Električková doprava v Brne

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Električka KT8D5 pod Petrovom na Nových sadoch
Škoda 03 T (Anitra) vchádza na Moravského námestie
Schéma siete

Električková sieť v Brne je najstaršia v Česku a po pražskej sieti druhá najväčšia. Ide o veľkú električkovú sieť. V roku 2006 je v prevádzke 13 denných liniek s celkovou dĺžkou 139 km a jedna historická linka. Trate vedúce okrem samotného mesta aj do Modřic južne od Brna, majú celkovú dĺžku 69,7 km.

V brnianskom hantecu sa pre električký používa známe slovo "šalina" z pôvodného nemeckého názvu električkových liniek „Elektrische Linie“ (čítaj „elektriŠE LÍNYE“). Polarita napájania je 600 V jednosmerných, záporný pól je v zberači, kladný v koľajnici (rovnako aj v Ostrave a Košiciach). Rozchod koľají je od začiatku prevádzky normálny - ako pre železnicu - 1 435 mm.

Električkovú dopravu v Brne zabezpečuje spoločnosť Dopravní podnik města Brna je je plne zapojená do Integrovaného dopravného systému Juhomoravského kraja.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

I. konská železnica[upraviť | upraviť zdroj]

17. augusta 1869 bola v Brne ako v treťom meste vtedajšieho Rakúsko-Uhorska a prvom na území Česka sprevádzkovaná linka konskej železnice. Prvá trať viedla z Moravského námestia k dnešnému Semilassu nachádzajúcemu sa vtedy v samostatnej obci Královo Pole, severne od centra mesta. Prevádzkovateľom bola spoločnosť Brünner Tramway Gesellschaft für Personen und Frachtenverkehr (Brnianska električková spoločnosť pre osobnú a nákladnú dopravu). Po spustení prevádzky bolo k dispozícii 6 vozov, postupne spoločnosť nakúpila celkom 53 osobných a 10 nákladných vozov. Pretože v Brne sa celá električková sieť vyvinula zo železnice, bol rozchod koľají od prvopočiatku normálny - 1 435 mm.

Koľajová sieť sa rozširovala (trate po Husovej ulici na Šilingrovo námestie, predĺženie z Moravského námestia cez hlavnú stanicu a Mendlovo námestie do Pisárok, trať na ulici Cejl a nákladná odbočka na Rosické nádraží) a v roku 1870 dosiahla dĺžku 14,15 km. Boli vybudované tri vozovne, a to na konečných v Pisárkach a Kráľovom Poli a v blízkosti stredu mesta na dnešnej Marešovej ulici. V počiatkoch prevádzky mali ľudia o prepravu záujem, predovšetkým v letnom období, ten však rýchlo opadol, pričom aj jazdné bolo pomerne vysoké. Pre nerentabilitu bola prevádzka na jeseň 1874 ukončená.

II. konská železnica[upraviť | upraviť zdroj]

Riaditeľ pražskej električkovej spoločnosti Bernhard Kollmann prejavil záujem o podnikanie v Brne. Dohodol sa s radnými, odmietol prevziať vozový park svojich predchodcov kvôli zchátralosti a pod hlavičkou novozaloženej spoločnosti Brünner Tramway-Unternehmung (Brniansky električkový podnik) 4. júna 1876 opätovne začal s novými vozmi prevádzku. Najprv z hlavnej stanice do Pisárok, o niečo neskôr z hlavnej stanice do Kráľovho poľa k Semillasu, teda rovnaká trasa, ako bola jedna z tratí I. konskej železnice. Električka bola v prevádzke iba v letnom období. Celkom bolo k dispozícii 13 otvorených letných vozov. V roku 1879 sa v Brne uskutočnila skúšobná jazda parnej električkovej lokomotívy, bolo však zistené, že koľajový zvršok je úplne nevyhovujúci pre tento ťažký stroj. Prevádzka bola opäť kvôli nerentabilite ukončená 17. októbra 1880.

