Georgij Konstantinovič Žukov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Georgij Konstantinovič Žukov
Georgij Konstantinovič Žukov

Narodenie 1. december 1896
Strelkovka - (Kalužská oblasť), Ruské impérium
Úmrtie 18. júl 1974 (77 rokov)
Moskva, Sovietsky zväz
Profesia dôstojník Červenej armády
Podpis Georgij Konstantinovič Žukov, podpis

Georgij Konstantinovič Žukov (rus. Гео́ргий Константи́нович Жу́ков) (* 1. december 1896, Strelkovka – † 18. jún 1974, Moskva) bol sovietsky vojvodca ruského pôvodu, ktorý sa vyznamenal pri vedení viacerých operácií počas druhej svetovej vojny. Maršal Sovietskeho zväzu (1943), viacnásobný Hrdina Sovietskeho zväzu (1939, 1944,1945, 1956) a minister obrany ZSSR (1955 - 1957).

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Detstvo a mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Georgij Konstantinovič Žukov sa narodil v dedine Strelkovka v Kalužskej oblasti do rodiny roľníka. V 15-tich rokoch sa odišiel učiť do Moskvy za kožušníka. Tam ho v roku 1915 zastihla prvá svetová vojna.

Prvá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Zúčastnil sa prvej svetovej vojny ako vojak jazdectva. Za odvahu bol dvakrát vyznamenaný Krížom svätého Juraja a povýšený na čatára. Po vypuknutí občianskej vojny v auguste 1918 vstúpil do Červenej armády. Pričom, len krátko predtým prekonal týfus. Počas občianskej vojny velil čate, a neskôr oddielu kavalérie v bojoch proti uralským kozákom pri Caricyne. Roku 1921 vstúpil do komunistickej strany. Bojoval tiež proti vojskám Denikina a Vrangeľa, účastnil sa likvidácie Antonovovho povstania v Tambovskej oblasti, kde bol ranený. Za svoje úspechy bol vyznamenaný radom Červenej zástavy.

Medzivojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho následná kariéra bola oslňujúca. Rýchlo stúpal na veliteľských priečkach, najprv velil pluku, od roku 1930 brigáde. Istú dobu slúžil v jazdeckej brigáde K. K. Rokossovského. Bol zástancom mobilného vedenia vojny, zodpovedným plánovačom a organizátorom. Od svojich podriadených očakával disciplínu a bol na nich prísny. Koncom 30. rokov sa vyhol stalinským čistkám vďaka svojmu nasadeniu na Ďalekom východe.

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Na začiatku vojny bol jeden z najlepších veliteľov, ktorí Stalinovi ostali. V januári 1939 velil jednotkám a armádam v bojoch s japonským cisárstvom pri rieke Chalchin-Gol v Mongolsku. Tam 20. augusta 1939 velil útoku proti japonským vojskám, ktorý sám vypracoval. Veľmi úspešne operovali najmä tankové jednotky, s pomocou ktorých po oboch krídlach nepriateľsých vojsk obkľúčil a do konca mesiaca zničil väčšinu nepriateľských vojsk. Podobnú taktiku využívali neskôr sovietske vojská aj v neskorších fázach bojov s nacistickým Nemeckom.

Od roku 1940 velil jednotkám Kyjevského vojenského okruhu. Od januára do júla 1941 bol náčelníkom generálneho štábu, od augusta 1942 zástupcom vrchného veliteľa Červenej armády. Bol jeden z mála tých ktorí sa odvážili Stalinovi oponovať a vyjadrovať svoj nesúhlas priamo do očí. Tak napríklad pri obranných bojoch zachránil život svojmu zástupcovi Ivanovi Konevovi, ktorého plánoval Stalin popraviť, kvôli porážkam na fronte. Počas vojny bol v mnohých štábnych funkciách jeho zástupcom V. D. Sokolovskij.

Žukov pri mapách, október 1941

Počas Veľkej vlasteneckej vojny sa prejavil ako talentovaný veliteľ. Zohral významnú úlohu pri obrane Leningradu v roku 1941. Svojimi nekompromisnými rozkazmi a správnym zhodnotením situácie odvrátil porazeneckú náladu svojich predchodcov a zabránil strate mesta. I keď niektoré pramene uvádzajú, že jeho účasť na bitke nebola príliš dôležitá, pretože jeho predchodcovia krátko pred jeho príchodom nakoniec podnikli potrebné opatrenia.

