Fotografický film

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Nevyvolaný čiernobiely film Arista, ISO 125/22°.
Farebný negatívny film: 1. filmová báza (obyčajne z acetátu celulózy); 2. spojivová vrstva; 3. vrstva citlivá na červené svetlo; 4. vrstva citlivá na zelené svetlo; 5. žltý filter, ktorý zachytáva modré svetlo (viď text); 6. vrstva citlivá na modré svetlo; 7. UV filter; 8. ochranná vrstva; 9. viditeľné svetlo.

Fotografický film je plastový pás z polyesteru, nitrocelulózy alebo acetátu celulózy, pokrytý tenkou vrstvou emulzie obsahujúci svetlocitlivé halogenidy striebra viazané v želatíne, s rozdielnou veľkosťou kryštálov, určujúci citlivosť a zrnitosť (rozlíšenia) filmu.

Ak je emulzia vystavená pôsobeniu dostatočného množstva svetla, alebo iného elektromagnetického žiarenia ako napríklad röntgen, vytvorí sa latentný (neviditeľný) obraz. Chemickými procesmi sa potom na filme môže vytvoriť obraz viditeľný.

Čiernobiely negatívny film[upraviť | upraviť zdroj]

V čiernobielej fotografii je na filme zvyčajne jedna vrstva strieborných solí (bromidu strieborného alebo chloridu strieborného). Ak sú vystavené svetelnému žiareniu, tak sa strieborné soli premenia na kovové striebro, ktoré vytvorí tmavé časti negatívneho filmu.

Farebný negatívny film[upraviť | upraviť zdroj]

Bežný farebný negatívny film sa skladá z: ochranných vrstiev na povrchu (mechanickej a UV filtra), pod nimi sa nachádza svetlocitlivá emulzia (tvorená tromi svetlocitlivými vrstvami a žltým filtrom), pod ňou nasleduje spojivová vrstva (prichycuje emulziu k filmovej báze - podložke), potom nasleduje samotná filmová báza (podložka), obyčajne z acetátu celulózy a tá je zo spodnej strany krytá antihalačnou vrstvou[1].

Povrchové ochranné vrstvy[upraviť | upraviť zdroj]

Povrchové ochranné vrstvy sú vo všeobecnosti dve: Prvá, mechanická ochranná vrstva chráni film voči mechanickému poškodeniu emulzie (napr. poškriabaniu). Pod ňou sa nachádza UV filter, ktorý zachytáva škodlivé neviditeľné UV žiarenie (emulzia je totiž na toto žiarenie obzvlášť citlivá a jeho vplyv sa uplatňuje najmä pri fotografovaní prudkým poludňajším slnkom ožiareného snehu, piesku alebo vody)[1].

Svetlocitlivá emulzia a podstata farbotvorného vyvolávania[upraviť | upraviť zdroj]

Emulzia farebných filmov sa skladá minimálne z troch svetlocitlivých vrstiev (ďalej len vrstvy). Každá vrstva obsahuje okrem striebornej soli (bromidu strieborného alebo chloridu strieborného, príslušne senzibilizovaného na svetlo určitej vlnovej dĺžky) aj tzv. farbotvorné komponenty. Pri vyvolávaní farebného filmu sa pôsobením farbotvornej vývojky strieborná soľ redukuje na kovové striebro a vývojka sa oxiduje. Reaktívna oxidovaná forma farbotvornej vývojky potom reaguje s farbotvornými komponentami za vzniku farbiva. Typicky je navrchu modrá vrstva, v ktorej sa po osvetlení a vyvolaní vytvára žlté farbivo (žltá farba je totiž komplementárna k modrej). Umiestnenie modrej vrstvy ako prvej navrchu nie je náhodné, ale vychádza zo skutočnosti, že bromid strieborný je najcitlivejší ku krátkovlnnej oblasti svetla, čiže k modrej a fialovej farbe (pričom sa citlivosť zvyšuje smerom k neviditeľnému UV žiareniu). Potom nasleduje žltý filter, ktorý zadrží svetlo modrej farby a nedovolí mu tak pôsobiť na bromid strieborný v zelenej a červenej vrstve pod ním (u bromidu strieborného sa totiž prirodzená citlivosť k modrému svetlu úplne potlačiť nedá a preto sa žltým filtrom zamedzí, aby sa modré svetlo k zelenej a červenej vrstve vôbec dostalo). Pod žltým filtrom sa nachádza zelená vrstva, v ktorej sa pri vyvolávaní tvorí purpurové farbivo (snímky zelenej trávy sú na farebnom filme purpurové) a posledná vrstva je červená, v ktorej sa zase tvorí azúrové (modrozelené) farbivo. Najbežnejším procesom, ktorým sa farebné negatívne filmy v súčasnosti spracovávajú, je proces C-41, tiež známy aj ako CN-16 (filmy značky Fuji), CNK-4 (filmy značky Konica) a AP-70 (filmy značky AGFA)[2].

