Európska centrálna banka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Sídlo ECB vo Frankfurte
ECB

Európska centrálna banka (ECB) je centrálna banka eurozóny.

ECB bola založená 1. júna 1998 a nahradila Európsky menový inštitút (pozri Dejiny HMÚ). Jej sídlo je vo Frankfurte nad Mohanom v Nemecku a pracuje v nej približne 1 000 zamestnancov. Dňa 1. januára 1999 ECB prevzala od 11 národných centrálnych bánk (okrem britskej, švédskej, dánskej a gréckej) zodpovednosť za menovú politiku a začala vytvárať jednotnú menovú politiku. Vzájomné kurzy krajín, zúčastňujúcich sa projektu menovej únie, boli zafixované v pevnom pomere ku spoločnej mene – euru.

1. januára 2001 sa do klubu krajín eurosystému zaradilo i Grécko.

Základný kapitál Európskej centrálnej banky je 5 miliárd eur. Má podobu akcií, ktorých upisovateľmi a držiteľmi môžu byť výlučne centrálne banky členských krajín Európskej únie. Tieto podiely sa nedajú prevádzať, zablokovať, ani dať do zálohy. Boli stanovené na základe podielu hrubého domáceho produktu a podielu počtu obyvateľov v Európskej únii v rokoch 1993 až 1997. Podobným mechanizmom boli vytvorené devízové rezervy Európskej centrálnej banky, ktoré dosahujú výšku 50 miliárd eur a podľa rovnakých podielov sa rozdeľujú výnosy z emisie peňazí – tzv. seignorage. Na zisku alebo strate Európskej centrálnej banky sa podieľajú národné centrálne banky podľa svojich podielov na kapitáli Európskej centrálnej banky. Štáty, ktoré sa nezúčastňujú tretej fázy hospodárskej a menovej únie – Dánsko, Spojené kráľovstvo a Švédsko – splatili iba 5% svojich podielov.

Orgány ECB a ich hlavné úlohy[upraviť | upraviť zdroj]

Eurosystém a ESCB riadia orgány ECB s rozhodovacou právomocou, ktorými sú Výkonná rada a Rada guvernérov. Navyše bol zriadený tretí, prechodný orgán s rozhodovacou právomocou, ktorým je Generálna rada. Jej zriadenie súvisí s existenciou členských štátov EÚ, ktoré ešte nezaviedli euro.

Výkonná rada (Executive Board)[upraviť | upraviť zdroj]

Zahŕňa prezidenta a viceprezidenta ECB, ako aj ďalších štyroch členov na úrovni hláv štátov alebo vlád členských štátov, ktoré zaviedli euro. Je orgánom, v ktorom nemá svojho zástupcu každý členský štát. Dĺžka funkčného obdobia členov výkonnej rady je osem rokov. Výkonná rada je zodpovedná za denné riadenie ECB, najmä za:

  • prípravu stretnutí Rady guvernérov,
  • implementáciu menovej politiky v eurozóne a vydávanie pokynov pre NCB v eurozóne,
  • riadenie chodu ECB,
  • vykonávanie právomocí delegovaných Radou guvernérov.

Výkonná rada zasadá aspoň raz týždenne, aby prijala rozhodnutia týkajúce sa implementácie menovej politiky, prípravy zasadnutí Rady guvernérov a interných záležitostí ECB.

Rada guvernérov (Governing Council)[upraviť | upraviť zdroj]

Je najvyšším rozhodovacím orgánom ECB, ktorý tvoria všetci členovia výkonnej rady a guvernéri NCB členských štátov, ktoré zaviedli euro. V súčasnosti má teda 24 členov (6 + 18). Rada guvernérov zodpovedá najmä za:

  • schvaľovanie nariadení a prijímanie rozhodnutí potrebných na zabezpečenie plnenia úloh zverených Eurosystému,
  • formuláciu menovej politiky eurozóny vrátane prípadných rozhodnutí týkajúcich sa prechodných menových cieľov, kľúčových úrokových sadzieb a zabezpečenia rezerv v Eurosystéme, ako aj vytváranie potrebných nariadení na ich implementáciu.

Každý člen rady má jeden hlas, rada rozhoduje nadpolovičnou väčšinou hlasov. Rokovania sú dôverné, rada však môže rozhodnúť o zverejnení výsledku svojho rokovania. V zmysle Zmluvy rada zasadá aspoň desaťkrát ročne, z toho dvakrát v inej krajine eurozóny, pričom niektoré zasadnutia sú organizované formou telekonferencie.

