné prvky dodnes.[28]

Prvky a symbolika[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasťou kráľovskej hrobky nebola len pyramída ale aj ďalšie stavby, ktoré spolu tvorili pyramídový komplex. Zastúpenie objektov v komplexe bolo rôzne, záviselo od dobových náboženských predstáv a kultovej praxe, z ktorých vychádzal aj architektonický koncept. Okrem toho komplex neplnil len funkciu hrobky, ale bol aj miestom transformácie a znovuzrodenia faraóna, miestom jeho vzostupu na oblohu a jeho večnej prítomnosti medzi ľudmi.[29]

V počiatkoch vývoja areál pyramídy pravdepodobne do istej miery kopíroval skutočnú kráľovskú rezidenciu. Ako sa menili náboženské predstavy a ich astrálne ťažisko (filozofické zameranie na oblohu a hviezdy) ustúpilo solárnemu (zameranie na slnko), dispozícia sa vyčistila a zmenila sa aj celková orientácia komplexu zo sevoro-južnej na východno-západnú. Jeho súčasťou sa stal údolný chrám ležiaci pri vodnej ploche, ktorý bol vzostupnou cestou spojený so zádušným chrámom. Ten stál pri úpätí východnej steny pyramídy. Vstup do nej však ostával stále zo severu, zakrytý severnou kaplnkou. Takto vyzreté rozloženie objektov v pyramídovom komplexe sa však objavilo až počas 5. dynastie pri Sahureho pyramíde a je považované za vrchol vývoja tohto typologického celku a vzorom nasledujúcich komplexov 5. a 6. dynastie.[30] Spätosť so solárnym kultom naznačujú vlastné názvy areálov. Napr. meno Snofruovej Lomenej pyramídy v Dahšúre bolo „Južná sa v žiari zjavuje“ (jeden z možných prekladov), alebo pyramída Senusreta II. v Láhune sa volala „Senustret sa zjavuje v žiari“.

Po prvom prechodnom období počas 12. dynastie solárne ťažisko ustúpilo usirovskému mýtu. Okrem toho skúsenosť s nestabilným štátnym zriadením zmenila aj dispozíciu vnútorných priestorov. Čistý pôdorys subštruktúry s predsieňou, rovnou chodbou a žulovým uzáverom, na konci ktorej pod stredom základne pyramídy sa nachádzala pohrebná komora so zásobnou miestnosťou alebo serdábom, z predchádzajúceho obdobia bol nahradený spleťou chodieb a miestností. To korešpondovalo s mýtom o pánovi podsvetia bohovi Usirovi a v neposlednom rade takáto zložitosť slúžila aj ako bezpečnostné opatrenie proti zlodejom.[31] Hrobky kráľovien a princezien, ktoré sa predtým nachádzali mimo dispozície hlavnej pyramídy v menších satelitoch komplexu, sa stali jej súčasťou. Ďalšou zmenou bol spôsob vnútornej konštrukcie hmoty pyramídy. Do popredia sa dostali nepálené tehly ako základný stavebný materiál pyramídového jadra. Kameň bol používaný na konštrukciu komôr, chodieb, obkladu a ďalších exponovaných častí.[32]

V nasledujúcom období sa nové pyramídy objavili už len zopárkrát. „V Novej ríši už nemal kráľovský hrob podobu pyramídového komplexu. Myšlienka pyramídy však v hrobovej architektúre žila ďalej, v Egypte v súkromných hrobkách a za hranicami Egypta, v napatskom a neskôr v merojskom kráľovstve, dokonca naďalej v kráľovských hrobkách.“[32]

Pyramídový komplex[upraviť | upraviť zdroj]

Pyramídový komplex tvorí ústredný viditeľný objekt hrobky panovníka – pyramída a jej blízke stavby, ktoré boli s ňou ideologicky a funkčne prepojené. Konkrétne zloženie takéhoto architektonicko-stavebného súboru sa líšil od typu a iných kritérií, napr. od filozoficko-náboženského ponímania, topografických podmienok lokality, použitého materiálu alebo od časovej dĺžky výstavby. Na rozdiel od staršieho typu komplexu stupňovitej pyramídy (podľa D. Arnolda stupňovitej mastaby),[pozn 2] ktorého výskyt je zriedkavejší (areál Stupňovitej pyramídy v Sakkáre, doposiaľ najstaršej známej pyramídy, predstavuje takýto typ), mladší typ komplexu pravej pyramídy je častejší (napr. areály Chufuovej, Sahureho alebo Venisovej pyramídy). Oba typy sa vo svojej filozofii vo väčšej miere prekrývajú a medzi jednotlivými prvkami možno nájsť analogické vzťahy, napr. hrobka faraónovho ka sa pri stupňovitej pyramíde pravdepodobne nachádzala v tzv. južnej hrobke a pri pravej v satelitnej (kultovej) pyramíde, alebo pri oboch typoch sa v areáli nachádzal zádušný chrám. Rozdiel bol napr. v pozdĺžnej orientácii komplexov: areál stupňovitej pyramídy má severojužnú orientáciu, areál pravej východozápadnú, príp. výskyt pyramíd kráľovien v areáli či blízko neho len v prípade pravých pyramídach.[33]

Nasledujúce schémy zobrazujú túto podobnosť:[34]

Komplex stupňovitej pyramídy[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Stupňovitá pyramída v Sakkáre


Stupňovité pyramídy (alebo stupňovité mastaby) sú spojené s 3. dynastiou. Prvá známa pyramída faraóna Hora Necericheta (Džosera) vznikla na pôvodnej plochej kráľovskej mastabe, možno ako snaha väčšej monumentalizácie kráľovského majestátu. Jej jadro bolo konštruované vertikálnymi vrstvami hrubého kameňa, ktoré boli opreté o seba smerom k centrálnej osi objektu. Ak Džoserova pyramída v Sakkáre mala obdĺžnikový pôdorys prebraný z pôvodnej kráľovskej mastaby, jej susediaca nedokončená nástupkyňa pyramída faraóna Hora Sechemcheta stála od začiatku na štvorcovej základni a mala byť o jeden stupeň vyššia. V Záwíja al-Arján sa nachádzajú pozostatky v poradí tretej známej kráľovskej hrobky tohto typu Nedokončenej pyramídy anonymného panovníka, možno Hora Chabu. Okrem troch spomínaných kráľovských objektov je známych ešte osem provinčných supňovitých pyramíd, postavených pravdepodobne ako kultové stavby alebo kenotafy na konci 3. dynastie. Spôsob konštrukcie jadra tohto typu sa používal občas aj v období pravých pyramíd 4. až 6. dynastie, možno zo stavebných alebo filozofického dôvodu.[16]

