Gabriel Betlen

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Gabriel Betlen
Gabriel Betlen
sedmohradské knieža, vodca stavovského povstania

Narodenie 1580
Ilia, Rumunsko
Úmrtie 15. november 1629
Alba Iulia, Rumunsko

Gabriel Betlen (maď. Bethlen Gábor, nem. Gabriel Bethlen) (* 1580 Ilia – † 15. november 1629 Alba Iulia) bol sedmohradským kniežaťom a vodcom protihabsburského povstania v Kráľovskom Uhorsku na území dnešného Slovenska. Jeho ozbrojené vystúpenie bolo sčasti súčasťou tridsaťročnej vojny. Viedol aktívnu protestantsky orientovanú zahraničnú politiku.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Tento najslávnejší predstaviteľ Iktáriovskej vetvy veľmi starej maďarskej rodiny Betlenovcov sa narodil v meste Ilia (maď. Marosillye) a vzdelanie získal v Lazarei, na hrade svojho strýka Andrása Lázára. Odtiaľ ho poslali na dvor sedmohradského kniežaťa Žigmunda Bátoriho, ktorého sprevádzal na jeho slávnej valašskej výprave. Bol pri tom, keď sa roku 1605 Štefan Bočkaj stal sedmohradským kniežaťom a neskôr zostal jeho poradcom. Betlen podporoval Bočkajovho nástupcu Gabriela Bátoriho (1608 – 1613), ale pre nesúhlas s jeho politikou zbližovania sa Habsburgovcami bol nútený utiecť a hľadať útočisko u Turkov.

Nástup k moci[upraviť | upraviť zdroj]

V 1613 Betlen viedol veľké vojsko proti kniežaťu Bátorimu, ale v tom istom roku bol Bátori zavraždený dvomi jeho dôstojníkmi a Betlen bol Osmanskou ríšou dosadený na trón za nesúhlasu rakúskeho cisára Mateja, ktorý by mal radšej na tróne niekoho nakloneného viac Viedni než Carihradu. 13. októbra 1613 sedmohradský snem v Kluži (dnes Cluj-Napoca; maď. Koloszvár, nem. Klausenburg) formálne potvrdil túto voľbu tureckého sultána. V roku 1615 cisár Matej tiež formálne uznal Betlena ako knieža Sedmohradska, ale Betlen tajne sľúbil, že bude bude pomáhať Habsburgovcom proti Turkom.

Hospodárenie[upraviť | upraviť zdroj]

Betlen sa vyvaroval sa krutosti a výstrelkov mnohých svojich predchodcov a zriadil výnimočný variant patriarchálneho ale dostatočne osvieteného despotizmu. Otváral bane, zakladal priemysel a znárodnil veľa zložiek sedmohradského zahraničného obchodu, jeho agenti vykupovali produkty za pevné ceny a predávali ich za hranicami so ziskom, čo skoro zdvojnásobilo jeho príjmy. Postavil veľký nový palác vo svojom hlavnom meste Alba Iulia (maď. Gyulafehérvár), vydržiaval si prepychový dvor a podporoval umenie a vedu, najmä v spojitosti s jeho vlastným kalvínskym vyznaním. Založil akadémiu, do ktorej pozýval pastorov a učiteľov z Kráľovského Uhorska, posielal študentov do zahraničia na protestantské univerzity do Anglicka, Nizozemska a protestantského Nemecka.

Veľkú časť svojich príjmov venoval starostlivosti o stále žoldnierske vojsko, s ktorého pomocou viedol ctižiadostivú zahraničnú politiku. Zachovával mier s Portou, čo ale neplatilo pre sever a západ.

Motívy povstania[upraviť | upraviť zdroj]

Mal viacero príčin na protihabsburgské výboje do susedného Kráľovského Uhorska (1619 – 1626), ktoré sa sčasti konali v rámci tridsaťročnej vojny prebiehajúcej v západnej Európe:

  • nesporne bol čiastočne motivovaný individuálnymi ambíciami
  • habsbusrský absolutizmus v Kráľovskom Uhorsku
  • úspešná protireformácia v Kráľovskom Uhorsku, konfiškácie majetkov protestantov. Betlen sa snažil chrániť protestantské slobody.
  • Habsburgovci porušili viedenský mier z roku 1606, ktorý ukončil protihabsbuské povstanie jeho „predchodcu“ Štefana Bočkaja.
  • Habsburgovci porušili tajný dohovor s Betlenom z roku 1615, predĺžili mier s Osmanskou ríšou v júli 1615, a spojili sa s Jurajom Drugetom, kapitánom Horného Uhorska (východné Slovensko a susedné územia) proti Betlenovi.

