František z Assisi

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Svätý František z Assisi
(Giovanni Battista Bernardone)
StFrancis part.jpg
Najstaršia podobizeň sv. Františka, zakladateľa františkánskej rehole, freska z jaskyne Sacro Speco v mestečku Subiaco, vznikla ešte za jeho života.
Narodenie 1181
Assisi, Taliansko
Úmrtie 3. október 1226
Assisi, Taliansko
Portal.svg Biografický portál

Svätý František z Assisi alebo František Assiský (* 1181, Assisi, Taliansko – † 3. október 1226, kaplnka Porciunkula, Assisi, Taliansko), pôvodným menom Giovanni Battista Bernardone, bol zakladateľ františkánskeho rádu. Je patrónom zvierat, obchodníkov, Talianska a životného prostredia.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

František sa narodil v umbrijskom meste Assisi na úpätí hory Monte Subasio. Jeho rodičmi boli zámožný obchodník so súknom Pietro di Bernardone a jeho manželka Giovanna, zvaná tiež Pica, ktorá pravdepodobne pochádzala z Provensalska. František pokrstený ako Giovanni (Ján), krátko nato mu však jeho otec, ktorý sa v práve vrátil z obchodnej cesty po Francúzsku, dal meno Francesco („malý Francúz“). Podľa niektorých zdrojov si tak chcel uctiť krajinu, pri obchodovaní s ktorou nadobudol svoje bohatstvo.

František získal pomerne dobré vzdelanie a vo svojej mladosti viedol bezstarostný život s dostatkom finančných prostriedkov.

V roku 1199 vypukla v Assisi občianska vojna medzi mešťanmi a šľachtou. Mladý František sa do vojny zapojil v meštianskych oddieloch. V roku 1202 vytiahlo Assisi do boja proti susednému mestu Perugia, kam sa uchýlila veľká časť assiskej šľachty. V novembri toho roku skončila vojna pre Assisi porážkou v bitke pri Collestrade a František padol spolu so svojimi spolubojovníkmi do zajatia, z ktorého ho musel vykúpiť jeho otec. V zajatí František ťažko ochorel. Keď František po roku vychádzal z väzenia, mal za sebou viacero existenciálnych sklamaní: jeho mladíckym snom bolo stať sa široko-ďaleko známym rytierom, v boji však utrpel potupnú porážku; namiesto užívania si mládeneckej sily, životaschopnosti a bojovnosti sa vo svojich dvadsiatich rokoch musel vyrovnávať s telesnou slabosťou a chorobou.

Po svojom návrate do Assisi a s postupne zlepšujúcim sa zdravotným stavom sa František ešte pokúsil nadviazať na svoj bezstarostný život. V roku 1204 sa chcel pridať do armády šľachtica Gautiera III. z Brienne, ktorý si pod záštitou pápeža Inocenta III. nárokoval na cisárovi Fridrichovi II. sicílske kráľovstvo. Keď bol na ceste do Puglie, mal v Spolete niekoľko mystických snov, ktoré prehĺbili jeho duchovnú krízu, ochorel a vrátil sa do Assisi. Začal sa postupný proces jeho obrátenia.

Začal sa vyhýbať svojím obľúbeným kratochvíľam a bohémskym priateľom. Prosil Boha o osvietenie a často navštevoval malomocných. V tejto dobe vykonal púť do Ríma, všetky svoje peniaze venoval ako milodar pri hrobe sv. Petra a spolu so žobrákmi sa postil pri vstupe do baziliky.

Povolanie[upraviť | upraviť zdroj]

Kristus na kríži oslovuje Františka v kostole San Damiano. Giotto: Legenda o sv. Františkovi.

Keď sa po svojom návrate modlil v kostole San Damiano, prehovoril k nemu Kristus z kríža. Trikrát zopakoval: „František, nevidíš, že sa môj dom rozpadá? Oprav ho!“ František si okamžite zadovážil stavebný materiál a začal opravovať kostol, v ktorom sa práve modlil. Neskôr podobne opravil aj dnes už neexistujúci kostol San Pietro della Spina a kostol Santa Maria degli Angeli neďaleko Assisi, známejší pod názvom Porciunkula.

Na opravu kostolov a iné dobročinné účely si František bral finančné prostriedky z obchodu svojho otca. To viedlo k hádkam a dokonca k súdnemu sporu, pri ktorom Pietro Bernardone podal na svojho syna žalobu u miestneho biskupa Guida II. Pri súdnom pojednávaní, ktoré sa konalo na jar roku 1206 verejne na námestí, sa František vyzliekol donaha, dramaticky sa vzdal svojho dedičstva a zriekol sa svojho otca slovami: „Do dnešného dňa som ťa volal svojím otcom na tejto zemi, odteraz však chcem hovoriť: »Otče, ktorý si na nebesiach«.“ Od tej chvíle žil František v dobrovoľnej chudobe ako pustovník na okraji spoločnosti.