Dnes sú známe tieto stupňovité objekty: Necerichet (6 stupňov), Sechemchet (7), Chaba ? (5?), Benhá (?), Sajlá (4), Záwíja el-Mejjitín (3–4), Sinki (3), Nagáda (3?), Kula (3–4), Edfú (3), Elefantína (3), Majdúm (1. etapa, 7 st.) a Majdúm (2. etapa, 8 st.).[16]

Komplex pravej pyramídy[upraviť | upraviť zdroj]

Komplex pravej pyramídy sa vyvíjal postupne od Starej ríše. Prvým takýmto komplexom bol areál Pyramídy v Majdúme zo začiatku 4. dynastie, pripisovaný panovníkom Hunejovi (začiatočná fáza) a Snofruovi (konečná fáza výstavby). Koncom 5. a počas 6. dynastie sa takmer unifikovala jeho dispozícia, neskôr sa však znovu uvoľnila. Vývoj stavebného typu (ak nepočítame malé núbijské pyramídy z obdobia Novej ríše až po Neskorú ríšu a grécko-rímske obdobie) ukončilo v Novej ríši až zanechanie konceptu pyramídy ako miesta skutočného posmrtného uloženia pozostatkov panovníka a rozvoj kráľovských skalných hrobiek. V širšom význame pyramídový komplex tvorili aj ďalšie blízke objekty nenachádzajúce sa priamo v areáli pyramídy, ktoré ale súviseli s jeho prevádzkou, ako napr. bitúnok, pekáreň, trhovisko, príbytky kňazov v pyramídovom meste apod.[35]

Dispozíciu komplexu je možné rozdeliť na niekoľko funkčných častí: údolný (dolný) chrám, vzostupná cesta, zádušný (horný) chrám, pyramída, malá kultová (satelitná) pyramída, dvor a múr ohrady, niekedy aj severná (vstupná) kaplnka a malé pyramídy kráľovien.[35] Typický pyramídový komplex konca 5. a celú 6. dynastiu má približne toto dispozičné rozdelenie:[33]

Subštruktúra[upraviť | upraviť zdroj]

Axonometrický rezopohľad na podzemnú štruktúru Džedkareho pyramídy s typickými prvkami pre pyramídy 5. dynastie: Zostupná chodba, horizontálna chodba s prechodnou komorou a uzatváracími blokmi, predsieňou, serdábom a pohrebnou komorou so sarkofágom a nikou pre kanopy, ktorú chráni trojnásobný valbový strop z kamenných monolitických blokov.
Axonometrický rezopohľad na subštruktúru pyramídy Neferusobek (koniec 12. dynastie) s odlišným usporiadaním dispozície. Pohrebná komora má valbový strop, sarkofág a nika je priamo v podlahe. Chodba spája niekoľko priechodných komôr rôznej úrovne a jej súčasťou sú uzatváracie masívne žulové bloky. Za pohrebnou komorou je zásobný priestor.

Dispozícia podzemných priestorov pyramídy pozostávala v princípe zo štyroch priestorov spojených chodbou: prechodnej komory, predsiene, serdábu a pohrebnej komory.[36] Typická subštruktúra sa objavovala v pyramídach 5. a 6. dynastie, v ostatných obdobiach dispozície niesli väčšie odchýlky v počte miestnosti, ich usporiadaní a polohe. V období stupňovitých pyramíd bola subštruktúra s centrálnou šachtou a komoru podobná tej, akú mala mastaba. V priebehu 4. dynastie, najmä počas panovania faraóna Snofrua,[pozn 3] sa hľadalo vyhovujúce usporiadanie a z jadra pyramídy miestnosti postupne klesli pod základovú rovinu objektu. Od konca 5. dynastie (pyramídou jej posledného panovníka Venisa) boli niektoré steny dekorované Textami pyramíd.

  • Chodby a uzatváracie bloky: Spojenie miestností s exteriérom zabezpečovali chodby, ktoré často prekonávali výškové rozdiely nerovnako umiestnených komôr v podloží alebo hmote pyramídy. Ich súčasťou boli aj rôzne systémy uzatváracích ťažkých monolitických mechanizmov z tvrdšieho kameňa. Nachádzali sa niekedy pri vstupe do vnútra pyramídy alebo aj priebežne v chodbách, príp. pri komorách. Napr. v období 5. a 6. dynastie bola typická trojica kamenných (žulových) blokov medzi prechodnou komorou a predsieňou.
  • Pohrebná komora: Bola ústredným miestom pyramídy. Chránil ju špeciálny strop schopný odolávať tlaku hmotného jadra pyramídy. Niekdy bol dekorovaný spolu so stenami. Centrom pohrebnej komory bol sarkofág, od Chufuovej Veľkej pyramídy z tvrdého kameňa. Súčasťou bol obyčajne aj malý priestor určený pre skrinku s kanopami.
  • Serdáb a zásobné miestnosti: K pohrebnej miestnosti patrila jedna alebo viaceré zásobné miestnosti, ktoré od Menkaureho pyramídy tvorili serdáb. Ten sa neskôr počas Strednej ríše transformoval na druhú kráľovskú komoru.
  • Ďalšie miestnosti: Predsieň obyčajne spájala chodbu s pohrebnou komorou a zásobnými priestormi, alebo serdábom. Niekedy dispozícia pozostávala aj z iných miestností, napr. prechodnej komory, príp. aj z pohrebných komôr ďalších členov kráľovskej rodiny.

