Februárová revolúcia (1917)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Demonštrácia vo februári 1917

Februárová revolúcia (po rusky Февральская революция) v roku 1917 v Rusku bola prvá etapa revolučných zmien v Rusku v roku 1917.

Revolúcia začala v marci (podľa juliánskeho kalendára vo februári) 1917 vyhlásením generálneho štrajku. V dôsledku toho abdikoval 15. marca cár Mikuláš II. a 23. marca bola ustanovená Dočasná vláda na čele s princom Georgijom Jevgenievičom Ľvovom. Vládna koalícia sa však rozpadla pri riešení otázky nezávislosti Ukrajiny 2. júla a druhým premiérom sa stal Alexandr Fiodorovič Kerenskij, ktorý bol v Ľvovovej vláde od 2. mája ministrom vojny.

Dňa 7. novembra (25. októbra) však boľševici zahájili ozbrojený štátny prevrat známy ako Októbrová revolúcia (Veľká októbrová socialistická revolúcia) a uzurpovali si absolutistickú moc.

Priebeh revolúcie[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá svetová vojna Rusko výrazne ekonomicky oslabila. 1917 začali v dôsledku nedostatku potravín štrajkovať desiatky tisíc petrohradských robotníkov, keďže však bola vojna bol štrajk automaticky považovaný za sabotáž. Predstavitelia mesta tento problém nedokázali vyriešiť a svojim konaním vyvolali naopak ešte väčšie protesty. 8. marca nespokojné petrohradské ženy stojace v dlhých radách na chlieb vyvolali mohutnú protivojnovú demonštráciu. Na niektorých miestach protesty prerástli do stretov s políciou a kozákmi. Večer toho istého dňa vydal Mikuláš II. rozkaz veliteľovi petrohradského vojenského okruhu, aby demonštrácie okamžite ukončil. Pokusy nasadiť proti demonštrantom vojsko neboli úspešné, pretože vojaci odmietli strieľať do neozbrojených civilistov, niektorí sa dokonca vzbúrili, zastrelili svojich veliteľov a pridali sa k nespokojencom. V priebehu ďalších dvoch dní začal generálny štrajk.

11. marca niektorí dôstojníci, cárovi oddané jednotky a polícia zastrelili pri nepokojoch viac než 150 ľudí a už nasledujúci deň 12. marca prerástli nepokoje do otvoreného boja medzi revolučnými silami a cárskym vojskom. Revolučné sily, ku ktorým sa pridal aj gardový Pavlovský pluk, následne obsadili všetky dôležité časti mesta, Petropavlovskú pevnosť a budovy vlády. Podobne ako v roku 1905 vytvorili robotníci a vojaci orgány samosprávy nazývané soviety. Najdôležitejší z nich sa nachádzal v Petrohrade, jeho predsedom bol menševik N.S. Čcheidze a jeho zástupca eser A.F. Kerenskij. Soviet prebral zodpovednosť za dodržiavanie poriadku a zásobovanie mesta. Robotníci a vojaci potom v Moskve a onedlho aj v ďalších mestách po celej krajine tvorili ďalšie soviety. 13. marca vytvorila štátna duma dočasný kabinet pod vedením Michaila Rodzjanko.

14. marca cár Mikuláš opustil svoj štáb a odišiel do Petrohradu, ale po ceste narazil na odpor revolučných vojsk a preto odišiel do Pskova, na štáb severného frontu. Tam po porade s veliteľom frontu skonštatoval, že na potlačenie revolúcie nemá dostatok síl a tak sa vzdal cárskeho trónu v prospech svojho brata Michaila Alexandroviča. Ani táto správa však ľud neuspokojila a Michail Alexandrovič sa navyše trónu vzdal, pričom vyhlásil, že budúcnosť štátneho zriadenia v Rusku musí vyriešiť zákonodárne zhromaždenie. Tým sa 15. marca 1917 skončila tristoročná vláda rodu Romanovcov v Rusku.

Štátna duma sa následne ešte toho istého dňa spolu s Petrohradským sovietom dohodla na vytvorení dočasnej vlády. Jej predsedom a zároveň ministrom vnútra bol knieža Georgij Jevgenievič Ľvov. Táto dočasná vláda musela všetky svoje kroky prediskutovať s Petrohradským sovietom, čo malo za následok vznik dvojvládia.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]