Európske právo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Právo
Odvetvia práva
Verejné právo:
Ústavné · Trestné · Správne · Finančné · Európske · Medzinárodné · Kánonické · Konfesné

Súkromné právo:
Občianske · Pracovné · Rodinné · Obchodné · Medzinárodné právo súkromné
Deľba moci
Výkonná moc:
Hlava štátu · Panovník · Prezident (SR· Vláda (SR· Ministerstvo

Zákonodarná moc:
Parlament · Senát · Národná rada SR


Súdna moc:
Súd · Ústavný súd (SR· Najvyšší súd · Krajský súd · Okresný súd · Súdna rada · Prokuratúra · Ombudsman · NKÚ
Právne predpisy
Ústava (SR· Ústavný zákon · Zákon · Nariadenie vlády · Vyhláška · Opatrenie · Výnos
Ďalšie pojmy
Právna skutočnosť · Právny akt · Právny predpis · Právna norma

Štát · Forma štátu · Občan · Politická strana · Voľby · Referendum


Medzinárodná zmluva · Medzinárodná organizácia
z  d  u

Európske právo je jedným z mnohých odvetví práva. Pojem Európske právo môže byť chápaný rôzne podľa uhlu pohľadu:

Ďalej sa tento článok zaoberá už len Európskym právom z pohľadu európskej integrácie.

Delenie Európskeho práva[upraviť | upraviť zdroj]

Európske právo sa pred prijatím Lisabonskej zmluvy delilo na úniové právo a komunitárne právo. To súvisí s tzv. trojpilierovou štruktúrou Európskeho práva. Do prvého piliera patria oblasti spadajúce pod Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (EURATOM), Európske spoločenstvo (ES, predtým Európske hospodárske spoločenstvo – EHS) a Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO). Druhý pilier tvorí spoločná zahraničná a bezpečnostná politika a tretí pilier tvorí spolupráca v oblasti justície a vnútra. Druhý a tretí pilier sú upravené v rámci zmluvy o EÚ. Lisabonská zmluva odstránila trojpilierovú štruktúru, ako aj delenie európskeho práva na komunitárne a úniové právo. V súčasnosti sa používa jednotne pojem právo EÚ alebo úniové právo, ktorý označuje právo EÚ a EURATOMu. Nemenej dôležité je delenie podľa stupňa právnej sily.

Primárne právo[upraviť | upraviť zdroj]

Primárne právo tvoria zmluvy o ESUO, EURATOM a EHS, v znení zmien a doplnkov ako ich pozmenili:

Zaraďujú sa sem tiež zmluvy o pristúpení a medzinárodné dohody uzatvorené medzi členskými štátmi v rámci posilnenej spolupráce.

Všeobecné právne zásady[upraviť | upraviť zdroj]

Všeobecné právne zásady sú základnými princípmi vytvorenými ESD, v medziach ktorých musí Spoločenstvo konať. Nerešpektovanie týchto zásad môže viesť k neplatnosti právneho aktu. Medzi všeobecné zásady patria:

Medzinárodné zmluvy uzavreté ES s tretími štátmi[upraviť | upraviť zdroj]

Medzinárodné zmluvy uzavreté Spoločenstvom, sú záväzné pre orgány spoločenstva aj pre členské štáty.

Sekundárne právo[upraviť | upraviť zdroj]

Komunitárne sekundárne právo sú právne normy vytvorené orgánmi Európskej únie (Komisiou, Radou, Európskym parlamentom), na základe primárneho práva a predpísaným spôsobom. Do prvého piliera zaraďujeme nasledovné sekundárne akty:

Nariadenia sú záväzné právne akty, ktoré sú priamo použiteľné vo všetkých členských štátoch. Smernice sú záväzné pre členské štáty vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Rozhodnutia sú individuálne právne akty záväzné pre toho, komu sú určené. Odporúčania a stanoviská nie sú právne záväzné, ale môžu mať vplyv pri výklade iných právnych aktov. V druhom a treťom pilieri (úniové právo) je postup tvorby sekundárneho práva pozmenený a odlišná je aj forma právnych aktov. Do druhého piliera zaraďujeme tieto akty prijímané Radou EÚ:

Sekundárne právne akty v oblasti tretieho piliera prijíma Európska Rada a zaraďujeme sem:

Rozhodnutia ESD[upraviť | upraviť zdroj]

Rozhodnutia Európskeho súdneho dvora, resp. Súdu prvého stupňa nemajú povahu precedensu (ako je tomu napr. pri rozhodnutiach amerického Supreme Court). Aj napriek tomu majú rozhodnutia ESD a SPS veľkú váhu a ak sa nejaký právny názor objavuje v ich judikatúre opakovane, zväčša sa s ním stotožnia aj ostatné orgány EÚ i samotné členské štáty

Vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Myšlienka zjednotenej Európy nie je nová, ale stretávame sa s ňou v celej histórii. Európska integrácia, tak ako ju poznáme dnes, sa však začala vyvíjať až po druhej svetovej vojne.