Spojivová vrstva[upraviť | upraviť zdroj]

Účelom spojivovej (adherentnej) vrstvy je pevne prichytiť emulziu k filmovej báze (podložke) a zabrániť tak jej odplaveniu[1].

Filmová báza (podložka)[upraviť | upraviť zdroj]

Emulzia farebného filmu je nanesená na filmovej báze - podložke, ktorá je tvorená najčastejšie z acetátu celulózy, no niektoré typy filmov môžu mať podložku z polyesteru alebo z polyetyléntereftalátu (PET). Z historického hľadiska sa (u čiernobielych filmov) používala podložka z nitrocelulózy, ktorá je však veľmi horľavá a za istých okolností až výbušná a práve vďaka mnohým katastrofálnym požiarom v skladoch filmového materiálu sa táto podložka už vôbec nepoužíva[1].

Antihalačná vrstva[upraviť | upraviť zdroj]

Antihalačná vrstva zabraňuje halácii - javu, kedy sa svetelné lúče, ktoré prešli cez emulziu, odrazia od podložky (filmovej bázy) a zozadu znovu prenikajú do emulzie a spôsobujú nežiadúci osvit. Antihalačná vrstva spätnému prieniku a teda aj halácii zabraňuje[1].

Ďalšie spracovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Po vyvolaní a vypraní farebného negatívneho filmu nasleduje vybieľovanie (bielenie), pri ktorom sa vyredukované kovové striebro oxiduje naspať na striebornú soľ (tá má špinavobielu farbu, preto sa proces nazýva bielenie), ktorá je potom buď priamo v bieliacom roztoku (anglicky blix), alebo až v ustaľovači rozpustená a vyplavená z filmu podobne, ako je tomu v čiernobielej fotografii[3]. Dôvod, prečo sa striebro z farebného filmu odstraňuje je ten, že by potom zakrývalo (zatemňovalo) vzniknuté farbivá (striebro sa totiž logicky vytvorí na tých istých miestach ako farbivá, čiže ich takmer dokonale prekrýva). Nevybielený film by bol tmavý a farby by nemali požadovanú brilantnosť[4].

Iné typy filmov a ich spracovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Niektoré filmy, ako Kodacolor II, majú až dvanásť vrstiev, z ktorých niektoré sú zložené až z dvadsiatich rôznych chemikálií, no tieto filmy majú úplne iný princíp vyvolávania, než je hore uvedený a nikdy sa nedočkali hromadného uplatnenia pre zložitosť spracovania.

Bežné formáty filmov[upraviť | upraviť zdroj]

  • 135 (známy ako "35 mm" alebo kinofilm)
  • APS
  • 110
  • 126
  • 127
  • 120/220 (stredný formát známy aj ako zvitkový film)
  • Doskový film (pre použitie vo veľkoformátovej fotografii)
  • Diskový film (zastaraný formát používaný v kotúčových fotoaparátoch)
  • Film pre kamery: 8 mm, 16 mm, 35 mm a 70 mm

Spoločnosti vyrábajúce filmové materiály[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e Štruktúra filmu (Film Structure), dokument spoločnosti Kodak (anglicky).
  2. ŠMOK, Ján, Josef PECÁK a Petr TAUSK. Barevná fotografie. Druhé, upravené vydanie. Praha: SNTL, 1978, 280 s. 04-603-78.
  3. JUNGE, Karl-Wilhelm a Günter HÜBNER. Fotografická chemie. 1. vyd. Doc. Ing. Pavel Vetešník, CSc. Praha: SNTL, 1987, 320 s. 04-603-86.
  4. KŘIVÁNEK, Ladislav. Nebojte sa fotografovať farebne. 1. vyd. Jozef Štefko. Martin: Obzor, 1967, 204 + 16 s. 65-027-67.