Federico García Lorca

	Fedrico García Lorca
	; španielsky spisovateľ a dramatik
Narodenie	5. jún 1898; Fuente Vaqueros, Španielsko
Úmrtie	19. august 1936 (38 rokov); Granada, Španielsko
Podpis
Odkazy
Commons	Federico García Lorca
	Biografický portál

Federico García Lorca (* 5. jún 1898, Fuente Vaqueros, Španielsko – † 19. august 1936 Granada) bol španielsky básnik a dramatik.

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

F.G. Lorca sa narodil v andalúzskej dedine Fuente Vaqueros 5. júna 1898. Pokrstený bol pod menom Federico del Sagrado Corazón de Jesús García Lorca. Jeho matka Vicenta Lorca Romero bola v tom čase učiteľka v škole a otec Federico García Rodríguez vlastnil plantáže, na ktorých sa pestovala cukrová repa a tabak. Mal brata Francisca a sestry Conchitu a Isabelu. Federicovo zdravie bolo vždy veľmi krehké a ešte ani vo veku štyroch rokov nevedel chodiť.

V roku 1906 sa rodina presťahovala do Almeríe kde sa jeho výchovy ujal Rodríguez Espinosa. O tri roky neskôr, keď mal Federico jedenásť rokov, sa rodina opäť sťahovala, teraz do Granady. Letá však zvykli tráviť na vidieku, v dedine Asquerosa vzdialenom asi 20 kilometrov od Granady.

Ako 16 ročný, čiže v roku 1914, sa prihlásil do kurzu pre prípravu na vysokoškolské štúdium v odbore filozofia, literatúra a právo. Neskôr na tento odbor nastúpil na Právnickej fakulte Univerzity v Granade. V tomto období získal množstvo priateľov a známych a radov svojich vrstovníkov, s ktorými sa často stretával v kaviarni Alameda pri posedení, ktoré nazývali „El rinconcillo“. Schádzali sa tu mladé talenty zo sveta kultúry, umenia, diplomacie či inteligencie. Okrem bratov Lorcovcov do tejto skupiny patrili novinári Melchor Fernández Almagro, Jose Mora Guarnido a Constantino Ruiz Carnero, budúci básnici a kritici Jose Fernandez Montesinos, Miguel Pizarro a Jose Navarro Pardo, maliari Manuel Ángeles Ortiz, Ismael González de la Serna, či Hermenegildo Lanz. Najväčší vplyv na Federicovu osobnosť mali dvaja profesori. Bol to profesor komparatívneho politického práva Fernando de los Ríos, ktorý sa neskôr stal významným politikom. Druhým bol Martin Dominguez Berrueta, profesor teórie literatúry a umenia. Berrueta zorganizoval pre svojich študentov viacero výletov po Španielsku. V júni 1916 boli cieľmi exkurzie Baeza, Úbeda, Córdoba a Ronda. Na jeseň toho istého roku navštívili oblasti Kastília-León a Galícia. Na jar nasledujúceho roku sa vrátili do Baezy a cez leto sa vydali do mesta Burgos.

Štúdium v Madride[upraviť | upraviť zdroj]

Časom sa väčšina Federicových priateľov z El rinconcilla presťahovala do Madridského študentského mestečka Residencia de Estudiantes, ktoré bolo vybudované podľa vzoru univerzít v Oxforde a Cambridge. Títo sa pokúšali v listoch presvedčiť Federicových rodičov aby ho tam tiež poslali, no podarilo sa to až profesorovi Fernandovi de los Ríos.

Tak sa roku 1919 Lorca presťahoval do Residencia de Estudiantes. Spoznal a spriatelil sa tu s Luisom Buñuelom, Rafaelom Albertim a Salvádorom Dalím. Na čele tejto inštitúcie v tej dobe stál Alberto Jiménez Fraud, ktorý z nej dokázal urobiť kultúrnu inštitúciu celoeurópskeho významu. Vďaka tomu tu Lorca mohol stretnúť množstvo osobností zo zahraničia. Prešli tadeto mená ako Paul Claudel, Paul Valéry, Blaise Cendrars, Max Jacob, Fillippo Tommaso Marinetti, Maria Curieová-Skłodowská, Herbert George Wells, Le Corbusier, Gilbert Keith Chesterton, Wanda Landowska, Maurice Ravel, Darius Milhaud, Francis Poulenc a ďalší.

