Eugen Savojský

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Eugen Savojský
Eugen Savojský
rakúsky vojvodca a politik francúzskeho pôvodu

Narodenie 16. október 1663
Paríž, Francúzsko
Úmrtie 24. apríl 1736 (72 rokov)
Viedeň, Rakúsko

Eugen František, princ savojský a carignanský, gróf zo Soissons (po nemecky najčastejšie Eugen von Savoyen), prezývaný Malý abbé (* 16. október 1663, Paríž, Francúzsko – † 24. apríla 1736, Viedeň, Rakúsko) bol rakúsky vojvodca a politik francúzskeho pôvodu, generalissimus vojsk rakúskych Habsburgovcov a jeden z najväčších vojvodcov konca 17. a začiatku 18. storočia. Je považovaný za jedného z najväčších turkobijcov, možno najväčšieho – vážne mu konkuruje iba Ján III. Sobieski.

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Paríži ako syn francúzskeho generála Eugena Mórica, princa savojsko-carignanského a grófa zo Soissons, a jeho manželky, známej intrigánky Olympie Manciniovej. Neoficiálne zdroje tvrdili, že je v skutočnosti ľavoboček Ľudovíta XIV., ale väčšina solídnych životopiscov sa touto fámou nijako zvlášť nezaoberala, pretože jeho matka prestala byť kráľovou milenkou dávno predtým, ako bol počatý. Jeho starým otcom z otcovej strany bol slávny vojvodca Tridsaťročnej vojny, Tomáš František Savojský (Tommaso Francesco di Savoia).

Bol predurčený pre cirkevnú kariéru, ktorá mu však nebola napriek urputnej snahe jeho rodiny po chuti. Teológiu síce študoval hlbšie ako veľa vtedajších kňazov, ale jeho prístup k nej bol podľa súčasníkov „nekonvenčný“ a ostatné aspekty kňazstva ho už nelákali vôbec. Nikdy sa nenaučil po latinsky a nikdy neodslúžil jedinú omšu. Údajne bol v detstve a mladosti veľmi živý a mal sklon k neposlušnosti a neviazanému konaniu (ako väčšina nedotknuteľných šľachtických mladíkov, najmä ak, tak ako Eugen, skoro stratili otca). Pokiaľ ide o vzdelanie, veľa sa zaujímal o teológiu, matematiku a životopisy vojvodcov, najmä Alexandra Macedónskeho.

Začiatok vojenskej kariéry[upraviť | upraviť zdroj]

V dvadsiatich rokoch odmietol ďalej nosiť kňažské šaty, ktoré mu boli od 15 rokov vnucované a po následnej hádke opustil rodný dom. Dvakrát požiadal francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. o pridelenie pluku, ten však jeho žiadosti odmietol a údajne mu odporučil cirkevnú kariéru spôsobom, ktorý Eugena na smrť urazil. Presné znenie žiadosti nie je známe, známa nie je ani presná odpoveď kráľa (odporúčanie cirkevnej kariéry môže byť iba fabuláciou). Väčšina historikov uvádza ako dôvod zamietavého kráľovho stanoviska, že Eugenova rodina bola (vďaka aktivitám Eugenovej matky) v nemilosti a (najmä) že „žiadosť bola pokorná, ale žiadateľ sám nie“.

Nech už bol dôvod Ľudovítovho odmietnutia akýkoľvek, mal ho kráľ neskôr trpko ľutovať. Eugen sa vojenskej kariéry vzdať nehodlal a pohŕdavé odmietnutie v ňom navyše prebudilo nenávisť ku kráľovi. V lete 1683 utiekol z Francúzska a vstúpil do služieb jeho najvážnejších nepriateľov, rakúskych Habsburgovcov (konkrétne Leopolda I.). Ako ordonančný dôstojník svojho bratanca Ľudovíta Viliama Bádenského sa zúčastnil bitky pri Viedni (1683) s Turkami a koncom roka dostal od Leopolda I. v rámci hromadného povyšovania jazdecký pluk.

Prvé roky v službách Habsburgovcov[upraviť | upraviť zdroj]

Eugen Savojský poráža Turkov. Obraz Van Schuppena.

