Harlemská renesancia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Harlemská renesancia bolo kultúrne hnutie dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia. Známa bola rovnako pod názvom "hnutie New Negro" podľa rovnomennej antológie Alaina Locka z roku 1925. Aj keď bolo centrom hnutia štvrť Harlem v New Yorku, rada francúzsky píšucich a v Paríži žijúcich černošských spisovateľov z afrických a karibských kolónií bola tiež Harlemskou renesanciou ovplyvnená.[1]

Názory historikov na to, kedy Harlemská renesancia začala a skončila, sa líšia. Podľa neoficiálnych údajov hnutie existovalo od roku 1919 do raných tridsiatych rokov, respektíve do polovice tridsiatych rokov. Rada myšlienok však prežila omnoho dlhšie. Spisovateľ a člen hnutia New Negro, James Weldon Johnson, považoval obdobie medzi rokmi 1924 (rokom, kedy časopis Opportunity usporiadal večierok pre černošských spisovateľov, na ktorý prišli aj belošskí nakladatelia) a v 1929 (rokom, keď skrachovala newyorská burza a začala veľká kríza) za zenit "rozkvetu černošskej literatúry."

Rozvoj afro-americkej komunity v Harleme[upraviť | upraviť zdroj]

New York sa stal dôležitým miestom pre tento rozvoj černošskej strednej triedy. Harlem bol v 19. storočí vybudovaný ako exkluzívne predmestie pre belošskú strednú a vyššiu strednú triedu, plné majestátnych víl a širokých ulíc a so spoločenským vybavením vrátane budovy opery. Počas silného prílivu imigrantov z Európy na konci 19. storočia však pôvodná belošská stredná trieda Harlem opustila a ten sa na počiatku 20. storočia stal afro-americkou štvrťou. V roku 1910 kúpila malá cirkev a skupina afro-amerických realitných obchodníkov rozsiahly blok domov okolo 135. ulice a Piatej avenue. Ďalšie tisíce Afro-američanov sa prisťahovali v priebehu prevej svetovej vojny: príliv pracovnej sily z Európy prakticky ustal kvôli vojne, zatiaľ čo dopyt po nekvalifikovaných pracovníkoch v priemysle rástla. Tzv. veľká migrácia tak do miest ako Chicago, Philadelphia, Cleveland a New York priviedla stovky tisíc Afro-američanov.

Harlemska kultúrna explózia[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá fáza „Harlemskej renesancie“ začala už pred rokom 1919. V roku 1917 boli uvedené Three Plays for a Negro Theatre. V týchto troch hrách autora Ridgely Torrenca hrali černošskí herci a všetky tri hry predstavili černochov čoby komplexné ľudské bytosti a odmietli tak tradície amerického minstrelského umenia a stereotyp "začiernenej" tváre. James Weldon Johnson označil premiéru týchto troch hier za "tú najdôležitejšiu v histórii černochov v americkom divadelníctve." [2] Ďalší medzník prišiel v roku 1919, keď Claude McKay publikoval svoj militantný sonet "If We Must Die." Od roku 1919 tak beletria Jamesa Weldona Johnsona a poézia Clauda McKaya popisovala súčasnú situáciu života černochov v Amerike.

V roku 1978 založil Hubert Harrison, otec harlemského radikalizmu, organizáciu „Liberty League“ (Liga Slobody) a noviny „Voice“, prvou organizáciou a prvé noviny hnutia New Negro. Harrisonova organizácia a noviny boli politické, ale kládli dôraz aj na umenie. V roku 1927 napríklad Harrison namietol, že názov "renesancia" nie je presný, pretože termín "černošská literárna renesancia" prehliada "prúd literárnych a umeleckých diel černošských umelcov, ktorý bez prerušenia existuje od roku 1850 do súčasnosti" a prehlásil, že termín "renesancia" je čisto belošským pomenovaním.