Zakladajúce zmluvy[upraviť | upraviť zdroj]

Ako prvá bola podpísaná Zmluva o Európskom spoločenstve uhlia a ocele, medzi Belgickom, Francúzskom, Holandskom, Luxemburskom, Nemeckom a Talianskom. Táto zmluva bola ako jediná podpísaná na určité obdobie (50 rokov) a je platnosť uplynula 23. júla 2002. Táto zmluva bolo čoskoro nasledovaná zmluvami zakladajúcimi Európske hospodárske spoločenstvo a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu. V roku 1965 bola podpísaná Zmluva o zlúčení inštitúcií týchto spoločenstiev. V tomto období už existovali Rada, Komisia, Zhromaždenie (predchodca Európskeho parlamentu) aj Súd či Hospodársky a sociálny výbor. V roku 1973 došlo k prvému rozšíreniu o nových členov – Dánsko, Írsko a Veľkú Britániu. V roku 1979 sa konali prvé priame voľby do Európskeho parlamentu. V roku 1981 sa k Spoločenstvu pridalo Grécko.

Jednotný európsky akt[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Jednotný európsky akt


Jednotný európsky akt bol prijatý v roku 1986 a ide o jednu z najväčších zmien zakladajúcich zmlúv. Medzi najdôležitejšie zmeny, ktoré priniesol, patrí:

  • Stanovil cieľ - vytvorenie spoločného trhu
  • Formálne uznanie Európskej Rady
  • Zriadenie Súdu prvého stupňa
  • Zaviedol väčšinové hlasovanie do oblastí, kde Rada predtým rozhodovala jednomyseľne
  • Zaviedol nový legislatívny proces – kooperačný postup
  • Založil spoločnú zahraničnú politiku

V roku 1986 sa tiež Spoločenstvo rozšírilo o dva nové členské štáty – Španielsko a Portugalsko.

Maastrichtská zmluva[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Maastrichtská zmluva


Zmluva o Európskej únii alebo Maastrichtská zmluva bola podpísaná 7. februára 1992 a platnosť nadobudla 1. novembra 1993. Tým vznikla Európska Únia. Najväčší prínos Maastrichtskej zmluvy je v tom, že zaviedla dva nové piliere, v ktorých sú upravené spoločná zahraničná a bezpečnostná politika a spolupráca v oblasti justície a vnútra. Tak vznikla známa trojpilierová štruktúra EÚ (Európska Únia nenahrádza, ale dopĺňa Európske spoločenstvá). Medzi ďalšie zmeny môžeme zaradiť:

V roku 1995 sa Európska únia rozšírila o ďalších troch členov – Fínsko, Rakúsko a Švédsko.

Amsterdamská zmluva[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Amsterdamská zmluva


Amsterdamská zmluva bola podpísaná 2. augusta 1997. Medzi najvýznamnejšie zmeny, ktoré priniesla Amsterdamská zmluva patrí:

Zmluva z Nice[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zmluva z Nice


Zmluva z Nice bola prijatá v roku 2000. Jej hlavným cieľom bolo pripraviť Európsku úniu na prijatie nových členských krajín. Zmluva z Nice priniesla najmä tieto zmeny:

  • Upravila zloženie inštitúcií
  • Rozšírila použitie väčšinového hlasovania v Rade
  • Reformovala súdnu moc (zriadenie Súdnych panelov)
  • Niektoré ďalšie úpravy v oblasti prvého piliera
  • Premenovala užšiu spoluprácu na posilnenú spoluprácu

Na tej istej konferencii bola tiež oficiálne schválená Charta základných práv Európskej Únie, ale len ako politicky a nie právne záväzný dokument. Od 1. mája 2004 má EÚ desať nových členov. Sú nimi Cyprus, Česká republika, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovensko a Slovinsko.

Ústavná Zmluva EÚ[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zmluva o Ústave pre Európu


Ústavná zmluva EÚ alebo tiež Zmluva o Ústave pre Európu bola podpísaná 29. októbra 2004 v Ríme. V súčasnosti je v procese ratifikácie, a keďže ju už odmietli občania Francúzska i Holandska, je ťažké predpovedať, či bude tento proces niekedy úspešne zavŕšený. Ak by bola Ústavná zmluva EÚ prijatá, nahradila by sa ňou všetky doterajšie zmluvy, čo by určite prispelo k prehľadnosti a zrozumiteľnosti Európskeho práva. Ústavná zmluva tiež jednoznačne ustanovuje právnu subjektivitu Európskej únie.

Legislatívny proces[upraviť | upraviť zdroj]

Legislatívny proces v EÚ nie je jednotne upravený. Namiesto toho existujú viaceré postupy, ktoré sa používajú v závislosti od toho v akej oblasti sa má právny akt prijať. Komisia má vo všetkých prípadoch výlučné právo legislatívnej iniciatívy, ale postupy sa líšia podľa toho, do akej miery a akým spôsobom sú na nich zainteresované Rada a Európsky parlament.