Superštruktúra[upraviť | upraviť zdroj]

Model hypotetickej rekonštrukcie objektov komplexu Sahureho pyramídy z 5. dynastie (Metropolitné múzeum v New Yorku, 1910)

Hlavné prvky nadzemnej štruktúry pyramídového komplexu sa ustálili v období 5. dynastie. Niektoré z nich sa vyvinuli zo starších typov kráľovských pohrebných komplexov, vrátane predynastických a ranodinastických hrobiek.[10]

  • Údolný chrám: Bol zdobený a plnil funkciu prístavu a vstupnej brány do komplexu. K menu viedol vodný kanál spájajúci komplex s hlavnou komunikáciou – riekou Níl.
  • Vzostupná cesta: Spájala údolný chrám so zádušným chrámom, viedla rampou z údolia a prekonávala terén. Bola postavená z kamenných (vápencových) blokov, po bokoch stáli z oboch strán zvnútra zdobené steny. Cesta bola zastropená s úzkou štrbinou pre denné svetlo. Takéto presvetlenie malo pravdepodobne asociovať šero záhrobia, v ktorom sa návštevník ocitol. Je možné, že vzostupná cesta a údolný chrám plnili počas výstavby komplexu najskôr funkciu stavebnej rampy a prístavu pre stavebný materiál, príp. lomu, a po dokončení areálu boli premenené a dostali definitívnu funkciu častí pohrebnej architektúry zádušného komplexu.[23]
  • Zádušný chrám: Do neho ústila vzostupná cesta. Tvorila ho obyčajne vstupná sieň s priečnou chodbou, otvorené nádvorie s oltárom a ochodzou, kaplnka s piatimi výklenkami, obetná sieň a zásobné priestory. Chrám bol často postavený z vápencových blokov, na niektorých miestach boli však použité aj vzácnejšie kamene ako červená a čierna žula, alabaster alebo čadič. Pokiaľ bol stavaný v chvate, býval aj z nepálených tehál. Chrám bol delený priečnou chodbou na verejnú východnú a neverejnú západnú časť. Tesne pri stene pyramídy sa nachádzala tmavá obetná sieň s falošnými dverami z červeného granitu, ktorými zosnulý panovník vždy prichádzal do chrámu k zádušnej hostine a vracal sa nimi naspäť. Vteľoval sa do svojej sochy, ktorá stála v sieni. Chrám pred Šepseskafovou mastabou však stál izolovane od hlavného objektu a falošné dvere sa v ňom nenachádzali.[37] V chráme sa nachádzali aj vedľajšie priestory okrem skladísk aj archív, miestnosť pre strážcu alebo aj schodisko, ktoré viedlo na strešnú terasu chrámu, na ktorej robili kňazi nočné astronomické pozorovania.
  • Pyramída: Ihlanovitá stavba so stupňovitými alebo rovnými stenami a štvoruholníkovou základňou, ktorej rozmery obyčajne tvorili štvorec. Bola umiestnená nad pohrebnou komorou (Necerichet, Sahure) alebo celá vnútorná štruktúra bola vybudovaná v nej (Snofru, Chufu). Jej konštrukčné usporiadanie záviselo na technike výstavby. Jadro bolo spevnené špeciálnym kladením kameňa do sklopených vrstiev (3. dynastia), alebo pozostávalo z otesaných kvádrov riadne sediacich na sebe (4. dynastia), alebo tvorili ho stupňovito kladené hrubé kamenné balvany viazané maltou (5. a 6. dynastia), príp. vrstvy z nepálených tehál stužené aj vnútornou skeletovou konštrukciu (12. dynastia).[38] Na jadre spočívalo zaťaženie vyvíjané hmotou pyramídy. Neskôr kvôli menej presnému tvaru jadra mala pyramída medzi hmotou a obložením vyrovnávaciu vrstvu. Na nej ležal obklad, obyčajne z vápenca.
  • Kultová pyramída: Slúžila pravdepodobne ako symbolický príbytok panovníkovho ka. Typ objektu je stále predmetom odborných diskusií. Predpokladá sa, že sa vyvinula z objektu zvaného južná hrobka, ktorý sa vyskytoval v pyramídových komplexoch stupňovitých pyramíd (Necerichet, Sechemchet).
  • Satelitné pyramídy: Súčasťou viacerých pyramídových komplexov boli ďalšie menšie pyramídy (Menkaure, Senusret I.). Niektoré z nich patrili kráľovnám a princeznám (Pepi I.) alebo ich funkcia zostáva neznáma.
  • Severná kaplnka: Zastrešovala vstup do subštruktúry niektorých pyramíd, ktorý bol zo severu. Niekedy sa v nej vstup nenachádzal a mala len zastieraciu funkciu (Senusret II.).
  • Obvodový múr: Bol od počiatku dôležitou súčasťou pyramídového komplexu a vymedzoval vlastný areál pyramídy. Jeho pôvod siaha do preddynastických a ranodynastický kráľovských kultových a pohrebných stavieb. Bol buď z kameňa alebo nepálených tehál, omietnutý a niekoľko metrov vysoký. Niekedy okolo neho obiehala priekopa.

Pyramídové mesto[upraviť | upraviť zdroj]

Sídlisko kňazov, remeselníkov a úradníkov, zamestnaných v pyramídovom komplexe ležalo v najbližšom susedstve areálu, prípadne pri údolnom chráme blízko nílskeho brehu. Najstaršie známe sídlisko pochádza z obdobia panovania faraóna Snofrua. Zvyčajne bolo obohnané múrom, malo pravidelnú dispozíciu a zrkadlilo spoločenskú hierarchiu obyvateľov. Často tvorilo pôvodné jadro neskoršieho väčšieho oficiálneho sídla. Dodnes však boli preskúmané len dve známe sídliská: jedno patriace pyramíde kráľovnej Chentkaus I. a druhé pyramíde Senusreta II. pri dnešnom Láhúne, známe pod meno Káhún, ktoré malo rozlohu okolo 140 000 m² a okolo 6000 obyvateľov.[39]

Poloha a počet pyramíd[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam egyptských pyramíd

V roku 1842 nemecký egyptológ Karl Richard Lepsius vytvoril prvý moderný súpis pyramíd, v ktorom napočítal 67 objektov. Odvtedy bolo objavených množstvo ďalších a dnes je v Egypte identifikovaných okolo sto pyramíd.[40][pozn 4]

Katalogizovanie v polovici 19. storočia však neznamenalo trvalé zachovanie objektov pre ľudské poznanie a vedu. Napr. po Lepsiusovom prieskume sa poloha pryramídy Lepsius XXIX – Bezhlavej pyramídy faraóna Menkauhora opäť stratila a až archeologický výskum v roku 2008 ju opäť lokalizoval.[41]