Ako náčelník generálneho štábu sa podieľal na odrazení útoku na Moskvu na prelome rokov 19411942. 27. augusta 1942 ho Stalin vymenoval za zástupcu vrchného veliteľa zodpovedného za obranu Stalingradu.[1] Spolu s generálom Vasilievskym a ďalšími dôstojníkmi pripravoval protiútok pri Stalingrade, pri ktorom sovietske vojská obkľúčili a následne v Stalingradskom kotle zlikvidovali alebo zajali asi 330 000 nemeckých a rumunských vojakov. Operácia bola dovtedy najväčšou porážkou nemeckých vojsk v druhej svetovej vojne. Pravdepodobne zo Stalinovej svojvôle, však bol pred začiatkom protiútoku pri Stalingrade poverený velením operácie Mars, ktorú predtým sám pripravoval. Tá sa uskutočnila v oblasti Rževa, Syčevky a Viazmy západne od Moskvy a mala podobný rozsah ako sovietska protiofenzíva pri Stalingrade. V týchto bojoch, ktoré sa stali tiež známe ako „Rževský mlynček na mäso“, sovietske vojská utrpeli ťažké straty, pri čom nedosiahli prakticky žiadny úspech. Mnohí kritici ju pre to považujú za Žukovovu najväčšiu porážku. Podľa niektorých názorov však bola operácia iba jednou z tých, ktoré mali viazať nacistické sily nasadené na likvidáciu sovietskych jednotiek obkľučujúcich 6. armádu pri Stalingrade.

18. januára 1943 bol ako prvý zo sovietskych generálov v druhej svetovej vojne povýšený do hodnosti maršala Sovietskeho zväzu.

Po porade s Vasilievskym 10. apríla 1943 vypracoval smernicu o príprave obrany aj protiútoku v Kurskom oblúku[2]. Tieto rozkazy, ktoré neskôr podpísal Stalin, dobre odhadli nemecké zámery. Na ich základe tak červená armáda v Kurskej bitke ochromila poslednú nemeckú šancu na zvrat situácie na východnom fronte. Medzi jeho zásluhy patria aj čiastkové úspechy pri prelomení Leningradskej blokády uskutočnené od januára 1943 do januára 1944, kedy bola cesta k mestu konečne uvoľnená. Jeho podiel na ostatných operáciach vojny bol taktiež nesporný. Riadil boje na pravobrežnej Ukrajine a Bielorusku v rokoch 19431944. Vojská pod jeho velením vykonali Visliansko-oderskú operáciu a 17. januára 1945 definitívne oslobodili Varšavu, onedlho spolu s ostatnými frontami vojaci pod jeho vedením dobyli Berlín - hlavné mesto Tretej ríše. Na predmestí Karlshorst v mene najvyššieho veliteľa armády prijal, ako najvyšší prítomný predstaviteľ ZSSR, v neskorých nočných hodinách 8. mája 1945, bezpodmienečnú kapituláciu nemeckých ozbrojených síl.

Žukov bol skvelý strátég, no i tvrdý a nekompromisný veliteľ, ktorý vyžadoval od svojich podriadených maximum a neváhal posielať vojakov i dôstojníkov do trestných oddielov, ktoré boli nasadzované pri útokoch vždy na najnebezpečnejších miestach.

24. júna 1945 viedol spolu s maršalom Rokossovským slávnostnú prehliadku víťazných vojsk na Červenom námestí v Moskve.

Povojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Žukov (druhý z prava) s Mongomerym, Eisenhowerom a de Tassignym v Berlíne v júni 1945

V období od júna 1945 do marca 1946 velil Skupine sovietskych okupačných vojsk v Nemecku.[3] Od marca 1946 bol najvyšším veliteľom pozemných vojsk ZSSR a námestník ministra obrany. V tom istom roku upadol do nemilosti Stalina a bol pozbavený funkcie. Od júla 1946 velil vojskám Odeského, od roku 1948 Uralského vojenského okruhu[4].