Parná električka[upraviť | upraviť zdroj]

Parná električka (v čele s lokomotívou Caroline) v centre mesta

Už v roku 1881 mesto hľadalo ďalšieho prevádzkovateľa električkovej dopravy. K najväžnejším uchádzačom patril Wilhelm von Lindheim, zástanca parnej trakcie a staviteľ mestských dráh pre celú rakúsku monarchiu. Rokovania pokračovali ale pozvoľna. Až v roku 1884 sa zástupcovia mesta s Lindheimom dohodli. Rakúsky podnikateľ začal ihneď budovať trať a 31. mája 1884 mohla byť spustená prevádzka na linke Královo PolePisárky, opäť rovnaká traať ako v predchádzajúcich dvoch prípadoch. Ešte v tom istom roku bola spustená doprava na odbočke z Václavskej ulice k ústrednému cintorínu, nachádzajúcemu sa pomerne ďaleko od mesta. Dva roky niesla spoločnosť prevádzkujúca električky názov Brünner Dampf-Tramway (Brnianska parná električka), v roku 1886 bol názov zmenený na Brünner Local Eisenbahn Gesellschaft (Brnianska spoločnosť miestne dráhy, skratka B.L.E.G.).

Parná električka už problémy s rentabilitou nemala. Dôvodom bolo množstvo nákladných vlečiek vedúcich z hlavnej trate Královo Pole – Pisárky do továrni, ktoré sídlili v blízkosti. V prevádzke sa postupne objavilo 15 električkových lokomotív a 31 vlečných vozov, z toho 8 prevzatých z II. obdobia konskej železnice.

V roku 1898 predala B.L.E.G. električkovú prevádzku rakúskej elektrárenskej spoločnosti Union vo Viedni (Oesterreichische Union Elektrizitäts – Gesellschaft in Wien), ktorá po uzatvorení zmluvy s mestom začala elektrifikovať celú koľajovú sieť, teda trate Královo Pole – Pisárky a Václavská – Ústřední hřbitov. Osobná prevádzka parnej električky bola ukončená 21. júna 1900. Ani potom však parné lokomotívy nezmizli. Niektoré z nich sa stále používali v nákladnej doprave. Najdlhšie zostala v prevádzke lokomotíva Caroline, do roku 1914. Od roku 1915 bola opäť v prevádzke, teraz v majetku Vojenského stavebného dozoru. Po vyhlásení republiky prešla do majetku brnianskej Zbrojovky, ktorá ju v roku 1926 previedla na svoju železničnú vlečku.

Počiatky elektrickej prevádzky do vzniku prvej republiky[upraviť | upraviť zdroj]

Električka typu KT8D5N na konečnej v Řečkoviciach

Brno patrilo k mestám, ktoré elektrickú električku zaviedli pomerne neskoro. Predbehla ho tak Bratislava, Praha, ako aj iné menšie mestá. Dôvodom bol dobre fungujúci systém parnej električky. Prevádzka elektrickej električky bola spustená 21. júna 1900 na elektrifikovaných tratiach parnej dráhy so 41 motorovými vozmi a 41 vlečnými vozmi. Dopravu prevádzkovala mestská spoločnosť Gesellschaft der Brünner Elektrischen Strassenbahnen (Spoločnosť brnianskych elektrických pouličných dráh). Počas troch rokov boli už električkami obsluhované oblasti ako napríklad Veveří, Zábrdovice a Komárov, v prevádzke bolo už 5 liniek. V ďalších rokoch sa už taký rozvoj nekonal, bola však predĺžená trať v Komárove.

V roku 1914 sa Spoločnosť dostala do deficitu, prevádzku tak musel prevziať viedenský podnik Österreichische Elektrizitäts Lieferungs Aktiengesellschaft. Prvá svetová vojna spôsobila zastavenie celého rozširovania siete, postavená bola iba trať po ulicu Veveří, ku vtedajšiemu lazaretu.

Rozkvet brnianskych električiek[upraviť | upraviť zdroj]

Po vzniku ČSR sa stala prevádzkovateľom siete Společnost brněnských pouličních drah. Jej hlavnou úlohou bolo zlepšiť stav siete celkovej dĺžky 23 km, ktorá postupne chátrala. V nových pomeroch začal jej opätovný rozvoj. Od roku 1924 sa stavala jedna trať za druhou, električka začala jazdiť okrem iného aj do Žabovřeskov, Žideníc, Obřan, Řečkovíc a do ďalších novo pripojených obcí. Preto bola postavená nová vozovňa v Husoviciach. Koncom 30. rokov sa nové trate takmer nestasvali okrem predĺženia trate v Žabovřeskoch, ale zdvojkoľajovali sa tie existujúce (1938 v prevádzke 8 liniek). Ďalší rozvoj siete nastal za druhej svetovej vojny, vznikli trate ako napríklad pod Petrovom po Husovej ulici alebo do Černých Polí. V roku 1942 bola prevzatá miestna dráha Černovice - Líšeň, čo bola klasická železnica a počas roku a pol bola elektrifikovaná a prestavaná na električkovú trať.

