Finančné plánovanie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Finančné plánovanie je činnosť vedúca k príprave finančného plánu. Teda stanovenie postupností budúcich dejov v oblasti financií, ktoré popíšu cestu k vytýčenému finančnému cieľu. Výsledkom finančného plánovania je finančný plán.

Na finančné plánovanie, tak ako na celý proces firemného plánovania sa nedá pozerať ako na diskrétny jednorazový proces. Ide o kontinuálny proces, lebo plánovaná projekcia sa nemôže nikdy považovať za finálny a posledný produkt. Musí sa revidovať podľa toho, ako sa menia podmienky, plnia úlohy a ciele plánu. Informácie tohto charakteru poskytuje kontrolná činnosť, ktorá je úzko spätá s plánovacím procesom. Úlohou kontroly v plánovacej činnosti je hodnotenie návrhu plánu, sledovanie a vyhodnocovanie priebehu a stavu plnenia úloh a cieľov plánu. Kontrola v procese plánovania je teda nevyhnutná, pretože plní nielen funkciu poznávaciu, ale ovplyvňuje aj ďalšie plánové rozhodnutia v procese tvorby plánu (Kráľovič 1998, pp. 20).

Pomocou finančného plánu vieme „predvídať“ budúcnosť a predovšetkým domýšľať prípadné dôsledky pripravovaných rozhodnutí do budúcej finančnej kondície. Slúži k naplňovaniu základných cieľových poslaní podniku, t. j. zaisťovať rast hodnoty akcií, prípadne maximalizovať hodnotu firmy. O výsledky týchto budúcich rozhodnutí sa zaujímajú investori, predovšetkým vlastníci a potencionálny investori, ktorí uvažujú, či investovať dočasne voľný kapitál do predmetnej firmy alebo nie. Informácie o budúcej výkonnosti využívajú analytici k príprave investičných rozhodnutí. (KISLINGEROVÁ, 2010)

Dochádza k vytváraniu budúcich finančných rozpočtov, rozvahy, výkazu ziskov a strát, výkazu finančných tokov atď. Tieto rozpočty, hoci sa týkajú budúceho vývoja, majú spojenie s historickými údajmi. Finančné plánovanie vychádza zo znalosti historických dát, ktoré sú organizáciami získavané z účtovných dokumentov. Niektoré z týchto dokumentov musí organizácia povinne uchovávať, iné si vytvára sama. (Petřík, 2005)

Medzi časovým horizontom a veľkosťou podniku je veľmi úzka spojitosť. Menšie podniky spravidla plánujú na kratší časový horizont, ich plánovací systém nemusí obsahovať všetky zložky, ktoré obsahuje plánovací systém veľkých podnikov.

Naopak, vo veľkých podnikoch je prístup k časovému rozpätiu ich plánov opačný, a plánovacie horizonty sú tu podstatne dlhšie (Kráľovič 1998, pp. 10). Výsledkom finančného plánovania je finančný plán. Finančný plán je dokument, v ktorom sú proti sebe postavené súčasná a budúca potreba finančných prostriedkov (súčasné a budúce výdavky) a súčasné a budúce zdroje na ich krytie (súčasné a budúce príjmy)

Všeobecne platí, že čím je plánovací horizont kratší, tým vyšší je stupeň istoty a presnosti plánu.

Finančné plánovanie má schopnosť obmedziť finančné riziko, ak je realizované dlhodobo a korektne. Môžeme ho považovať za včasné varovanie, pretože by malo predvídať problematické situácie skôr, ako nastanú. Finančný plán takisto preveruje uskutočniteľnosť a obchodnú úspešnosť ostatných častí plánu firmy. Medzi najčastejšie chyby pri zostavovaní finančného plánu môžeme zahrnúť (RŮČKOVÁ a ROUBÍČKOVÁ, 2012):

  • odloženie plánu na zajtrajšok,
  • nedotiahnuté Cash Flow,
  • inflácia podnikateľskej myšlienky,
  • strach a obavy zo zostavovania a
  • vágne (neurčité) ciele.

Delenie finančného plánovania z časového hľadiska[upraviť | upraviť zdroj]

Z časového hľadiska rozlišujeme finančné plánovanie nasledovne (Petřík 2005, pp. 111):

  • krátkodobé (časový horizont do 1 roku)
  • strednodobé (časový horizont 1 – 5 rokov)
  • dlhodobé (časový horizont 5 rokov a viac)

Zložky finančného plánu[upraviť | upraviť zdroj]

