Erich Fromm

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Erich Fromm
Erich Fromm
nemecko-americký psychoanalytik, sociológ a filozof

Narodenie 23. marec 1900
Frankfurt nad Mohanom, Nemecko
Úmrtie 18. marec 1980 (79 rokov)
Muralto, Švajčiarsko

Erich Fromm (* 23. marec 1900 – † 18. marec 1980) bol nemecko-americký psychoanalytik, sociológ a filozof, predstaviteľ neofreudizmu, dialektický humanista, ktorý sa zameral na človeka bojujúceho o slobodu a dôstojnosť. Pôvodne predstaviteľ frankfurtskej školy.

Život a dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v roku 1900 v ortodoxnej židovskej rodine vo Frankfurte nad Mohanom. Svoje vysokoškolské vzdelanie začal (1918) dvoma semestrami štúdií práva na Frankfurtskej univerzite, no čoskoro zmenil svoje zameranie na štúdium sociológie, filozofie a do roku 1925 pokračoval tiež v štúdiu talmudu. V roku 1920 sa zameral na štúdium ekonomických vied.Od roku 1924 začal vykonávať psychoanalýzy v Heidelbergu, neskôr v tejto činnosti pokračoval v Münchene.

Oženil sa s psychoanalytičkou Friedou Reichmannovou, s ktorou dovtedy spolupracoval. V tomto období (1926) sa odklonil od ortodoxnej židovskej praxe. V rokoch 19261929 pokračoval v štúdiách psychológie a psychiatrie v Münchene u Karla Landauera. V roku 1927 sa prvý raz predstavil ako predstaviteľ freudovskej ortodoxie. Bol zakladajúcim členom Juhonemeckého inštitútu pre psychoanalýzu (1929) a neskôr členom frankfurtského Inštitútu pre sociálny výskum. Stal sa kompetentným v oblasti všetkých otázok psychoanalýzy a sociálnej psychológie. Ukončil svoje štúdiá v berlínskom Psychoanalytickom ústave a tu si aj otvoril vlastnú prax.

Od roku 1930 začal zbierať podklady k výskumu o nemeckých robotníkoch a zamestnancoch. V roku 1931 ochorel na tuberkulózu. Odsťahoval sa od svojej manželky a kvôli svojmu ochoreniu sa s prestávkami zdržoval v Davose (v roku 1942 sa rozviedli). V roku 1932 publikoval v časopise Zeitschrift für Sozialforschung (Časopis pre sociálny výskum) v článku „Über Methode und Aufgabe einer Analytischen Sozialpsychologie“ rozbor o metódach a úlohách sociálnopsychológie.

V máji roku 1934 ušiel pred nacizmom do USA. Usídlil sa v New Yorku (americké štátne občianstvo dostal v roku 1940) a otvoril si tu psychoanalytickú prax. V tom období vyhodnotil tiež výsledky výskumov o nemeckých robotníkoch a zamestnancoch, ku ktorému podklady zozbieral v roku 1930. V rokoch 19341939 prednáša v New Yorku na Columbijskej univerzite.

V roku 1935 uverejnil dielo Spoločenské predpoklady psychoanalytickej terapie (Die gesellschaftliche Bedingtheit der psychoanalytischen Therapie). Preformuloval svoju psychoanalytickú tézu: psychoanalytiku chápe ako analytickú sociálnu psychológiu. Jeho dlhodobé zdravotné problémy nanovo vyústili v atak tuberkulózy. (1937) Pre svoje ochorenie strávil pol roka v Schatzalp-e pri Davose.

Svoju činnosť pre frankfurtský Inštitút pre sociálny výskum ukončil v roku 1939 a začal svoje diela uverejňovať v anglickom jazyku. Roku 1940 vyšiel v anglickom jazyku „Strach zo slobody“ (Escape from Freedom), kde rieši existencionalistický problém slobody. Pôsobí vo Vermonte na New School for Social Research a na Bennington College ako profesor psychológie.

Taktiež založil New Yorker William Alanson White Institut a to v roku 1943. Po rozvode s prvou manželkou (1942) sa v roku 1944 druhýkrát oženil s Henny Gurlandovou.

Dielo Človek pre seba, skúmanie psychologických základov etiky (Man for Himself. An Inquiry into the Psychology of Ethics) vzniklo v roku 1947. V ňom na základe psychoanalýzy usporadúva svoje etické názory a vytvára pojem charakteru. Na rozdiel od Freuda za jeho základ považuje vzťah jedinca ku svetu. V spise Psychoanalýza a etika rozpracoval v tomto roku aj svoju koncepciu o marketingovej orientácii.