Generálna rada (General Council)[upraviť | upraviť zdroj]

Pozostáva z prezidenta a viceprezidenta ECB, ako aj guvernérov NCB všetkých 28 členských štátov EÚ. Ďalší členovia Výkonnej rady sa môžu zúčastňovať zasadnutí Generálnej rady bez hlasovacieho práva. Rada plní najmä úlohy súvisiace so zavedením eura vo všetkých členských štátoch, ako aj niektoré funkcie v rámci činností ESCB, napríklad poradné funkcie, zhromažďovanie štatistických informácií, podávanie správ ECB, a pod.

Generálnej rade predsedá prezident ECB, ktorý tieto zasadnutia pripravuje a informuje na nej o rozhodnutiach prijatých Radou guvernérov. Generálna rada zasadá pravidelne štyrikrát do roka. Od 1. mája 2004 sa týchto zasadnutí zúčastňujú aj guvernéri centrálnych bánk nových členských štátov EÚ. Generálna rada ECB dňa 17. júna 2004 schválila nový Rokovací poriadok Generálnej rady ECB.

Menovopolitická stratégia ECB spočíva na dvoch pilieroch[upraviť | upraviť zdroj]

Prvý pilier – Obzvlášť významná úloha peňažnej zásoby. Je zvýraznená oznamovaním referenčnej hodnoty rastu peňažnej zásoby; inflácia sa pritom chápe ako dôsledok stavu, keď vzhľadom na dané množstvo tovarov a služieb je v obehu príliš veľa peňazí. Referenčná hodnota ročného rastu agregátu M3 (vo výške 4,5 % od roku 1999) pomáha Rade guvernérov analyzovať a vysvetľovať informácie obsiahnuté v menových agregátoch a slúži jej ako zrozumiteľná a spoľahlivá smernica menovej politiky.

Druhý pilier – Podložený odhad budúceho cenového vývoja a rizík, ktoré môžu ovplyvniť cenovú stabilitu v eurozóne. Toto hodnotenie sa opiera o celý rad ekonomických ukazovateľov, ktoré ponúkajú informácie o budúcom cenovom vývoji. Patrí k nim napríklad vývoj miezd, výmenný kurz, dlhodobé úrokové miery, rôzne veličiny merajúce hospodársku aktivitu, ukazovatele fiškálnej politiky, cenové a nákladové indexy a informácie získané z prieskumov nálad v podnikovej a spotrebiteľskej sfére.

Tieto dva piliere stratégie ECB umožňujú úzko sledovať a analyzovať menový, finančný a hospodársky vývoj. Táto analýza pomáha ECB stanovovať úrokové sadzby tak, aby čo najlepšie slúžili na zabezpečenie cieľa cenovej stability. Menová politika ECB takýmto spôsobom chráni kúpnu silu eura a súčasne podporuje jeho vonkajšiu hodnotu, meranú výmenným kurzom voči ostatným menám. Samotný výmenný kurz však menovopolitickým cieľom nie je.

Nezávislosť ECB[upraviť | upraviť zdroj]

  1. inštitucionálna nezávislosť: Európska centrálna banka a národné centrálne banky nemôžu prijímať či požadovať pokyny od orgánov Európskej únie a ani od národných vlád;
  2. funkčná nezávislosť: hlavným cieľom menovej politiky musí byť cenová stabilita;
  3. osobná nezávislosť: funkčné obdobie členov vrcholných orgánov Európskej centrálnej banky a národných centrálnych bánk je minimálne päťročné a nemožno ich odvolať z politických dôvodov;
  4. finančná nezávislosť: vlády nesmú využívať národné centrálne banky na financovanie rozpočtových výdavkov a nesmú ovplyvňovať rozpočty týchto bánk.