Po Stalinovej smrti sa znovu dostal do popredia. Spolu s Chruščovom sa podieľal na odstránení šéfa NKVD Lavrentija Beriju. Od roku 1953 bol 1. námestníkom ministra obrany a od roku 1955 ministrom obrany ZSSR. Veľkou mierou sa zaslúžil o zavedenie jadrových zbraní do výzbroje sovietskej armády. Rozsiahlych cvičení v zamorených priestoroch, ktorým velil sa zúčastnilo asi 45 000 vojakov. Mnohí z nich v dôsledku silnej radiácie ochoreli alebo zomreli. Organizoval potlačenie Maďarského povstania v roku 1956.

V rokoch 19561957 bol kandidát a od roku 1957 člen Prezídia Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Bol prvým vysokým armádnym dôstojníkom, ktorý sa dostal na tieto miesta. Žukov v tomto období navrhoval znížiť politický vplyv na armádu. 26. októbra 1957 ho Nikita Chruščov odvolal zo všetkých funkcií a armády. V roku 1958 odišiel na dôchodok.

Dostal sa do nemilosti politických špičiek, jeho vojnová činnosť bola kritizovaná. Po odstránení Chruščova z vedenia strany v prvej polovici 60. rokov bol rehabilitovaný. V politike ani armáde sa už však neangažoval[5]. Zomrel 18. júna 1974. Je pochovaný v Moskve pod Kremeľským múrom na Červenom námestí, napriek nevôli svojich príbuzných[6].

Pamäti[upraviť | upraviť zdroj]

Žukov sa na dôchodku začal venovať písaniu svojich pamätí, ktoré dokončil v roku 1968. Sovietske politické orgány a štátom kontrolované vydavateľstvá mu však pôsobili viacero obštrukcií pri ich vydávaní. Nezanedbateľným faktorom pri ich presadení do tlače bol aj záujem v zahraničí. Jeho pamäte pod názvom Spomienky a úvahy vyšli v nakladateľstve Novosti v roku 1969. Ich celkový náklad presiahol 60 miliónov výtlačkov. Pôvodný Žukovov rukopis bol však pri vydávaní podrobený cenzúre a bol tak skrátený asi o pätinu. Politickí pracovníci pritom tento text doplnili o niekoľko pasáží, ktoré Žukov nenapísal. Neskôr bolo toto 1. vydanie Žukovom mierne doplnené a zrevidované, tak vzniklo 2. vydanie. Po rozpade ZSSR bol pôvodný necenzurovaný rukopis (nie je však isté či naozaj celý) doplnený A. V. Anochinom a M. G. Žukovovou o informácie z revidovaného 2. vydania čím vzniklo ruské 12. vydanie[7].

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Paul Carell: Stalingrad: Sláva a pád 6. armády. Praha, naše Vojsko 1994, s. 88
  2. Robin Cross: Citadela / Bitva u Kurska ISBN 80-7198-070-6. Olomouc, Votobia 1996, s. 108 - 111
  3. MINAŘÍK, Pavel. Bratrká vojska za hranicemi Sovětského svazu: Západní skupina sovětských vojsk v NDR [online]. vojenství.cz, rev. 2002-12-28, [cit. 2012-11-12]. Dostupné online. (česky)
  4. Boľšaja sovetskaja enciklopedia - Žukov, Georgij Konstantinovič [online]. bse.sci-lib.com, [cit. 2010-06-27]. Dostupné online.
  5. Martin, J. V., Tucker, S. C., 2008, Zhukov, Georgi Konstantinovich. in Tucker, S. C. (Editor) Cold War A Student Encyclopedia. Vol. I-V. Abc-Clio, Inc., Santa Barbara, s. 2305-2307
  6. DRÁBEK, I. Stalin spadol z koňa, zaskočil ho Žukov [online]. pravda.sk, 28.4.2010, [cit. 2010-06-27]. Dostupné online.
  7. G.K. Žukov, Vzpomínky a úvahy. 1. časť. Praha, Naše vojsko, 2005, s. 7

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]