František Ondříček

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
František Ondříček
český hudobný skladateľ, huslista a pedagóg
český hudobný skladateľ,
huslista a pedagóg
Narodenie29. apríl 1857
Praha, Rakúske cisárstvo
Úmrtie12. apríl 1922 (64 rokov)
Miláno, Taliansko
Príbuzníotec Jan (1832 – 1900), brat Karel (1863 – 1943)
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons František Ondříček

František Ondříček (* 29. apríl 1857, Praha – † 12. apríl 1922, Miláno) bol český huslista, hudobný skladateľ a pedagóg.

Detstvo a štúdium[upraviť | upraviť zdroj]

František Ondříček (portrét od Jana Vilímka, 1881)

Narodil sa v dome U zlatého pluhu (č. 90/25) na ulici Nový Svet pražskej štvrte Hradčany[1]. Keď mal dva roky, zomrela mu matka a rodinu (otec, brat, neskôr aj nevlastná matka) čakala séria sťahovaní – postupne bývali na Pohorelci, v dome U zlatého hroznu, v dome U zlatého noha, až sa napokon usadili na Malej Strane[2]. Františkov otec Jan Ondříček (1832 – 1900) bol sám zručný huslista, pôsobil v kapele pražského c.k. privilegovaného zboru ostrostrelcov, ktorú viedol Karel Komzák. Okrem toho pracoval ako husľový a klavírny pedagóg, pričom klavíre aj ladil. Krátku dobu bol tiež poslucháčom organovej školy (na prijímacie pohovory ho pripravoval Antonín Dvořák), ale štúdium nedokončil[3]. František tak vyrastal v hudobnom prostredí a jeho výnimočný talent sa prejavil už v útlom veku; keď mal päť rokov, otec mu kúpil štvrťové husličky, namaľoval veľké noty a začal zasväcovať do husľového umenia. Ako zázračné dieťa a najmladší člen Ondříčkovej kapely vystupoval v pražských hostincoch, pričom ho otec nezriedka musel vyložiť na stôl, aby ho poslucháči videli[4].

Prelom vo Františkovom živote znamenal začiatok 70. rokov. Vtedy divadelný riaditeľ Pavel Švanda zo Semčíc angažoval Ondříčkovu kapelu ako stály orchester svojej letnej arény na Smíchove a štrnásťročný talent sa stal jeho koncertným majstrom. Po úspešnom vystúpení 16. marca 1872 na Žofíne bol odporučený pedagógovi Pražského konzervatória Antonínovi Bennewitzovi. Štúdium ukončil v roku 1876 absolventským Beethovenovým koncertom[5]. Začiatkom nasledujúceho roku si ho prišiel do konviktskej sály vypočuť Henryk Wieniawski. Po koncerte ho na pódiu pobozkal a keď Ondříček zahral jeho Legendu, dojatý umelec zvolal: "Tú môžeš hrať hneď po mne!"[6]

Prítomný mecenáš Alois Oliva ihneď ponúkol Ondříčkovi štúdium na Parížskom konzervatóriu u slávneho pedagóga Lamberta Massarta[7]. To zavŕšil v roku 1879 ziskom diplomu s prvou cenou a majstrovských husiel, na ktorých bolo zlatým písmom francúzsky vyryté: "Národné konzervatórium hudby – Prvá cena priznaná 1879 F. Ondříčkovi". Po ukončení Ondříčkovho prednesu na absolventskom koncerte dokonca Massart vstal a vyhlásil: "Hľa, toto je môj druhý Wieniawski!"[8]

Kariéra virtuóza[upraviť | upraviť zdroj]