Úlohy ECB[upraviť | upraviť zdroj]

  1. dbať o udržanie cenovej stability v rámci Európskeho menového systému (boj proti inflácií);
  2. vykonávať operácie na voľnom trhu;
  3. podporovať všeobecnú hospodársku politiku Spoločenstva;
  4. definovať a riadiť menovú politiku Spoločenstva;
  5. riadiť devízové obchody;
  6. spravovať devízové rezervy zúčastnených štátov;
  7. podporovať hladké fungovanie platobných systémov;
  8. podieľať sa na programoch kompetentných úradov zameraných na stabilitu finančného systému;
  9. povoľovať vydávanie euro bankoviek v Spoločenstve (má na to výhradné právo);
  10. bankový dohľad Európskej centrálnej banky, ktorý zabezpečujú dva subjekty – Výbor pre bankový dohľad a Kontaktná skupina. Subjekty však nemajú výkonné právomoci. Multilaterálna spolupráca je obmedzená a hlavnou formou zostáva iba dvojstranná spolupráca medzi inštitúciami dohľadu príslušných krajín, ktorá má základ v tzv. memorandách o spolupráci.

Povinnosti ECB[upraviť | upraviť zdroj]

  1. zostavovať a zverejňovať výročné správy,
  2. každoročne zabezpečovať audit Európskym účtovným dvorom,
  3. poskytovať informácie na internetových stránkach.

Najdôležitejšie nástroje ECB[upraviť | upraviť zdroj]

Základné refinančné obchody (main refinancing operations) sa využívajú na zásobovanie bankového systému likviditou v dostatočnom objeme a súčasne signalizujú základný smer, ktorým sa uberá menová politika. Uskutočňujú sa týždenne a majú dvojtýždňovú splatnosť.

Dlhodobejšie refinančné obchody (longer-term refinancing operations) sú transakcie, ktorými sa tiež dodáva do bankového systému likvidita; uskutočňujú sa mesačne a majú trojmesačnú splatnosť.

Automatické obchody (standing facilities) slúžia na dodávanie a absorbovanie likvidity z jedného dňa na druhý. Úrokové miery dvoch ponúkaných automatických obchodov vytvárajú koridor, v ktorom sa pohybujú jednodňové (overnight) trhové úrokové miery:

  • jednodňové refinančné obchody (marginal lending facility) predstavujú pre protistrany (t. j. banky) možnosť získať od Eurosystému jednodňovú likviditu (cez noc) proti založeniu akceptovateľných aktív
  • jednodňové sterilizačné obchody (deposit facility) môžu protistrany využiť na uloženie svojej nadbytočnej likvidity v Eurosystéme na jeden deň (cez noc).

Dolaďovacie obchody (fine tuning operations) sú doplnkové regulačné nástroje ponúkané iba príležitostne, s cieľom ovplyvniť likvidnú situáciu na trhu a jemne doregulovať úrokové miery; používajú sa najmä vtedy, keď je potrebné vyladiť účinky nečakaných výkyvov likvidity na trhu na úrokové miery.

Uložením povinnosti deponovať povinné minimálne rezervy sa ECB snaží stabilizovať dopyt bánk po peniazoch od centrálnej banky. Každá banka je povinná mať na svojom vkladovom účte vedenom v Eurosystéme určitú časť vkladov svojich klientov, čo prispieva k stabilizácii úrokových mier na peňažnom trhu.

Chrbtovou kosťou jednotného peňažného trhu eurozóny je systém platobného styku známy pod skratkou TARGET (Trans-european Automated Real-Time Gross Settlement Express Transfer System). TARGET spája 15 národných platobných systémov – v každom členskom štáte EÚ jeden – s platobným mechanizmom ECB. Umožňuje uskutočňovať medzibankové prevody veľkých objemov finančných prostriedkov v rámci Európskej únie v priebehu niekoľkých minút. V súčasnosti je najdôležitejším platobným systémom v Európe a je jedným z troch najväčších na svete.

Spolupráca NBS s ECB[upraviť | upraviť zdroj]

Kvalitatívne nová úroveň spolupráce Národnej banky Slovenska s Európskou centrálnou bankou sa datuje už od roku 2002. Prezident ECB v septembri 2002 oznámil guvernérovi NBS, že Generálna rada ECB (GR) rozhodla o jeho prizvaní na pravidelné zasadnutia GR v úlohe pozorovateľa. Od júna 2003 boli teda na tieto zasadnutia prizývaní ako pozorovatelia aj guvernéri centrálnych bánk štátov, ktoré 16. apríla 2003 podpísali Prístupovú zmluvu k Európskej únii. Zároveň Európska centrálna banka požiadala NBS, aby nominovala svojich zástupcov ako pozorovateľov do jednotlivých výborov a pracovných skupín ESCB.