V rokoch 16841687 navštívil Eugen svoju rodinu v Savojsku a Holandsku a potom sa vydal s bavorským kurfirstom Maxom Emanuelom a svojim bratancom Viktorom Amadeom II., vojvodom savojským, do Benátok. Jeho hlavným motívom boli peniaze, potreboval pre začiatok získať prostriedky na vydržiavanie pluku, ktorý nebol práve v najlepšom stave, a tak hľadal nejakých štedrých darcov. Nezanedbateľné ale boli aj ďalšie aspekty: odpočinok a zábava, možnosť premyslieť si svoje ďalšie plány (nejaký čas otvorene zvažoval možnosť vstúpiť do služieb savojského vojvodu či španielskeho kráľa) a samozrejme aj štúdium (mnoho času údajne strávil v preslávenom benátskom Arzenále a študoval rôzne aspekty výroby a nasadenia diel). Medzi zmienenými návštevami a cestami sa ešte stihol zúčastniť niekoľkých menších výprav rakúskych vojsk, z ktorých najvýznamnejšie boli výprava na Nové Zámky (1685) a Budín (1686) držané Turkami. V roku 1687 sa vyznamenal v bitke pri Nagyharsány (nazývaná aj „Druhá bitka pri Moháči“), za čo bol 31. januára menovaný poľným podmaršálkom, a v marci mu Viktor Amadeus II. definitívne potvrdil výnosné dôchodky z dvoch opátstiev. Eugenova pozícia bola natoľko posilnená, že začal byť počítaný medzi skutočne významných vojvodcov domu Habsburgovcov. V roku 1688 sa zúčastnil obliehania Belehradu, bol ťažko ranený a viac ako pol roka sa liečil.

Na začiatku roku 1689 sa na čele troch jazdeckých plukov presunul k Rýnu a prvýkrát zdvihol zbraň proti Francúzsku. V rámci nie príliš intenzívnej pozičnej vojny, kedy obom stranám išlo hlavne o to nebyť porazený a súčasne finančne vyčerpať súpera, sa Eugen zúčastnil jediného väčšieho podniku zo strany ríše, dobytia Mainzu. Utrpel pri ňom ďalšie zranenie, ale to zrejme nebolo také vážne ako predchádzajúce a rýchlo sa z neho vyliečil. Potom bol povýšený na generála jazdy a odoslaný do Talianska ako pomoc svojmu bratancovi, vojvodovi savojskému, ktorého agresívne konanie a hrozby Ľudovíta XIV. primäli k urýchlenému vstupu do širokej protifrancúzskej koalície.

Savojské ťaženie nebolo nijako úspešné, španielsko-savojsko-rakúske vojská boli porazené v bitke pri Staffardy a nasledovala obvyklá pozičná vojna. Eugen zúril a obviňoval svojich nadriadených (a najmä španielskych spojencov) z neschopnosti a zbabelosti. Sám potom robil, čo mohol, a roku 1691 nečakaným úderom zahnal francúzske vojská obliehajúce Cuneo. Bohužiaľ krátko po bitke dostal posily a s nimi aj dvoch nových nadriadených. Nasledovali veľmi ostré spory medzi Eugenom a jedným z nich, Antoniom Caraffom, ktoré vyústili nakoniec v to, že Caraffa bol cisárom odoslaný na misiu do Ríma. V roku 1693 bol Eugen povýšený na hodnosť poľného maršala. Radosť z titulu mu však hneď skalila drvivá porážka v bitke pri Marsaglie. Nemohol za ňu, bitku si prehral osobne Viktor Amadeus II., ktorý navyše urýchlene začal premýšľať o zmene strany. Situácia nevyhnutne dospela k tomu, že po dlhom rokovaní bol 20. septembra roku 1697 uzatvorený mier medzi Francúzskom a teraz už jeho spojencom Savojskom na jednej strane a Rakúskom a jeho spojencami na strane druhej.

Leopold I. využil chvíle pokoja, aby sa sústredil na vyriešenie „tureckej otázky“. V roku 1697 sa stal Eugen hlavným veliteľom habsburských vojsk v Uhorsku. Na nabádanie k opatrnosti zo strany cisára príliš nedal a 11. septembra pripravil početne silnejšej tureckej armáde zdrvujúcu porážku v bitke pri Zente. Potom vpadol do Bosny a dobyl Sarajevo, čím sultána prinútil k rokovaniu o mieri, ktoré vyvrcholilo stiahnutím tureckých vojsk z podstatnej časti Uhorska a Sedmohradska. Éra tureckej rozpínavosti bola definitívne ukončená a začal pozvoľný pád osmanskej ríše.

