Michel Foucault

	Michel Foucault
	Západná filozofia; Filozofia 20. storočia
	; francúzsky filozof
Biografické údaje
Meno	Michel Paul Foucault
Narodenie	15. október 1926 ; Poitiers, Francúzsko
Úmrtie	25. jún 1984 (57 rokov) ; Paríž Francúzsko
Dielo
Škola/tradícia	Kontinentálna filozofia, Štrukturalizmus, Postštrukturalizmus
Oblasť záujmu	Politická filozofia, Etika, Teória poznania
Podpis
Odkazy
	Michel Foucault; (multimediálne súbory na commons)
	Biografický portál

Michel Paul Foucault (* 15. október 1926, Poitiers, Francúzsko – † 25. jún 1984, Paríž) bol francúzsky filozof, predstaviteľ postmodernej filozofie, historik a teoretik kultúry, sociálny teoretik a psychológ. Je považovaný za najväčšieho francúzskeho mysliteľa 20. storočia a niekedy je nie celkom správne pokladaný za hlavného predstaviteľa francúzskeho štrukturalizmu (spolu s Claudom Lévi-Straussom a Rolandom Barthesom).

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho otec bol lekárom a Michel na jeho želanie vyštudoval medicínu, začal sa však viac zaujímať o filozofiu.

Diplom z filozofie získal v roku 1948 na prestížnej škole École Normale Supérieure, v roku 1950 získal diplom aj z psychológie a roku 1952 z psychopatológie. V tomto čase vstúpil aj do francúzskej Komunistickej strany, ale neskôr z nej vystúpil. Pracoval v rôznych francúzskych kultúrnych inštitútoch v zahraničí (Uppsala, Varšava, Hamburg, Tunis), potom ako profesor filozofie na univerzite v meste Clermont-Ferrand, neskôr vo Vincennes pri Paríži, a napokon od roku 1971 na prestížnej Collège de France. Začiatkom 80-tych rokov pôsobil na Kalifornskej univerzite v Berkeley. Plánoval sa natrvalo usídliť v USA, ale v roku 1984 predčasne zomrel v Paríži na zlyhanie imunity v dôsledku ochorenia na AIDS.

Ako dospelý muž trpel výčitkami a ťažkými depresiami pre svoju homosexuálnu orientáciu, s ktorou sa neľahko vyrovnával. Od začiatku 60-tych rokov žil až do svojej smrti v stabilnom zväzku s filozofom a sociológom Danielom Defertom.

Charakteristika jeho filozofického diela[upraviť | upraviť zdroj]

Foucault sa stal známym svojím štúdiom sociálnych inštitúcií a ich vzťahu k človeku, najmä v rovine zdravia (hlavne duševného), sexuality, slobody poznávania, vyjadrenia a konania. Pri štúdiu a výskume čerpal najmä z širokých znalostí z oblasti psychiatrie, psychológie, dejín medicíny, histórie a ďalších humanitných vied. Dodnes aktuálne a vo vedeckých prácach hojne citované sú jeho závery o vplyve štátnej moci (či sociálnych a politických inštitúcií) na kontrolu ľudského správania, konania, myslenia a sexuality. V druhej polovici 60-tych rokoch (po vydaní knihy Slová a veci) bol Foucault spájaný s filozofickou školou štrukturalizmu, ale on sám sa k tomuto ideovému prúdu nehlásil. Rovnako odmietal nálepku postštrukturalistu alebo postmoderného (postmodernistického) mysliteľa. Foucaultove myslenie, koncepcie a závery boli do istej miery ovplyvnené najmä nemeckým filozofom Friedrichom Nietzschem a jeho "genealógiou morálky". Foucault však bol a ostáva jedným z najoriginálnejších mysliteľov druhej polovice 20. storočia.

Vo svojich prácach o ľudskom správaní (a najmä v rovine ľudskej sexuality), poznávaní a myslení Foucault tvrdil, že sú historicky podmienené a kultúrne obmedzené, a teda že nemôžu prekročiť dejinne daný poriadok a spôsob poznávania (Foucaultova epistéma). Myslenie a poznávanie tak nie je nikdy úplne slobodné a často nedospieva k objektívnym záverom, ale sa riadia podľa danej epistémy. Ľudská spoločnosť na základe danej epistémy akékoľvek pokusy o slobodné myslenie a vyjadrenie často prenasleduje, penalizuje, alebo považuje za nenormálne či úchylné. Navyše sa aj správanie a morálka ľudí prispôsobujú vonkajšej moci, inštitúciám a usporiadaniu spoločnosti, ktorá sama vytvára mechanizmy na kontrolu myslenia a najmä konania ľudí. Podľa Foucaulta aj morálka je len umelo vytvorený systém hodnôt, názorov, príkazov a zákazov, ktoré sú produktom istého kultúrneho vývoja, sociálneho usporiadania, duchovnej tradície a náboženstva danej skupiny ľudí, a ktorý je pod kontrolou rôznych inštitúcií. Neexistuje teda nejaká všeobecne platná morálka ani normy sexuálneho správania. Morálka i sexualita boli v minulosti a sú i dnes definované a kontrolované vonkajšou mocou (cirkvami, vládnymi orgánmi, vládnou mocou), ktorá niektoré formy sexuálneho správania nepripúšťa alebo priamo penalizuje (napr. homosexualitu, sexuálne vzťahy medzi príbuznými, pedofíliu a pod.). Foucault sa zaoberal definovaním vzťahu medzi mocou a podobami ľudskej sexuality v histórii ľudstva najmä vo svojom nedokončenom diele Dejiny sexuality. Známe a vplyvné je aj Foucaultovo dielo Dozerať a trestať, v ktorom venuje pozornosť mechanizmom ovládania človeka vonkajšou mocou (alebo spoločnosťou ako celkom), a to najmä pomocou zákonov a trestov.