Po ukončení štúdia ostal nádejný mladý huslista ešte dva roky v Paríži a vybudoval si povesť vo francúzskych a belgických mestách ako sólista, ale i koncertný majster Pasdeloupovho orchestra[9]. Medzi svetovo uznávaných huslistov sa zaradil hneď v nasledujúcich rokoch – v apríli 1882 koncertoval v londýnskej St. James's Hall, na jeseň nasledovalo turné po Varšave, Ľvove, Krakove a Brne. Vrcholom jeho dovtedajšej kariéry boli dve vystúpenia vo Viedni: najskôr v decembri 1882 sa ako sólista Viedenskej filharmónie predviedol s koncertom Mendelssohna Bartholdyho a rok nato (2.12.1883) vo viedenskej premiére predniesol Dvořákov husľový koncert[5]. V ďalšom období sa jeho kariéra sólového virtuóza naplno rozvinula a kulminovala, pričom sa zaradil medzi absolútnu svetovú špičku. V roku 1888 bol menovaný cisárskym komorným virtuózom a usadil sa vo Viedni[10]. Nasledujúci rok zažil premiéru v Rusku a v roku 1892 v Taliansku, kde boli jeho vystúpenia osobitne významné. Nielen, že sa stretol s Ernestom Camillom Sivorim, žiakom legendárneho N. Paganiniho, ktorý Ondříčka oboznámil s niekoľkými špeciálnymi prvkami hry svojho učiteľa, ale aj s Paganiniho synom, barónom Achillom. Ten po druhom talianskom Ondříčkovom koncertnom turné v Parme (1893), na ktorom zazneli aj Paganiniho skladby, dojatý zvolal: "Poznávam slák svojho otca."[11] Preto dokonca nechal otvoriť otcovu hrobku a Ondříček si z rakvy odniesol klinec, ktorý nosil až do smrti vo svojom husľovom puzdre pre šťastie[12]. V sezóne 1895 – 1896 absolvoval niekoľko desiatok triumfálnych koncertov v Spojených štátoch a v rokoch 1896 – 1897 sa prvýkrát predstavil v Petrohrade, pričom sa počas tohto turné dostal až do sibírskeho Irkutsku[5]. Ako prvý český a jeden z mála prominentných svetových huslistov tak rozšíril svoju pôsobnosť na tri svetadiely – Európu, Ameriku a Áziu[13].

Esenciou jeho repertoáru boli sólové skladby J.S. Bacha, klasicistické husľové sonáty (L. van Beethoven), základná koncertantná husľová literatúra – koncerty Paganiniho, Mendelssohna, Ernsta, Brucha, Čajkovského, Brahmsa a najmä Dvořákov husľový koncert a moll, ktorý celosvetovo preslávil[14]. Okrem toho hrával často aj skladby iných českých autorov – vlastné, Laubove, Hřímalého, Suka, Karla a Petrželku[15].

20. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom 20. storočia sa začala na svetových pódiách presadzovať nová generácia huslistov, a tak sa Ondříček orientoval viac na pedagogickú činnosť. Po neúspešnom pokuse o angažmán v Paríži a Prahe začal v roku 1905 vyučovať súkromne vo Viedni, od roku 1909 pôsobil pedagogicky na Novom viedenskom konzervatóriu, kde od roku 1912 zastával funkciu riaditeľa[16]. Popritom sa však venoval aj koncertovaniu, zaujímavým počinom bolo zostavenie kvarteta pri príležitosti Haydnových osláv. Premiéru absolvovalo 20. februára 1908 vo Viedni, ale kvôli finančným problémom sa po troch rokoch rozpadlo[17].

Nové podnety v umeleckej dráhe priniesol vznik Československa. V roku 1919 bol Ondříček vymenovaný za profesora Pražského konzervatória a okrem toho výrazne obnovil svoju virtuóznu činnosť. Do tohto obdobia spadá aj jeho koncert v Bratislave (1920)[18]. Ako pedagóg si ešte v rokoch 1905 – 1912 za pomoci svojho žiaka lekára S. Mittelmanna vytvoril osobitný spôsob výuky na anatomicko-fyziologickom základe. Medzi jeho žiakov patrili napr. Bohuslav Orel, Vojtěch Frait, Ella Stillerová-Ondříčková, Viktor Švec, Karel Korecký, Herbert Stitzenberger, Bohuslav Šich, Kamil Vyskočil, Vilém Raitr, Alexandr Kissjakov, Regina Řeháková, Jan Gregor, Maxmilián Koliáš, Vlastimil Stach, Václav Kolenatý-Kamilov, Alexander Gabaret, Alexander Albu, Mario Zavadini[19], Karel Navrátil[20] a iní.

Intenzívna pedagogická a koncertná činnosť si vyžiadala svoju daň. František Ondříček zomrel dňa 12. apríla 1922 v železničnom vozni na milánskom nádraží zasiahnutý mŕtvicou. Niekoľko týždňov po tejto udalosti skonala aj jeho manželka Ella Stillerová-Ondříčková. Ich popol bol uložený na vyšehradskom cintoríne[21]. Ondříček bol uznávaný pre svoju plnokrvnú muzikalitu, vrcholnú techniku, monumentalitu a podmanivosť slohového, neraz však silne špecifického a realisticky pravdivého podania[22]. To dokumentujú aj slová Josefa Bohuslava Foerstera, ktoré z jeho úst zazneli v Panteóne pražského Národného múzea na umelcovom pohrebe:

"František Ondříček! Zlatá struna, napätá medzi nebom a zemou, ktorej sa dotkol prst Boží – nástroj, ktorý spieval ťarchu života i jeho slávu, radosť i žiaľ, smiech i slzu, nádej i útlak – rovnako pravdivo, rovnako presvedčivo, rovnako dojemne – pretože z neho hovoril život…"[23]

Epilóg[upraviť | upraviť zdroj]

František Ondříček (pamätná tabuľa v Prahe)

Ondříčkovo kvarteto[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1921 sa z Ondříčkových študentov Pražského konzervatória konštituovalo Umelecké sláčikové kvarteto. Na počesť nebohého učiteľa zmenilo svoj názov v roku 1922 na Ondříčkovo kvarteto[24]. Od roku 1937 bolo komorným združením Československého rozhlasu a stalo sa tak prvým trvalou zmluvou zaisteným komorným súborom v Československu. V roku 1947 mu bola udelená cena hl. m. Prahy. Zaniklo v roku 1956[25].

