Gesto

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Slovo gesto znamená aj veľkodušný prejav priazne.

Gesto alebo posunok je pohyb niektorou časťou tela (najčastejšie rukou) na vyjadrenie niečoho či na zdôraznenie reči.

Gesto je nástroj medziľudskej neverbálnej komunikácie používaný najmä vo vypätých emocionálnych situáciách, napr. v situácii strachu, radosti, bolesti a pod..

Ide o pohyby rúk, čiastočne aj nôh, ktoré sa využívajú niekedy mimovoľne, inokedy zámerne. Gesto skracuje verbálny text, dopĺňa význam slov a výpovedi dáva nové významy. Duplikácia gest nám pomáha pri komunikácii v hlučnom prostredí alebo pri komunikácii s rečovými chybami. Gestá sa členia na autosémantické (plnovýznamové) a na synsémantické (neplnovýznamové).

Autosémantické gestá[upraviť | upraviť zdroj]

Autosémantické gestá si rečník uvedomuje a využíva ich namiesto reči. Sú schopné nahradiť reč. Patria k nim napr.:

  • deiktické gestá (ukazovacie, názorné) – sú to obyčajne ukazovacie zámená alebo príslovky typu /ten, tá, to, tí a pod./vyjadrujú sa hlavou; rukou a inými predmetmi. Často sa používajú vtedy keď rečník nevie danú vec pomenovať.
  • ikonické (zobrazovanie) – zobrazujú, imitujú vec alebo vlastnosť. Niekedy sa používajú spolu so slovom, inokedy namiesto slova. Sú nápadné a expresívne.
  • symbolické (naznačujúce) – sú abstraktné, vyjadrujú istý obsah, ktorý môže byť vzdialený od podoby gesta. Majú všeobecnú platnosť. Odlišujú sa u rozličných národov. Najtypickejšie sú tie, ktoré vyjadrujú (ne)súhlas, pozvanie k sebe, príkaz mlčať a pod. používajú sa pri pozdravoch, rozlúčkach a stretnutí.
  • kontaktové (stimulujúce a dynamizujúce prejav) – členia prejav, zdôrazňujú a dynamizujú ho. Vyjadrujú odpor k spomínanej veci alebo silný osobný vzťah, vyjadrujú otázku, podčiarkujú výpoveď a pod.

Synsémantické gestá[upraviť | upraviť zdroj]

Synsémantické gestá sú mimovoľné, zautomatizované, rečník si ich neuvedomuje. Sú to prázdne gestá, ktoré nemajú v reči žiadnu funkciu. Nedajú sa odstrániť. Výrazne sa prejavujú u pedagógov, hercov, ľudí pracujúcich v hluku a ľudí pracujúcich s písaným jazykom. Nemajú sa potláčať. Neinformujú iba ilustrujú. Môžu byť nocionálne (sprevádzajú vecný význam slova), expresívno–emocionálne (sprevádzajú citové výrazy). Gesto sprevádza, resp.: významovo dopĺňa a spresňuje výpoveď rečníka. Mala by pôsobiť decentne a úsporne.

Osobitnú skupinu tvoria zvuky, ktoré v prejave napodobňujú alebo nahrádzajú pravé zvuky. Vyjadrujú aj silné citové kontakty. Nemusia sa realizovať len jazykovou podobou.

Zlozvyky[upraviť | upraviť zdroj]

Tieto zlozvyky sú viditeľnejšie, vyskytujú sa častejšie a majú širší rozsah. Najčastejšie sú to tieto :

  • rýchle zmeny pohľadu
  • časté dvíhanie ukazováka
  • búchanie do stola
  • mechanické otáčanie dlane smerom hore a dole
  • poklepkávanie prstami o stôl
  • nápadné pohyby prstami
  • otáčanie prsteňa
  • hladenie fúzov, brady, krku
  • nervózne škrabanie hlavy
  • rozopínania a zapínanie saka
  • úprava vlasov, kravaty
  • hranie sa s retiazkou na krku
  • ruky vo vreckách
  • listovanie v papieroch
  • podvihovanie sa na prstoch nôh
  • pričastý pohľad na hodinky
  • pohyb na mieste
  • kmitanie nohou

Zasahujú aj do oblasti kineziky, preto sa často označujú ako gestikulačno–kinezické zlozvyky.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Mistrík, J.: Rétorika. Bratislava 1980.
  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.