Etika sebarealizácie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Etika sebarealizácie je prúd v teórii morálky, ktorý vznikol koncom 19. stor. a podľa ktorého je cieľom morálnej činnosti realizácia vnutorného ja každého indivídua považovaného za jedinečné a neopakovateľné. Mravný význam konania človeka spočíva v súlade s tým v osobnosti a individuálnosti.