Veľa pyramíd je dnes v zlom stave alebo sú pochované pod návejmi púštneho piesku, a ak su aj vidieť, podobajú sa skôr na hŕbu sute. Napriek tomu egyptológia objavuje a skúma aj nové, doteraz neznáme objekty. Jedným z posledných prírastkov do zoznamu pyramíd je aj tá, ktorá bola postavená pre kráľovnú Sešešet, matku faraóna Tetiho (II.) zo 6. dynastie. Objav oznámil 11. novembra 2008 Záhí Hawáss, generálny tajomník Najvyššej rady pre pamiatky Egypta (SCAE).[42][43]

Všetky pyramídy, okrem jednej malej provinčnej z 3. dynastie v Záwíja el-Mejjitín (alebo Záwíja el-Amwat), sú situované na západnom brehu rieky Níl a sú sústredené do niekoľkých pyramídových polí. Najdôležitejšie z nich sú nasledujúce, uvedené v geografickom poradí:

Abú Rawáš[upraviť | upraviť zdroj]

Pozostatky Radžedefovej pyramídy (4. dynastia)
Bližšie informácie v hlavnom článku: Abú Rawáš


Pri dedine sa nachádza nekropola využívaná už od ranodynastického obdobia a jej súčasťou sú pozostatky dvoch najsevernejších objektov, ktoré Lepsius navštívil a začlenil do svojho súpisu.[1]

Najznámejším objektom je Radžedefova pyramída, syna a nástupcu faraóna Chufua zo 4. dynastie. Podľa najnovších výskumov bola o niečo vyššia ako Menkaureho pyramída v Gíze a patrila tak medzi šesť najvyšších egyptských pyramíd. Stála pri dôležitom komunikačnom bode a to urýchlilo jej neskoršiu premenu na kameňolom. Rozoberanie začalo už v rímskom období a dnes vidieť už len niekoľko vrstiev kameňa nad kamenným pahorkom, ktorý tvoril súčasť jadra. Jej satelitná pyramída je v lepšom stave.

Pyramídové komplexy v lokalite Abú Rawáš:

Gíza[upraviť | upraviť zdroj]

Pohľad na gízske pyramídové pole zo vzduchu. Zľava Chufuova Veľká pyramída, vedľa nej Rachefova a menšia Menkaureho pyramída (4. dynastia). V pozadí urbanistická zástavba súčasnej Káhiry.
Bližšie informácie v hlavnom článku: Pyramídy v Gíze


Súčasné káhirské predmestie je lokalitou okrem iných objektov aj najväčších egyptských pyramíd – Veľkej pyramídy faraóna Chufua a Rachefovej pyramídy, stredne veľkej Menkaureovej pyramídy, niekoľkých „pyramíd kráľovien“ a Veľkej sfingy.

Pri vrchole Rachefovej pyramídy sa zachoval originálny leštený vápencový obklad. Pyramída sa zdá byť vyššia ako susedná vďaka vyvýšenej polohe svojej základne. Pohrebisko bolo cieľom turistov už v staroveku a stalo sa ešte viac známym vďaka Antipatrovi zo Sidónu, ktorý ju zaradil medzi sedem divov sveta. Je jediným divom, ktorý sa dožil súčasnosti.

Pyramídy a ich komplexy v lokalite Gíza:

Záwíja el-Arján[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Záwíja el-Arján


Táto lokalita je na polceste medzi Gízou a pohrebiskom pri Abú Síre. Jej súčasťou sú dve pyramídy z obdobia Starej ríše – Nedokončená pyramída neznámeho faraóna a Vrstvená pyramída možno faraóna Chabu, následníka faraóna Sechemcheta. Chabovo krátke štvorročné obdobie vlády približne zodpovedá nedokončenému stavu pyramídy, ktorú je dnes možné stále vidieť. V súčasnosti je dvadsať metrov vysoká, čo je polovica z pôvodne dosiahnutej veľkosti.

Pyramídové komplexy v lokalite Záwíja el-Arján:

Abú Sír[upraviť | upraviť zdroj]

Pohľad zo severnej Sakkáry na abusírske pyramídy. V pozadí pyramídy v Gíze.
Bližšie informácie v hlavnom článku: Abú Sír


Na pyramídovom poli pri rovnomennej dedine sa nachádza štrnásť dnes známych pyramíd. Táto oblasť slúžila počas 5. dynastie ako kráľovské pohrebisko. Kvalita konštrukcie pyramíd nie je taká, akú dosahovali stavitelia z 4. dynastie, čo by mohlo byť jedným zo znakov upadajúcej kráľovskej moci a spomaľujúcej sa ekonomiky štátu. Sú menšie ako ich predchodkyne a je použitý menej kvalitný miestny vápenec.

Tromi najväčšími pyramídami na tomto mieste sú Niuserreho (je aj najlepšie zachovaná), Neferirkareho a Sahureho pyramída. Nachádza sa tu aj nedokončená Raneferefova pyramída s koncesijným územím Českého egyptologického ústavu FF UK.

Pyramídové komplexy v lokalite Abú Sír:

Sakkára[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Sakkára


Letecký pohľad na komplex stupňovitej pyramídy Necericheta (Džosera, 3. dynastia) z východu. Vľavo (južne) je Venisova a vpravo (severovýchodne od areálu) Veserkafova pyramída (obe 5. dynastia).

Veľká časť známych pyramíd sa nachádza na území pohrebiska blízko dnešnej dediny Sakkára. Necerichetova Stupňovitá pyramída, ktorá je tu tiež, je v súčasnosti považovaná za najstaršiu známu monumentálnu stavbu s opracovaného kameňa. Súčasťou nekropoly sú napr. aj pyramídové komplexy faraónov Veserkafa alebo Tetiho (II.). Venisova pyramída má jednu z najlepšia zachovaných vzostupných ciest vôbec a je najstaršou, v ktorej sa našli steny dekorované náboženskými textami, tzv. Textami pyramíd. Nachádza sa tu aj nedokončený komplex a pyramída Necerichetovho nástupcu Sechemcheta. Bola by po dokončení pravdepodobne väčšia ako Stupňovitá pyramída predchodcu.