Vojny o španielske dedičstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Jacob van Schuppen, Princ Eugen Savojský, 1718, Rijksmuseum, Amsterdam

Roku 1701 prepukli vojny o španielske dedičstvo a Eugen sa ako veliteľ vojsk rakúskych Habsburgovcov znovu postavil proti svojej rodnej krajine. V roku 1701 vyrazil v čele rakúskych vojsk do Talianska. Doslova šokoval celú Európu, keď obišiel francúzske vojská strážiace hlavné alpské priesmyky malými chodníčkami, používanými horskými pastiermi, a z ničoho nič sa objavil v severnom Taliansku vo francúzskom tyle, čo mu prinieslo porovnanie s Hannibalom. Následne sužoval početne silnejších Francúzov v šarvátkach a bleskovými presunmi zosmiešňoval ich ťažkopádnu snahu obkľúčiť jeho vojsko a rozdrviť ho. Rozzúrený Ľudovít XIV. sa teda rozhodol vymeniť veliteľa, ale vojvoda z Villeroy nebol správnou voľbou a rozkazy, ktoré tento nový veliteľ od kráľa dostal, boli až príliš podrobné. V súlade s nimi začal Villeroy mohutnú ofenzívu, ktorú ale Eugen bez väčších ťažkostí zastavil 1. septembra pri Chiari. Nasledovala patová situácia so zabetónovanými armádami, ktorú však Eugen zručne narúšal drobnou vojnou, s ktorou neprestal ani po príchode zimy. Vrcholom tejto taktiky mal byť nečakaný prepad Cremony (1. február), ktorý sa síce nakoniec nepodaril, tak ako mal (mesto nepadlo), a priniesol cisárskym rozsiahle straty, vyústil však v potupné zajatie vojvodu Villeroya. V celkovom výsledku sa to však ukázalo ako nevýhoda, pretože Villeroyov nástupca a Eugenov bratanec, maršal Louis Joseph de Bourbon, vojvoda z Vendôme, sa prejavil ako omnoho schopnejší nepriateľ. V roku 1702 obaja velitelia stretli v niekoľkých menších bitkách, ktoré prebiehali so striedavým úspechom. Potom došlo k zásadnej zmene situácie, keď do vojny medzi Francúzskom a rakúskymi Habsburgovcami vstúpili ďalšie štáty, z ktorých najdôležitejšie bolo Bavorsko na strane Francúzska a Anglicko, Holandsko a väčšina štátov ríše na strane Habsburgovcov. Taliansko sa stalo vedľajším bojiskom a Eugen odišiel do Viedne, kde sa snažil získať proviant pre svoje jednotky a trochu upraviť plány na ťaženie proti Francúzsku, ktoré v pôvodnej podobe označoval za „zábavné“.

Na jar 1703 ho cisár vymenoval prezidentom dvornej vojnovej rady. Začal reformu armády a tvrdo sa vysporiadal s neschopnými a skorumpovanými dôstojníkmi. Tento energický postup mu narobil veľa nepriateľov, ale na druhej strane vysoko zefektívnil výkon habsurských vojsk. Ním založená tirolská domobrana posilnená vojenskými jednotkami odrazila pokus spojených síl Vendôma a bavorského kurfirsta Maxmiliána Emanuela zaútočiť cez Alpy na samotné Rakúsko, uskutočnený koncom roku 1703. Napriek tomu sa rok 1703 niesol v znamení série porážok v oblasti Bavorska a Porýnia, o ktoré sa rovným dielom podelili už skôr menovaní neschopní cisárski velitelia a generáli jednotlivých krajín ríše. Špeciálny prípad predstavoval pád pevnosti Breisach, za ktorý poslal Eugen jej veliteľa pred vojenský súd (gróf Filip Arco bol odsúdený na trest smrti a obesený). Reťaz katastrof pokračovala, padli ďalšie pevnosti a mestá. Potom ale boje prerušila zima a pri príchode jari bavorsko-francúzska armáda trestuhodne zaspala.

Eugen Savojský, portrét od Gerorga Philippa Rugendasa.

