Grécke povstanie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Grécke povstanie
Epanastasi.jpg
Požehnanie gréckej vlajky, olejová maľba Theodorosa Vryzakisa , 1865.
Dátum 1821 – 1829
Miesto Balkánsky polostrov, Grécko, Kréta, Egejské more
Výsledok Víťazstvo Grécka, vznik samostatného Gréckeho štátu.
Protivníci
Flag of Greece (1822-1978).svg Grécko
Veľká Británia Veľká Británia
Flag of Royalist France.svg Francúzsko
Rusko Ruské impérium
Osmanská ríša
Egypt
Tunisko
Velitelia
Theodoros Kolokotronis
Papaflessas
Petros Mauromichalis
Markos Botsaris
Nikitaras
Odysseas Andrutsos
Athanasios Diakos
Georgios Karaiskakis †
Andreas Vokos Miaoulis
Alexandros Ypsilantis
Dimitrios Ypsilantis
Mahmúd II.
Omar Vrioni
Mahmud Dramali Paša †
Reşid Mehmed Paša
Ibrahim Paša
Sila
100 000 vojakov 400 000 vojakov
Straty
50 000 mŕtvych a zranených 15 000 mŕtvych a zranených

Grécka vojna za nezávislosť alebo grécka revolúcia alebo grécke povstanie ( gr. Η Ελληνική επανάσταση-I Elliniki epanastasi) bolo povstanie proti osmanskej (tureckej) nadvláde v Grécku v rokoch 1821 – 1829/1831 (s dozvukmi až do roku 1923). Povstanie sa stalo základom pre vznik novodobého Grécka.

Predohra[upraviť | upraviť zdroj]

Po skončení napoleonských vojen vzniklo medzi Grékmi žijúcimi v emigrácii hnutie proti vláde osmanského sultána Mahmúda II.. Od roku 1814 pôsobila tajná revolučná Spoločnosť priateľov (Filiki Eteria), založená v Odese gréckymi vlastencami. Neskôr svoje sídlo presunula do Carihradu. Cieľom organizácie bolo oslobodenie Grékov a ďalších pravoslávnych poddaných z tureckej nadvlády. Tajným predsedom organizácie mal údajne byť ruský cár Alexander I. To je však vylúčené, napriek svojmu náboženskému zanieteniu by ruský vládca nikdy nepodporil žiadnu konšpiračnú organizáciu.

Prvá fáza povstania[upraviť | upraviť zdroj]

Gréci načasovali začiatok povstania na čas, kedy bol sultán Mahmúd II. zaneprázdnený bojom proti Ali Pašovi z Janiny v rokoch 1820 – 1822. Okrem toho v tom istom období, v rokoch 1820 – 1823, bola osmanská armáda tiež sústredená na vojnu s Perziou. Grécke povstanie bolo začaté na dvoch miestach, v dunajských kniežatstvách Moldavsko a Valašsko a na polostrove Morea (Peloponéz) v kontinentálnom Grécku.

Ypsilantisovo povstanie[upraviť | upraviť zdroj]

Vlastné povstanie začalo 5. marca 1821, kedy grécky generál v ruských službách Alexandros Ypsilantis (1792 – 1828), člen významnej fanariotskej rodiny, syn bývalého valašského hospodára a jeden z vodcov Spoločnosti priateľov, prekročil so svojim oddielom rusko-turecké hranice v Moldavsku v snahe vyvolať v dunajských kniežatstvách protiturecké povstanie.

Ypsilantiho akcia mala byť koordinovaná so súbežným povstaním vo Valašsku na čele s Tudorom Vladimireskom. V marci 1821 vstúpil Vladimirescu do Bukurešti a vzápätí ho nasledoval Ypsilantis. Medzi oboma vodcami však došlo k roztržke a Ypsilantis dal Vladimiresca pre údajnú zradu popraviť. Dobrodružná Ypsilantisova akcia onedlho stroskotala, pretože osmanské vojská ľahko porazili zostávajúcich povstalcov v bitke pri Drǎgǎsani. Srbské knieža Miloš Obrenović odmietlo podporiť Ypsilantisa. Ypsilantis sa preto uchýlil do Rakúska, kde bol ale okamžite uväznený a o sedem rokov neskôr tu skončil svoj život.