Počiatky[upraviť | upraviť zdroj]

„Harlemská renesancia“ vzišla zo zmien, ktoré sa v afro-americkej komunite odohrali od zrušenia otroctva. Tieto zmeny akcelerovali v dôsledku prvej svetovej vojny a významných sociálnych a kultúrnych zmien v Spojených štátoch na začiatku 20. storočia. Industrializácia priťahovala ľudí z vidieckych oblastí do miest a dala tak vzniknúť novej masovej kultúre. Jednými z hlavných príčin „harlemskej renesancie“ boli "Veľká migrácia" Afro-Američanov do miest na severe Spojených štátov, kde tak nastala vysoká koncentrácia ambicióznych ľudí, a prvá svetová vojna, ktorá vytvorila nové pracovné príležitosti pre desiatky tisíc ľudí. Naopak faktorom, ktorý viedol ku koncu harlemskej renesancie, bola Veľká hospodárska kríza.

Do konca občianskej vojny bola väčšina Afro-Američanov otrokmi a žila na juhu Spojených štátov. Ihneď po zrušení otroctva začali emancipovaný Afro-Američania hľadať možnosti zapojenia sa v spoločnosti, žiadali politickú rovnoprávnosť a ekonomické a kultúrne sebaurčenie. Na konci sedemdesiatych rokov 19. storočia však bieli konzervatívci opäť získali na juhu moc a počas rokov 1890 a 1908 presadili zákony, ktoré odobrali volebné právo väčšine černochov a rade chudobných belochov. Ustanovili režim zákonov Jima Crowea, ktorý umožňoval segregáciu a hlasovanie v prospech južanských demokratov. Belošskí konzervatívci tak odobrali černochom možnosť vykonávať a vymáhať svoje občianske a politické práva. Závislosť juhu na poľnohospodárstve naďalej obmedzovali ekonomické a sociálne možnosti ľudí a černosi boli naďalej využívaní ako lacná pracovná sila. So zhoršujúcou sa situáciou na juhu tak začali černosi vo veľkých počtoch migrovať na sever.

Rada členov afro-amerického literárneho hnutia vzišla z generácie, ktorá zažila víťazstvo a straty obdobia „Rekonštrukcie“ po americkej občianskej vojne. Často boli ich prarodičia otroci. Mnoho členov Harlemskej renesancie bolo medzi tými, ktorí v rámci „Veľkej migrácie“ prišli z juhu do černošských predmestí v mestách na severe a severozápade. Afro-Američania hľadali lepšiu životnú úroveň a koniec južanského inštitucionalizovaného rasizmu. Iní zase mali africké korene a pochádzali z rasovo stratifikovaných komunít v Karibiku. Väčšina z nich sa zišla v Harleme.

Aj cez vzrástajúcu popularitu černošskej kultúry boli Afro-Američania aj na severe naďalej vystavovaní rasizmu zo strany belochov, často nových imigrantov. Po skončení prvej svetovej vojny sa mnoho afro-amerických vojakov vrátilo späť do zeme, ktorej obyvatelia si nevážili zásluhy týchto vojakov. Masové rasové nepokoje a ďalšie občianske povstania sa odohrali v USA počas "červeného leta" v roku 1919. Väčšinou odrážala ekonomický boj o prácu a bývanie v rade miest, rovnako ako sociálne napätie.

Hudba[upraviť | upraviť zdroj]

Nový štýl hrania na piáno, nazvaný Harlem Stride, vznikol v čase harlemskej renesancie a pomohol zmazať rozdiely medzi chudobnými černochmi a černošskou spoločenskou elitou. Tradičné jazzové kapely boli tvorené predovšetkým dychovými nástrojmi a boli považované za symbol života chudobných na juhu – piáno naopak predstavovalo nástroj bohatých. Modifikácia nástrojov v jazzových kapelách preto sprístupnila jazz aj motivovaným černochom. Popularita jazzu sa okamžite rozletela po celej zemi a dosiahla svojho vrcholu v období Harlemskej renesancie. Jazzoví hudobníci vynikali v počiatkoch jazzu predovšetkým inováciami a temperamentom a hudobníci ako Fats Walter, Duke Ellington, Jelly Roll Morton a Willie „The Lion“ Smith boli veľmi talentovaní a ambiciózny a boli považovani za vzory budúcich jazzmanov.[3]