Po vstupe do Európskej únie 1. mája 2004 sa guvernéri centrálnych bánk desiatich nových členských štátov vrátane Národnej banky Slovenska stali členmi Generálnej rady ECB a do každého výboru ESCB boli z NBS nominovaní dvaja členovia.

Plnenie konkrétnych úloh ESCB je zabezpečované najmä prostredníctvom výborov ESCB. V súčasnosti je vytvorených 12 výborov. V rámci nich pracujú pracovné skupiny a task forces. Význam účasti predstaviteľov NBS na rokovaniach výborov je v získavaní skúseností so systémom práce v jednotlivých výboroch a v zabezpečovaní úloh, ktoré z práce výborov vyplývajú pre NBS.

Európsky systém centrálnych bánk (ESCB)[upraviť | upraviť zdroj]

Európsky systém centrálnych bánk je tvorený Európskou centrálnou bankou (ECB) a národnými centrálnymi bankami (NCB) 28 členských štátov Európskej únie (EÚ). Z formálneho hľadiska je ESCB dvojúrovňová organizácia, ktorá má 29 členov. Zahŕňa ECB, 18 členských štátov eurozóny a 10 NCB tých členských štátov, ktoré ešte nezaviedli euro (Bulharsko, Česko, Chorvátsko, Dánsko, Litva, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko, Švédsko, Spojené kráľovstvo). Na rozdiel od ESCB pojem Eurosystém zahŕňa ECB a NCB len tých členských štátov, ktoré už zaviedli euro (pozri schému ESCB).

Schéma ESCB[upraviť | upraviť zdroj]

Právnym základom ESCB a ECB je Zmluva o založení Európskeho spoločenstva (Zmluva), ktorej prílohu tvorí Štatút Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky (Štatút). Na základe Zmluvy a Štatútu sú úlohy zverené ESCB realizované priamo aktivitami ECB alebo nepriamo národnými centrálnymi bankami prostredníctvom dvanástich výborov ESCB. V rámci jednotlivých výborov pracujú pracovné skupiny a task forces, ktorých počet sa mení v závislosti od typu a počtu úloh, ktoré majú jednotlivé výbory riešiť.

Zo Štatútu vyplýva, že národné centrálne banky ako integrálna súčasť ESCB konajú v súlade s usmerneniami a pokynmi ECB. Vnútri ESCB predstavuje teda ECB rozhodovaciu úroveň, pričom pri integrácii do ESCB zostávajú národným centrálnym bankám členských štátov s derogáciou podľa Štatútu (čl. 43.2.) zachované právomoci v oblasti menovej politiky podľa vnútroštátneho práva.

Eurosystém[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavným cieľom Eurosystému je udržiavať v eurozóne cenovú stabilitu a chrániť tak kúpnu silu eura. Zabezpečenie cenovej stability je najdôležitejším príspevkom, ktorým môže menová politika napomáhať pri vytváraní priaznivého ekonomického prostredia a zabezpečovaní vysokej úrovne zamestnanosti. V rámci jednotnej menovej politiky oznámila ECB presnú definíciu svojho hlavného cieľa. Cenová stabilita bola definovaná ako medziročné zvýšenie spotrebiteľských cien menšie ako dve percentá, pričom cieľom je udržať cenovú stabilitu zo strednodobého hľadiska.

Eurosystém závisí od bezpečného fungovania bankového systému, ktorého prostredníctvom sa môžu uskutočňovať menovopolitické obchody. Ako kanál menovopolitických transakcií zameraných na dodanie alebo odčerpanie likvidity z euro oblasti môže slúžiť až 8000 úverových inštitúcií (komerčné banky, sporiteľne alebo iné finančné inštitúcie) v dvanástich členských krajinách.

Eurosystém má preto eminentný záujem na efektívnom fungovaní a stabilite bankového systému. Je len prirodzené, že monitoruje vývoj v bankovom sektore, aj keď zodpovednosť za bankový dohľad naďalej zostáva v rukách národných orgánov.

Základné úlohy Eurosystému[upraviť | upraviť zdroj]

  • určuje a vykonáva menovú politiku v eurozóne,
  • vykonáva devízové obchody, uschováva a spravuje oficiálne rezervy krajín eurozóny,
  • vydáva bankovky v eurozóne,
  • podporuje hladký chod platobných systémov.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]