Výboje[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj Povstanie Gabriela Betlena

Kým bol cisár Ferdinand II. zamestnaný roku 1618 českým protihabsburským povstaním, sa podarilo Betlenovi postaviť 18 tisícové vojsko, s ktorým v auguste 1619 vtrhol do Kráľovského Uhorska a v septembri obsadil Košice. Tu ho podporili oddiely sympatizujúcej šľachty, vyhlásili ho za „správcu“ Kráľovského Uhorska a ochrancu protestantov. Zakrátko dobyl celé Slovensko. V Bratislave mu 14. októbra palatín Žigmund Forgáč odovzdal na Bratislavskom hrade uhorskú kráľovskú korunu. 25. augusta 1620 sa na sneme v Banskej Bystrici dal Betlen zvoliť za uhorského kráľa. Korunovaný však nebol, pretože si nechcel zahatať všetky cesty na prípadné dohody s cisárom. Cisár Ferdinand II., ktorý sa chystal na vojnu proti českým stavom, uzavrel s Betlenom prímerie.

Po Bielej hore[upraviť | upraviť zdroj]

Porážka českých stavov Ferdinandovými oddielmi v bitke na Bielej hore v novembri 1620 (do ktorej Betlen tiež poslal 3000 vojakov, ktorí ale prišli neskoro) spôsobila obrat a mala veľký vplyv na ďalší priebeh Betlenovho povstania proti Habsburgovcom. Ferdinand II. sa strašnými represáliami pomstil porazeným Čechom a začal úspešne znova dobýjať dnešné územie Slovenska (Bratislavu znova dobyl v máji 1621, centrum Slovenska v júni 1621) a Betlen bol nútený začať mierové rokovania, čo bol ale aj dôsledok toho, že prestal byť bezprostredne podporovaný Turkami a stratil podporu tých protestantských šľachticov, ktorí nedostali zhabaný majetok katolíkov na Slovensku. Po dlhých rokovaniach bol 31. decembra 1621 (iné zdroje uvádzajú 6. január 1622) uzatvorený tzv. Mikulovský mier, ktorého podpisom sa Betlen vzdal kráľovského titulu pod podmienkou, že Ferdinand potvrdí Viedenský mier z roku 1606 (ktorý povolil slobodu vierovyznania). Betlen si navyše zabezpečil (čisto formálny) titul „ríšskeho kniežaťa“ (Sedmohradska). Získal sedem stolíc v okolí hornej Tisy, pevnosti Tokaj, Mukačevo a Ecsed, a vojvodstvá v Sliezsku.

Posledné výpravy[upraviť | upraviť zdroj]

Potom Betlen ešte dva razy (1623 – 1624 a 1626) začal výpravy na území dnešného Slovenska proti Ferdinandovi, v tomto čase ako spojenec protihabsburgskej protestantskej koalície. Prvá vojna sa skončila (1624) Viedenským mierom, druhá v roku 1626 Bratislavským mierom, ktoré oba v podstate potvrdili výsledky Mikulovského mieru z r. 1621(22). Po druhej z týchto výprav sa Betlen pokúsil o zblíženie s viedenským dvorom. Navrhol spojenectvo proti Turkom a svoj sobáš s rakúskou arcivojvodkyňou, ale Ferdinand mu nedôveroval, tak k dohode nedošlo.

Odpoveďou na zamietnutie z Viedne bol sobáš s Katarínou, dcérou kurfirsta Brandenburgu, ktorý ho tesnejšie spojil s protestantskou koalíciou, najmä s jeho švagrom Gustávom II. Adolfom, švédskym kráľom (kráľovná Mária Eleonóra bola sestrou jeho manželky), ktorý dúfal, že mu pomôže získať poľskú korunu. Zomrel skôr, ako mohol vykonať niektorý zo svojich plánov (15. november 1629).

Osobné vlastnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Historici vykresľujú Betlena rôzne. Maďarský historik v ňom vidí skôr osvietenského absolutistického vládcu, ktorý rozvíjal hospodárstvo Sedmohradska, no nemeckí a slovenskí historici ho vidia skôr ako krutého a koristníckeho drancovateľa.[chýba zdroj]

Gabriel Betlen bol však určite jednou z najpozoruhodnejších a svojráznych osobností 17. storočia.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]