So svojou manželkou sa odsťahoval v roku 1950 do mesta Mexiko a otvára si tu prax. Stáva sa mimoriadnym členom lekárskej fakulty Mexickej národnej autonómnej univerzity a pre kandidátov psychoanalýzy vedie do roku 1956 kurz psychoanalýzy. V roku 1952 zomrela jeho druhá manželka a o rok nekôr sa opäť oženil. So svojou manželkou Annis sa sťahuje do blízkosti mesta Mexiko, do Cuernavaca.

Spis Východiská z jednej chorej spoločnosti (Wege aus einer kranken Gesellschaft) uverenil v roku 1955, obhajuje v ňom spoločenský socializmus. Svetový úspech zožal v roku 1956 knihou Umenie milovať (The Art of Loving). Dáva svoju odpoveď na otázku, ako si zachovať v modernom svete ľudskosť, ako má ostať človek človekom. Zakladá Mexickú psychoanalytickú spoločnosť (v roku 1963 bol otvorený Mexický psychoanalytický inštitút.).

V roku 1957 uskutočňuje spoločný seminár s Daisetz T. Suzuki. Pripravuje sa na uskutočnenie sociálnopsychologického výskumu v prostredí mexického sedliactva. Protestuje voči americkej politike atómových zbraní a stáva sa účastníkom mierového hnutia. V tomto roku vydáva knihu Simund Freud. Jeho osobnosť a práca, (Sigmund Freud’s Mission).

Rok 1961 je spätý s jeho dielom Obraz človeka u Marxa (Marx's Concept of Man), v ďalšom diele sa zaoberá americkou zahraničnou politikou a v roku 1962 sa zúčastňuje moskovskej Mierovej konferencie. V tomto roku uverejňuje spis Opačná strana ilúzií (Jenseits der Illusionen). V dielo Ľudské srdce (The Heart of Man, 1964), je hlavnou témou narcizmus v spoločenských rozmeroch, autor analyzuje negatívne ľudské vlastnosti ako sú nenávisť, ničenie, agresivita a skúma ich psychické predpoklady.

Ako obyvateľ mesta Mexiko odchádza do dôchodku, no svoje aktivity neukončuje. V tom čase svoju pozornosť a úsilie zameriava na mierové hnutie, vystupuje proti vietnamskej vojne. Spoločne s ďalšími autormi (Marcuse Bloch,...) vydávajú zbierku svojich prác „Humanistický socializmus“ (Humanist Socialism).

V roku 1966 uverejňuje svoje dielo Budete ako Boh (You Shall Be as Gods: a radical interpretation of the Old Testament and its tradition), skúma tu náboženskú skúsenosť a jej vývojové štádiá. Po srdcovom infarkte prerušuje svoje aktivity v Mexiku a odcestuje na dlhší pobyt do Európy. V roku 1968 vydáva spis Revolúcia nádeje (The Revolution of Hope, toward a humanized technology). V dôsledku volebného víťazstva Nixona a tiež vlastného srdcového infarktu sa prestáva venovať politickým aktivitám. V tomto čase začína pracovať na svojej teórii agresivity.

Výskum o mexických sedliakoch zverejnil v roku 1970. V roku 1973 vydáva dielo Anatómia ľudskej deštruktivity (The Anatomy of Human Destructiveness). Natrvalo sa presídľuje do Tessinu. Pracuje na diele Vlastniť alebo byť ( To Have or to Be?), vydal ho v roku 1976. Predovšetkým v Nemecku a Taliansku bolo dielo mimoriadne pozitívne prijímané, stáva sa kultovým. V tejto svojej práci ukazuje alternatívy oproti konzumizmu a marketingovej orientácii.

V roku 1977 prekonal ďalší srdcový infarkt. V Nemecku a Taliansku sa stáva vedúcou osobnosťou alternatívneho hnutia. No v ďalšom roku, po treťom srdcovom infarkte stráca svoje tvorivé sily.

18. marca 1980, po štvrtom srdcovom infarkte, zomiera. Bol spopolnený V Bellinzone.

