Erich Maria Remarque

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Erich Maria Remarque
Bundesarchiv Bild 183-R04034, Erich Maria Remarque.jpg
(1929)
nemecký spisovateľ
Narodenie 22. jún 1898
Osnabrück, Nemecká ríša
Úmrtie 25. september 1970 (72 rokov)
Locarno, Švajčiarsko
Významné práce Na západe nič nového

Erich Maria Remarque, vlastným menom Erich Paul Remark (* 22. jún 1898, Osnabrück, Nemecká ríša – † 25. september 1970, Locarno, Švajčiarsko) bol nemecký spisovateľ.

Obsah

Význam [upraviť]

Patrí k najobľúbenejším autorom 20. storočia. Jeho tvorba bola ovplyvnená Jackom Londonom, Ernestom Hemingwayom a nórskym spisovateľom Knutom Hamsunom, ktorý ale na rozdiel od Remarqua sympatizoval s fašistickým hnutím v Nórsku. Diela Remarquea sa vyznačujú silným humanizmom, ale hlavne protifašistickou a spoločensko-kritickou tématikou. Hrdinovia jeho diel sú vždy nejakým spôsobom zrazení k zemi a stratení. Väčšinou ide o mladých ľudí, čo si nedokážu pod vplyvom vonkajšej determinácie (vojny) nájsť miesto a uplatnenie v živote.Využitím podrobnej charakteristiky postáv, prvkov expresionizmu, naturalistických opisov scén na fronte, ale i drsných slov, dodáva autor celému dielu osobité kúzlo. Jeho vrcholným dielom je sugestívne napísaný román Na západe nič nového.

Životopis [upraviť]

Narodil sa 22. júna 1898 v severonemeckom mestečku Osnabrück v rodine kníhviazača Paula Remarka a jeho ženy Anny Marie. Vyrastal spolu so svojimi sestrami Ernou (*1900, †1978), Elfriedou (*1903, †1943) a o dva roky starším bratom Theodorom († 1901). Rodina Paula Remarqua patrila k nižšej strednej vrstve, často sa sťahovala. Povinnú školskú dochádzku skončil Erich v roku 1912 a neskôr, na želanie matky, nastúpil na učiteľský seminár. Zaujímala ho poézia, výtvarné umenie a hra na klavíri. Na radu priateľa, básnika a maliara Fritza Hörstemeiera sa začal venovať písaniu. Jeho prvotina bola Von den Freuden und Mühen der Jugendwehr (1916) a po nej nasledovalo menšie dielo Ich und Du (1918).

1. svetová vojna [upraviť]

Po vypuknutí 1. svetovej vojny štúdium prerušil, bol povolaný k vojsku a 22. novembra 1916 narukoval do nemeckej armády (Reichswehr). Bol pridelený k 78. pechotnému regimentu. Výcvik absolvoval v kasárňach v Caprivi pri Osnabrücku a Celle. 12. júna 1917 bol prevelený na západný front do Ham-Lengletu, ale opustil ho 31. júla 1917, kedy bol zranený črepinami z granátu na ľavej nohe, pravom ramene a krku. Z 309. poľnej nemocnice Sv. Jozefa v Thorhute bol preložený do nemocnice Sv. Vincenta v Duisburgu, kde si čas krátil písaním básní a autobiografického románu Die Traumbude (1920). Koncom októbra bol z nemocnice prepustený. Vrátil sa k svojej jednotke v Osnabrücku, no skôr, než boli prevelení na západ, Nemecko podpísalo prímerie. Začiatkom nového roku – odmenený Železným krížom prvej triedy, začal znova navštevovať seminár a univerzitu vo vestfálskom Münsteri, ktorú doštudoval 25. júna 1919. Z armády bol prepustený 5. januára 1919 a pri tejto príležitosti sa zriekol všetkých svojich vojenských vyznamenaní.

Po vojne [upraviť]

Koniec vojny vnímal skľúčene. Remarquova matka zápasiaca s rakovinou 9. septembra 1917 zomrela. 6. marca 1918 zomrel aj jeho priateľ Fritz Hörstemeier. Od augusta toho istého roku pôsobil na rôznych základných školách v dedinkách v okolí Osnabrücku. Kariéra, ktorú mu naplánovala nebohá matka, mladého Ericha nelákala. Koncom novembra 1920 zavesil učiteľstvo na klinec a vrátil sa späť do rodného mesta. Tu sa mu podarilo nájsť niekoľko rôznych zamestnaní. Pracoval napríklad ako predavač náhrobných kameňov, účtovník, organista, obchodný cestujúci, učiteľ klavíra. Od marca 1921 začal písať divadelné kritiky pre osnabrücké noviny. V apríli 1922, si našiel prácu ako redaktor v magazíne Echo Continental v Hannoveri. Svoju prácu začal prvýkrát podpisovať pod pseudonymom Erich Maria Remarque. Popri novinárskej činnosti sa venoval písaniu svojho ďalšieho románu Gam (1923 – 1924).

