Gabriel Fauré

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Gabriel Fauré
francúzsky hudobný skladateľ

Narodenie 12. máj 1845
Pamiers, Francúzsko
Úmrtie 4. november 1924 (79 rokov)
Paríž, Francúzsko

Gabriel Fauré bol francúzsky hudobný skladateľ, organista a pedagóg.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v roku 1845 vo francúzskom Pamiers. Už ako dieťa prejavoval výnimočné nadanie a tak v roku 1845 nastúpil na slávnu hudobnú školu École Niedermeyer, zameranú na cirkevnú hudbu. V roku 1870 vstúpil do armády a zúčastnil sa francúzsko-pruskej vojny. V roku 1871 sa vrátil späť do Paríža, kde získal miesto pomocného organistu v katedrále Saint-Sulpice. Vďaka priateľstvu s vplyvným francúzskym skladateľom a organistom Camillom Saint-Saënsom sa začlenil do parížského hudobného a spoločenského života. V roku 1871 spolu s ďalšími hudobnými skladateľmi založili spoločnosť Société Nationale de Musique, ktorá podporovala tvorbu mladých skladateľov. Od roku 1874 zastupoval Saint-Saënsa v kostole Madelaine a v roku 1877 sa tu stal zbojmajstrom. Po bolestivom rozchode s Mariannou Viardotovou odchádza do Weimaru, kde sa stretol s Lisztom. V roku 1883 sa oženil s Marie Fremietovou, s ktorou mal neskor dve deti. V snahe uživiť rodinu okrem zamestnania v Madelaine vyučoval súkromne hudbu. Jeho kompozície mu nepriniesli takmer žiadny finančný efekt a stretli sa len s malým záujmom, čo viedlo k rozvoju skladateľových depresií. V roku 1892 sa stal inšpektorom pre francúzske konzervatória, čo jeho finančnú situáciu zlepšilo. Po dlhých rokoch nakoniec v roku 1896 získal post hlavného organistu v kostole Madelaine a stal sa učiteľom kompozície na parížskom konzervatóriu, kde nahradil Julesa Masseneta. Medzi jeho študentov patril aj jeden z najvýznamnejších francúzskych skladateľov Maurice Ravel. Stal sa významnou postavou francúzskeho kultúrneho žiovta a od roku 1903 prispieval ako hudobný kritik do novín Le Figaro. V roku 1905 sa stal riaditeľom parížskeho konzervatória, kde presadil viacero významných zmien. V roku 1909 bol zvolený do prestížneho Inštitútu. V nasledujúcich rokoch začal trpieť poruchami sluchu, následkom čoho bol nútený prestať vyučovať. Kvôli nastupujúcej hluchote nakoniec v roku 1920 úplne opustil francúzske konzervatórium. V tomto roku získal vysoké štátne vyznamenanie Rád Čestnej légie. Pre silné fajčenie sa jeho zdravotný stav naďalej zhoršoval. Zomrel na zápal pľúc v roku 1924. V kostole Madelaine, kde strávil podstatnú časť života mu bol vystrojený pohreb so štátnymi poctami. Je pochovaný na cintoríne Cimetière de Passy v Paríži.

Charakteristika tvorby[upraviť | upraviť zdroj]

Fauré nadväzoval na diela predošlých francúzskych skladateľských generácií, najmä Jean-Philippe Rameaua. Logickým dôsledkom bola jeho prevažná orientácia na harmonickú stránku diela a jej uprednostnenie pred kontrapunktom a rytmikou. Jeho diela sú intímneho charakteru, vyznačujú sa osobitou krehkou melodikou prepojenou s bohatou harmonickou stránkou a sú typicky francúzsky jemné a náladové. V neskoršej etape tvorby ktorá spadala na začiatok 20. storočia spojil to najlepšie z odkazu francúzskej hudobnej minulosti s progresívnymi prvkami a a prepracoval sa k osobitému prístupu k tonalite.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Najrozsiahlejšou a najznámejšou Faurého skladbou je Requiem, ktoré patrí medzi najlepšie diela svojho druhu vo svetovej hudobnej tvorbe. Podobné postavenie majú jeho majstrovské piesne. Skladateľ zložil niekoľko kvalitných diel komornej hudby, ktoré sú však známe len úzkej skupine posucháčov. Z orchestrálnych diel sa sporadicky uvádzajú suity Masques et Bergamasques a Pelleas a Melisanda.

Piesňová tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

  • množstvo piesňových cyklov a piesní (medzi nimi napríklad Après un rêve, Les roses d'Ispahan, En prièrea a ďalšie)

Komorná tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

  • Husľová sonáta č. 1 a-mol, Op. 13
  • Husľová sonáta č. 2 e-mol, Op. 118
  • Elégia pre violončelo a klavír, Op. 24
  • Klavírny kvintet č. 1, Op. 89
  • Klavírne trio, Op. 120

Orchestrálna tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

  • Balada pre klavír a orchester, Op. 19
  • Pelleas a Melisanda, Op. 80
  • Masques et Bergamasques, Op. 112

Vokálno-inštrumentálna tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

  • Cantique de Jean Racine, Op. 11
  • Requiem, Op. 48

Zvukové ukážky[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]