Funkčné zónovanie

Funkčné zónovanie alebo funkčná segregácia alebo zónovanie je členenie územia mesta alebo širšieho priestoru na zóny, ktoré sú rozdielne svojou funkciou. Býva často prepojené so zjednodušením štruktúry mesta v územnom pláne na plochy, ktorým sú pridelené rôzne funkcie. Podľa Aténskej charty z roku 1933 sú štyri funkčne diferencované zóny, na ktoré sa prihliada pri plánovaní miest a bolo požadované ich oddelenie – bývanie, práca, rekreácia a doprava. Štvrtá funkcia spája navzájom prvé tri. Pri vytváraní funkčných zón treba prihliadať na prevádzkovú a priestorovú flexibilitu na urbanistickej úrovni.

Účinok funkčnej segregácie

Je potrebné brať do úvahy ako ďaleko môže zájsť funkčné zónovanie – od absolútne čistého zónovania (monofunkčné obytné súbory, zóny práce, na zdokonalenie ktorých treba hľadať prostriedky pre narušenie jednotvárnosti a vytvorenie funkčne bohatšieho prostredia, vytvára takisto vysoké požiadavky na individuálnu a hromadnú dopravu a tým preťažuje komunikačný systém miest) až po zmiešané zóny (tie sú často príčinou hygienických nedostatkov mesta a zhoršenia životného prostredia). Napriek tomu výstavba funkčných zón prináša najúčinnejší a najjednoduchší spôsob eliminácie negatívnych vplyvov dopravy a výroby na životné prostredie územia mesta.

Ku konečnej formulácii funkčných zón

Zadefinovaniu funkčných zón predchádzal v 19. storočí rast miest, s ktorým boli spojené urbanistické problémy a krízové situácie veľkomiest. Mnoho významných architektov vypracovalo urbanistické návrhy, teórie a štúdie na riešenie fungujúceho veľkomesta.

• Mesto budúcnosti, Theodor Fritsche, 1896 – ako jeden z prvých okrem iného navrhuje vytváranie satelitných miest, stavbu spoločných kolektorov, viacúrovňovú dopravu, zelené pásy od okraja mesta až k centru a hlavne oddelenie priemyslu od bývania zelenými pásmi.
• Mesto budúcnosti, Eugène Hénard, 1910
• Futuristicé mesto Sant`Elli, Antonio Sant’Elia, 1914
• Vežové domy, August Perret, 1905
• Mesto pre 3 milióny obyvateľov, Le Corbusier, Pier Jeanneret, 1992
• Žiariace mesto, Le Corbusier, začiatok 30. rokov
• Teória veľkomesta od Ludwiga Hilberseimera, 1925
• Radiálne mesto, Richard J. Neutry, 1928
• Vertikálne mesto, André Lurcata, 1930

Určitým typom funkčného zónovania boli návrhy radiálneho mesta, ktorého výseky boli venované rôznym funkciám. S takýmto riešením prišli návrhy:

• Ideálne mesto budúcnosti, Adolf Rading, 1924
• Vzorové mesto, A. T. Edwards, 1930
• Netreba zabudnúť na teóriu pásového mesta od N. A. Miljutina, 1930, kde uplatnil zásady dôslednej funkčnej segregácie a zaistenie jednoduchých funkčných vzťahov. Mesto rozdelil na základné funkčné zóny – pásma – pásmo železnice, pásmo výroby, zelené izolačné pásmo, obytné pásmo s fukciou spoločenskou, obytnou a výchovnou, pásmo rekreácie, záhradnícke pásmo. Dodes sa stretávame v riešeniach urbanistov s prvkami Miljutinovho pásového mesta.

Definovanie funkčných zón

Téme funkčného mesta sa venovala Aténska charta z roku 1933, ktorá bola zhrnutím projektov 33 vybraných miest, diskusií k nim a konečných zásad funkčného delenia, na IV. Kongrese CIAM.

Zdroje

• Marhold, K.: Sídla. Urbanistická typologie II, Praha, Edičné stredisko ČVUT, 1991
• Voženílek, J.: Vývoj urbanizmu, Praha, Edičné stredisko ČVUT, 1990
• Kavan, J.: Zonálne štruktúry, Bratislava, STU, 1984
• Hrůza, J.: Slovník soudobého urbanizmu, Praha, ODEON, 1977
• Hrůza, J.: Teorie města, Praha, Nakladatelství československé akademie věd, 1965