Život v Berlíne [upraviť]

E. M. Remarque v čase, keď v Bavorsku upevňovali nacisti svoje mocenské postavenie, pracoval ako redaktor od roku 1925 v novinách Sport im Bild. Písal humorné články prevažne o automobilizme. V hlavnom meste Nemecka sa zoznámil so svojou prvou manželkou – tanečnicou a herečkou Ilze Jutta „Jeanne“ Zambonou, s ktorou sa 14. októbra 1925 zosobášil. O päť rokov nato sa nechali rozviesť. S Ilze sa oženil aj druhýkrát v roku 1938 kvôli jej emigrácii z Nemecka. Druhýkrát sa rozviedli v roku 1957. V srdci Nemecka sa z E. M. Remarqua stával úspešný spisovateľ. V novinách Sport im Bild uverejňoval ďalší román Station am Horizont (Vábivé horizonty, 1927 po slovensky 1999), ktorý podobne ako väčšina jeho diel pred vydaním románu Na západe nič nového, nepatril k tomu lepšiemu, čo počas života napísal. Sám Remarque neskôr priznal, že je rád, že sa na všetky jeho skoršie diela zabudlo.

Prvé úspechy [upraviť]

Do sveta profesionálnych spisovateľov ho uviedol až spomínaný román Im Westen nichts Neues (Na západe nič nového, 1929, po slovensky 1968). Paradoxne ho prvé oslovené vydavateľstvo, vydávajúce noviny Sport im Bild, odmietlo vydať. Majiteľ vydavateľstva Fisher Verlag si nebol istý, či majú ľudia záujem čítať o vojne, ktorá sa skončila pred desiatimi rokmi. Román napokon vyšiel na pokračovanie v konkurenčných novinách Vossische Zeitung, začo dostal jeho autor od Fishera okamžitú výpoveď. V apríli vydal ďalšiu knihu z vojnového prostredia Der Weg zurück (Cesta späť, 1931, po slovensky 1967), v ktorej opísal návrat vojakov z frontu a ich zložité začlenenie sa do spoločnosti.

Za peniaze z predaja kníh a filmu si kúpil prepychovú vilu Casa Monte Tabor v Porto Ronco pri jazere Lago Maggiore (Ticino, Švajčiarsko), kde sa v predtuche budúceho prenasledovania natrvalo usadil (1932) a neskôr poskytoval útočisko ostatným nemeckým emigrantom. Enormný úspech jeho diel z neho spravil bohatého muža. Okrem vily sa stal vlastníkom luxusnej Lancia, dožičil si vyberané jedlá a nápoje, bol štedrý k ženám. Zvlášť k mladej herečke Ruth Albu. Niekoľko desaťročí kupoval, zbieral a predával maľby, sochy, starožitnosti, orientálne koberce a iné umelecké predmety. V jeho zbierke sa nachádzali obrazy od Vincenta Van Gogha, Pabla Picassa, Edgara Degasa a Paula Cézanna, práce od P. A. Renoira, Rubensa a mnohých ďalších.

Nacistická propaganda [upraviť]

Nacistické pálenie kníh neobišlo ani Remarquove romány Na západe nič nového a Cesta späť. Propaganda bola dôsledná. V rámci štvania proti Remarquovi šírila nepravdivé informácie, z ktorých mnohé pretrvali aj do dnešných čias. Napríklad mýtus o jeho pôvodnom mene. Nacisti vytvorili historku o akomsi Židovi, Kramerovi, ktorý nikdy nebol vo vojne a preto ani jeho román Na západe nič nové, ktorý napísal pod pseudonymom Remarque, neopisuje skutočnú situáciu Nemcov na západnom fronte. S menom Erich Paul Kramer sa dokonca môžeme stretnúť aj v edičnej poznámke ku knihe Na západe nič nové (Slovenský spisovateľ, 2002), či v školských učebniciach. Faktom však ostáva, že 22. júna 1898 sa v Osnabrücku narodil Erich Paul Remark. Svoj neskorší pseudonym s najväčšou pravdepodobnosťou prevzal od svojho prapradeda Johanna Adama Remarqua.

Napriek tomu všetkému ho ešte v roku 1935 navštívil samotný ríšsky maršal Hermann Göring a ponúkol mu návrat späť do Tretej ríše. Remarque však odmietol, podobne ako väčšina umelcov, ktorí sa rozhodli opustiť Nemecko. Svoje rozhodnutie potvrdil aj ďalším úspešným románom Traja kamaráti (1936), ktorého hlavnou ideou je síce priateľstvo a láska, no ani tu sa nedokáže ubrániť svojim pacifistickým myšlienkam iritujúcim nacizmus.

4. júla 1938 bol zbavený štátneho občianstva a dvere do nacistického Nemecka sa pred ním natrvalo zabuchli.

Druhá svetová vojna a prenasledovanie [upraviť]

Po obsadení Poľska a Francúzka Hitlerom, Remarque opúšťa dovtedy bezpečné Švajčiarsko a v roku 1939 sa vydal na cestu do Ameriky. Z tohto obdobia pochádzajú romány z emigrantského prostredia Miluj blížneho svojho a Víťazný oblúk, v ktorých opísal život na úteku cez Európu až do Spojených štátov.