Francúzska strana si chcela nasledujúce ťaženie dôkladne pripraviť, aby sa neopakoval debakel z minulého roku v Alpách, ale váhala príliš dlho a dala tak svojim protivníkom čas vykonať nečakaný ťah. Eugen Savojský, Ján Václav Vratislav z Mitrovíc a John Churchill, vojvoda z Marlborough pripravili plán odvážneho ťaženia, ktoré malo zmeniť tvár vojny. Na jar 1704 tak Marlborough vyrazil so svojim vojskom zo severného Porýnia rýchlym pochodom na juh a krátko potom vyrazil aj Eugen so všetkými jednotkami, ktoré dokázal zohnať, na západ. Ich protivníkom dlho nedochádzalo, čo majú v úmysle a keď konečne pochopili, bolo už neskoro. Na začiatku celej akcie mali možnosť rozdrviť anglické a rakúske vojská jedného po druhom, ale príležitosť prepásli a Eugen s Malboroughom spojili svoje sily pri Höchstädte. Tu boli francúzske vojská 13. augusta v bitke pri Höchstädte rozdrvené a spojenci potom mali ešte dosť času, aby získali niekoľko dôležitých pevností, aj keď na bezprostredné víťazné ťaženie dosiaľ nemali sily.

Tu je nutné zmieniť hlboké priateľstvo, ktoré vzniklo medzi Eugenom a vojvodom z Marlborough. Priateľstvo medzi týmito vynikajúcimi vojvodcami bolo natoľko hlboké, že im vynieslo prezývku Dvojčatá. Ak sami o sebe vyvolávali obavy v nepriateľovi a vlny nadšenia a sebadôvery pri svojich vojakoch, vo dvojici sa tento dojem ešte zvyšoval a po bitke pri Hochstädte získali povesť neporaziteľnej dvojice, ktorá im vydržala niekoľko rokov.

V roku 1705 sa spojenecké vojská znovu rozdelili. Eugen viedol rakúske vojská do Talianska na pomoc vojvodovi savojskému. Uviazol však v patovej situácii: najskôr rozdrvil španielske jednotky generála Toralbu, ale vzápätí nato bola jeho ofenzíva zastavená v bitke pri Cassane (16. august 1705). Situácia sa zmenila o rok neskôr, kedy obišiel francúzske sily južne Pádskou nížinou a 7. septembra 1706 porazil Francúzov pri Turíne. Ešte do začiatku zimovania potom ovládol veľkú časť severného Talianska vrátane Milána (26. október) a jeho úspechy spoločne s úspechmi Marlborougha na francúzsko-ríšskych hraniciach prinútili Francúzsko v marci 1707 talianske bojisko celkom vyprázdniť. Eugen bol menovaný ríšskym maršalom a guvernérom Lombardska (1707-1716). Ruský cár Peter I. Veľký mu dokonca ponúkol poľskú korunu, ktorú však maršal zdvorilo odmietol. Rok 1707 však inak veľmi úspešný nebol, Eugen sa pod taktovkou Angličanov zúčastnil spojeneckého ťaženia proti Toulonu, ktoré mu bolo celkom proti mysli a skončilo nakoniec debaklom. V roku 1708 bol vymenovaný za generalporučíka, čím ovládol všetky významné vojenské úrady v krajine. Pôvodne bol plánovaný mohutný vpád do Francúzska, ale ríšske vojská sa schádzali pomaly a Francúzi začali vlastný prudký útok. Marlborough s Eugenom (ktorý nemal v danom priestore vlastné vojsko a na žiadosť Marlborougha prijal velenie nad časťou jeho jednotiek) však dokázali rýchlo presunúť svoje sily a porazili francúzske vojská v bitke pri Oudenaarde (11. júla 1708) a potom dobyli Lille.

