Francesco Giuseppe Bianchi

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Francesco Giuseppe Bianchi
taliansky operný skladateľ a hudobný teoretik
taliansky operný skladateľ a hudobný teoretik
Narodenie1752
Cremona, Taliansko
Úmrtie27. november 1810
Hammersmith, Spojené kráľovstvo)
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Francesco Giuseppe Bianchi

Francesco Giuseppe Bianchi (* 1752, Cremona, Taliansko – † 27. november 1810, Hammersmith, Spojené kráľovstvo) bol taliansky operný skladateľ a hudobný teoretik, predstaviteľ neapolskej opernej školy.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Cremone a študoval v Neapole u Niccolò Jommelliho a Pasquale Cafara. Jeho prvá opera bola uvedená v Cremone roku 1772. V rokoch 17751778 pôsobil ako prvý čembalista v Théatre-Italien v Paríži. V roku 1776 získal titul člena Filharmonickej akadémie v Bologni (Accademia Filarmonica di Bologna). Konkurz na miesto kapelníka milánskeho Dómu síce nevyhral, ale v rokoch 17821793 bol jeho prvým zástupcom.

V rokoch 17851791 a potom 17931797 pôsobil ako organista v chráme sv. Marka v Benátkách, v ktorom viedol a reorganizoval aj archív cirkevnej diecézy.

Kráľovská opera Covent Garden v Londýne tesne pred požiarom v r. 1808

V roku 1784 uviedol na scénu Teatro La Fenice operu „Il Disertor Francese“, ktorá sa stretla s veľkým úspechom aj vďaka libretu, ktoré satiricky reagovalo na udalosti tej doby. Na tej istej scéne slávil ďalšie úspechy mnohými operami, z ktorých zrejme najväčší úspech malas opera „Tarara o sia La virtù premiata“. V Neapole sa stretla s mimoriadnym ohlasom opera „La vendetta di Nino“.

V rokoch 17951802 pôsobil v Londýne, kde pre Kráľovskú operu Covent Garden skomponoval 14 opier, väčšinou na mimoriadne kvalitné texty Lorenza da Ponte.

V roku 1798 sa stal riaditeľom divadla v Dubline. Po roku 1802 uvádzal svoje opery v celej Európe, najčastejšie však v Paríži a Londýne.

Napriek všetkým úspechom Francesco Bianchi trpel častými depresiami a 27. novembra 1810 spáchal samovraždu v malej obci Hammersmith v blízkosti Londýna.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Francesco Bianchi je vnímaný najmä ako operný skladateľ. Skomponoval takmer 80 javiskových diel. Jeho prínos spočíva najmä v rozvoji žánru lyrickej opery, ktorého bol hlavným predstaviteľom. Okrem opery sa venoval aj cirkevnej hudbe. Skomponoval celý rad omší (iba jediné Requiem: „Sequenza Dei Morti“), kantát, 4 oratória, a neobchádzal ani inštrumentálnu tvorbu.

Je autorom alebo spoluautorom piatich teoretických prác, z ktorých zostali takmer všetky v rukopise s výnimkou „Trattato d'armonia teorico pratico“, ktorá vyšla až po jeho smrti v časopise Quarterly Musical Review v rokoch 18201821.

Opery[upraviť | upraviť zdroj]

  • Giulio Sabino (1772 Cremona)
  • Il gran Cidde (1773 Florencia)
  • Demetrio (1774 Cremona)
  • Eurione (1775 Pavia)
  • La Réduction de Paris (1775 Paríž)
  • Le Mort marié (1776 Fontainebleau)
  • Castore e Polluce (1779 Florencie)
  • Erifile (1779 Florencia)
  • L'innocenza perseguitana (1779 Rím)
  • Arbace (1781 Neapol)
  • Venere e Adone (1781 Florencia)
  • L'Olimpiade (1781 Miláno)
  • La Zulima (1782 Neapol)
  • Il trionfo della pace (Turín)
  • La Zemira (1782 Neapol; s novou hudbou 1786 Padova)
  • L'astrologa (1782 Neapol)
  • La villanella rapita (1783 Benátky)
  • Piramo e Tisbe (1783 Benátky)
  • Aspardi, principe di Battriano (1784 Rím)
  • Briseide (1784 Turín)
  • Cajo Mario (1784 Neapol)
  • La finta principessa (1784 Bologna)
  • Il disertore francese (1785 Benátky)
  • Lo stravagante inglese (1785 Benátky)
  • Alessandro nelle Indie (1785 Benátky)
  • Alonso e Cora (1786 Benátky)
  • Le villanelle astute (1786 Benátky)
  • Mesenzio re d'Etruria (1786 Neapol)
  • Il ritratto (1787 Neapol)
  • L'orfano cinese (1787 Benátky)
  • Scipione africano (1787 Neapol)
  • Calto (1788 Benátky)
  • Pizarro (karneval 1788 Benátky)
  • Il nuovo Dn Chisciotte (1788 Voltri)
  • Daliso e Dalmita (1789 Padova)
  • La calamità dei cuori (1789 Padova)
  • La fedeltà tra le selve (1789 Rím)
  • La morte di Cesare (1789 Benátky)
  • Nitteti (1789 Miláno)
  • L'Arminio (1790 Florencia)
  • La vendetta di Nino (1790 Neapol)
  • Il finto (1790 Rím)
  • La dama bizzarra (1791 Rím)
  • Cajo Ostilio (1791 Rím)
  • La sposa in equivoco (1791 Benátky)
  • Deifile (1791 Benátky)
  • Seleuco re di Siria (1792 Benátky)
  • Tarara o sia La virtù premiata (1793 Benátky)
  • Il chinese in Italia (1793 Benátky)
  • La secchia rapita (1794 Benátky)
  • Ines de Castro (1794 Neapol)
  • La capricciosa ravveduta (1794 Benátky)
  • Antigona (1796 Londýn)
  • Il consiglio imprudente (1796 Londýn)
  • Merope (1797 Londýn)
  • Cinna (1798 Londýn)
  • La morte di Cleopatra (1801 Londýn)
  • Alzira (1801 Londýn)
  • Antigona (1802 Bologna)
  • Armida (1802 Londýn)
  • L'avaro (1804 Paríž)
  • Blaisot e Pasquin (1804 Paríž)
  • Le Maître de chapelle (1804 Paríž)
  • Corali ou La Lanterne magique (1804 Paríž)
  • L'Eau et le feu, ou Le Gascon a l'épreuve (1804 Paríž)
  • Le Contrat signé d'avance ou Laquelle est ma femme? (1804 Paríž)
  • Le Gascon, gascon malgré lui (1804 Paríž)
  • Amour et coquetterie (1806 Paríž)
  • Le Livre des destins (1806 Paríž)
  • La Famille venitienne ou Le Château d'Orseno (1806 Paríž)
  • Monsieur Jugolo ou Les Chercheurs (1806 Paríž)
  • Le Château mystérieuse ou Le Crime commis et vengé (1806 Paríž)
  • Le Triomphe d'Alcide à thènes (1806 Paríž)
  • La Sœur officieuse ou Adresse et mensogne (1806 Paríž)
  • Almeria ou L'Écoissaise fugitive (1806 Paríž)
  • Les Illustres infortunés ou La Souveraine vindicative (1807 Paríž)
  • Le Pied de bœuf et la queue du chat (1807 Paríž)

Oratóriá[upraviť | upraviť zdroj]

  • Gioas
  • Agar
  • Abramo
  • Isacco

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]