Povstanie v Morey (Peloponéze)[upraviť | upraviť zdroj]

Ypsilantiho odvážna akcia sa však stretla so silným ohlasom vo vlastnom kontinentálnom Grécku a na gréckych ostrovoch. Vypukla však na Peloponéze, 25. marca 1821 v kláštore Agia Lavra zdvihol grécky arcibiskup Germanos (1771 – 1826) bledomodrú vlajku povstalcov s bielym krížom a bolo vyslovené heslo Eleftheria i thanatos-Sloboda alebo smrť. 25. apríla povstali grécki obyvatelia Atén a začiatkom júna spolu s obyvateľmi Aiginy dobyli pevnosť Akropolis.

Grécke povstanie sprevádzali od začiatku ukrutnosti a masakre, dochádzalo k etnickým čistkám a vypaľovaniu moslimských dedín. Na severe Morey bolo povraždených asi 15 000 moslimských dedinčanov a 40 000 z nich ušlo do osmanských pevností. Kým pravidelná osmanská armáda obliehala Aliho Pašu z Ioanniny, nemohla proti gréckym povstalcom efektívne zasiahnúť.

Grékov na Peloponéze viedol generál kleftov Theodoros Kolokotronis, ktorého sprevádzali tiež nemenej významní generáli ako Dimitrios Ypsilantis, Papaflessas, Nikitaras či Petros "Petrobeis" Mauromichalis. Armáda Kolokotronisa dobyla mesto Tripolitsa, ktoré bolo sídlo morejského miestodržiteľa. Moslimovia v Tripolitse boli povraždení a vyhnaní a miestne mešity zbúrané. Kolokotronis sa nato stretol s konečne vyslaným tureckým vojskom pod vedením Albánca Dramaliho Pašu pri meste Dervenakia a aj napriek tureckej presile Gréci vyhrali. Papaflessas nato dobyl Kalamatu.

Povstanie v Rumélií[upraviť | upraviť zdroj]

Grécky bojovník.

Masívne povstania vypukli aj v Rumélií (Stredné Grécko), prvý kraj ktorý povstal bola Fokida. Najvýznamnejší generáli tu boli Georgios Karaiskakis, Odysseas Androutsos a Athanasios Diakos. Athanasios Diakos a jeho vzbúrenci dobyli hlavné mesto Fokidy-Salonu. Proti Grékom tu bol vyslaný turecký generál albánskeho pôvodu Omer Vryonis. Odysseas Androutsos Vryonisa porazil v bitke pri Gravií. Vryonis však postavil ďalšiu armádu, ktorá bola v presile a snažila sa zničiť rebelov. Do nerovnej bitky sa proti nemu postavil Athanasios Diakos a v bitke pri Thermopylách, neďaleko starovekého bojiska Gréci opäť hrdinsky bojovali proti presile. Všetci grécki vojaci tu boli zničení, ani jeden neutiekol z boja, Diakosa zajal Vryonis a za jeho odvahu mu ponúkol službu v tureckej armáde, Diakos však povedal svoju poslednú vetu, Ellinas gennithika, Ellinas kai tha pethano-Ako Grék som sa narodil, ako Grék aj zomriem. Diakos bol považovaný za novodobého Leonida. Keď sa Vryonis odobral na Peloponéz, Gréci v Rumélií opäť povstali a zničili turecké vojská pri Vasilike, čím zabránili Vryonisovi vstup na Peloponéz.

Povstania v iných oblastiach[upraviť | upraviť zdroj]

Bitka Grékov proti Turkom pri Vassilike.
„Karaiskakisov tábor“, autor: Theodoros Vryzakis (1855).

Grécke obyvateľstvo povstalo v aj v iných končinách Grécka. Povstali Kréťania, tých zničil až príchod silnej armády Ibrahima Pašu z Egypta, ktorá ďalej pokračovala na Peloponéz. Povstali aj Gréci v Macedónií, hlavne na Chalkidiki, viedol ich generál Emanouil Pappas. Menšie povstania boli aj v Tesálií a Epire. V Epire sa vzbúrilo dovtedy autonómne územie Zagori, no Gréci tu boli porazení. Povstali aj obyvatelia ostrova Kassos v Dodekanéze, no keď boli porazení, mnohí ostrov opustili a prišli do Grécka, tí čo ostali boli vyvraždení.