V južnej časti pohrebiska sa nachádzajú menšie pyramídové komplexy vrátane faraónov Pepiho I., Džedkareho, Merenreho, Pepiho II. a Ibiho. Väčšina z nich je v súčasnosti v zlom stave. Na sakkárskom pohrebisku sa nachádza aj objekt, ktorý si dal postaviť panovník 4. dynastie Šepseskaf. Je to neobyčajne veľká mastaba s podobným vonkajším komplexom a vnútornou štruktúrou, akú mali pyramídy príslušného obdobia, vrátane zádušného chrámu.[44][45]

Pyramídové komplexy v lokalite Sakkára:

Dahšúr[upraviť | upraviť zdroj]

Čierna pyramída Amenemheta III. v Dahšúre (12. dynastia)
Bližšie informácie v hlavnom článku: Dahšúr


Táto oblasť je tretím najdôležitejším pyramídovým poľom, hneď po Gíze a Sakkáre. Do roku 1996 bola súčasťou vojenského obvodu a bola neprístupná, takže je pomerne neznáma mimo archeologických kruhov.

Lomená pyramída, v poradí druhá faraóna Snofrua, je považovaná za prvú pravú pyramídu. Výsledok tohto unikátneho konštrukčného konceptu však v jej prípade nebol bez chýb a statických porúch. Je to pyramída s najlepšie zachovaným lešteným vápencovým obkladom a dnes je najlepším príkladom ako mali pyramídy vyzerať podľa Egypťanov. Severne od Lomenej pyramídy sa nachádza posledná Snofruova Červená pyramída. Je prvou pravou pyramídou, ktorú sa podarilo úspešne dokončiť, a treťou najväčšou egyptskou pyramídou vôbec.

V oblasti sa nachádza aj Čierna pyramída Amenemheta III. a ďalšie menšie pyramídové objekty v rozrušenom stave.

Pyramídové komplexy v lokalite Dahšúr:

Mazghúna[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Mazghúna


Pohrebisko pomenované podľa blízkej dediny, bolo používané na konci Strednej ríše a počas Prvého prechodného obdobia. Nachádzajú sa tu okrem ďalších objektov aj pyramídy Amenemheta IV. a Neferusobek, ktorých jadro bolo postavené z nepálených tehál.

Pyramídové komplexy v lokalite Mazghúna:

Lišt[upraviť | upraviť zdroj]

Pozostatky pyramída Senusreta I. v Lište (12. dynastia). Vápencový skelet hlineného jadra vidieť aj dnes.
Bližšie informácie v hlavnom článku: Lišt


Sú známe dve veľké pyramídy v tejto lokalite. Jednu dal postaviť Amenemhet I., druhú jeho syn Senusret I. Neskoršia je obklopená ruinami menších pyramíd. Jedna z nich patrila Amenemhetovmu bratrancovi Chabovi II.[46] Lokalita sa nachádza v susedstve Fajjúmskej oázy, medzi Dahšúrom a Majdúmom, 100 km južne od Káhiry a egyptológivia predpokladajú, že práve niekde na nej sa nachádzajú zatiaľ neobjavené pozostatky starovekého mesta Ictaueja, ktoré bolo počas 12. dynastie hlavným mestom ríše.

Pyramídové komplexy v lokalite Lišt:

Majdúm[upraviť | upraviť zdroj]

Pyramída v Majdúme (koniec 3. dynastie)
Bližšie informácie v hlavnom článku: Majdúm


Pyramída pri dedine Majdúm je jedna z troch, ktoré boli postavené počas panovania faraóna Snofrua. Niektorí egyptológovia sú presvedčený, že majdúmsku pyramídu možno začal stavať Snofruov otec Hunej, posledný faraón 3. dynastie. Neexistuje však o tom žiadny priamy dôkaz.

Pyramída bola konštruovaná ako stupňovitá pyramída a len neskôr ju zmenili na pravú tým, že stupne zaplnili a vyrovnali jej steny. Nakoniec ju pokryli obkladovou vrstvou. Počas svojej existencie prekonala niekoľko vážnych nehôd, v staroveku a aj v stredoveku. Arabský cestopis spomína ešte sedem stupňov, dnes existujú už len tri horné. Na prvý pohľad objekt vyzerá byť postavený na pahorku, v skutočnosti sú to fragmenty zosunutých kamenných častí vrátane obkladu a vrstiev jadra.

Pyramídový komplex v lokalite Majdúm:

Hawára[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Hawára


Faraón Amenemhet III. bol posledným mocným vládcom 12. dynastie, jemu patri okrem Čiernej pyramídy pri Dahšúre aj pyramída v Hawáre, pri vstupe do Fajjúmskej oázy. Táto pyramída je pokladaná za miesto posledného odpočinku faraóna.

Pyramídový komplex v lokalite Hawára:

Láhún[upraviť | upraviť zdroj]

Pyramída Senusreta II. v Láhúne (12. dynastia) podľa K. R. Lepsiusa z polovice 19. storočia
Bližšie informácie v hlavnom článku: Láhún


Ruina pyramídy faraóna Senusreta II. je ešte dnes jasne viditeľná. Je postavená na prirodzenom 12-metrovom vápencovom pahorku a nesie znaky len nevyhnutnej práce pri jej budovaní. Okrem toho použitý materiál pochádza výhradne z blízkych miestnych zdrojov.

Pyramídový komplex v lokalite Láhún:

Dara[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dara (Egypt)


Lokalita Dara leží neďaleko dnešného Asjútu – starovekého mesta Saut (Lykopolis, H13) a je spätá s Prvým prechodným obdobím. Nachádzajú sa tu pozostatky hlinenej pyramídy alebo mastaby s chodbou a pohrebnou komorou s valeným stropom. Vnútro superštruktúry je vyplnené pieskom.[47]

Objekt v lokalite Dara:

Abdžu[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Abdžu


V okolí starobylého mesta Abdžu (Abydos, H08) je dnes známa len jedna pyramída, ktorá je najmladšou a zároveň ostatnou v rade stavieb tohto typu. Spolu s priľahlým chrámom ju nechal postaviť prvý panovník Novej ríše a zakladateľ 18. dynastie Ahmose I. V okolí sa nachádzali pravdepodobne aj menšie kultové pyramídy členov kráľovskej rodiny.[48]

Pyramída v lokalite Abdžu:

Dra Abú en-Naga[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dra Abú en-Naga


Pohrebisko na západnom brehu Nílu bolo súčasťou vesetskej mestskej nekropoly. Počas 17. dynastie slúžilo ako kráľovské pohrebisko.