Jeho sestra Elfrieda sa však prenasledovaniu nevyhla. „Tvoj brat nám možno unikol, ale tebe sa to nepodarí,“ vyhlásil Roland Freisler, predseda občianskeho súdu a zúrivý nacista, ktorý ju obvinil zo zločinov proti Hitlerovi a jeho režimu a odsúdil na trest smrti. V roku 1943 bola popravená sťatím v Berlíne. Nechala po sebe manžela a dve deti. Remarque sa o sestrinej smrti dozvedel až po vojne. V jej rodnom meste je od roku 1968 po nej pomenovaná ulica „Elfriede-Scholz-Strasse“.

Život v USA [upraviť]

V Spojených štátoch sa Remarque spoznal s mnohými slávnymi osobnosťami z oblasti kultúry. Nezostalo len pri pracovných stretnutiach a autor románov o vojne prežil zopár vášnivých ľúbostných vzťahov s populárnymi hollywoodskymi herečkami Marlen Dietrich, Natasha Paley, Greta Garbo, Lupe Velez a napokon aj s Paulette Goddard – jeho poslednou manželkou. Zosobášili sa 25. februára 1958 v Brandforde (Connecticut, USA).

Nové kontakty znamenali aj nové príležitosti sfilmovania jeho románov. Počas vojny spolupracoval Remarque na rôznych filmových projektoch a v roku 1941 mal premiéru film So Ends Our Night (John Cromwell, réžia) podľa románovej predlohy Miluj blížneho svojho.

Okrem filmu a písania sa venoval aj charitatívnej činnosti v spolupráci s European Film Found – organizáciou na podporu nemajetných emigrantov v USA a usporadúval výstavy svojej rozsiahlej zbierky obrazov. S blížiacim sa koncom vojny sa odhodlal k písaniu románu, ktorý neskôr vyšiel pod názvom Čas žitia, čas umierania. Opísal v ňom zápas nemeckého vojaka, ktorý pochyboval o správnosti ideí, za ktoré nasadzoval život, na pozadí bojov druhej svetovej vojny. Hoci kniha vyšla až po vojne, ešte stále išlo o citlivú tému. Remarque musel román niekoľkokrát prepracovať. V Nemecku vyšiel v cenzurovanej podobe.

Návrat do Európy [upraviť]

Do Európy sa vrátil až po deviatich rokoch, v máji 1948. Pri tej príležitosti navštívil svojho otca Paula Remarka (zomrel v roku 1954 vo veku 95 rokov) v Nemecku. Tu sa dozvedel všetky podrobnosti týkajúce sa smrti svojej sestry Elfriedy. Zrejme tieto skutočnosti ho viedli k napísaniu pôsobivého románu z prostredia koncentračného tábora Iskra života (1952). Do rodného Osnabrücku prvýkrát znovu prišiel až v roku 1952, takmer po dvadsiatich rokoch. V Nemecku sa nikdy viac neusadil; po zvyšok svojho života býval striedavo v Amerike a vo Švajčiarsku.

Neskoršia tvorba [upraviť]

Venoval sa písaniu článkov a románov ako Čierny obelisk (1956), Nebo nepozná obľúbencov (1961) alebo Noc v Lisabone (1962). Okrem toho pracoval aj na divadelných hrách Die letzte Act, Die letzte Station, či Die Heimkehr des Enoch J. Jones a na filmových projektoch. V roku 1958 bol uvedený film A Time to Love and a Time to Die (Douglas Sirk, réžia) – adaptácia románu Čas žitia, čas umierania (1954). V tomto filme Remarque stvárnil postavu učiteľa Pohlmanna. Pri filme sa ocitol ešte aj v roku 1962, kedy sa zúčastnil natáčania vojnového eposu o vylodení v Normandii The Longest Day ako scenárový poradca.

Hoci počas života nezískal Nobelovu cenu, na ktorú bol dvakrát nominovaný (september 1929, 1930), môže sa pochváliť Möserovou medailou, ktorú mu v roku 1963 udelilo mesto Osnabrück. O štyri roky neskôr obdržal od Nemeckej spolkovej republiky najvyššie ocenenie za zásluhy tzv. „Grosses Verdienstkreuz“. Stal sa tiež čestným občanom miest Ronco a Ascona vo Švajčiarsku.

Jeho zdravotný stav sa však s pribúdajúcim vekom začal zhoršovať. Prekonal niekoľko srdcových infarktov, diagnostikovali mu Ménierov syndróm a cukrovku. Napokon zomrel 25. septembra 1970 na klinike vo švajčiarskom meste Locarno na zlyhanie srdca. Pochovaný je na cintoríne v Porto Ronco.

Dielo [upraviť]

Iné projekty [upraviť]

Externé odkazy [upraviť]

Zdroje [upraviť]

Zdroj: „http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Erich_Maria_Remarque&oldid=5415960“