Námorné boje[upraviť | upraviť zdroj]

Boje pokračovali aj na mori, Grékom sa podarilo Turkov poraziť v bitke pri ostrove Chios, kde Grékov viedol skúsený námorník a lodník Konstantinos Kanaris. Rebeloval aj ostrov Ydra, obývaný Arvanitmi. Miestni generáli Andreas Miaoulis, Iakovos Tombazis, Antonios Kriezis či kapitánka Laskarina Bouboulina spôsobovali veľké problémy tureckému loďstvu.


Dohra a zahraničný vplyv[upraviť | upraviť zdroj]

1. januára 1822 Prvý panhelénsky kongres v Naupliu vyhlásil nezávislosť Grécka. Bola prijatá ústava, zakotvujúca rovnosť, náboženskú slobodu a nedotknuteľnosť súkromného majetku. Gréci sa tým prihlásili k myšlienke národného oslobodenia a k európskemu demokratickému hnutiu. Za prvého vládcu bol zvolený vzdelaný fanariot Alexandros Mavrokordatos (1791 – 1865).

Svätá aliancia grécke povstanie jednoznačne odsúdila a Grékov označila za nelegitímnych vzbúrencov. Toto stanovisko prinútilo Mahmúda II. uskutočniť rozhodné akcie. Sultán vyhlásil povstalcom svätú vojnu, džihád. Ako odveta za vraždenie moslimského obyvateľstva gréckymi povstalcami došlo v apríli a máji 1821 k masakru gréckeho obyvateľstva v Smyrne a na ostrove Chios. Grécky patriarcha v Carihrade Gregorios V. bol 22. apríla 1821 obesený na bráne svojej rezidencie. Jeho telo bolo tajne prevezené do Odesy, kde bol pochovaný ako mučeník. Traja ďalší ortodoxní biskupi boli tiež popravení.

Masaker Grékov na ostrove Chios a v Malej Ázií a tiež poprava konštantínopolského patriarchu mal obrovský vplyv na európsku verejnú mienku. Na grécku stranu sa postavil anglický básnik lord Byron, ktorý v apríli 1824 zomrel v Missolonghi, ruský spisovateľ Puškin, francúzski spisovatelia Chateaubriand a Hugo, aj francúzsky maliar Delacroix so svojim slávnym obrazom Vraždenie na Chiu.

V marci 1823 Spojené kráľovstvo vyhlásilo, že odteraz bude považovať Grékov a Turkov za bojujúce strany a môže teda gréckym povstalcom poskytnúť pôžičku vo výške 800 000 libier šterlingov. V dôsledku zmeny britského postoja sa pozícia gréckych povstalcov výrazne zlepšila, čo rovnako viedlo k aktivizácii ruskej diplomacie. Rusko sa rozhodlo grécky problém internacionalizovať. V januári 1824 prišiel cár Alexander I. s iniciatívou, ktorej súčasťou bol projekt nastolenia mieru v Grécku, rátajúci s vytvorením nezávislého gréckeho štátu.

Druhá fáza povstania[upraviť | upraviť zdroj]

Egyptská akcia[upraviť | upraviť zdroj]

Odpoveďou na britsko-ruský tlak proti osmanskej ríši bolo uzatvorenie dohody medzi sultánom Mahmúdom II. a egyptským miestodržiteľom Muhammadom Alím (1769 – 1849) z januára 1824 o zákroku modernej egyptskej armády v Morei. Výmenou za tento zákrok sultán sľúbil postúpiť egyptskému vládcovi správu Cypru, Kréty, Sýrie a Morey.

Egyptský expedičný zbor s celkovou silou 17 000 mužov pod vedením Ibrahíma Pašu, syna Muhammada Alího, prezimoval na Kréte a vo februári 1825 na Peloponéze. Egyptský zásah znamenal obrat vo vojnovej situácii. Vojenská a technická prevaha modernej egyptskej armády viedla k ťažkej porážke gréckych povstalcov v bitke pri Maniaki padli grécki vojaci aj sám Papaflessas. V júni 1825 bola dobytá Tripolitsa, bývalé sídlo morejského pašu. 23. februára 1826 po ročnom obliehaní bola dobytá a zničená hlavná pevnosť povstalcov Missolonghi. V júni 1826 vstúpili egyptskí vojaci do Atén a začali obliehať Akropolis, ktorá však kapitulovala až v júni 1827.