Prvé dva roky v hlavnom meste znamenali pre Lorcu neustály pracovný kolobeh, pri ktorom získal mnoho užitočných kontaktov v oblasti divadla a literatúry. Spoznal riaditeľov divadiel Eduarda Marquinu a Gregoria Martinéza Sierru, avantgardného spisovateľa Ramóna Gómeza de la Serna či básnika Vicenta Huidobra. No najdôležitejšie priateľstvo pre svoju básnickú kariéru nadviazal s básnikom a mecenášom mnohých mladých spisovateľov Juanom Ramónom Jiménezom. Jiménez poslal de los Ríovi list v ktorom napísal: „Váš básnik prišiel a urobil na mňa úžasný dojem. Zdá sa mi, že má ohromný temperament a podľa mňa v umení nepostrádateľnú vlastnosť: entuziazmus.“

Manuel de Falla a Ignacio Zuloago sa v roku 1922 dohodli s Lorcom na zorganizovaní súťaže vo flamencu. Túto iniciatívu podporilo aj mesto Granada, kde sa súťaž konala. Cieľom bolo zobraziť rôznorodosť folklóru, získať mu v modernom svete obdivovateľov a rešpekt a chrániť ho tak pred znehodnocovaním kabaretom. Pritom sa mali oceniť amatérski tanečníci a speváci. V nasledujúcom roku s de Fallom založili putovné bábkové divadlo „Los Títeres de Cachiporra“. Išlo v ňom o štylizované spracovanie folklóru a prvé predstavenie odohrali na Troch kráľov pre rodinu a priateľov.

Od roku 1922, kedy prišiel do Residencia de Estudiantes Salvador Dalí, rozvíjal sa medzi týmito dvoma umelcami veľmi úzky vzťah. Pravdepodobne nešlo len o priateľstvo, ale mali spolu tajný homosexuálny pomer, ktorý sa výrazne prejavil v tvorbe oboch. V roku 1925 Dalí pozval Lorcu, aby strávil Veľkú noc s jeho rodinou v Cadaqués. Bola to prvá Federicova návšteva v Katalánsku.

V ďalších rokoch sa Lorca pre množstvo práce a neustálu kritiku dostával pod tlak, čo u neho vyvolalo depresie a pocit osamelosti. Preto mu prišlo vhod, keď mu v roku 1929 jeho bývalý profesor Fernando de los Ríos navrhol, aby ho sprevádzal na ceste do Ameriky.

Cesty do Ameriky[upraviť | upraviť zdroj]

Na sesterskej lodi Titanicu, ktorá niesla meno Olympic, Federico García Lorca prvýkrát opustil rodnú zem. V Amerike pristáli 26. júna a v New Yorku a Vermonte strávili deväť mesiacov. „Mesto drôtov a smrti“, ako sám nazval New York, opustil v marci 1930 vlakom do Miami na Floride a odtiaľ sa preplavil na ostrov Kuba. Počas pobytu v „Amerike s koreňmi, Božej Amerike, španielskej Amerike“ od 7. marca do 12. júna sa konečne zbavil depresií a prežil toto obdobie naozaj intenzívne a šťastne. Usporiadal niekoľko konferencií v Hispánsko-kubánskom kultúrnom inštitúte. Študoval afro-kubánsku kultúru a hudbu, zoznámil sa s vydavateľmi časopisu Musicalia a zakladateľmi Conservatorio de Música Bach manželmi Antoniom Quevedom a Mariou Muñoz. V Havane spoznal krajanov Adolfa Salazara a Gabriela Garcíu Marota a znova sa stretol s blízkym priateľom z prvých rokov v Madride, spisovateľom a diplomatom Josém María Chacón y Calvom. Svojim rodičom napísal: „Tento ostrov je rajom. Kuba. Ak sa stratím, nech ma hľadajú v Andalúzii alebo na Kube.“ Do Španielska sa vrátil oddýchnutý a pripravený pustiť sa do práce.