Hudobný štýl černochov sa počas tohto obdobia stával čím ďalej populárnejší aj medzi belochmi. Belošskí spisovatelia, dramatici a skladatelia začali vo svojich prácach využívať afro-amerických hudobných trendov a tém: skladatelia používali básne afro-amerických básnikov a implementovali rytmy, harmónie a melódie afro-americkej hudby – ako napr. blues, spirituály a jazz – do svojich koncertných skladieb. Černosi tak začali prenikať do tradičného sveta skladateľstva. Prvým černochom, ktorí získal všeobecné uznanie čoby koncertný virtuóz ako regionálne tak aj miestne, bol Roland Hayes. Hayes sa učil u Artura Calhouna v Chattanooze a na Fiskovej univerzite v Nasville. Neskôr študoval s Arturom Hubbardom v Bostone a s Georgom Henshelom a Mandou Ira Aldridgeovou v Londýne. Verejne začal spievať v roku 1911 ako študent a člen Fisk Jubilee Singers.

Divadlo Apollo[upraviť | upraviť zdroj]

Zatiaľ čo Savoy Ballroom na Lenox Avenue sa preslávil swingom a jazzom, Divadlo Apollo je najtrvalejším dedičtvom Harlemskej renesancie. Divadlo otvorilo na 125. ulici 26. januára 1914 a od tej doby predstavuje jeden z klasických symbolov afro-amerického spôsobu života. Čoby jeden z najslávnejších podnikov populárne hudby v USA sa Divadlo Apollo stalo prvým miestom, kde rada predstaviteľov harlemskej renesancie objavila priestor pre rozvoj svojho talentu a kariéry. V Apolle začínali napríklad Billie Holiday, Ella Fitzgerald a Sarah Vaughan.

S príchodom televízie a ďalšími zmenami v zábavnom priemysle Apollo postupne upadalo, ale v roku 1983 bolo za pomoci mestských, štátnych a federálnych grantov vzkriesené. V súčasnej dobe divadlo prevádzkuje nezisková organizácia Apollo Theater Foundation Inc. Podľa štatistík divadlo ročne navštevuje až 1 300 000 návštevníkov.

Charakteristiky a témy[upraviť | upraviť zdroj]

Charakteristickým rysom Harlemskej renesancie bola otvorená rasová hrdosť, ktorá sa zhmotnila v podobe konceptu New Negro, ktorého produkt mal skrz intelekt a tvorbu literatúry, umenia a hudby bojovať s prevažujúcim rasizmom a stereotypy, a podporovať progresívnu a sociálnu politiku a rasovú a sociálnu integráciu. Umelecká a literárna tvorba mala slúžiť k pozdvihnutiu rasy.

Z Harlemskej renesancie nevzišla žiadna jednotná forma, ktorá by charakterizovala černošské umenie. Harlemská renesancia naopak zahrňovala širokú škálu kultúrnych prvkov a štýlov, vrátane pan-afrikanistického pohľadu, vysokú i nízku kultúru, od tradičných foriem hudby k blues a jazzu, tradičných a nových experimentálnych foriem literatúry ako bol modernizmus a nová forma jazzovej poézie. Táto dualita medzi tradičným a novým znamenala, že mnoho afro-amerických umelcov sa dostalo do stretu s konzervatívnymi prúdmi medzi černošskými a intelektuálmi, ktorí sa bránili určitým pohľadom na život černochov.

Témy zobrazené v dielach autorov Harlemskej renesancie bola ovplyvnená skúsenosťami z otroctva a vynárajúce sa afro-americkou ľudovou tradíciou černošskej identity, dopady inštitucionalizovaného rasizmu, dilemy typickými pre predstavenia a diela písané pre belošské publikum a otázkou ako sprostredkovať skúsenosť moderného černošského života na urbánnom severe.

