Eugen Kramár

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Eugen Kramár
architekt, vysokoškolský pedagóg

Narodenie 5. máj 1914
Devičie
Úmrtie 30. december 1996 (82 rokov)
Bratislava

Eugen Kramár (* 5. máj 1914, Devičie – † 30. december 1996, Bratislava) bol architekt a vysokoškolský pedagóg.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Pôsobil ako architekt, autor návrhov mnohých verejných budov. Autor administratívnej budovy Stredoslovenských elektrární v Banskej Bystrici. Vysokoškolský pedagóg STU v Bratislave. Politicky prenasledovaný a väznený. Nositeľ ceny Emila Belluša. Narodil sa 5. mája 1914 v obci Devičie (okres Krupina) v rodine evanjelického kňaza (otec Cyril, matka Valéria), ako druhý zo štyroch súrodencov (brat a dve sestry). Roku 1920 sa s rodičmi presťahoval do Vrútok. V rokoch 1933 – 1938 absolvoval štúdium architektúry na Vysokej škole architektúry a pozemného staviteľstva ČVUT v Prahe. Roku 1941 sa oženil. S manželkou Ruženou mal dcéru Zinu a synov Ivana a Cyrila. 1941 – 1942 pracoval v stavebnej spoločnosti Tatra. Roku 1942 – 1947 založil s Štefanom Lukačovičom vlastný architektonicky ateliér. Roku 1947 ho Emil Belluš pozýva k účasti na zakladaní Fakulty architektúry SVŠT v Bratislave. V rokoch 1947 – 1950 pôsobí ako profesor Fakulty architektúry SVŠT v Bratislave.

Ako profesor pôsobil iba do roku 1950, keď ho v rámci stalinskej perzekúcie v skupinovom procese nespravodlivo obvinili a odsúdili na 14 rokov väzenia vrátane konfiškácie majetku. Roku 1950 – 1960 nespravodlivo odsúdený a väznený (vo väzení projektuje, napr. Kláštor Barnabitiek na Hradčanoch v Prahe alebo deväť bytových domov na Žižkove). Väčšiu časť výkonu trestu strávil v pražskej väznici na Pankráci. Roku 1960 ho po desiatich rokoch v rámci amnestie prezidenta z väzenia prepustili. Roku 1964 dostal Eugen Kramár vyznamenanie Za zásluhy o výstavbu. V rokoch 1960 - 1967 pracoval ako vedúci projektant v Stavoprojekte v Košiciach. Práve tu projektoval mnoho významných stavieb realizovaných vo Vysokých Tatrách. Roku 1967 bol rehabilitovaný. Spolu založil Združenie projektových ateliérov pri Zväze slovenských architektov v Bratislave.

Roku 1971 v čase normalizácie ho vylúčili zo Zväzu slovenských architektov a opätovne pozbavili občianskych a ľudských práv. V rokoch 1971 – 1984 pracoval ako projektant v Štátnom projektovom a typizačnom ústave v Bratislave. V rokoch 1984 – 1990 bol hlavným architektom Slovenského zväzu výrobných družstiev. Roku 1990 sa stal laureátom Ceny Emila Belluša Spolku architektov Slovenska. Roku 1993 napísal a vydal knihu Umenie života. V roku 1995 udelenie titulu Dr. h. c. (čestný doktorát Slovenskej technickej univerzity). V rokoch 1990 – 1996 bol autorizovaným architektom. Roku 1996 získal štátne vyznamenanie Za rozvoj slovenskej architektúry.

Mestské zastupiteľstvo Vrútky na svojom zasadnutí 26. februára 1992 schválilo udelenie titulu Čestný občan mesta Vrútky. Zomrel 30. decembra 1996 na Bratislavskom hrade pri preberaní vysokého vyznamenania Pocta ministra kultúry. Pochovaný je na cintoríne vo Vrútkach.

Spolupráca so sochárom Rudolfom Pribišom[upraviť | upraviť zdroj]

K významným etapám tvorby Eugena Kramára patrí aj obdobie výnimočnej spolupráce so sochárom Rudolfom Pribišom v rokoch 1975 – 1982, s ktorým výtvarne dotvoril námestia v Rajci, Rajeckých Tepliciach, Starej Turej a Prievidzi. Ich vzťah mal aj hlboko ľudský rozmer, pričom Rudolf Pribiš na rozdiel od E. Kramára nemal zďaleka taký ťažký život a ideovo predstavoval opačný názorový pól.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Projektoval domy, kreslil a maľoval najmä akvarely a písal aj básne. Bol typickým predstaviteľom funkcionalizmu, pričom mu bola blízka fínska architektúra pre vzťah k prírode, jednoduchosť a používané materiály.

Významné diela[upraviť | upraviť zdroj]

Administratívna budova spojov (Ústredná poštová správa) na Námestí Slobody

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]