Gavril Romanovič Deržavin

	Gavril Romanovič Deržavin
	; ruský spisovateľ, básnik, politik
Narodenie	14. júl 1743; Kazaň, Ruské impérium
Úmrtie	20. júl 1816 (73 rokov); Zvanka, Novgorodská gubernia, Ruské impérium
Podpis
Odkazy
Projekt; Guttenberg	Gavril Romanovič Deržavin; (plné texty diel autora)
Commons	Gavril Romanovič Deržavin
	Biografický portál

Gavril Romanovič Deržavin, (rus. Гаврии́л (Гаври́ла) Рома́нович Держа́вин , * 14. júl 1743, Kazaň, Ruské impérium – † 20. júl 1816, Zvanka, Novgorodská gubernia) bol ruský osvietenský spisovateľ, básnik, minister spravodlivosti, člen Ruskej akadémie, člen Beseda priateľov ruského slova (Беседа любителей русского слова).

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Deržavin pochádzal z rodu tatárskych murzov. Narodil sa v Kazani, kde aj prežil celé svoje detstvo. Veľmi skoro stratil otca, Romana Nikolajeviča Deržavina. Od roku 1762 slúžil v Petrohrade ako radový vojak, v roku 1772 sa stáva dôstojníkom, zúčastnil sa potlačenia Pugačovovho povstania. Pracoval na miestach vysokých štátnych úradov. Svoju literárnu činnosť Deržavin zaháji v roku 1782 ódou Felica (Фелица), v ktorej oslavuje Katarínu II. V roku 1785 ho vymenovali za gubernátora Tambovskej gubernie. Deržavinove snahy zaviesť poriadok a odstrániť korupciu viedli ku konfliktom s miestnou elitou. V týchto časoch napísal ódy Boh (Бог, 1784), Rozliehaj sa, hrom víťazstva (Гром победы, раздавайся!, 1791, neoficiálna prvá ruská hymna), Veľmož (Вельможа, 1794), Vodopád (Водопад, 1789). V rokoch 1791 − 1793 bol tajomníkom Kataríny II. 1802 − 1803 bol ministrom spravodlivosti, neskôr člen Besedy priateľov ruského slova (Беседа любителей русского слова). V 1803 odišiel do výslužby, zomrel 20. júla 1816 vo svojom sídle Zvanka neďaleko Veľkého Novgorodu.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Deržavin rozvíja tradíciu klasicizmu, nadväzuje na Lomonosova, Sumarokova. Básnik je podľa neho predurčený na oslovovanie veľkých činov a na odsudzovanie zlých skutkov. V óde Felica (Фелица, 1782) oslavuje osvietenskú monarchiu, ktorú stelesňuje vláda Kataríny II. Ústredným motívom jeho poézie je človek ako neopakovateľná individuálna bytosť v bohatstve svojich vnútorných pocitov. Mnohé z jeho ód majú filozofický charakter, zaoberá sa v nich miestom človeka na zemi, problémami života a smrti. Priatelia sa často snažili opravovať deržavinovské verše, pretože nedodržiaval prísne metriku, no Deržavin sa tomu bránil. Jeho obrazy a verše sú na pokojnú a racionalistickú epochu klasicizmu neobyčajne emocionálne a vášnivé.