Harlemská renesancia stavala na podpornom systéme černošských mecenášov a podnikov vlastnených černochmi. Rovnako však bola závislá na patronáte belochov, ako bol Carl Van Vechten a Charlotte Osgood Masonová, ktorí poskytli rôzne spôsoby pomoci a otvárali dvere, ktoré by za normálnych okolností zostali publikáciám černošskej komunity uzavreté. Táto pomoc prebiehala väčšinou vo forme mecenášstva či nakladateľstva.

Aj ďalší belosi sa zaujímali o takzvané „primitívne“ kultúry, pretože belosi tak vtedy nahliadali na černošskú kultúru, a chceli, aby tento primitivizmus sršal tiež z diel autorov Harlemskej renesancie.

Záujem o život Afro-američanov tiež vytvoril experimentálnu, no dlhotrvajúcu belošsko-černošskú spoluprácu akou bolo napríklad uvedenie černošskej verzie Gershwinovej Porgy a Bess a Four Saints in Three Acts autorov Vergila Thomsona a Getrude Steinovej. V oboch predstaveniach bola súčasťou tímu zbormajsterka Eva Jessyegová, ktorej zbor vystúpil v hre „Four Saints“.[4] Belošské hudobné skupiny tiež prizvali najlepšie a najtalentovanejšie afro-americké hudobné hviezdy do svojich vystúpení.

Afro-Američania používali umenie, aby ukázali svoju ľudskosť a mohli tak žiadať rovnoprávnosť. „Harlemská renesancia“ viedla k viacerým príležitostiam pre publikácie černochov slávnymi nakladateľstvami. Rada autorov začala publikovať romány, časopisy a noviny. Nová beletria prilákala veľký záujem zo strany celej Ameriky a niektorí z harlemských autorov sa stali veľmi známymi: boli medzi nimi Jean Toomer, Jessie Fauset, Claude McKay, Zora Neale Hurston, James Weldon Johnson, Alain Locke a Langston Hughes.

Harlemská pomoc položila základy neskoršej povojnovej fázy hnutia za občianske práva (civil rights movement). Tiež rada neskorších černošských umelcov našla inšpiráciu v harlemskom literárnom hnutí.

Harlemská renesancia však bola niečím viac, než len literárnym či umeleckým hnutím. Disponovala určitým sociologickým vývojom – predovšetkým vďaka novému rasovému vedomiu – vďaka rasovej integrácii ako napríklad v hnutí Marcuse Garveyho s názvom Back to Africa. Koncept dvojakosti (twoness) W.E.D. Du Boise, po prvýkrát zmienený v práci The Souls of Black Folk z roku 1903, skúmal rozdelené vedomie identity človeka a bol tak jedinečnou kritikou sociálnych dopadov rasovému vedomiu.

Nová černošská identita[upraviť | upraviť zdroj]

Harlemská renesancia dokázala priviesť černošskú skúsenosť do stredu americkej kultúrnej histórie. Nielen vďaka kultúrnej explózii, ale tiež na sociologickej úrovni zostáva dedičstvom harlemského hnutia to, že dokázalo znovu definovať spôsob, akým Amerika a svet vnímal afro-americkú populáciu. Migrácia južanských černochov na sever zmenila obraz Afro-Američanov z vidieckych, nevzdelaných nádenníkov na urbánnej, kozmopolitnej inteligencii. Táto nová identita viedla k rozšírenejšiemu rasovému vedomia a Afro-Američania začali hrať dôstojnejšiu rolu vo svete a rozšírili svoje intelektuálne a sociálne kontakty až na medzinárodnú úroveň.

Zo symbolického, ale aj skutočného vývoja počas tohto obdobia čerpajú Afro-Američania svoje sebaurčenie, ktoré im poskytlo narastajúci pocit urbánnosti a militantnosti, rovnako ako základ pre vybudovanie komunity, na ktorej mohlo stavať hnutie za občianske práva v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch.