Finančný plán má príjmovú a výdajovú zložku. Ale tieto zložky môžu byť riešené aj samostatnými plánmi.. V niektorých prípadoch, napríklad v podnikovom prostredí, bývajú vytvárané aj podrobnejšie plány – napríklad pre konkrétne typy výdavkov, alebo príjmov. Príkladom týchto tvorivých plánov môže byť plán investícií, plán odpisov a podobne. Vytváranie finančného plánu potom završuje a spája tieto tvorivé plány z pohľadu výnosnosti a rizík. Na finančné plánovanie, tak ako na celý proces firemného plánovania sa nedá pozerať ako na diskrétny jednorazový proces. Ide o kontinuálny proces, lebo plánovaná projekcia sa nemôže nikdy považovať za finálny a posledný produkt. Musí sa revidovať podľa toho, ako sa menia podmienky, plnia úlohy a ciele plánu. Informácie tohto charakteru poskytuje kontrolná činnosť, ktorá je úzko spätá s plánovacím procesom. Úlohou kontroly v plánovacej činnosti je hodnotenie návrhu plánu, sledovanie a vyhodnocovanie priebehu a stavu plnenia úloh a cieľov plánu. Kontrola v procese plánovania je teda nevyhnutná, pretože plní nielen funkciu poznávaciu, ale ovplyvňuje aj ďalšie plánové rozhodnutia v procese tvorby plánu (Kráľovič 1998, pp. 20).

V rámci bežného riadenia podniku je finančný plán súčasťou podnikového plánu, jeho vyústením a syntézou. Finančný plán sa skladá z nasledujúcich hlavných finančných výkazov (MAŘÍK, 2011):

  1. Výsledovka
  2. Rozvaha
  3. Výkaz peňažných tokov (tzv. Cash flow)

Účel finančných plánov[upraviť | upraviť zdroj]

Zmyslom finančného plánovania je získanie kontroly nad financiami a riadením finančných rizík. Teda priamo stanoviť, či podporiť rozhodovanie pri stanovovaní konkrétneho správania subjektu v oblasti financií. Finančné plánovanie pomáha predvídať pravdepodobné budúce finančné situácie.

Finančné plánovanie je, alebo môže byť vykonávané rôznymi subjektami. Podľa toho hľadiska vieme rozdeliť finančné plánovanie:

  • Korporátne (podnikové)
  • Verejné (napr. štátny rozpočet)
  • Osobné
  • Rodinný rozpočet

Zásady finančného plánovania[upraviť | upraviť zdroj]

Aby finančné plány mohli plniť svoju úlohu, je nutné rešpektovať určité zásady vo finančnom plánovaní (LANDA, 2007):

  1. princíp preferencie peňažných tokov – upozorňuje na to, aby súhrnné peňažné príjmy prevyšovali nad celkovými peňažnými výdavkami
  2. princíp rešpektovania faktora času – preferencie skoršieho príjmu pred neskorším, či je nominálna hodnota porovnávaných príjmov rovnaká
  3. princíp rešpektovania a minimalizácia rizika – rovnaké množstvo peňazí získaných s menším rizikom má byť preferované pred tým istým príjmom získaným za cenu vyššieho rizika
  4. princíp optimalizácie kapitálovej štruktúry – zabezpečenie danej finančnej stability, zníženie nákladov na kapitál, tým tiež zvýšenie ziskovosti a dosiahnutie požadovanej hodnoty podniku
  5. zásada dlhodobosti finančného plánovania – krátkodobé finančné ciele podniku by mali byť podradené dlhodobým; nutnosť rešpektovať rozdielnosť vonkajšieho prostredia podniku
  6. zásada hierarchického usporiadania firemných finančných cieľov – musí byť len jeden hlavný cieľ medzi krátkodobými aj dlhodobými zámery pre určité plánovacie obdobie
  7. zásada reálnej dosiahnuteľnosti podnikových finančných cieľov – je nutné vychádzať zo základných poznatkov získaných v analytickej fáze finančného plánovania; reálna dosiahnuteľnosť hlavných podnikových cieľov má dôležitý motivačný potenciál
  8. zásada programové ziskové organizácie podniku – najväčšia priorita sa skrýva v maximalizáciu trhovej hodnoty podniku; neznamená to, že by mala byť prehliadaná zisková orientácia firmy, pretože zisk zaujíma v postupnosti podnikových finančných cieľov druhú najväčšiu položku je to ukazovateľ pre externé hodnotenie ekonomickej výkonnosti podniku a druhý dôvod je ten, že zisk ovplyvňuje trhovú hodnotu podniku meranú napríklad hodnotou vlastného kapitálu
  9. zásada periodická aktualizácia podnikateľských finančných plánov – ide o to, že aj ten najlepšie zostavený plán sa postupne dostáva do problémov, a to väčšinou u viacročného časového horizontu. Stretáva sa podniková realita so situáciou vo vonkajšom okolí
  10. zásada podstatnej zhody štruktúry a formy hlavných plánovacích podkladov so štruktúrou a formou podnikových účtovných výkazov – štruktúra, forma a metódy zostavenia finančných plánov musí nadväzovať na štruktúru, formu a metódy transferového ekonomického reportingu; tým dosiahneme zabezpečiť porovnateľnosť výkazov a možnosť kontroly plánovaných zámerov
  11. zásada jednoduchosti a transparentnosti plánovaných výpočtov – mala by viesť podnikový manažment na uprednostnenie takých procedúr, ktoré nemajú komplikovaný základ a umožňujú rýchle zorientovanie
  12. zásada relatívnej autonómie finančného plánu – ide o možnosť čeliť eventuálnom pokusom o rozdelení či opustení vytýčených zámerov