Pyramídy v lokalite Dra Abú en-Naga:

Pyramídy ako predmet obdivu a výskumu[upraviť | upraviť zdroj]

Starovek[upraviť | upraviť zdroj]

Princ Chaemuaset (19. dynastia)

Pyramídy sa vždy tešili živému záujmu starých Egypťanov a postupne aj cudzincov, ktorí do ríše prichádzali z rôznych dôvodov. Je známe množstvo nástenných nápisov starovekých návštevníkov, ktorí po sebe zanechávali správy.[49] Výnimočné miesto medzi obdivovateľmi zaujíma princ Chaemuaset, štvrtý syn Ramesseho II. a veľkňaz boha Ptaha v Mennoferi počas panovania svojho otca (19. dynastia). V rámci svojich právomocí sa zaujímal o stav sakrálnej a pohrebnej architektúry a viedol na nich rekonštrukčné práce. Medzi inými opravil Šepseskafovu mastabu zo 4. dynastie alebo Venisovu pyramídu a ďalšie z obdobia 5. a 6. dynastie. Je považovaný za prvého pamiatkára v dejinách.[50][51]

Sú známe zmienky antických autorov o egyptských pyramídach. Hérodotos navštívil Egypt niekedy v rokoch 449 – 430 pred Kr. Priniesol správy o gízskych pyramídach, ktoré boli zmesou faktov a ľudových legiend. Diodoros Sicílsky ich spomína tiež okolo roku 60 pred Kr. Z obdobia okolo roku 25 pred Kr. je Strabónova správa o kamennom uzávere vstupu do Veľkej pyramídy. Plínius Starší sa ako prvý domnieval, že pyramídy môžu skrývať poklady. Zmienil sa aj o abusírskom pyramídovom poli. Flavius Iosephus tvrdil, že pyramídy sú výsledkom otrockej práce Židov počas ich zajatia v Egypte. Po zániku staroegyptského náboženstva a definitívne po strate znalosti hieroglyfického písma (4. storočie po Kr.) sa stratila aj priama spojitosť so staviteľmi pyramíd a s ich kultúrnym kontextom.[52]

Stredovek a novovek[upraviť | upraviť zdroj]

Pyramídy na jednej z mozaík v Bazilike sv. Marka v Benátkach (13. storočie)
Athanasius Kircher (1602 – 1680)

Jedna arabská legenda pokladala Veľkú pyramídu za hrobku Herma Trismegista, ktorý postavil ostatné pyramídy aby v nich pred nezasvätenými skryl poznanie. Jemenskí Arabi verili, že dve najväčšie pyramídy boli hrobkami ich kráľov, ktorí si kedysi dávno podrobili Egypt. Iná legenda zachytená arabským historikom Al-Makrízím (1364 – 1442) rozpráva o kráľovi Súridovi, ktorý pokryl steny a strop priestorov svojej pyramídy vedeckými poznatkami. Okrem toho tieto priestory naplnil všetkými pokladmi ktoré vlastnil. Ležali tam napr. nehrdzavejúce zbrane a predmety z ohybného skla. Legenda o poklade v najväčšej pyramíde prenikla aj do diela Rozprávky tisíc a jednej noci, spolu s abbásovským kalifom Al-Ma’múnom (786 – 833), ktorý okolo roku 820 po Kr. do nej s veľkým úsilím prerazil vstup a dostal sa do chodieb. Iné pramene tvrdia, že v čase al-Mamunovej výpravy bola pyramída už otvorená. Jeho prieraz leží niekoľko vrstiev pod pôvodným vchodom a dnes sa používa ako vstup do pyramídy pre turistov. Priebežne sa z pyramíd intenzívne ťažil kameň.[49]

Európanom sprostredkovali informácie o pyramídach najneskôr križiaci, vracajúci sa domov z blízkovýchodných výprav. Správy prinášali aj pútnici a obchodníci, ktorí sa do Egypta dostali počas svojich ciest. Jeden zo stredovekých názorov pokladal pyramídy za sýpky, ktoré dal biblický Jozef vybudovať aby dokázal čeliť siedmim rokom hladu. Táto domnienka je zachytená na jednej mozaike výzdoby Baziliky sv. Marka v Benátkach. V 15. storočí sa situácia na Blízkom východe stabilizovala a vytvorili sa tak podmienky na intenzívnejšie kultúrne kontakty. S nimi sa do Európy dostávalo viac artefaktov, ktoré odvtedy plnili jej múzeá a knižnice. Nemecký jezuita Athanasius Kircher (1602 – 1680), podľa niektorých otec egyptológie, spomenul a zobrazil vo svojom diele Turris Babel Veľkú sfingu a pyramídy. On ako prvý v európskom prostredí vyslovil aj dnes stále živú myšlienku, že v pyramídach je uložené určité ezoterické poznanie.[53]

Za začiatok novovekého vedeckého prístupu možno pokladať výskum pyramíd oxfordského profesora astronomie Johna Gravesa (1602 – 1652). Z antických zdrojov identifikoval staviteľov troch gízskych pyramíd a na mieste čo najpresnejšie zmeral parametre najväčšej z nich. V rokoch 1707 – 1726 cestoval po Egypte jezuita Claude Sicard (1677 – 1726). Počas svojho pobytu zdokumentoval okrem 24 chrámov a 50 hrobiek aj 20 hlavných pyramíd. Dôležitým míľnikom v ich výskume bola Napoleónova expedícia, ktorej súčasťou bol tím vedcov. Počas troch rokov na rôznych miestach krajiny „zbierali artefakty, vzorky, mapovali, dokumentovali archeologické lokality a zaznamenávali jednotlivé pamiatky, zavlažovací systém, faunu, flóru a kultúru vtedajšieho Egypta,“ vrátane pyramíd. Plody ich snaženia umožnili významne pokročiť v poznaní staroegyptskej civilizácie, okrem iného napr. pomohli rozlúštiť hieroglyfické písmo.[54] Po francúzskej výprave nasledovalo obdobie deštruktívnej a nesystematickej egyptskej archeológie 19. storočia, ktorá zasiahla aj pyramídy.[55]

19. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

tomto období sa objavilo niekoľko významných archeológov amatérov alebo hľadačov starožitností, na ktorých už z rôznych dôvodov dnešná egyptológia nezabúda. Jedným z nich bol taliansky námorník a obchodník Giovanni Battista Caviglia (1770 – 1845), ktorý prehľadal hrobky na pohrebisku v Gíze. Ako prvý podnikol väčšie vykopávky na gízskom pyramídovom poli a objavil ďalšie priestory vo Veľkej pyramíde. Taliansky hydraulik a dobrodruh Giovanni Battista Belzoni (1778 – 1823) bol ďalším výskumníkom, ktorý sa v rovnakom čase ako Caviglia pohyboval v pyramídach na gízskom pohrebisku. Medzi jeho úspechy patrí znovuobjavenie vrchnej vstupnej chodby Rachefovej pyramídy. Navštívil tiež pyramídy pri Sakkáre a Dahšúre. Dobre známy je anglický dôstojník Richard William Howard Vyse (1784 – 1853). Spolu s anglickým inžinierom Johnom Shaeom Perringom (1813 – 1869) boli činní hlavne na gízskom pyramídovom poli. Okrem toho Perring zmapoval a zakreslil viaceré pyramídy v Abú Roáši, Abú Síre, Sakkáre a Dahšúre. Caviglia a Vyse sú známi tým, že používali pušný prach, pomocou ktorého prenikali do kamennej hmoty pyramíd pri hľadaní skrytých priestorov.[56]

Serióznejší výskum prišiel až s pruským vedcom Karlom Richardom Lepsiusom (1810 – 1884). Roku 1842 po štvorročnej príprave podnikol so svojim vedeckým tímom expedíciu do Egypta. Trvala tri roky a ňou získané artefakty sú dnes ústredným súborom exponátov Egyptského múzea v Berlíne. Preskúmal množstvo lokalít, medzi inými areál Stupňovitej pyramídy v Sakkáre alebo lokalitu pri Hawáre s antickým Labyrintom. Francúz Auguste Mariette (1821 – 1881) bol prvý, ktorý sa v roku 1858 postavil na čelo Správy pamiatok (Département des antiquités) – organizácie zastrešujúcej egyptologický výskum v krajine. Okrem toho pracoval v teréne, napr. na sakkárskom pohrebisku. Známa, aj keď dnes vnímaná rozporuplne, je jeho aktivita v Rachefovom údolnom chráme, ktorý odkryl a vyčistil. Počas jeho vedenia bola otvorená Merenreho pyramída a Pyramída Pepiho I. v Sakkáre, v ktorej sa našli po prvýkrát Texty pyramíd. Jeho nástupca Gaston Maspero (1846 – 1916) pokračoval v znovuobjavovaní pyramíd od Abú Roášu po Lišt. Jednou z najvýznamnejších postáv egyptológie, ktorá sa podieľala aj na výskume pyramíd, bol William Matthew Flinders Petrie (1853 – 1942). V roku 1880 prišiel do Egypta a trianguláciou zameral exteriér gízskych pyramídy. Potom sledoval Lepsiusove stopy do Hawáry, pokračoval na odkrývaní Labyrintu a na výskume pyramídy Amenemheta III. vrátane jej vnútorných priestorov. Úspešne skúmal aj pyramídu Senusreta II. s jej areálom pri Láhune. Neskôr pracoval na Majdúmskej pyramíde, pyramíde pri Mazghúne a na ďalších v južnej Sakkáre a Dahšúre.[57]

„Väčšina toho, čo vieme o egyptských a núbijských pyramídach – okolo 300 pamiatok, ktoré presahujú tri tisícročia – bola objavená na prelome storočia veľkými výpravami v čase o niečo väčšom, ako sú tri dekády.“ Výsledky z týchto objavov dnes tvoria súčasť egyptológie, aj keď sú často zmesou objektívnych faktov a osobných interpretácií.[58]

20. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom nasledujúceho storočia sa postupne objavili egyptológovia a výpravy z Egypta, Francúzska, Nemecka, Veľkej Británie a Spojených štátov, financovaní inštitúciami alebo súkromnými sponzormi, pripadne pracujúcimi pre domácu Správu pamiatok. Medzi významných egyptológov tohto obdobia patril spomínaný Flinders Petrie, alebo Nemec Ludwig Borchardt (1863 – 1938), ktorého tím sa stal priekopníkom v dokumentácii staroegyptskej architektúry. Borchardt pracoval na lokalite Abú Sír, kde čistil pyramídové komplexy 5. dynastie a Niuserreho slnečný chrám, neskôr na Abú Gurábe, Majdúme a Gíze. Američan George Andrew Reisner (1867 – 1942) rozvíjal archeologickú fotografiu v dokumentácii artefaktov a stratigrafiu. Spolu s Flindersom Petriem vycvičili viacerých archeológov nasledujúcej generácie. Reisner sa venoval aj Menkaureho pyramíde a pyramídovým chrámom s okolitými pohrebiskami 12. dynastie, a spolu s Hermannom Junkerom (1877 – 1962) mastabám v okolí Rachefovej pyramídy. Émile Baraize (1874 – 1952) pracoval na odkrývaní Veľkej sfingy a priľahlého Harmachetovho chrámu. Egypťan Selím Hasan (1887 – 1961) odkryl centrálny priestor s mastabami a skalnými hrobkami medzi Veľkou sfingou a Rachefovou pyramídou. V Sakáre sa Cecil Mallaby Firth (1878 – 1931) a Jean-Philippe Lauer (1902 – 2001) zaoberal Necerichetovou Stupňovitou pyramídou. Reisner neskôr odkryl a skúmal núbijské pyramídy v Meroe, Napate a Nuri z 25. dynastie a hrobky lokálnych vládcov nasledujúcich storočí. Veľké výskumy pokračovali až do konca 30. rokov, potom ich politická situácia a príchod 2. svetovej vojny prerušili. Po jej skončení niektorí egyptológovia ako Lauer pokračovali na mieste kde prestali, väčšina však začala odznova na nových lokalitách.[59]

Povojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Koniec druhej svetovej vojny znamenal začiatok nových expedícií a nových projektov. Dôležitú časť vedeckej práce však tvorila aj dokumentácia a spracovanie veľkého množstva materiálu zo skorších výskumov a výprav. V súčasnosti jednou z dôležitých aktivít je aj prehodnocovanie už známych výsledkov a vypĺňanie medzier, ktorých je stále viac než veľa. Na základe súčasných poznatkov je možne skúmať celkové ekonomické a sociálne súvislosti, ktoré sú spojené s fenoménom staroegyptských pyramíd a bez ktorých by neexistoval.

