Gruzínska vojenská cesta

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Gruzínska cesta
Most pri dedinke Ananuri. Sprava dolu je časť hradného múru 16 – 17 st.
Mccheta - niekdajšie hlavné mesto Gruzínska
stredoveká pevnosť zo 16.-17. stor. Ananuri
kostol Cminda Sameba – Gergeti (Svätej Trojice)- pútnické miesto veriacich Gruzíncov
Gruzínska vojenská cesta

Gruzínska vojenská cesta (po rusky Военно-Грузинская дорога [Vojenno-Gruzinskaja doroga] a po gruzínsky საქართველოს სამხედრო გზა [sakartvelos samkhedro gza]) je cesta na chrbátoch Veľkého Kaukazu z Tbilisi (Gruzínsko) do Vladikaukazu (Severné Osetsko), čím prepája regióny Severného a Južného Kaukazu.

Gruzínska vojenská cesta je dlhá 208 km. Cesta sa tiahne Tereckým údolím, križuje hlavný Kaukazský Skalnatý Chrbát v Dariálskom priesmyku, ďalej prechádza kaňonom rieky Bajdarka, odkiaľ vystupuje až do výšky 2384 m n. m a vedie cez Krížový Priesmyk, odkiaľ zasa schádza do údolia rieky Biela Aragve, pričom ďalej pokračuje pozdĺž pravého boku rieky Kura (Mtkvari) až do Tbilisi.

Cesta zahŕňa dva kontrolné hraničné body na rusko-gruzínskej hranici Horný Lars (Severné Osetsko - Rusko) a Kazbegi (Gruzínsko).

História[upraviť | upraviť zdroj]

Trasa bola dobre známa už v staroveku. Od samého začiatku ju využívali rôzne vojská (napr. rímske, perzské, mongolské), kupci, ako aj celé národy putujúce medzi Európu a Áziou, Severným Kaukazskom a Zakaukazskom.

Vo všeobecnosti sa názov viaže na obnovu cesty z devätnásteho storočia, ktorá zvýšila jej vojenský význam. V tom čase sa o to zaslúžili ruskí vládcovia, ktorí existujúcu cestu rozšírili a spevnili, aby mohli v čase vojny so severokaukazskými horskými kmeňmi rýchlejšie premiestňovať svoje veľké oddiely.

Začiatok budovania cesty ruskými vojskami sa spája s rokom 1783, kedy sa Východné Gruzínsko dostalo pod protektorát Ruska. V rovnakom čase bola založená aj ruská pevnosť Vladikaukaz v Severnom Osetsku. Cesta bola kompletne hotová v roku 1799. Potom, ako sa Gruzínsko v roku 1801 stalo súčasťou Ruského impéria, Rusi začali odznova s obnovou jej povrchu, ktorú ukončili v roku 1863.

Pamiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Pozdĺž Gruzínskej vojenskej cesty sa zachovalo veľa pamiatok, akými sú napr. rôzne svätyne a obranné stavby, ktoré dokopy s malebnou krajinnou scenériou predstavujú veľkú turistickú atrakciu. Medzi najväčšie atrakcie patria:

  • stredoveká pevnosť zo 16.-17. stor. Ananuri;
  • starobylé mesto Mccheta (niekdajšie hlavné mesto Gruzínska), nachádzajúce sa v prítoku rieky Aragve do rieky Kura, založené v druhej polovici prvého tisícročia pred Kristom;
  • Chrám Džvari (v prekl. Chrám Kríža) zo šiesteho storočia;
  • kostol Cminda Sameba – Gergeti (Svätej Trojice), nachádzajúci sa nad dedinou Kazbegi vo výške viac ako 2000 m n. m.;
  • Kazbek (5033 m), jeden z najvyšších vrcholov Kaukazských hôr;
  • Darialský kaňon, nachádza sa v ňom Darijalské opevnenie, ktoré bolo postavené v roku 1804 na obranu cesty;
  • ruiny starej veže na brehu Tereka (zámok Tamary);
  • lyžiarske stredisko v najvyššie položenej dedinke Gudauri (takmer 2200 m), ktoré je jediné funkčné v krajine;
  • a hydroelektrická elektráreň Zemo Avchala.

Význam[upraviť | upraviť zdroj]

Veľká Gruzínska vojenská cesta hrala významnú úlohu pri rozvoji ekonomických väzieb Ruska so Zakaukazskom. Cestou prešli v rôznych časových obdobiach také významné osobnosti ako Alexandr Sergejevič Gribojedov, Alexander Puškin, Michail Jurievič Lermontov, Vladimir Majakovskij.

Cesta je jednou zo základných dopravných tepien, ktorá spája s Ruskom nie iba Gruzínsko, ale aj Arménsko, ktoré je dodnes na východe blokované Azerbajdžanom kvôli stále pretrvávajúcemu konfliktu o Náhorný Karabach. Automobilové spojenie Gruzínska s Ruskom pri pobreží Čierneho mora cez mestá Adler - Soči je uzavreté vzhľadom na gruzínsko- abcházsky konflikt.

V posledných rokoch Gruzínska vojenská cesta začala opäť strácať na význame, najmä v dôsledku zdržaní počas prechodu cez rusko-gruzínsku hranicu. 11. júla 2006 bola Gruzínska vojenská cesta uzavretá na dobu neurčitú.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]