Foucaultova archeológia je filozofické štúdium oblasti alebo zóny životného sveta, ktorú tvoria archai.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Duševná choroba a osobnosť [neskôr ako Psychológia a duševná choroba] (originálny názov : Maladie mentale et personnalité. Paris : Presses universitaires de France, coll. « Quadrige », 1954 [znovuvyd. v 1962 ako Maladie mentale et psychologie], 112 s.; česky : Praha : Dauphin, 1997)
Šialenstvo a nerozum : Dejiny šialenstva v klasickej dobe (originálny názov : Folie et déraison. Histoire de la folie à l'âge Classique. Paris : Librairie Plon, s.d. [1961], xi + 672 s.; neskôr vydané aj v rokoch 1964 a 1972; česky : Dějiny šílenství v době osvícenství. Praha : Lidové noviny, 1993)
Archeológia lekárskeho vnímania (originálny názov : Une archéologie du regard médical. Paris : Presses Universitaires de France, 1963. 212 s.)
Raymond Roussel Paris : Gallimard, 1963. 256 s. (česky : Praha : Hermann a synové, 2006)
Slová a veci : Archeológia humanitných vied (originálny názov : Les Mots et les Choses : Une archéologie des sciences humaines. Paris : Gallimard, coll. « Bibliothèque des sciences humaines », 1966. 405 s.; slov. : Bratislava : Pravda 1987, Bratislava : Kalligram, ²2000, 2004)
Myslenie zvonku (originálny názov : La Pensée du dehors. Paris : Fata Morgana, 1966. 72 s. ; česky : Myšlení vnějšku. Praha : Hermann a synové, 1996)
Archeológia vedenia (originálny názov : L'Archéologie du savoir. Paris : Gallimard, coll. « Bibliothèque des Sciences humaines », 1969. 288 s.; česky : Praha : Hermann a synové, 2002)
Sedem rozhovorov o siedmom anjelovi (originálny názov : Sept propos sur le septième ange. Paris : Fata Morgana, 1970. 64 s.)
Rád diskurzu (originálny názov : L'Ordre du discours. Paris : Gallimard, 1971. 88 s.; slov. : Bratislava : Agora, 2006)
Toto nie je fajka (originálny názov : Ceci n'est pas une pipe. Paris : Fata Morgana, 1973. 90 s. ; slov. : Bratislava : Kalligram, 2010)
Dozerať a trestať : Zrodenie väzenia (originálny názov : Surveiller et punir : Naissance de la prison. Paris : Gallimard, 1975. 328 s. ; slov. : Bratislava : Kalligram, 2000, ²2004)
Dejiny sexuality, 1. diel : Vôľa k vedeniu (originálny názov : Histoire de la sexualité, vol. 1 : La volonté de savoir. Paris : Gallimard, 1976. 224 s.; česky : Praha : Hermann a synové, 1999)
Dejiny sexuality, 2. diel : Použitie slasti (originálny názov : Histoire de la sexualité, vol. 2 : L'usage des plaisirs. Paris : Gallimard, 1984. 296 s.; česky : Praha : Hermann a synové, 2003)
Dejiny sexuality, 3. diel : Starostlivosť o seba (originálny názov : Histoire de la sexualité, vol. 3 : Le souci de soi. Paris : Gallimard, 1984, 288 s.; česky : Praha : Hermann a synové, 2003)
Povedané a napísané, 1. diel (originálny názov : Dits et écrits, vol. 1 : 1954-1975. Paris : Gallimard, coll. « Quarto », 2001. 1708 s.)
Povedané a napísané, 2. diel (originálny názov : Dits et écrits, vol. 2 : 1976-1988. Paris : Gallimard, coll. « Quarto », 2001, 1736 s.)
Ja, Pierre Rivière, som zabil moju matku, moju sestru a môjho brata : prípad matkovraždy z 19. storočia (originálny názov : Moi, Pierre Rivière, ayant égorgé ma mère, ma sœur et mon frère : un cas de parricide au XIXe siècle. Paris : Gallimard, 1973. 424 s.)
Herculine Barbin, zvaná Alexina B. (originálny názov : Herculine Barbin dite Alexina B. Paris : Gallimard, 1978. 160 s.)
Stroje na liečenie, počiatky modernej nemocnice (originálny názov : Les Machines à guérir, aux origines de l'hôpital moderne. Paris : Pierre Mardaga, 1979. 184 s.)
V spoluautorstve s Arlette FARGE: Nepokoj v rodinách : Príkazy na zatknutie v archívoch Bastily z 18. storočia (originálny názov : Le Désordre des familles. Lettres de cachet des archives de la Bastille au XVIIIe siècle. Paris : Gallimard, 1982, 362 s.)

Biografie[upraviť | upraviť zdroj]

BROWN, Alison Leigh : Foucault. Bratislava : Albert Marenčin – vydavateľstvo PT, 2004.
DELEUZE, Gilles : Foucault. Praha : Hermann a synové, 1996.
ERIBON, Didier. Michel Foucault, 1926 – 1984. Praha : Academia, 2002.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Michel Foucault

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
Výňatok z knihy "Dozerať a trestať" Archivované 2007-09-29 na Wayback Machine