Urbánne prostredie rýchlo sa rozvíjajúceho Harlemu poskytlo priestor pre všetkých Afro-Američanov, aby zažili rôznorodosť černošského života a kultúry. Harlemská renesancia povzbudila nové docenenie ľudových koreňov a kultúry. A ľudové materiály a spirituály napríklad poskytli bohatý zdroj pre umeleckú a intelektuálnu predstavivosť a oslobodili černochov od minulosti.

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Amos, Shawn, compiler. Rhapsodies in Black: Words and Music of the Harlem Renaissance. Los Angeles: Rhino Records, 2000. 4 Compact Discs.
  • Andrews, William L.; Foster, Frances S.; Harris, Trudier eds. The Concise Oxford Companion To African American Literature. New York: Oxford Press, 2001. ISBN 1-4028-9296-9
  • Bean, Annemarie. A Sourcebook on African-American Performance: Plays, People, Movements. London: Routledge, 1999; pp. vii + 360.
  • Greaves, William' documentary From These Roots.
  • Hicklin, Fannie Ella Frazier. 'The American Negro Playwright, 1920–1964.' Ph.D. Dissertation, Department of Speech, University of Wisconsin, 1965. Ann Arbor: University Microfilms 65-6217.
  • Huggins, Nathan. Harlem Renaissance. New York: Oxford University Press, 1973. ISBN 0-19-501665-3
  • Hughes, Langston. The Big Sea. New York: Knopf, 1940.
  • Hutchinson, George. The Harlem Renaissance in Black and White. New York: Belknap Press, 1997. ISBN 0-674-37263-8
  • Lewis, David Levering, ed. The Portable Harlem Renaissance Reader. New York: Viking Penguin, 1995. ISBN 0-14-017036-7
  • Lewis, David Levering. When Harlem Was in Vogue. New York: Penguin, 1997. ISBN 0-14-026334-9
  • Ostrom, Hans. A Langston Hughes Encyclopedia. Westport: Greenwood Press, 2002.
  • Ostrom, Hans and J. David Macey, eds. The Greenwood Encylclopedia of African American Literature. 5 volumes. Westport: Greenwood Press, 2005.
  • Patton, Venetria K. and Maureen Honey, eds. Double-Take: A Revisionist Harlem Renaissance Anthology. New Jersey: Rutgers University Press, 2006.
  • Perry, Jeffrey B. A Hubert Harrison Reader. Middletown, CT: Wesleyan University Press, 2001.
  • Perry, Jeffrey B. Hubert Harrison: The Voice of Harlem Radicalism, 1883–1918. New York: Columbia University Press, 2008.
  • Powell, Richard and David A. Bailey, editors. Rhapsodies in Black: Art of the Harlem Renaissance. Berkeley: University of California Press, 1997.
  • Rampersad, Arnold. The Life of Langston Hughes. 2 volumes. New York: Oxford University Press, 1986 and 1988.
  • Soto, Michael, ed. Teaching The Harlem Renaissance. New York: Peter Lang, 2008.
  • Tracy, Steven C. Langston Hughes and the Blues. Urbana: University of Illinois Press, 1988.
  • Watson, Steven. The Harlem Renaissance: Hub of African-American Culture, 1920–1930. New York: Pantheon Books, 1995. ISBN 0-679-75889-5
  • Wintz, Cary D. Black Culture and the Harlem Renaissance. Houston: Rice University Press, 1988.
  • Wintz, Cary D. Harlem Speaks: A Living History of the Harlem Renaissance. Naperville, Illinois: Sourcebooks, Inc., 2007

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. http://www.jcu.edu/jharlem/French_Connection/page_1.htm
  2. The Norton Anthology of African American Literature, Norton, Ne w York, 1997, p. 931
  3. Boland, Jesse. "Harlem Renaissance Music." 1920s Fashion and Music. Web. 23 Nov. 2009. <http://www.1920s-fashion-and-music.com/Harlem-Renaissance-music.html>.
  4. "Eva Jessye", University of Michigan, accessed 4 Dec 2008

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Harlemská renesance na českej Wikipédii.