Takmer okamžite po skončení vojny sa v lokalitách objavili egyptológia, ktorí pokračovali v prerušenom výskume. Walter Emery v severnej Sakkáre, Jean-Philippe Lauer opäť na Stupňovitej pyramíde, Egypťan Abdelsalam Husein a po ňom jeho krajan Ahmed Fachrí (1905 – 1973) pracovali na systematickom výskume, čistení, dokumentácii a konzervácii hlavných pyramíd. Taliani Vito Maragioglio a Celeste Rinaldi sa v rokoch 1963 – 1975 venovali komplexnému projektu architektonického výskumu pyramíd z období Starej až Strednej ríše. Nemecký archeologický inštitút (DAI) pod vedením Dietera Arnolda sa v 1976 sústredil na objekty zo Strednej ríše. V roku 1984 Metropolitné múzeum v New Yorku rovnako pod Arnoldovym vedením obnovilo svoje staršie aktivity v lokalite Lišt. Expedícia Československého egyptologického ústavu FF UK vedená Zdeňkom Žábom a neskôr Miroslavom Vernerom sa dodnes zaoberá abúsírskymi pyramídami (od rozdelenia ČSFR pod hlavičkou Českého egyptologického ústavu). Rainer Stadelmann sa venoval objektom zo Starej ríše v lokalite Dahšúr a francúzska výprava v Sakkáre započala celkový výskum pyramíd 5. a 6. dynastie. Záhí Hawás pracoval na niekoľkých objektoch v lokalite Gíza, vrátane západného pohrebiska Menkaureho pyramídy, východnej strany Chufuovej pyramídy a oblasti východne od Rachefovho údolného chrámu.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Egyptian pyramids na anglickej Wikipédii.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. „Obyčajne sa [počet] odhaduje približne na sto, mnohé z pyramíd však ešte neboli objavené, aj keď sú písomne doložené, iné naopak boli časom zničené.“ (Verner, Bareš a Vachala 2007, s. 391) „Archeológovia našli v egyptskej púšti dôkazy o existencii ďalšej pyramídy, ktorá bola postavená pred 4300 rokmi aby chránila pozostatky kráľovskej matky. Je tak dnes 138. objavenou pyramídou a očakávajú sa ďalšie.“ (Slackman 2007)
  2. Egyptológ Dieter Arnold, zaoberajúci sa staroegyptskou architektúrou, nezaraďuje kráľovské stupňovité hrobky z 3. dynastie medzi pyramídy. Názov „stupňovitá mastaba“ vychádza z konceptu a vzniku prvej z nich – Necerichetovej. Tá vznikla navršovaním ďalších vrstiev na pôvodnú veľkú plochú mastabu. Tento spôsob „jasne ukazuje, že myšlienka stupňovitej kráľovskej hrobky neexistovala v čase, keď bol plánovaný Džoserov areál.“ (Arnold 2003, s. 229)
  3. Budovanie Lomenej pyramídy „bol čas veľkého experimentovania, porovnateľný s obdobím, keď Džoserov architekt Imhotep staval Stupňovitú pyramídu.“ (Lehner 2008, s. 102)
  4. „Pyramída, podľa Hawássa 118. v Egypte, bola odkrytá neďaleko najstaršej pyramídy na svete v Sakkáre, na kráľovskom pohrebisku starovekého Egypta.“ (Rasmussen 2008)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Ritter 2006
  2. Shaw a Nicholson 2008, s. 260
  3. Slackman 2008
  4. Lehner 2008, s. 84
  5. Dunn 2010, s. 270
  6. Watkin 2005, s. 14
  7. Verner 2008, s. 34
  8. Krejčí 2011, s. 186
  9. Verner 2008, s. 34–35
  10. a b c Maříková-Vlčková 2009, s. 102
  11. Verner 2008, s. 35
  12. Verner 2008, s. 35–37
  13. a b Arnold 2003, s. 183
  14. Verner 2008, s. 38–39
  15. Quirke 2001, s. 118–120
  16. a b c Arnold 2003, s. 229
  17. Verner 2008, s. 334
  18. Verner 2008, s. 345
  19. Lehner 2008, s. 41
  20. Arnold 2003, s. 185
  21. Arnold 2003, s. 185–186
  22. a b Arnold 2003, s. 186
  23. a b Shaw a Nicholson 2008, s. 262
  24. Arnold 2003, s. 186–187
  25. Wilkinson 2008, „Travertine“
  26. Lehner 2008, s. 12
  27. Krejčí 2011, s. 148–154
  28. Arnold a 2003 246
  29. Verner 2008, s. 63
  30. Verner 2008, s. 64
  31. Verner 2008, s. 64–65
  32. a b Verner 2008, s. 66
  33. a b Lehner 1997, s. 18–19
  34. Baines a Málek 2000, s. 138–139
  35. a b Verner 2008, s. 63–70
  36. Arnold 1997, s. 183
  37. Arnold 2003, s. 187–188
  38. Lehner 1997, s. 218
  39. Arnold 2003, s. 188–189
  40. Verner, Bareš a Vachala 2007, s. 391
  41. Kratovac 2008
  42. Slackman 2007
  43. Bossone 2008
  44. Lehner 2008, s. 139
  45. Verner 2008, s. 194–199
  46. Allen 2005
  47. Arnold 2003, s. 65–66
  48. O'Connor 2011, s. 105–110
  49. a b Lehner 2008, s. 41
  50. Shaw a Nicholson 2008, s. 263
  51. Lehner 2008, s. 38
  52. Lehner 2008, s. 38–39
  53. Lehner 2008, s. 42–43
  54. Lehner 2008, s. 46
  55. Lehner 2008, s. 47
  56. Lehner 2008, s. 48–53
  57. Lehner 2008, s. 56–57
  58. Lehner 2008, s. 59
  59. Lehner 2008, s. 59–60

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]