Strategické finančné plánovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Strategické finančné plánovanie je neoddeliteľnou súčasťou podnikového strategického plánovania, kedy finančný plán tvorí určitý základný pilier strategického plánu. Tvorbu strategického plánu podniku, ktorého jednou zo základných zložiek je strategický finančný plán, možno rozčleniť do niekoľkých základných krokov, ktoré tvoria (FOTR, 1999):

Analýza a hodnotenie podniku[upraviť | upraviť zdroj]

Kvalitné strategické plánovanie vyžaduje, aby boli získané a vyhodnotené určité súbory informácií, ktoré charakterizujú jednotlivé stránky podniku. V podstate ide o určitú diagnózu a o hodnotenie východiskovej situácie podniku, ktoré umožňujú špecifikovať jeho možnosti a schopnosti:

  • Vytvárať výrobky (výskum, vývoj, technická príprava výrobkov);
  • Vyrábať výrobky (výrobné kapacity, zvládnuté technológie, materiálne a subdodávateľské možnosti);
  • Predávať výrobky (schopnosti odbytu, úroveň marketingu);
  • Zabezpečiť finančnú stabilitu, reprodukciu a rozvoj podniku.

Hodnotenie východiskovej situácie podniku a jeho analýza je tvorená súborom čiastkových analýz, ktoré sa zameriavajú na jednotlivé stránky podniku. Napr. analýza zdrojov podniku, analýza a hodnotenie výrobného programu, analýza a hodnotenie ekonomickej a finančnej situácie podniku a analýza a hodnotenie silných a slabých stránok podniku.

Analýza prognózy vývoja okolia podniku[upraviť | upraviť zdroj]

Pre kvalitnú tvorbu strategického plánu nemôže podnik vystačiť iba s internými analýzami, ale rozhodujúci vplyv budú mať v mnohých prípadoch analýzy externé, t. j. Analýza okolia podniku. Zameriava sa jednak na makro okolie, ale aj na mikro okolie.

Pokiaľ ide o makro okolie, ide predovšetkým o hospodársku a legislatívnu politiku vlády, technológiu okolia z hľadiska poznatkov vedecko-technického rozvoja, očakávaný vývoj medzinárodných politických a ekonomických podmienok a o vývoj na finančných trhoch.

Pokiaľ ide o analýzu mikroprostredia, súčasťou by mali byť analýzy a prognózy trhovej situácie a jej vývoja, konkurenčnej situácie a faktorov ovplyvňujúcich túto situáciu a dostupnosť a cenový vývoj na trhu surovín a energie.

Stanovenie poslania a cieľov[upraviť | upraviť zdroj]

Poslanie (vízia podniku, resp. misia) je určitý vrchol pyramídy podnikových cieľov a je spravidla všeobecným vyjadrením hlavných smerov činnosti podniku, jeho určitou zjednocujúcou filozofiou, vyjadrením toho, čím chce podnik byť, prečo existuje, aký je jeho rozsah pôsobnosti.

Tvorba podnikateľskej stratégie[upraviť | upraviť zdroj]

Podnikateľská stratégia, resp. jej komponenty týkajúce sa jednotlivých funkčných oblastí predstavuje spôsob dosahovania strategických cieľov, ktoré si podnik stanovil. Najznámejšie stratégia založená na základnú orientáciu firmy na trhu, vychádzajúci z Porterovho modelu správania firmy.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • FOTR, J.: Strategické finanční plánování. 1. vydání Praha: GRADA Publishing 1999. 149 s, ISBN 80-7169-694-3.
  • KISLINGEROVÁ, Eva. Manažerské finance. 3. vyd. V Praze: C.H. Beck, 2010. Beckova edice ekonomie. ISBN 978-80-7400-194-9.
  • Kráľovič, J., (1998) Finančné plánovanie podniku. Ekonóm, 1998. ISBN 80-225-0867-5
  • LANDA, Petr. Finanční plánování a likvidita. Brno: Computer Press, 2007. ISBN 978-80-251-1492-6
  • MAŘÍK, Miloš. Metody oceňování podniku: proces ocenění – základní metody a postupy. 3., upr. a rozš. vyd. Praha: Ekopress, 2011. ISBN 978-80-86929-67-5.
  • Petřík, T. (2005) Ekonomické a finanční řízení firmy. Grada, 2005. ISBN 80-247-1046-3
  • RŮČKOVÁ, Petra a Michaela ROUBÍČKOVÁ. Finanční management. Praha: Grada Publishing a.s., 2012. 296 s. ISBN 80-2478-037-2.