Galla Placidia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Galla Placidia

Galla Placidia (* okolo r. 390 – † 27. november 450), bola dcérou rímskeho cisára Theodosia I. Veľkého a jeho druhej manželky Gally, nevlastnou sestrou cisára Východorímskej ríše Arcadia a cisára Západorímskej ríše Honoria, manželkou gótskeho náčelníka Athaulfa a manželkou rímskeho cisára Constantia III., matkou a regentkou cisára Západorímskej ríše Valentiniana III.

Detstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Galla Placidia sa narodila v rodine rímskeho cisára Theodosia a žila v Miláne, kde mala svoj vlastný dvor. Bola chránenkou svojej príbuznej Sereny, manželky významného vojenského veliteľa Stilichona, s ktorého synom Eucheriom bola zasnúbená. Po otcovej smrti žila väčšinou na dvore svojho brata Honoria a v Ríme.

Gótske zajatie[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 408 zaútočili na Rím prvýkrát Vizigóti a v roku 410 po Kr., keď dobyli Rím pod Alarichovým vedením, stala sa ich „korisťou“. Odvliekli ju z Ríma do Galie a Hispánie, kde sa vydala za vizigótskeho náčelníka Athaulfa. Mala s ním syna Theodosia, ktorý však zomrel už v detstve. Po Athaulfovej smrti sa jeho nástupca Vallia správal voči Galle Placidii surovo, až v roku 416 sa Honoriovi podarilo získať pre ňu slobodu a Galla sa vrátila do Itálie.

Manželstvo s Constantiom III.[upraviť | upraviť zdroj]

Cisár Západorímskej ríše Honorius využíval svoju sestru pre svoje politické ciele. V roku 417 ju vydal za významného vojvodcu Flavia Constantia, ktorého vymenoval za svojho spoluvládcu (v roku 421 po Kr.) ako Constantia III. Galla Placidia dostala titul Augusta. V manželstve sa narodila dcéra Justa Grata Honoria a Valentinianus III., Constantius však predčasne zomrel. V roku 423 zomrel Honorius, vlády sa zmocnil uzurpátor Johannes, ale po štyroch mesiacoch sa Galla Placidia vrátila aj so synom späť do Itálie a Valentinianus nastúpil ako šesťročný na trón. Galla Placidia sa stala regentkou.

Vláda[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie regentskej vlády Gally Placidie bolo veľmi ťažké. Musela jednak bojovať so svojím synovcov, cisárom Východorímskej ríše Theodosiom II., jednak s rôznymi barbarskými národmi, ktoré prenikali na územie Západorímskej ríše a ovládli jednotlivé časti. Jej významným pomocníkom bol vojvodca Bonifatius, ktorý bol miestodržiteľom v Afrike. Galla Placidia podporovala iného veliteľa Felixa, ktorého dal v roku 430 zavraždiť Aetius. Bonifatius prešiel z Afriky do Itálie a porazil Aetia, ale krátko na to zomrel. Od roku 437 postupne Valentinianus III. preberal vládu a Galla Placidia bola odsúvaná do úzadia. Zomrela v roku 450 pravdepodobne v Ríme, kde bola aj pochovaná.

Stavebná činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Galla Placidia bola kresťanka a zasahovala do záležitostí cirkvi. Predovšetkým však vyzdobila Rím a najmä Ravennu nádhernými cirkevnými stavbami, zdobenými mozaikovou výzdobou. V Ravenne sa dodnes zachovala časť stavby, nazývanej mauzóleum Gally Placidie. V skutočnosti to bola predsieň väčšieho chrámu, z ktorého sa zachovala len táto časť. Má pôdorys gréckeho kríža (obidve ramená sú rovnako dlhé), okná má vykladané brúseným achátom. Strop stavby zdobí mozaiková výzdoba znázorňujúca modré nebo so zlatými hviezdami v kruhoch, ktoré vytvárajú dojem otáčajúcej sa nebeskej klenby. Nad vchodom je mozaika sediaceho Ježiša Krista, ktorý pasie stádo ovečiek, proti vchodu je mozaika znázorňujúca umučenie sv. Vavrinca (železný rošt položený na horiacej pahrebe, bokom stojí drevená skrinka s evanjeliami). Vnútri sa nachádzajú tri porfýrové sarkofágy, pripisované jej a jej manželovi a synovi, ale Galla Placidia tu určite nebola pochovaná

V Ríme sa zaslúžila o obnovu kostola Sv. Pavol za múrmi (S. Paolo fuori le mura), v Jeruzaleme o obnovu baziliky Sv. Kríža. V Rimini dala postaviť kostol Sv. Štefana.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Irvin Oost: Galla Placidia Augusta. A Biographical Essay. Chicago/London 1968.
  • Nagl, Maria Assunta, Galla Placidia , Studien zur Geschichte und Kultur des Altertums. New York, 1967.
  • Oost, Stewart I. "Galla Placidia and the Law." Classical Philology 63(1968): 114-121.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]