24. februára 1208 na sviatok sv. Mateja ho pri omši v kostole Santa Maria degli Angeli zaujala pasáž z Evanjelia podľa Matúša (10,5-14) o vyslaní učeníkov:

„Choďte a hlásajte: Priblížilo sa nebeské kráľovstvo. [...] Neberte si do opaskov ani zlato ani striebro ani peniaze; ani kapsu na cestu si neberte ani dvoje šiat ani obuv ani palicu...“

František pochopil tieto slová ako priamu a jednoznačnú výzvu žiť ako dvanásti Ježišovi učeníci, apoštoli (tzv. apoštolský život, lat. vita apostolica) a skromne zvestovať vieru.

František sa považoval za kajúcnika, čo ho chránilo pred cirkevným prenasledovaním kvôli kacírstvu. Ako kajúcnik nabádal aj ostatných, aby milovali Boha, kajali sa za svoje hriechy a takto postupne priťahoval ďalších mladých ľudí, ktorí boli ochotní zdieľať s ním jeho spôsob života. Podľa tradície sa k nemu ako prví pripojili bohatý šľachtic Bernardo di Quintavalle a právnik Pietro Cattani.

Vznik františkánskej rehole[upraviť | upraviť zdroj]

František sa vzdáva pozemských statkov. Giotto: Legenda o sv. Františkovi.

Podľa tradície sa František, Bernardo a Pietro pokúsili na základe náhodne vybraných evanjeliových veršov zistiť, aké poslanie pre nich Boh pripravil. Ich životným programom sa takto stali tieto tri verše:

  • Ježiš mu vravel: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ ([1])
  • A povedal im: "Na cestu si neberte nič: ani palicu ani kapsu ani chlieb ani peniaze, ani dvoje šiat nemajte. ([2])
  • A všetkým povedal: "Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. ([3])

Krátko po Bernardovi a Pietrovi sa k Františkovi pripojil aj brat Egidio, začiatkom roka 1209 bolo bratov už osem a neskôr sa k nim pripojili ďalší štyria. Žili jednoduchým životom v opustenej nemocnici Rivo Torto neďaleko Assisi; mnoho času však trávili putovaním hornatými krajmi Umbrie, vždy v dobrej nálade a so spevom nabádali ľudí k pokániu. Ešte na jar roku 1208 sa prví štyria bratia vydali na svoju prvú misiu: František a Egidio do kraja Marky, Bernardo a Pietro opačným smerom. Na jeseň odišli na druhú misiu, pri ktorej doputovali až do Rietského údolia. V zime Bernardo a Egidio navštívili Florenciu.

V roku 1209 putoval František so svojimi jedenástimi nasledovníkmi do Ríma, aby tam pápeža Inocenta III. dobrovoľne požiadal o schválenie spôsobu života svojho malého spoločenstva, a to napriek tomu, že v dobe vojen proti kacírom bolo založenie nového náboženského hnutia vnímané veľmi skepticky. Prvé vydanie františkánskej reguly, ktorá bola vtedy pápežovi predložená, sa stratilo (v literatúre býva táto prvá františkánska regula označovaná po latinsky ako Regula primitiva). Z hľadiska cirkevného práva sa Františkovi podarilo svoju žiadosť šikovne obhájiť: svojich bratov označil za potulných kazateľov pokánia. Tých cirkev uznávala ako stav, zatiaľ čo proti ostatným chudobu hlásajúcim skupinám, akými boli napr. albigénci, valdénci a humiliáti, bojovala ako proti heretikom.

František káže vtákom. Giotto: Legenda o sv. Františkovi.

V lete alebo na jeseň roku 1210 (podľa niektorých zdrojov už v roku 1209) získal František od pápeža ústne povolenie žiť v chudobe a kázať pokánie. Zaslúžil sa o to aj kardinál Ugolino, neskorší pápež Gregor IX. Podľa populárnej tradície nechcel Inocent Františka najprv vôbec prijať, presvedčil ho však sen, v ktorom videl rúcajúci sa kostol (cirkev), ktorý podopiera chudobný muž. Keď Františka prijal, spoznal v ňom muža zo svojho sna a jeho regulu schválil. Pápežské uznanie rehole bolo oficiálne zverejnené pravdepodobne až pred alebo počas Štvrtého lateránskeho koncilu v roku 1215, pretože po ňom bol vznik reholí na základe dovtedy neuznaných regúl (ako napr. Benediktova, Augustínova) zakázaný. Či bolo uznanie vyhlásené znovu ústne alebo už písomne nie je známe.

V tejto dobe musel František a jeho bratia opustiť svoje pôsobisko na Rivo Torto. Opát benediktínskeho kláštora na hore Subasio im zveril do užívania kaplnku Santa Maria degli Angeli (Porciunkulu), ktorá sa stala strediskom nového náboženského hnutia.

V roku 1212 vznikol prvý františkánsky kláštor v Toskánsku neďaleko Cetony.

Smrť[upraviť | upraviť zdroj]

František zomrel večer 3. októbra, čo ale podľa vtedajšieho počítania času sa počítalo už k nasledujúcemu dňu, preto sa jeho sviatok slávi 4. októbra. V roku 1228 ho pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spisy sv. Františka a sv. Kláry z Assisi. Edícia Františkánske pramene, zv. 1. Bratislava: Serafín, 2005. ISBN 80-8081-022-2.