Gotický román

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Gotický román (niekedy označovaný ako gotický horor) je žáner literatúry, ktorý spája prvky hororu a rytierskeho románu. Jeho počiatky sa viažu s dielom anglického spisovateľa Horacea Walpolea Otrantský zámok (vyšiel v roku 1764). Gotický román sa stáva prvým žánrom, ktorého autormi boli vo veľkej miere ženy.

Vznik a znaky gotického románu[upraviť | upraviť zdroj]

Úlohou gotického románu bolo vyvolať u čitateľov najrozličnejšie pocity strachu. Záľuba v čítaní hororových románov inšpirovaných rytierskymi príbehmi postupne viedla k vytvoreniu komplexného umeleckého štýlu – romantizmu. Autori gotických románov odmietli klasicistickú predstavu o jedinom ideáli, ktorým bol rozum. Spolu s romantikmi hľadali iný, univerzálnejší ideál v prírode a histórii. Autori si za vzor vybrali stredovek, v ktorom sa kládol veľký dôraz na náboženstvo a mystiku. Pre obdobie romantizmu, kedy sa tento žáner rozvíjal, bola príznačná idealizácia a predstavivosť, preto sú hrdinovia často vystavovaní desivým nadprirodzeným javom, ktorých tajomstvá odhaľujú vyzbrojení zbožnosťou a dobrou dušou.

Postavy sú takmer výlučne rozdelené na kladné a záporné. Pre diela je charakteristická absencia neutrálnych postáv, ktoré sa síce môžu vyskytnúť, ale zvyčajne vystupujú iba ako vedľajšie postavy. Pre všetky gotické romány sú typické naivné milostné zápletky, ktoré kontrastujú s hrôzostrašnými scénami.

Prvé gotické romány[upraviť | upraviť zdroj]

Za prvý gotický román vôbec sa považuje Otrantský zámok od Horacea Walpolea. Príbeh je zasadený do stredovekého Talianska. Je nabitý nadprirodzenými javmi a podivnými udalosťami. V diele nachádzame dejovú líniu typickú aj pre neskorších autorov tohto žánru, v ktorej ide milostný príbeh ruka v ruke s pátraním po tajomstve, ktoré je skryté za tajomnými úkazmi. Román vyšiel v roku 1764 a na autorovo prekvapenie sa tešil veľkej obľube. Sám Horace Walpole si však bol vedomý nedostatkov svojho diela, preto ho najprv vydal pod menom fiktívneho talianskeho spisovateľa. Až po vlne úspechu sa k svojmu dielu priznal, ale vyslovil nádej, že v jeho stopách pôjdu schopnejší autori ako on. V Otrantskom zámku môžeme nájsť všetky prvky, ktoré charakterizujú romantizmus. Walpoleovi nasledovníci si už nevzali za cieľ vybudovať také komplexné dielo. Vybrali iba časť autorovho odkazu, ostatné zredukovali. Odstránili tým horšiu čitateľnosť diela a sklon ku gýčovitosti.

Na Walpolea nadviazala neskôr Clara Reevová dielom Starý anglický barón. Príbeh rozpráva o chlapcovi menom Edmund a jeho ceste za láskou a spravodlivosťou. Na rozdiel od Walpolea však potlačila rozvádzania fantázie a nadprirodzených úkazov. Svojmu románu pridala na dôveryhodnosti, vylepšila milostný príbeh, ale naopak pridala postavám na rafinovanosti a prefíkanosti, preto je román plný politiky a vysvetľovania. Reevovej sa podarilo aspoň čiastočne obmedziť čiernobiele vykreslenie u niektorých postáv. Zároveň podstatne zvýšila počet postáv. Autorka priniesla ešte jednu dôležitú zmenu, vymyslela postavu sira Filipa Harclaya, kladného hrdinu, ktorý odíde do ústrania, v priebehu deja nie je na scéne a objaví sa až na konci, aby odhalil pointu.

Dôležitou osobnosťou vo vývoji gotického románu je William Thomas Beckford, ktorý vniesol do gotického románu dôležitý prvok – neidealizoval iba dobu, ale aj miesto. Svoj román Vathek zasadil do Orientu, čím dostala väčšina postáv svoj charakter. Beckfordov hrdina Vathek, mocný kalif, je vábený zlom a robí všetko pre to, aby mohol zasadnúť na trón podsvetia. Z jeho konania je jasné, prečo sa príbeh odohráva v Oriente – v Európe nikto nemal takú moc ako kalif a v žiadnom prípade nemohol pohŕdať cirkvou, čo je jedným z hlavných motívov Vatheka. Dielo sa stalo základným kameňom novej vetvy gotického románu, na ktorú nadviazal okrem iných aj Edgar Allan Poe.

Ann Radcliffová vystupuje svojou charakteristikou z radov autorov tohto žánru. Zatiaľ čo väčšina autorov gotického románu pochádzala z bohatých rodín, Radcliffová vyrastala v skromných pomeroch. Zaľúbenie v prírode premietla aj do svojho najväčšieho diela Sicílsky román. Dielo takmer vo všetkom nadväzuje na Starého anglického baróna. Autorka ho však rozšírila, zbavila nedostatkov a vniesla do románu svoje názory na rôzne témy (náboženstvo, šťastie, láska). Postavy už nie sú iba čiernobiele, môžu sa v priebehu deja meniť. Jediným nadprirodzeným úkazom zostáva Prozreteľnosť, ostatné javy sa nakoniec vysvetlia. Sicílsky román bol vo svojej doby najobľúbenejším zo všetkých gotických románov.

Zoznam najznámejších gotických románov[upraviť | upraviť zdroj]