Začiatkom roku 1709 sa Eugen zúčastnil mierových rokovaní v Haagu, ktoré ale nakoniec skrachovali. Nasledovali 3 roky úporných bojov, kedy sa vojská koalície, ktoré mali už jasnú vojenskú prevahu, úmorne prebíjali cez francúzske pevnosti. 11. septembra 1709 utrpeli Eugen s Malboroughom „víťazstvo“ v krvavej bitke pri Malplaquet a súdržnosť koalície sa začala drobiť. Jej rozpad v roku 1712, urýchlený nástupom toryov v Anglicku a smrťou Jozefa I. Habsburského znamenal, že v roku 1713 musel Eugen náhle držať západnú hranicu Ríše proti zdrvujúcej prevahe francúzskych vojsk. 13. mája prevzal vrchné velenie nad ríšskymi vojskami, ale tvárou v tvár dvojnásobnej presile mu nezostalo iné ako sa prizerať, ako nepriateľ dobýja najskôr Landau, potom Freiburg. Udržiavanie dvojnásobnej armády ale neúnosne zaťažovalo francúzsky rozpočet a Eugen ovládal pozičnú vojnu príliš dobre, než aby nepriateľovi umožnil rýchle víťazstvo. V roku 1714 sa teda odohrali mierové rokovania medzi Francúzskom zastupovanom maršalom Villarsom a Habsburgovcami zastupovanými Eugenom, ktoré skončili rastattským mierom (podpísaný 7. septembra).

Krátky čas mieru[upraviť | upraviť zdroj]

Zámok Belvedere, sídlo, ktoré si Eugen nechal vo Viedni vystavať

V roku 1714 začal Eugen budovať vo Viedni barokový palác Belvedér (dokončený 1723). Na adresu výstavného sídla sa hovorilo, že Rakúsko je krajinou, v ktorej poddaný žije lepšie ako jeho cisár (vtedy ešte nestál habsburský zámok Schönbrunn). Súčasne bol menovaný guvernérom Rakúskeho Holandska, ktoré bolo Rakúsku postúpené na základe mierovej zmluvy. Veľmi skoro však začal pripravovať pôdu pre novú vojnu. Osmanská ríša síce dodržiavala mier s habsburskými dŕžavami, s o to väčším nadšením sa však vrhla na ďalšie ciele. Najskôr prinútila Rusko k vráteniu rozsiahlych dŕžav v oblasti okolo Čierneho mora a potom napadla Benátsku republiku. Jej pozície v Grécku a stredomorí sa pod tlakom drvivej presily začali rúcať a Benátky začali zúfalo volať o pomoc. Karol VI. Habsburský sa po dlhom váhaní na naliehanie Eugena rozhodol zasiahnuť. Najskôr sa pokúsil ísť na vec diplomaticky, ale keď dali Turci najavo, že svoju výpravu proti Benátkam nezastavia, rozhodol sa pre boj. Spojenectvo s ním vyhlásili pochopiteľne Benátky a Veľká Británia (ktoré súčasne spoločne s pápežom garantovali nedotknuteľnosť habsburských dŕžav v Taliansku po celý čas ťaženia). Na jeseň roku 1715 sa začali k hraniciam sťahovať prvé vojenské jednotky.

Nová vojna s Turkami (1716-1718)[upraviť | upraviť zdroj]

Vojna prepukla v roku 1716, kedy obe vojská vytiahli do poľa. Asi deväťdesiattisícová Eugenova armáda mala za cieľ dobytie Belehradu, takmer dvojnásobná armáda veľkého vezíra Damada Aliho hodlala získať Petrovaradín. Turci boli rýchlejší a tak sa dejiskom bitky stalo okolie tureckého cieľa výpravy. Turecká armáda bola podstatne silnejšia a chránili ju poľné opevnenia i Dunaj, ale Eugen sa napriek tomu rozhodol nepriateľa napadnúť. V kryte noci prešiel cez rozvodnený Dunaj a 5. augusta skoro ráno napadol prekvapeného nepriateľa a rozdrvil ho.

Keď dospel k názoru, že na výpravu proti Belehradu už nie je dosť času, rozhodol sa prechodne zmeniť cieľ a vyrazil k Temešváru, ktorý dobyl 12. októbra. Turecko stratilo rozsiahle územia a iba zima ho ochránila pred ďalšími.