Povojnové obdobie (do roku 1989)[upraviť | upraviť zdroj]

Po oslobodení Česko-Slovenska sa prevádzka na električkovej sieti dĺžky 74,6 km obnovovala niekoľko mesiacov. Musela byť opäť sprevádzkovaná vyhorená vozovňa v Pisárkach, opravené vozy a trolejové vedenie, poškodených bolo asi 60 percent siete. Bol použitý aj parný električkový rušeň Caroline na odpratávanie trosiek a aj na núdzovú osobnú prevádzky. V roku 1947 bola postavená prvá povojnová trať do Komína. Stará a nevyhovujúca vozovňa Královo Pole bola prestavaná na meniareň (19531954). V tom čase sa začala stavať nová moderná vozovňa Medlánky. V roku 1964 bola zrušená trať zo Stránskej skaly do Líšne, pôvodne miestna železnica. O dva roky neskôr bol otvorený nový most, na ktorý bola prevedená trať z Mendlovho námestia k výstavisku. 31. marca 1967 bola ukončená prevádzka nákladnej dopravy, ktorú od roku 1909 zabezpečoval (do roku 1914 striedavo s parným) 4 postupne zakúpené elektrické električkové rušne.

Na začiatku 50. rokov boli dodané posledné dvojnápravové vozy, označované ako 4M z Královopolskej strojárne. V roku 1958 bol vozový park doplnený prvými štvornápravovými električkami radu T z ČKD (T2), neskôr T3, pričom električky T1 v Brne nikdy nejazdili. Od roku 1967 boli ešte dopĺňané článkovými vozmi K2. V roku 1968 už bolo v prevádzke 17 stálych liniek s celkovou dĺžkou 157,7 km.

Električka typu K2YU na Moravskom námestí

Od konca 60. rokov sa stavali moderné trate rýchlodrážneho charakteru na niektoré nové brnianske sídliská, prvou rýchlodráhou bol prestavaný úsek KomínBystrc, ktorý bol uvedený do prevádzky v roku 1969. V roku 1971 skončila električkovú prevádzku vozovňa Husovice, ktorá bola prenechaná trolejbusom. Od roku 1977 električky jazdia aj po medzimestskej trati do Modřic. Naopak v polovici 80. rokov bola zrušená trať cez Židenice a skrátená do slučky Stará osada. Koncom 80. a v 90. rokoch sa postupne predlžovala nová trať až do starej Líšne s modernou podzemnou stanicou Jírova (sídlisko Líšeň) (medzi rokmi 1998 a 2004 aj úvraťová konečná).

V roku 1974 bola ukončená prevádzka starých dvojnápravových električiek, od tej doby už jazdia iba vozidlá koncepcie PCC. Prvé vozidlá nového typu KT8D5 boli dodané do Brna v roku 1986, išlo o dve električky overovacej série, ďalšie boli zakúpené až v roku 1990.

Brnianske električky v nových podmienkach[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1994 bola uvedená do prevádzky trať po bývalej výpadovke, Renneskej triede ku krematóriu, ktorá zjednodušila dopravu zo sídlisk Starý Lískovec a Bohunice do stredu mesta. Od roku 1999 prestali jazdiť električky cez Námestie slobody v centre mesta, o budúcej existencii tejto trate sa vedú spory, využívaná je napríklad pri výlukách. V polovici októbra 2006 bola na nej spustená prevádzka historickej linky, v zime však nie je v prevádzke. Posledná zmena v električkovej sieti nastala v roku 2006, kedy električky začali jazdiť z líšenskej úvraťovej konečnej stanice Jírova o jednu zastávku ďalej na tiež úvraťovú konečnú stanicu Mifkova. Od 1. novembra 2006 bola cez Námestie slobody spustená skúšobná prevádzka pravidelnej električkovej linky, ktorý potrvá do konca januára 2007.

So zavedením prestupnej tarify 1. januára 1995 došlo k reorganizácii celej mestskej dopravy v septembri rovnakého roka. Počet električkových liniek sa znížil z 22 na 13, autobusy boli vylúčené z centra mesta, boli znovuzavedené polookružné trolejbusové linky.

