Geosynklinála

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Geosynklinála je rozsiahla labilná sedimentačná časť zemskej kôry, ktorá sa vyznačuje dlhšie trvajúcim poklesom. Názov geosynklinála zaviedol americký mineralóg a geológ J.D. Dana. V geosynklinálach prebiehajú dlhé obdobia usadzovania úlomkov hornín z priľahlých pevnín. Vrstvy týchto sedimentov môžu dosahovať hĺbku až 10 km. Počas nasledujúcich tektonických pohybov sa začnú tvoriť vrásy, vrásové prešmyky ako aj príkrovy, čo zapríčiní vyzdvihovanie sedimentárnych súvrství do veľkých výšok, čo môže mať za následok vznik pásmových pohorí.

Dnes všeobecne uznávaná teória globálnej tektoniky teóriu geosynkinál prekonala. Napriek tomu že geosynklinálna koncepcia nebola správna, vo svojej dobe správne definovala niektoré fázy kontinentálnej kolízie. Za gosynklinály sú dodnes niekedy označované predĺžené oceánske panvy pozdĺž kontinentov. Všeobecne sa odporúča termín geosynklinála nepoužívať.

Starší a súčasný pohľad na geosynklinály[upraviť | upraviť zdroj]

V druhej polovici 19. storočia americkí geológovia James Hall a J.D. Dana na základe výskumu Apalačské pohoria vyslovili takzvanú geosynklinálnu koncepciu vzniku pohorí. Pred všeobecným prijatím teórie platňovej tektoniky sa niektorí geológovia domnievali, že geosynklinály sú rozsiahle priehlbeniny zemskej kôry, ktoré vznikajú v bezprostrednej blízkosti pevnín, v moriach strednej hĺbky (asi 200 - 1000 m), ktorých dno počas tohto procesu poklesávalo. Poklesávanie morského dna blízko pevnín, na rozdiel od dnešnej predstavy, odôvodňovali tým, že sa v týchto oblastiach zemská kôra ľahšie ohýba.[1] Po dosiahnutí kritickej hĺbky asi 14 km, podľa ich predstáv dochádzalo k horizontálnemu stlačeniu más sedimentov a následnému vzniku pásmového pohoria[2]. Dnes sa geosynklinály nepovažujú za príčinu vzniku pohorí, ale za jeden z javov, ktorý predchádza ich výzdvihu a zapadá do koncepcie globálnej platňovej tektoniky.

Geosynklinálne oblasti[upraviť | upraviť zdroj]

Zo štúdia geosynklinál, bola evidentná existencia paralelných pásov s odlišným typom sedimentov. Z pohľadu dnešnej koncepcie platňovej tektoniky možno tieto oblasti charakterizovať nasledovným spôsobom:

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Prof. Jakovlev A.A.: Život zeme. Bratislava, Mladé letá 1964, s. 150
  2. a b c Rechwalder P., Jablonský J.: Všeobecná geológia 2. Bratislava, Univerzita Komenského ISBN 80-223-1664-4 2003, s. 488

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.