V roku 1717 už nič nebránilo ťaženiu na Belehrad, princova armáda potom bola posilnená o množstvo nových spojencov, ktorí po jeho drvivom víťazstve v predchádzajúcom roku považovali za vhodné manifestovať svoju oddanosť Habsburgovcom a podieľať sa na výnosnom podniku. Na prelome júna a júla obľahol Belehrad, aby bol na konci júla sám obľahnutý ešte silnejšou armádou pašu Chalila. Eugen najskôr tvrdo zdecimoval mestských obrancov, na čo 16. augusta zaútočil na Chalilovu armádu a prinútil ju k ústupu. 18. augusta Belehrad kapituloval. Išlo o ďalšie slávne víťazstvo, ale vojna obe strany vyčerpala a ďalšie vojenské snahy Eugena a jeho generálov už príliš k úspechu neviedli. To viedlo nakoniec k mierovým rokovaniam, ktorých výsledkom bol Požarevacký mier (21. júl 1718) a prechod severného Srbska, Malého Valašska a Temešského Banátu do rakúskej správy. Naproti tomu Turci si smeli ponechať väčšinu územia, ktoré dobyli na Benátskej republike. Navyše na mierovú dohodu naväzovala veľmi dôležitá obchodná zmluva uzatvorená 27. júla medzi sultánom a cisárom, ktorá viedla k rozvoju rozsiahlych obchodných stykov (a pre Benátky predstavovala ešte väčšiu katastrofu, ako územné straty).

Po tureckej vojne[upraviť | upraviť zdroj]

Monument na pamiatku Eugena Savojského, Heldenplatz, Hofburg, Viedeň.

Po vojne s Tureckom zaberala väčšinu Eugenovho času politika. Bol jedným z najvplyvnejších mužov v habsburských krajinách a mal veľký vplyv na diplomaciu a organizáciu armády. Podporoval snahy Karola VI. o presadenie pragmatickej sankcie, ale zastával názor, že prílišné spoliehanie sa na diplomaciu a záruky, ktoré si od susedov kupuje, nemajú veľkú cenu. Opakovane radil kráľovi, aby nároky svojej dcéry podoprel skôr plnou pokladnicou a silnou armádou ako diplomatickými zárukami od tých, ktorí ich asi nedodržia. Jeho vlastná pozícia sa však niekoľkokrát povážlivo zatriasla a Karol VI. na neho začal postupne nazerať ako na ministra a radcu síce verného a schopného, ale nemilovaného a mierne skorumpovaného. Eugen sa stal terčom opakovaných intríg zo strany ostatných šľachticov, najmä z tzv. „španielskej strany“ a bol napádaný pre prílišnú koncentráciu moci a so zdôvodnením, že má toľko významných úradov, že ich nestíha riadne vykonávať (čo bola v niektorých ohľadoch výčitka oprávnená). Vzťahy s panovníkom definitívne ochladli, keď Eugen v roku 1719 odkryl rozsiahlu zradu a neloajálne intrigy niektorých vysoko postavených šľachticov, z ktorých niektorí boli najbližší priatelia a radcovia cisára. Eugen tak jednal čiastočne v sebaobrane, pretože dotyční hodlali predovšetkým odstrániť jeho, no i tak mu to cisár nikdy neodpustil.

Eugen sa podieľal na vzniku Ostendskej spoločnosti na ktorej zarobil značný majetok a ktorej akcie predal tesne pred tým, ako ju musel cisár na nátlak Francúzska a Veľkej Británie zrušiť.

Neskôr ešte osobne viedol rakúske vojská na Rýne za vojny o poľské dedičstvo (17331738), ale nedostatok mužov a zlý zdravotný stav mu znemožnili dosiahnuť výraznejšie výsledky. Snažil sa presadiť sobáš Márie Terézie so saským alebo bavorským princom, ale tento nápad sa nepáčil ani Karolovi VI., ani Márii Terézii (a to nielen pre detský vek obidvoch princov). Podieľal sa ešte na rokovaniach o mieri, ale jeho vplyv upadal. Ťažko chorý zomrel vo Viedni vo veku nedožitých 73 rokov. Pochovaný bol v Dóme sv. Štefana vo Viedni.

Na jeho počesť bolo pomenovaných niekoľko lodí, napr. britský monitor HMS Prince Eugene, rakúska bojová loď SMS Prinz Eugen a nemecký ťažký krížnik Prinz Eugen. Počas prvej aj druhej svetovej vojny bol Eugen Savojský pripomínaný ako historický vzor nemeckého či rakúskeho vojaka. Cez druhú svetovú vojnu niesla jeho meno i jedna z divízií Waffen SS (7. horská divízia SS Prinz Eugen).

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Vít Vlnas: Princ Evžen Savojský. Život a sláva barokního válečníka, Ladislav Horáček - Paseka a Národná galéria v Prahe 2001, ISBN 80-7185-380-1