Pamätná tabuľa[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1937 bola pri príležitosti 90. výročia Ondříčkovho narodenia umiestnená medzi okná prvého poschodia jeho rodného domu pamätná tabuľa s textom: "Fr. Ondříček, slavný houslista český, narodil se v tomto domě dne 29. dubna 1857." Autorom tabule je sochár Jan Kavan a jej súčasťou je reliéf umelcovej hlavy a vavrínová vetvička, ktoré podľa návrhu Otakara Španiela odlial pred rokom 1934 kovolejár Franta Anýž[26].

Známka[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1957 bola pri príležitosti 100. výročia narodenia Ondříčka vydaná známka s jeho podobou v hodnote 60 halierov. Autorom portrétu bol Max Švabinský[27].

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

František Ondříček sa okrem interpretácie venoval aj kompozícii, úpravám skladieb a pedagogike. Zanechal preto po sebe viacero inštrumentálnych a didaktických diel ako skladateľ, aranžér a pedagóg[28].

Skladby pre husle s klavírnym sprievodom[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ballade, op. 1 (1877)
  • Danses bohèmes, op. 3, č. 1 (1883)
  • Fantázia na motívy Smetanovej Predanej nevesty, op. 9 (1888)
  • Fantázia na motívy Glinkovej opery Ivan Susanin, op. 16 (1889), dedikovaná A. Bennewitzovi
  • Barcarole, op. 10 (1890)
  • Romanca D dur, op. 12 (1891)
  • A la Canzona, op. 13 (1894)
  • Nocturno, op. 17 (1900)
  • Rhapsodie Bohême, op. 21 (1906, inštr. 1913)
  • Uspávanka a Valse triste (1913), dedikovaná E. Stillerovej
  • Dve koncertné etudy: D dur a Es dur (nevydaná C dur)

Transkripcie[upraviť | upraviť zdroj]

Kadencie k husľovým koncertom[upraviť | upraviť zdroj]

Komorná hudba[upraviť | upraviť zdroj]

Skladba pre klavír[upraviť | upraviť zdroj]

  • Dumka (1906)

Skladba pre violončelo s klavírnym sprievodom[upraviť | upraviť zdroj]

  • Romanca, op. 2

Orchestrálny sprievod[upraviť | upraviť zdroj]

  • Česká rapsódia, op. 21 (rukopis)

Úpravy skladieb iných autorov[upraviť | upraviť zdroj]

  • Josef Slavík: Husľový koncert a moll (klavírny sprievod podľa husľového partu, 1906)
  • Robert Schumann: Večerná pieseň pre husle s sprievodom klavíru

Úpravy husľových hlasov cudzích skladieb[upraviť | upraviť zdroj]

Didaktické diela[upraviť | upraviť zdroj]

