Ferdinand I. (Bulharsko)

Z Wikipédie

Ferdinand I.

Ferdinand I. (* 26. február 1861, Viedeň – † 10. september 1948, Cotburg), narodený ako Ferdinand Maximilian Karl Leopold Maria Sasko-cobursko-gothajský, bol v rokoch 1887-1908 knieža a 1908-1918 cár Bulharska ako aj spisovateľ, botanik a filatelista.

Pre Bulharov sa stal symblom moderného štátu na prelome 19. - 20. storočia, - kedy dokonca vo svojom rozvoji predbehlo susedné krajiny - a zakladateľom pluralitného systému politikých strán v Bulharsku po vyhlásení nezávisloti Bulharska 22. septembra 1908. V dejinách Bulharska je však osoba cára Ferdinanda I. rozporuplná. Na jednej strane si zasluhuje uznanie za upevnenie Tretieho bulharského štátu ako aj za získanie jeho nezávislosti, na strane druhej je však plne zodpovedný za neúspechy a krach Bulharska v Spojeneckej vojne (1913) a prvej svetovej vojne (1914 - 1918).

[upraviť] Politická kariéra

Bližšie informácie v hlavnom článku: Nezávislosť Bulharska

Po abdikácii kniežaťa Alexandra I. Batenberga sa bulharská diplomacia pokúšala nájsť vhodného kandidáta, ktorého by dosadila na bulharský trón. Hľadanie všk bolo nesmierne ťažké, pretože nie každý chcel vládnuť v takej rozhádanej krajine akou Bulharsko ako aj Balkánsky polostrov v tom období boli. Nakoniec však dosiahla konsenzus a na trón vymenovala princa Ferdinanda I. zo Sasko-cobursko-gothajskej dynastie.

Jeho politická kariéra sa začala v roku 1887, keď v tom roku prišiel do Vidinu s veľkou ambíciou – postaviť silný štát na pevných základoch. Vždy však tvrdil, že Bulharsko je pre neho malou krajinou na to, aby v ňom mohol uskutočniť svoje plány a stále veril, že bude vládnuť väčšej krajine, akými v tom čase boli Rusko, Nemecko, Anglicko alebo Osmanská ríša. Bol následníkom princa Alexandra I. Batenberga, ktorého vystriedal na tróne práve vo chvíli keď sa zdalo, že bulharský štát čaká veľký rozvoj. Počas jeho vlády krajina urobila značný pokrok v mnohých sférach – politickej, ekonomickej, kultúrnej ako aj obrannej.

Cár Ferdinand I. na prehliadke vojakov v srbskom meste Niš v roku 1915.

Bohužial koncom 19. storočia sa u Ferdinanda I. začali prejavovať snahy osobne riešiť všetky dôležité otázky, týkajúce sa osudu Bulharska a bulharského národa, najmä zahraničnej politiky štátu. V dôsledku častých výmien ministrov vo vláde (na ich posty si postupne dosadzoval svojich ľudí) sa mu podarilo dosiahnuť veľký vplyv na politické strany v krajine a ich lídrov a neskôr, keď v roku 1911 poslanci Veľkého národného zhromaždenia odhlasovali zmeny v Tărnovskej ústave (zrušil sa čl. 17.), cár Ferdinand I. mohol uzatvárať medzinárodné zmluvy bez vedomia bulharského parlamentu.

Bližšie informácie v článkoch: Prvá balkánska vojna, Druhá balkánska vojna a Prvá svetová vojna

Pre Bulharsko nastalo ťažké obdobie. V roku 1912 vypukla prvá balkánska vojna, v ktorej chrabrá bulharská armáda niesla hlavnú úlohu v porážke Osmanskej ríše. Spojenci Bulharska z Balkánskeho zväzu (Srbsko a Čierna Hora) nechceli uzatvoriť s Bulharskom žiadne prímerie a v priľahlých oblastiach krajiny obsadili mnohé územia obývané bulharským obyvateľstvom. V dôsledku tohto obsadenia sa 16. júna 1913 cár Ferdinand I. rozhodol Srbsku a Čiernej Hore vyhlásiť vojnu, výsledkom čoho bola tzv. Prvá národná katastrofa. O rok neskôr od vypuknutia prvej vojny (1913) sa na jeho príkaz Bulharsko zúčastnilo bojov v druhej balkánskej vojne proti bývalým spojencom z Balkánskeho zväzu a Osmanskej ríši. Táto vojna sa pre Ferdinanda I. neskončila dobre. Jej výsledkom bola tzv. Druhá národná katastrofa, a tak sa iba za päť rokov rozpadlo odveké želanie niekoľkých pokolení celého bulharského národa - Zjednotenie Bulharského kniežatstva a Východnej Rumélie. Cár Ferdinand I. pochopil, že politika, ktorú v krajine uskutočňoval nemala úspech, a tak bol nútený abdikovať. Stalo sa tak 3. októbra 1918, kedy ho na tróne Bulharského kniežatstva nahradil jeho prvorodený syn Boris III.. Jeho slová „prišiel som sem, aby som tu zostal až do smrti“ tak zostali nenaplnené. Bývalý cár Ferdinand I. sa utiahol na svoju rodnú hrudu do Nemecka, kde žil až do svojej smrti v roku 1948.