Eleanor Rooseveltová

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Eleanor Rooseveltová
Eleanor Rooseveltová
americká diplomatka a aktivistka

Narodenie 11. október 1884
New York, USA
Úmrtie 7. november 1962 (78 rokov)
New York, USA

Eleanor Rooseveltová (* 11. október 1884, New York – † 7. november 1962, New York) bola jedna z významných amerických osobností, ktorá mala trvalý vplyv na národnú politiku voči mladým, černochom, ženám, chudobným a Spojeným národom. Manželka prezidenta Franklina Delano Roosevelta bola jednou z najaktívnejších prvých dám ako aj významnou osobnosťou verejného života.

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

E. Roosveltová – školská fotografia

Narodila sa sa v spoločensky významnej rodine Elliota Roosevelta a Anny Hallovej, ako neter prezidenta Theodore Roosevelta. Mala pomerne nešťastné detstvo. Jej otec, ktorého zbožňovala sa uchýlil k alkoholizmu. Obaja rodičia zomreli ešte keď bola dieťaťom..[1] Zobrala si ju jej stará mama Hallová.
Vo veku 15 rokov ju poslali do dievčenskej školy, do Allenswoodu, neďaleko Londýna. Pod osobnou starostlivosťou a za podporoy riaditeľky školy Marie Souvestre sa stala z plachého dievčatka vedúcou osobnosťou študentiek.[2]
V roku 1902 sa vrátila do New Yorku a debutovala vo vyššej spoločnosti, no vzápätí sa snažila z tejto spoločnosti ujsť a pracovala v mestskom zaopatrovacom dome pre chudobných.
Po tajných zásnubách v roku 1903[3] sa vydala 17. marca 1905 za svojho vzdialeného, o dva roky staršieho strýka F. D. Roosevelta.

Manželka a matka[upraviť | upraviť zdroj]

V nasledujúcich piatich rokoch porodila Eleanor štyri deti: Annu (* 1906 – † 1975), Jamesa (* 1907 – † 1991), Franklina (*/† 1909) a Elliotta (* 1910 – † 1990).[4]

V roku 1911, po voľbe manžela do senátu štátu New York, sa s rodinou presťahovala do hlavného mesta Albany. Tu sa začala venovať práci v sociálnej oblasti, čím priamo podporovala manželovu politickú kariéru. Aj to prispelo k jeho znovuzvoleniu v roku 1912. Od roku 1911 sa Eleanor začala verejne angažovať aj ako aktivistka za ženské práva.[5]

Po zvolení Woodrowa Wilsona prezidentom USA bol F. D. Roosvelt v marci 1913 vymenovaný za štátneho tajomníka ministerstva vojnového loďstva. Po presťahovaní celej rodiny do Washingtonu sa im narodili ešte dve deti: Franklin D. Jun. (* 1914 – † 1988) a John Aspinwall (* 1916 – † 1981). Rovnako ako v Albany uzavrela Eleanor veľa priateľstiev a spojenectiev. Jej veľkou devízou bola znalosť cudzích jazykov a schopnosť nadviazať kontakt s rôznymi ľuďmi. Tieto schopnosti boli oceňované najmä na diplomatických podujatiach.[6]

Po vstupe USA do I. svetovej vojny v apríli 1917 plnila rôzne pôvinnost vyplývajúce z funkcie jej manžela. Okrem iného pracovala v organizácii Navy Red Cross a v medzinárodnomČervenom kríži.[7]

Koniec vojny ju zastihol v nepríjemnej situácií, keď zistila manželovu náklonnosť k inej žene. Nakoniec sa Eleonor a Franklin zmierili, ale po návrate do New Yorku sa rozhodla žiť svoj vlastný život. Rozvíjala aktivity v „Lige žien voličiek“ v ženských odboroch. V rokoch 1924-1928 bola predsedníčkou finančného oddelenia sekcie žien pri Demokratickej strane štátu New York. Povzbudzovaná manželovým poradcom Louisom Howem živo sa zaujímala o verejné záležitosti. V r. 1928 zohrala významnú úlohu v kampani za zvolenie F. D. Roosevelta na úrad guvernéra štátu New York a v r. 1932 v jeho kampani za zvolenie prezidentom USA.

Prvá dáma[upraviť | upraviť zdroj]

Keď sa jej manžel v r. 1933 stal prezidentom, veľmi sa jej nechcelo presťahovať do Bieleho domu. Obávala sa, že bude väzňom v pozlátenej klietke, ale ako prvá dáma porušila mnoho zaužívaných a predpísaných zvykov. Inicializovala týždenné tlačové konferencie s novinárkami. Robila prednášky po celej krajine, mala vlastný rozhlasový program, jej novinový stĺpec My Day, bol uverejňovaný niekoľko rokov. Na svojich cestách po krajine slúžila svojmu manželovi, ako jeho „oči a uši“, ktoré sa stali dôležitým názorom ovplyvňujúcim politiku voči rasovým menšinám a vrstvám obyvateľstva potrebujúcim pomoc. V r. 1941-1942 bola námestníčkou riaditeľa Úradu pre občiansku obranu. V priebehu II. svetovej vojny navštívila amerických vojakov v Anglicku, v južnom Pacifiku v Karibiku na amerických vojenských základniach.

Neskoršie roky[upraviť | upraviť zdroj]

Po smrti svojho manžela 12. apríla 1945, sa zdalo, že jej príbeh skončil, no ešte nasledujúcich 17 rokov pôsobila vo verejnej službe a urobila možno najviac za svojej skvelej kariéry. V decembri 1945 ju prezident Harry S. Truman vymenoval za členku delegácie pri OSN. Ako predseda komisie pre ľudské práva stála pri zrode Všeobecnej deklarácie ľudských práv. V r. 1952 na svoju funkciu rezignovala, ale prezident J. F. Kennedy ju znovu v r. 1961 vymenoval. Stále pôsobila v orgánoch Demokratickej strany. V r. 1952 a 1956 podporovala v prezidentskej kampani Adlai Stevensona.

Je autorkou radu kníh a početných publicistických statí na rôzne sociálne otázky a otázky medzinárodných vzťahov. Dlhšiu dobu bola kronikárkou novín New York World Telegramm a spolupracovala tiež s novinami New York Post. Zomrela 7. novemra 1962 a je pochovaná v Hyde Parku, vedľa svojho manžela.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Blanche Wiesen Cook: Eleanor Roosevelt: Volumen 1 (ďalej len Cook1), S. 4, 21–87
  2. Cook1, S. 87–126
  3. Cook1, S. 126–155
  4. Cook1, S. 160–184
  5. Cook1, S. 184–196
  6. Cook1, S. 201–212
  7. Cook1, S. 213–225

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]