Konzultačný postup[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Konzultačný postup

Konzultačný postup je najstarším legislatívnym postupom, v ktorom figuruje Európsky parlament. Jeho podstatou je to, že pred tým, než Rada prijme rozhodnutie (na základe návrhu Komisie), je povinná požiadať o konzultáciu Európsky parlament. Rada ale názor Európskeho parlamentu nemusí rešpektovať.

Kooperačný postup[upraviť | upraviť zdroj]

Kooperačný postup, je novší ako konzultačný postup a do európskeho práva ho priniesol Jednotný európsky akt v roku 1986. Postup je nasledovný:

  • Rada prijme stanovisko na základe návrhu Komisie
  • S týmto stanoviskom je oboznámený Európsky parlament, ktorý sa v lehote troch mesiacov môže k nemu vyjadriť.
    • Ak ho schváli, Rada príjme navrhovaný právny akt kvalifikovanou väčšinou s konečnou platnosťou.
    • Ak ho odmietne, Rada ho môže prehlasovať len jednomyseľným rozhodnutím.
    • Ak navrhne v stanovisku zmeny, Komisia znova preskúma návrh a zapracuje do neho zmeny navrhované Európskym Parlamentom (len tie, s ktorými sa stotožní) a predloží ho Rade. Tá prijme návrh kvalifikovanou väčšinou alebo ho môže pozmeniť, ale len jednomyseľným rozhodnutím.

Spolurozhodovací postup[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Spolurozhodovací postup

Spolurozhodovací postup do európskeho práva priniesla zmluva o EÚ v roku 1992. Tento postup takmer vo všetkých prípadoch nahradil staršie postupy, a tak opätovne posilnil právomoci Európskeho parlamentu. Komisia predloží návrh Európskemu parlamentu a následne Rade.

  • Ak Európsky parlament nenavrhne žiadne zmeny, Rada ho môže schváliť.
  • Ak Rada schváli návrh v tej podobe ako ho pozmenil Európsky parlament, opäť ho môže schváliť.
  • Ak má k návrhu výhrady, vyrozumie o zmenách v návrhu Európsky parlament.
    • Ak tento návrh parlament schváli (alebo márne uplynie 3 mesačná lehota na rozhodnutie), návrh sa považuje za prijatý.
    • Ak tento návrh odmietne, návrh sa považuje za neprijatý.
    • Ak navrhne zmeny, oboznámi o svojom stanovisku Radu a Komisiu. Komisia sa vyjadrí k návrhu a zmeny, ktoré odmietne, môže neskôr rada schváliť len jednomyseľným rozhodnutím.
      • Ak Rada schváli zmeny navrhnuté Európskym parlamentom, návrh je prijatý.
      • Ak Rada neschváli všetky zmeny zvolá sa Zmierovací výbor (skladá sa z členov Rady a Európskeho parlamentu)
        • Ak zmierovací výbor neprijme spoločné stanovisko, návrh sa považuje za neprijatý.
        • Ak zmierovací výbor prijme spoločné rozhodnutie, hlasujú o ňom Rada aj Parlament osobitne a v oboch musí byť schválený, inak sa považuje za neprijatý.
        • Ak Rada aj Parlament schvália návrh Zmierovacieho výboru, návrh je prijatý.

Súhlas Európskeho parlamentu[upraviť | upraviť zdroj]

Inštitút súhlasu Európskeho parlamentu do európskeho práva zaviedol, rovnako ako aj kooperačný postup, Jednotný európsky akt. V prípade, že to Zmluva ustanovuje, môže Rada prijať určitý návrh len na základe predchádzajúceho súhlasu Európskeho parlamentu. Najznámejší prípad, kedy sa takýto súhlas vyžaduje, je pri prijímaní nových členov do EÚ.

Postupy bez účasti EP[upraviť | upraviť zdroj]

Aj napriek tomu že postavenie Európskeho parlamentu sa neustále posilňuje, stále existujú aj oblasti, kde rozhodnutie prijíma len Rada na návrh Komisie, alebo dokonca samotná Komisia v oblasti dohľadu nad verejnými podnikmi.

Pôvodný zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • TICHÝ, L. a kol. 1999. "Evropské právo". Praha: C.H.Beck, 1999, 1. vydanie, 915s. ISBN: 80-7179-113-X.
  • PIKNA, B. 2010. "Evropský prostor svobody, bezpečnosti a práva (prizmatem Lisabonské smlouvy)". Praha: Linde Praha a.s., 2010,1. vydanie, 346s. ISBN: 978-80-7201-114-8.
  • VARGA, P. 2011. "Introduction to European Union Law". Plzeň: Aleš Čeněk s.r.o., 2011, 1. vydanie, 112s. ISBN: 978-80-7380-362-9.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]