  • ONDŘÍČEK, F. – MITTELMANN, S.: Mittelstufe Violinschule (vydané 1909)
  • ONDŘÍČEK, F. – MITTELMANN, S.: Neue Meistertechnik des Violinspiels (vydané 1909)
  • ONDŘÍČEK, F. – MITTELMANN, S.: Tägliche Übungen (vydané 1909)
  • ONDŘÍČEK, F. – MITTELMANN, S.: Elementarschule des Violinspiels (vydané 1910)
  • ONDŘÍČEK, F.: Patnáct uměleckých etud pro housle sólo (vydané 1912)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ HRUBÝ, D.: Čekání na Golema. 330 zastavení na cestě mizející Prahou. Praha: Nakladatelství XYZ, 2006, s. 152.
  2. ↑ WENIG, J.: Prahou za hudbou. Praha: Orbis, 1972, s. 33 – 35.
  3. ↑ MUSIL, J.F.: Hudební Praha I. Praha: NLN, 2005, s.27 – 28.
  4. ↑ WENIG, J.: Prahou za hudbou. Praha: Orbis, 1972, s. 34.
  5. ↑ a b c BUDIŠ, R.: Housle v proměnách staletí. Praha: Supraphon, 1975, s. 76.
  6. ↑ BUDIŠ, R.: Slavní čeští houslisté. Praha: Státní hudební vydavatelství, 1966, s. 85.
  7. ↑ HUBBARD, W.L.: The American History and Encyclopedia of Music: Musical Biographies. Part Two. London: Kessinger Publishing, 1910, s. 109.
  8. ↑ "Franz Ondricek.", The Strad, 1896, roč. 6, s. 378.
  9. ↑ van der STRAETEN, E.: The History of the Violin: its Ancestors and Collateral Instruments from Earliest Times. Volume 2. New York: Da Capo Press, 1968, s. 167.
  10. ↑ BUDIŠ, R.: Slavní čeští houslisté. Praha: Státní hudební vydavatelství, 1966, s. 91.
  11. ↑ ŽÍDEK, F.: Čeští houslisté. Tři století. Praha: Panton, 1979, s. 96.
  12. ↑ LEWIS, J.W.: What Killed the Great and not so Great Composers? Bloomington: AuthorHouse, 2010, s. 111.
  13. ↑ ŠICH, B: František Ondříček: český houslista. Praha: Supraphon, 1970, s. 179.
  14. ↑ Kultúrno-politický kalendár 1987. Bratislava: Obzor, 1987, s. 163.
  15. ↑ BUDIŠ, R.: Housle v proměnách staletí. Praha: Supraphon, 1975, s. 77.
  16. ↑ ŽÍDEK, F.: Čeští houslisté. Tři století. Praha: Panton, 1979, s. 97.
  17. ↑ ŠICH, B: František Ondříček: český houslista. Praha: Supraphon, 1970, s. 225.
  18. ↑ POTÚČEK, J.: Súpis slovenských hudobnín. Bratislava: Nakladateľstvo SAVU, 1952, s. 201.
  19. ↑ ŽÍDEK, F.: Čeští houslisté. Tři století. Praha: Panton, 1979, s. 202 – 215.
  20. ↑ violinmark.com
  21. ↑ ŽÍDEK, F.: Čeští houslisté. Tři století. Praha: Panton, 1979, s. 98.
  22. ↑ Československý hudební slovník osob a institucí. Svazek druhý: M-Ž. Praha: Státní hudební vydavatelství, 1965, s. 222.
  23. ↑ BUDIŠ, R.: Slavní čeští houslisté. Praha: Státní hudební vydavatelství, 1966, s. 82.
  24. ↑ CoJeCo.cz
  25. ↑ KOZÁK, J. a kol.: Českoslovenští koncertní umělci a komorní soubory. Praha: Státní hudební vydavatelství, 1964, s. 369.
  26. ↑ MUSIL, J.F.: Hudební Praha I. Praha: NLN, 2005, s. 27.
  27. ↑ artbohemia.cz[nefunkčný odkaz]
  28. ↑ ŽÍDEK, F.: Čeští houslisté. Tři století. Praha: Panton, 1979, s. 98 – 100.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • BUDIŠ, R.: Housle v proměnách staletí. Praha: Supraphon, 1975.
  • BUDIŠ, R.: Slavní čeští houslisté. Praha: Státní hudební vydavatelství, 1966.
  • Československý hudební slovník osob a institucí. Svazek druhý: M-Ž. Praha: Státní hudební vydavatelství, 1965.
  • HRUBÝ, D.: Čekání na Golema. 330 zastavení na cestě mizející Prahou. Praha: Nakladatelství XYZ, 2006.
  • HUBBARD, W.L.: The American History and Encyclopedia of Music: Musical Biographies. Part Two. London: Kessinger Publishing, 1910.
  • KOZÁK, J. a kol.: Českoslovenští koncertní umělci a komorní soubory. Praha: Státní hudební vydavatelství, 1964.
  • Kultúrno-politický kalendár 1987. Bratislava: Obzor, 1987.
  • LEWIS, J.W.: What Killed the Great and not so Great Composers? Bloomington: AuthorHouse, 2010.
  • MUSIL, J.F.: Hudební Praha I. Praha: NLN, 2005.
  • POTÚČEK, J.: Súpis slovenských hudobnín. Bratislava: Nakladateľstvo SAVU, 1952.
  • The Strad, 1896, roč. 6.
  • van der STRAETEN, E.: The History of the Violin: its Ancestors and Collateral Instruments from Earliest Times. Volume 2. New York: Da Capo Press, 1968.
  • ŠICH, B.: František Ondříček: český houslista. Praha: Supraphon, 1970.
  • WENIG, J.: Prahou za hudbou. Praha: Orbis, 1972.
  • ŽÍDEK, F.: Čeští houslisté. Tři století. Praha: Panton, 1979.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=František_Ondříček&oldid=7705077“