Podľa Mahmúda bolo na jar 1826 grécke povstanie na konci. Modernizovaná vojenská mašinéria Muhammada Alího dosiahla víťazstvo, ktoré tradičným osmanským plukom a janičiarom dlho unikalo. Sultán stál pred dvomi naliehavými, navzájom sa podmieňujúcimi problémami. Potreboval sa vymaniť zo závislosti na egyptských vazaloch, otcovi a synovi, a zároveň nasledovať Alího príklad a zahájiť sériu zásadných reforiem v európskom štýle.

Grécke povstanie, o ktorom si Mahmúd myslel, že sa skončí na jar 1826, trvalo však ešte dlho. Po páde Messolongi sa konflikt zmenil na vojnu s kleftami, ako Turci nazývali gréckych banditov. Oddiely povstalcov útočili v horách na osmanské pozície a ich vodcovia sa pokúšali uzatvoriť dočasné prímerie vždy, keď sa im situácia zdala byť zúfalá. Izolované grécke posádky pokračovali ďalej v odpore.

4. apríla 1826 bol podpísaný petrohradský protokol, ktorý znamenal rusko-britskú dohodu v gréckej otázke a 6. júna 1827 bola podpísaná londýnska konvencia, podľa ktorej sa k petrohradskému protokolu pripojilo Francúzsko. Vytvorila sa mocná protiturecká koalícia Ruska, Veľkej Británie a Francúzska.

20. októbra 1827 došlo k bitke pri Navarina, v ktorej koaličná flotila počas troch hodín celkom zničila turecko-egyptsko-tuniské loďstvo. Turci prišli celkom o 61 lodí a 8 000 vojakov a námorníkov. Katastrofálna porážka osmanského loďstva znamenala, že Ibrahím Paša zostal so svojou armádou celkom odrezaný od Egypta. Pozícia gréckych povstalcov sa výrazne zlepšila. V auguste 1828 Muhammad Alí podpísal dohodu o stiahnutí egyptských vojsk z Moreje.

Sultán Mahmúd II. sa v snahe zdôvodniť porážku v decembri 1827 obrátil na pobúrené moslimské obyvateľstvo s manifestom, v ktorom obvinil Rusko z podnecovaní gréckeho povstania a vyhlásil akkermanskú konvenciu z októbra 1826 za neplatnú. Cár Mikuláš I. vyhlásil sultánovi 26. apríla 1828 vojnu. Ruským vojskám sa podarilo obsadiť Moldavsko a Valašsko, ale zle vyzbrojená a diletantsky vedená armáda nebola príliš úspešná. Výsledky prišli až keď vedenie armády prevzal generál Ivan Ivanovič Dibič (1785 – 1831). V júni 1829 dobyl Silistru, prekročil pohorie Balkán a 22. augusta 1829 po týždennom obliehaní vstúpil do Drinopola. Medzitým na kaukazskom fronte operoval generál Ivan Fjodorovič Paskevič (17821856), ktorý už 5. júla 1828 dobyl Kars a 14. septembra 1829 vstúpil do Erzurumu.

Rusko-turecká vojna sa skončila 14. augusta 1829 drinopolským mierom. Ruské hranice sa posunuli k ústiu Dunaja, dunajské kniežatstvá Moldavsko a Valašsko prešli pod ruský protektorát, bola potvrdená autonómia Srbska ako dedičného kniežatstva a bola uznaná autonómia Grécka.

Dozvuky[upraviť | upraviť zdroj]

Londýnskym protokolom z 3. februára 1830 uznali Spojené kráľovstvo, Rusko a Francúzsko úplnú nezávislosť Grécka.

Po zavraždení gréckeho prezidenta Kapodistriasa v auguste 1831 však Grécko opäť upadlo do anarchie. Roku 1832 bolo vyhlásené za absolútnu monarchiu na čele s maloletým bavorským princom Ottom. Otto sa v januári 1833 vylodil v Nauplione a v roku 1834 presídlil do Atén, ktoré sa stali novým hlavným mestom Gréckeho kráľovstva. V tom istom roku turecká posádka opustila Akropolu.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]