Giuseppe Verdi

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Giuseppe Verdi
Giuseppe Verdi
taliansky hudobný skladateľ

Narodenie 10. október 1813
Le Roncole, Taliansko
Úmrtie 27. január 1901 (87 rokov)
Miláno, Taliansko

Giuseppe Fortunino Francesco Verdi (* 10. október 1813, Le Roncole, Taliansko – † 27. január 1901, Miláno) bol taliansky hudobný skladateľ. Jeho dielo bolo veľmi populárne už za jeho života a zostáva ním dodnes.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v mestečku Roncole neďaleko Parmy. Prvé hudobné vlohy prejavil ako osemročný, a tak mu rodičia v bazáre kúpili spinet.

Svoje hudobné vzdelanie získal v Bussete, kam sa presťahoval v roku 1824, od Ferdinanda Provesiho. Potom študoval súkromne (na konzervatórium ho v roku 1832 pre „nedostatok talentu“ nevzali) kompozíciu v Miláne u Vincenza Lavigna. V rokoch 1836-1839 bol dirigentom mestského orchestra a riaditeľom hudobnej školy v Bussete. V roku 1838 Giovanni Ricordi kúpil jeho autorské práva. Ricordiovci ich vlastnili celý Verdiho život.

Od roku 1839 žil ako slobodný umelec v Miláne, v Paríži a na svojom majetku pri Bussete. O mesiac nato mu zomrel syn a po pár mesiacoch tragicky zahynula aj manželka. Písal sa rok 1840 a mladý vdovec musel prehltnúť fatálny neúspech svojej druhej opery, ktorú po premiére stiahli z repertoáru. Zdrvený Verdi sa utiahol do súkromia a krízu sa pokúsil vyriešiť prácou. Jeho prvým ozajstným úspechom bola opera Nabucco (1842) s premiérou v La Scale a spevom sopranistky Giuseppiny Strepponiovej, ktorá sa stala jeho milenkou a neskôr druhou ženou. Táto biblická opera s nezabudnuteľným židovským zborom v závere tretieho dejstva z neho spravila národného skladateľa číslo jeden.

V posledných rokoch života sa venoval revízii starších diel a celkom úspešne sa pokúsil vykročiť zo sveta opery svojím Requiem a sakrálnymi skladbami Te Deum a Stabat mater. Vlastenecké námety prvých opier ho spojili s hnutím za zjednotenie Talianska, preto zomrel ako národný hrdina.

Zomrel 27. januára 1901 na následky komplikovaného infarktu. Komorný smútočný obrad sa konal presne podľa jeho želania „Bez hudby a spevu“. Ulice Milána v deň pohrebu zaplnilo asi štvrť milióna Talianov.

Charakteristika tvorby[upraviť | upraviť zdroj]

Stredobodom jeho opier je človek. Jeho estetickým krédom bola jednoduchosť, prirodzenosť a pravdivosť. Bol realistom, volil pravdivú charakteristiku a napriek zdanlivo naivným a konvenčným prostriedkom strhuje pravdivosť citového zážitku pátosom, silou vášne a ušľachtilosťou hudobnej krásy. Operná tvorba G. Verdiho vychádza z dvestoročnej tradície talianskej opery. Používal tradičné, uzavreté formy. Faktúra jeho orchestra nikdy neprerástla do symfonických rozmerov.

Verdi chcel svoju hudbu založiť na pravdivosti pocitov a vernosti ich melodického vyjadrenia. Bol špecialista na melódiu, dramatickosť a orchestrálnu farebnosť. V jeho dielach všetko stojí na ľudskom hlase, nikdy nedovolil dominovať orchestru. Zaujímal ho predovšetkým človek – a keď mu cenzúra v Maškarnom bále zakázala historický rámec deja, Verdi jednoducho spravil zo švédskeho kráľa bostonského guvernéra a podstate opery to vôbec neublížilo.

Jeho tvorba sa delí do troch období:

1.Spočiatku nadväzoval na G. Donizettiho, V. Belliniho u G. Rossiniho, ale prejavoval už originálnu melodickú a rytmickú vynaliezavosť, veľký dramatický talent a vášnivú, temperamentnú citovosť.

2. Neskôr prevzal do svojho štýlu prvky veľkej francúzskej opery a prekonával ju v jej vlastnom rámci (Don Carlo), zdokonalil svoju skladateľskú techniku a obohatil orchestrálnu zložku, ktorá sa stala čoraz väčším dramatickým a charakteristickým činiteľom. Vrcholom tohto vývoja je opera Aida (1871).

3. Po vyše desaťročnom odmlčaní nasledovali majstrovské diela (Othello, Falstaff), charakterizované jednotne komponovanými scénami a dejstvami, individuálnou charakteristikou hrdinu, ďalším stupňovaním funkcie orchestra, výrazným diferencovaním melódie a zjemňovaním harmónie pri stupňovanej dramatickej sile. Othello bol vrcholným vývojovým stupňom talianskej vážnej opery a Falstaff vrcholom i prekonaním opery buffa.

Diela[upraviť | upraviť zdroj]

Opery[upraviť | upraviť zdroj]

  • Oberto, gróf zo San Bonifacia (1839) - Oberto, Conte di San Bonifacio
  • Jeden deň kráľom (1840) - Un giorno di regno
  • Nabucco (1842) - Nabucodonosor
  • Lombarďania (1843) - I lombardi alla prima crociata
  • Ernani (1844)
  • Dvaja Foscariovci (1844) - I due Foscari
  • Panna Orleánska (1845) - Giovanna d'Arco
  • Alzira (1845)
  • Attila (1846)
  • Macbeth (1847)
  • Zbojníci (1847) - I masnadieri
  • Korzár (1848) - Il corsaro
  • Bitka pri Legnane (1849) - La battaglia di Legnano
  • Luisa Miller (1849)
  • Stiffelio (1850)
  • Rigoletto (1851)
  • Trubadúr (1853) - Il Trovatore
  • La traviata (1853)

Veľké opery:

  • Sicílske nešpory (1855) - Les vêpres siciliennes / I vespri siciliani
  • Simon Boccanegra (1857)
  • Maškarný bál (1859) - Un ballo in maschera
  • Sila osudu (1862) - La forza del destino
  • Don Carlos (1867)
  • Aida (1871)
  • Othello (1887)
  • Falstaff (1893)

Iné (výber)[upraviť | upraviť zdroj]

  • Sláčikové kvarteto e mol (1873)
  • Rekviem (1874) - Requiem
  • Quattro Pezzi sacri (1898):
    • Ave Maria
    • Te Deum
    • Stabat Mater
    • Laudi alla Vergine Maria
  • 16 romancí pre spev a klavír (1838) - Sei Romanze:
    • Non t'accostar all'urna (Jacopo Vittorelli)
    • More, Elisa, lo stanco poeta (Tommaso Bianchi)
    • In solitaria stanza (Vittorelli)
    • Nell' orror di note oscura (Carlo Angiolini)
    • Perduta ho la pace (Luigi Balestra z Fausta od Goetheho)
    • Deh, pietoso, o addolorata (Balestra z Fausta od Goetheho)
  • Kantáta L'ino delle nazioni