Po vyhlásení druhej republiky v apríli 1931 začal pracovať na rôznych projektoch, ktoré mali posilniť kultúrnu výmenu medzi mestským a vidieckym prostredím. Spolupracoval aj s verejnými inštitúciami na zakladaní spoločností pre intelektuálnu spoluprácu, ktoré mali podporovať výmenu nápadov, pozvať popredných prednášajúcich, pokúsiť sa zjednotiť všetkých tých mladých intelektuálov, ktorí zdieľali lásku k princípom slobody a sociálneho pokroku, podporovať solidaritu. Podporovaný štátnom a v spolupráci s Eduardom Ugarteom založil v roku 1932 putovné univerzitné divadlo „La Barraca“ ktoré hrávalo tradičné hry z tzv. Zlatého storočia. Pôsobenie pri tomto divadle mu umožnilo rozvíjať svoje režisérske schopnosti. Navyše tak mohol priniesť divadlo medzi obyčajných ľudí, pretože si myslel, že madridská buržoázia zabíja tradičnú španielsku drámu.

V októbri 1933 odišiel Lorca na pozvanie Loli Membrives a jej manžela Juana Reforza do Južnej Ameriky. V Buenos Aires a Montevideu režíroval viacero svojich hier, čo mu prinieslo obrovskú popularitu medzi miestnym obyvateľstvom. Domov napísal: „Buenos Aires má tri milióny obyvateľov, ale toľko, toľko fotografií sa objavilo v týchto veľkých novinách, že som populárny a spoznávajú ma na uliciach.“ Vďaka práci režiséra a dramaturga ako i veľkej obľube jeho hier sa stal konečne úplne finančne sebestačným. Navyše tu nadviazal viaceré nové známosti, ako napríklad s básnikmi Pablom Nerudom, Juanou de Ibarbourou a Ricardom Molinarom, či mexickým spisovateľom Salvadorom Novom.

Občianska vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Domov sa Lorca vrátil v apríli 1934. Nasledujúce dva roky strávil veľmi intenzívne. Dokončil viacero hier, vydal knihy, ktoré napísal už skôr a dlhší čas strávil v Barcelone, kde pôsobil ako režisér.

Krátko po vypuknutí občianskej vojny a jej prenesení na pevninské Španielsko v júli 1936, bol povstalcami zatknutý Federicov švagor Manuel Fernández Montesinos, ktorý bol zároveň starostom Granady a zakrátko bol popravený. Federico sa rozhodol skryť rodinu u svojho priateľa Luisa Rosalesa. No 16. augusta 1936 bol po anonymnom udaní F.G. Lorca zatknutý pravicovým fanatikom Ramónom Ruizom Alonsom. Následne bol prevezený na prefektúru v Granade. Na základe údajného priznania, ktoré mal získať Ruiz Alonso, bol obvinený zo špionáže pre Rusov, s ktorými mal byť v spojení cez rádio, zo spolupráce s Fernandom de los Ríos a z homosexuality. Nepomohli ani snahy Rosalesa a de Fallu o jeho záchranu. Federico García Lorca bol odsúdený na smrť prefektom Granady José Valdés Guzmánom. Bol popravený vo veku 38 rokov pravdepodobne skoro ráno 19. augusta 1936 na ceste medzi dedinami Víznar a Alfacar. Bol pochovaný v neoznačenom hromadnom hrobe spolu s ďalšími popravenými, blízko miesta, kde ich popravili. Jeho ostatky sa však doteraz nepodarilo nájsť. Podľa oficiálnej správy Lorca podľahol zraneniam, ktoré utrpel v dôsledku vojny.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Federico García Lorca bol od útleho detstva umelecky nadaný, keď si veľmi rýchlo osvojil ľudové piesne. Už ako veľmi mladý čítal diela Victora Huga či Miguela de Cervantesa. Okrem toho si obľúbil hru na klavír. Obdivoval Beethovena, Chopina, Debussyho a ďalších. Písaniu sa začal venovať až po príchode na univerzitu.

Vo svojom diele sa neorientoval iba na jeden literárny druh a štýl. Písal tak poéziu ako i drámu a prózu. Pri písaní využíva rôzne prvky ako pieseň, refrén, voľný verš a podobne. Prejavuje sa ako bystrý pozorovateľ ľudovej hudby, reči a zvykov. Typickým znakom jeho poézie je to, ako dokáže zmeniť skutočný svet na imaginárny priestor pomocou metafory a využívanie symbolov, hlavne tradičných elementov v spojitosti so smrťou. Najčastejším symbolom je mesiac, ktorý predstavuje smrť, niekedy aj zmyselnosť, plodnosť a čistotu. Tečúca voda predstavuje životnú silu a naopak stojatá voda smrť. Krv a kôň sú symbolmi života a plodnosti, rastliny a kovy zasa smrti. Obľúbenými Lorcovými témami sú láska, smrť, detstvo a spoločnosť. Láska dáva zmysel erotike a sex je zdrojom energie, ale ľúbostný vzťah je ničený neosobnosťou alebo spoločenskými pravidlami. Smrť môže byť dôsledkom neúspechu, je podávaná ako tajomstvo, ktoré vábi človeka. Detstvo- obdobie nevinnosti zobrazované práve cez pohľad dieťaťa na svet. Spoločnosť a jej morálne hodnoty majú na svedomí zničené životy a utrpenie jednotlivca.