Charakteristika Rainera Funka[upraviť | upraviť zdroj]

"Neúprosný hľadač pravdy a kritický sprievodca schopný mimoriadneho vcítenia, blízkosti a bezprostrednosti vo vzťahu k druhým" - (charakteristika Rainera Funka, správcu jeho literárnej pozostalosti a jeho bývalého asistenta v predhovore ku knihe Umenie načúvať - The Art of Listening)

Východiská[upraviť | upraviť zdroj]

Vychádza z troch základných zdrojov (no svoje východiská veľmi často podroboval analýze a následne i kritike):

  • freudovská psychoanalýza - ako psychoanalitik vychádzal predovšetkým z myšlienok Freuda (i Junga), zároveň tieto myšlienky hodnotil kriticky; nesúhlasne sa stavia k Freudovmu mechanistickému chápaniu človeka, ktorý v jeho poňatí nie je poháňaný iba svojimi fyziologickými potrebami a inštinktami
  • humanizmus - jeho humanisticky orientovaný človek sa vyznačuje orientáciou k dobru a ochotou a schopnosťou sebazdokonaľovať a túžbou dospieť k optimálnemu stavu ľudskosti (pri rozvíjaní svojho humanistického stanoviska sa opiera aj o východné filozofie, predovšetkým o budhizmus a zen-budhizmus)
  • marxistická filozofia - je kritikom spoločnosti, založenej na neľútostnom trhovom hospodárstve, na manipulácii reklamou a orientáciou na konzumný spôsob života, odmieta však materialistické, stalinistické a dogmatické znaky marxizmu

Teória[upraviť | upraviť zdroj]

  • zaviedol pojmy produktívneho a non-produktívneho charakteru
  • zameral sa na potrebu lásky a súvislosti
  • rozpracoval problém hodnôt, oidipovský komplex
  • psychológiu chápe (v súvislosti s marxizmom) ako sociopsychologickú antropológiu

Produktívne a non-produktívne správanie sa[upraviť | upraviť zdroj]

Erich Fromm zaviedol teóriu, ktorá ľudské správanie skúma z hľadiska produktivity správania sa. Túto teóriu napokon aj v roku 1957 prostredníctvom podrobných interview, testov (ROR a TAT) experimentálne overil v Mexiku.

Opustil Freudov biologizmus a priblížil sa antropologickému psychologizmu a čiastočne existencializmu. Venoval sa hlavne mechanizmom vzájomného pôsobenia psychológie a spoločenských činiteľov v procese formovania osobnosti. Spojitosť medzi psychikou jedinca a sociálnou štruktúrou vyjadril koncepciou sociálneho charakteru. V tejto koncepcii popisuje spôsoby, ktorými sa človek vzťahuje k okolitému svetu. Toto vzťahovanie podľa Fromma prebieha v dvoch líniách:

  • 1) asimilácia – získavanie a osvojenie vecí
  • 2) socializácia – vytváranie vzťahov k ľuďom a k sebe samému.

Na základe orientácie produktívnych osobností vytvoril 4 charakterové typy produktívnych osobností (produktívna orientácia vo Frommovom poňatí umožňuje tvorivú prácu, zrelú lásku a rozumné myslenie. Človek tohoto charakteru je kreatívny, harmonicky využíva svoje schopnosti a talent v interakcii s okolím.

  • akceptujúci (akceptujúci a zodpovedný)
  • zachovávajúci (expanduje do nových oblastí, rozširuje svoj vplyv)
  • výnosný (uskutočňuje výnosné aktivity a tým prospieva i iným)
  • vymieňajúci (svoje správanie prispôsobuje rôznym potrebám svojich partnerov)

a non-produktívne osobností rozlíšil na charaktery:

  • receptívny (konzumný, záujmy a priania sú určované zvonku)
  • zhromažďujúci (obklopujem sa vecami, aby som sa cítil bezpečne, zhromažďovanie majetku, citov a pod.
  • vykorisťujúci (egoizmus, ostatných ľudí vníma ako prostriedok na dosiahnutie svojho cieľa)
  • trhový (tržná orientácia: rozvíjam svoje vlastnosti, ktoré sú ekonomicky využiteľné, svoje okolie i sám seba posudzujem z hľadiska tržnej hodnoty)

Poruchy asimilácie sa prejavujú ako neproduktívne charaktery. Vznikajú tým, že človek v konflikte medzi vládnúcimi normami a individuálnymi snahami „vytesňuje“ emócie strachu ako nezlučiteľné rysy do nevedomia, čím vznikajú rôzne formy „sebaodcudzenia“ človeka, ktoré sú obzvlášť časté v západnej spoločnosti s jej odcudzenou výrobou a konzumnou spoločnosťou.

Frommov model humanistickej spoločnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Je predstaviteľom kritickej (alebo kriticko-dialektickej alebo ľavicovo sociálnej alebo neomarxistickej) politologickej školy, ktorá sa zaoberá sociálnymi a ekonomickými rámcovými podmienkami politiky a vychádza z toho, že sociálna realita je výsledkom dejinného procesu, ktorý možno vysvetliť iba historicky.