Električka K2R.03 pri hlavnej stanici

Od roku 1992 sa brnianske električky T3 kvôli predĺženiu životnosti postupne modernizujú, vozy K2 od roku 1996. Od roku 1996 sú tiež nakupované nové vozy, T6A5, T3R, RT6N1, KT8D5 a T3RF. 19. decembra 1998 dojazdili v Brne posledné dva vozy typu T2. V roku 2002 bola uvedená do prevádzky prvá električka typu T3R.EV. Neskôr k nej pribudli električky nielen rovnakého typu, ale aj T3R.PV. Od roku 2003 sú v prevádzke prvé vozidlá Škoda 03 T, známe aj pod názvom Anitra. Prvý vlečný voz VV60LF sa skúšal od roku 2004, do pravidelnej prevádzky bol zaradený o rok neskôr. Od konce roku 2007 sú v prevádzke vozidlá Škoda 13 T, zatiaľ 6 kusov.

Budúcnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Už dlho sa uvažuje o tzv. Brnianskom električkovom diametri, teda premiestnení hlavných severojužných tratí v centre mesta pod zem. Tento projekt je však veľmi náročný na jeho realizácia bude trvať niekoľko rokov, ak nie desaťročí, ako to bolo aj pri pražskom metre. Ďalej sú plánované predĺženia existujúcich tratí (napr. v Bystrci alebo zo Štefánikovej štvrti na Lesnú). Samostatnou kapitolou je zorganizovanie električkovej dopravy po presune hlavnej železničnej stanice.

Infraštruktúra[upraviť | upraviť zdroj]

Vozovne[upraviť | upraviť zdroj]

Brno má v súčasnosti dve električkové vozovne.

Ústredné dielne sa nachádzajú v areáli vozovne Medlánky.

Zaniknuté električkové vozovne

Meniarne[upraviť | upraviť zdroj]

V Brne sa v súčasnosti (2003) nachádza 27 meniarní, z toho 22 stabilných a 5 pojazdných, ktoré napájajú prúdom aj trolejbusové troleje. Napájanie brnianskej električkovej trate je 600 V jednosmerných, záporný pól je v zberači, kladný v koľajniciach.

Múzeum[upraviť | upraviť zdroj]

Súprava električiek T3P vo vozovni Pisárky

Na rozdiel od pražského dopravného podniku vlastní brniansky iba tri historické električky, ktoré sú umiestnené vo vozovni Medlánky.

Ostatné historické vozidlá MHD, nielen tie brnianske, celkom asi 90 električiek, autobusov, trolejbusov, autobusových prívesov a špeciálnych vozidiel sú v majetku Technického múzea v Brne. Električky a ostatné koľajové vozidlá sú umiestnené vo verejne prístupnom depozitári v Líšni, ktorý sa nachádza na stanici bývalej miestnej dráhy Černovice - Líšeň. Múzejná trať (Stránská skála – Líšeň), kde nejazdí pravidelná linka, je v havarijnom stave a na opravu sa zatiaľ nenašli peniaze (ide o duálnu trať s normálnym aj metrovým rozchodom). Električky sú preto umiestnené vo dvoch halách. Cestné vozidlá sa nachádzajú v neprístupnom depozitári v Řečkoviciach v bývalej kasárni, kde sa raz za rok usporadúva deň otvorených dverí.

Vozidlá[upraviť | upraviť zdroj]

Jedna z mnohých modernizácií električky K2 – K3R.N s vloženým stredným nízkopodlažným článkom

V osobnej prevádzke sú nasledujúce typy električiek.

Krátke
Kĺbové
Vlečné vozy

Ako služobné sa používa celkom 6 vozov T2R a T3.

K 31. decembru 2005 bolo v prevádzke 320 električiek určených na osobnú dopravu.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Kolektív: 80 elektrické dráhy v Brně, 50 let autobusové dopravy. Dopravní podnik města Brna, Technické muzeum v Brně, Brno 1980.
  • Kolektív: 120 let městské hromadné dopravy v Brně. Dopravní podnik města Brna, Brno 1989.
  • Kolektív: 130 let městské hromadné dopravy v Brně 1869 – 1999. Dopravní podnik města Brna, Brno 1999.
  • Kolektív: 100 let elektrické pouliční dráhy v Brně 1900 – 2000. Vojtěch Wolf – vydavatelství WOLF & Tramvajklub Brno, Ústí nad Labem 2000.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]