Poézia[upraviť | upraviť zdroj]

Lorcova básnická tvorba sa dá rozdeliť na tri etapy podľa prevažujúcich vplyvov. Prvým je vplyv moderny. Z tohto obdobia pochádza zbierka Libro de Poemas z roku 1921. Je odrazom autorovho detstva a mladosti, za čím smúti. Je tu badať jasný vplyv Juana Ramóna Jiméneza a ďalších mladších modernistov.

V ďalšom období je prítomný vplyv folklóru. Lorca sa zaujímal o bábkové divadlo, hudbu, flamenco a cigánske zvyky. Už v roku 1921 napísal knihu poézie Poema del cante jondo, ktorá čerpá inšpiráciu z folklóru v oblasti formálnej, tematickej i spôsobe vyjadrenia citov. Príkladom diela s formou spevu alebo romanci8 sú zbierky Primeras canciones a Canciones. Jedným z najdôležitejších Lorcových diel je Romancero gitano, v ktorom naznačuje morálnu odlišnosť cigánskeho a meštianskeho sveta. Tradičné motívy lásky a smrti podáva práve z cigánskeho pohľadu.

Tretím vplyvom je surrealizmus. Výrazne sa prejavuje v zbierka Poeta en Nueva York, ktorú napísal pod dojmom z návštevy Ameriky. Jeho vízia New Yorku je veľmi smutná, akoby z nočnej mory. Práve na vyjadrenie úzkosti a odporu používa surrealistické prostriedky ako napríklad voľný verš, ktorý však dopĺňa o metrický. Ďalším dôležitým dielom ovplyvneným surrealizmom je Llanto por Ignacio Sánchez Mejías. Vyjadruje svoj smútok zo smrti dobrého priateľa a známeho toreadora.

Že sa u Lorcu prejavil práve surrealizmus je zásluhou hlavne Salvadora Dalího. Bol jedným z najdôležitejších ľudí vo Federicovom živote a to sa premietlo v tvorbe oboch umelcov. Životopisci oboch hovoria o Lorcovskom období v diele a živote Dalího a rovnako tak o Dalího období v Lorcovej tvorbe. Federico dokonca v roku 1926 o ich vzťahu napísal dielo Oda a Salvador Dalí.

Dráma[upraviť | upraviť zdroj]

V oblasti dramatickej tvorby je Lorca považovaný za jedného z najdôležitejších autorov 20. storočia v Španielsku. Je to divadlo veľmi poetické, tak ako v poézii s ohromným citom dáva do pohybu ústredné symboly, vďaka ktorým sa dostáva do bájneho, neexistujúceho sveta a pritom predkladá základné problémy existencie. Jeho hry sa dajú podeliť do štyroch skupín: frašky, komédie, tragédie a drámy. Najväčší úspech z jeho hier dosiahla trojica tragédií Bodas de sangre, Yerma a La casa de Bernarda Alba. Spájajú sa v nich tri základné esencie: mýtickosť, poetickosť a skutočnosť. Niektoré z jeho komédií a frašiek boli svojim obsahom natoľko provokatívne, že ich nebolo možné v tej dobe uviesť na scéne. Takýmito dielami sú napríklad El público a Así que pasen cinco años, ktorých témami sú revolúcia, homosexualita a zmysel života.

Generácia 27[upraviť | upraviť zdroj]

Nakoľko žil a tvoril v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia začlenil sa do skupiny španielskych spisovateľov nazývanej Generácia 27. Názov dostala podľa toho, že všetci jej členovia pôsobili okolo roku 1927 a nadviazali tak na tradíciu predchádzajúcej Generácie 98. Umeleckou hodnotou svojho diela sa dokonca stal jednou z najvýznamnejších osobností tejto generácie, ktorej ťažisko tvorili práve básnici.