Kapitalizmus Fromm kritizoval ako „chorú iracionálnu spoločnosť“. Navrhoval prevýchovu amerického národa pomocou „sociálnej terapie“.

Podobne ako Adler má víziu spoločnosti ako spolupracujúceho spoločenstva. Z pozícií nadtriedneho humanizmu obhajoval tzv. „humanisticko-komunitný socializmus“, v ktorej človek sa k človeku vzťahuje s láskou, žije s ostatnými členmi spoločnosti v bratstve a solidarite (človek získava význam „byť sám sebou“ a tvoriť). Spoločnosť je riadená "humanistickým manažmentom", čo znamená, že v tejto spoločnosti každý jej člen má aktívny podiel na vládnutí.

Umenie milovať[upraviť | upraviť zdroj]

Jedným z vrcholov jeho tvorby je jeho svetoznáme dielo Umenie milovať, dielo preložené do 40-tych jazykov, v ktorom skúma, ako si uchovať v modernom svete integritu ľudského vedomia a ľudského subjektu. Podľa Fromma, ľudská podstata síce nemusela vzniknúť bezpodmienečne prostredníctvom lásky, ale bez lásky by sme si ju neboli schopní udržať. Lásku Erich Fromm považuje za základnú podmienku ľudskej existencie a vníma ju ako odpoveď na základné otázky ľudského bytia. Tvrdí, že človek vo všetkých historických dobách i kultúrach musí zodpovedať základnú otázku: ako prekonať oddelenosť a ako uskutočniť zjednotenie. Podľa Fromma je ľudskou úlohou a výzvou prekonať požiadavky vlastného života, tak splynúť s vesmírom. V detskom veku ľudstva sa človek cíti byť zjednotený s prírodou. Zem, rastliny, zvieratá, to všetko je svetom človeka.

Sloboda[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalšou dôležitou témou Frommových diel je cesta ľudstva ku slobode i unikanie pred touto slobodou. Jednou z foriem úniku pred slobodou sú autoritárske tendencie – snaha o ovládanie druhých ľudí (vo Frommovej terminológii sadizmus), či naopak podrobovanie sa (masochizmus).

Biofília[upraviť | upraviť zdroj]

Na rozdiel od Freuda nepovažoval pud smrti za prirodzený. Nekrofíliu chápe ako patologický fenomén, ktorý vzniká, keď je narušená biofília (= láska k životu). Nekrofil miluje všetko, čo nerastie, je mechanické a neživé. Nekrofília sa prejavuje ničením životného prostredia a fascináciou vraždami a nešťastiami rôzneho druhu.

Úloha psychoanalýzy[upraviť | upraviť zdroj]

Psychoanalýzu a na ňu nadväzujúce terapie chápe ako pokus pomôcť pacientovi (a nie predovšetkým spoločnosti), aby získal či obnovil svoju schopnosť milovať.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spoločenské predpoklady psychoanalytickej terapie (Die gesellschaftliche Bedingtheit der psychoanalytischen Therapie, 1935)
  • Strach zo slobody (Escape from Freedom, 1940)
  • Človek pre seba, skúmanie psychologických základov etiky, (Die gesellschaftliche Bedingtheit der psychoanalytischen Therapie, 1947)
  • Psychoanalysis and Religion, 1950)
  • The Forgotten Language, 1951
  • The Sane Society, 1955
  • Umenie milovať, (The Art of Loving 1956)
  • Simund Freud. Jeho osobnosť a práca, (Sigmund Freud’s Mission, 1957)
  • Zen Buddhism and Psuchoanalysis, 1960
  • Obraz človeka u Marxa (Marx's Concept of Man, 1961)
  • Opačná strana ilúzií (Jenseits der Illusionen, 1962)
  • The Dogma of Christ and Other Essays on Religion, Psychology and Culture, 1963
  • Ľudské srdce (The Heart of Man, 1964)
  • Humanistický socializmus (Humanist Socialism, 1965)
  • Budete ako Boh (You Shall Be as Gods: a radical interpretation of the Old Testament and its tradition, 1966)
  • Revolúcia nádeje (The Revolution of Hope, toward a humanized technology, 1968)
  • Sny a mýty (symbolika snov, rozprávok a mytov), 1970
  • Social character in a Mexican village; a sociopsychoanalytic study (1970)
  • Anatómia ľudskej deštruktivity, (The Anatomy of Human Destructiveness, 1973)
  • Vlastniť alebo byť? (To Have or to Be?', 1976)
  • Greatness and Limitation of Freud's Thought (1979)
  • On Disobedience and other essays (1984)
  • The Art of Being (1993)
  • The Art of Listening (1994)
  • On Being Human (1997)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]