Hepatitída typu C

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Hepatitída typu C je infekčná choroba spôsobená vírusom hepatitídy C (HCV). Na rozdiel od hepatitídy typu B má kratší inkubačný čas, miernejší priebeh a častejšie prechádza do chronickej formy ochorenia (až 80 %), v priebehu ktorej môže dôjsť k ťažkému poškodeniu pečene (cirhóze pečene a rakovine pečene). Prenáša sa krvou. Možnosť liečby je obmedzená (v závislosti od genotypu vírusu hepatitídy C).

O závažnosti tejto choroby vypovedajú aj nasledujúce čísla. Hepatitída typu C predstavuje:

  • 20 percent prípadov akútnej hepatitídy,
  • 70 percent prípadov chronickej hepatitídy,
  • 40 percent prípadov cirhózy v konečnom štádiu,
  • 60 percent prípadov rakoviny pečene,
  • 30 až 50 percent prípadov ochorenia pečene vyžadujúcich transplantáciu tohto orgánu.

Z dlhodobej štúdie rakúskych vedcov, vyplýva, že infekcia hepatitídou C môže skrátiť život človeka až o 18 rokov.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Termín hepatitis prvýkrát použil už v 5. storočí n.l. rímsky lekár Coelius Aurelianus. Pôvodcu ochorenia objavil však až v rok 1989 výskumný tím doktora Michaela Houghtona zo spoločnosti Chiron Corporation. Dovtedy boli známe len dva základné typy vírusových hepatitíd – typ A a typ B. Nie všetky prípady vírusových zápalov pečene však bolo možné takto zaškatuľkovať. V sedemdesiatych rokoch sa začali množiť prípady nevysvetliteľných zápalov pečene u pacientov po krvnej transfúzií. Choroba si pre svoj neznámy pôvod vyslúžila názov non-A non-B hepatitis. Podľa vedcov ju malo na svedomí hneď niekoľko vírusov súčasne. V roku 1990 sa podarilo vyrobiť protilátky.Až do roku 1992 však neexistovali dostupné testy na jeho detekciu. Do tohto roku sa teda test krvi darcov na hepatitídu C neuskutočňoval. Väčšina osôb sa preto infikovala transfúziou krvi alebo krvných derivátov. Do tejto skupiny patria predovšetkým hemofilici, pacienti v dializačnom programe, alebo tí, ktorí prekonali operácie.

Do 40. rokov 20. storočia sa krvná transfúzia vykonávala len ojedinele. Ich rozšírenie si vynútili až potreby druhej svetovej vojny. S ďalším vývojom medicíny sa krvné transfúzie stali rutinou. 60. roky v znamení spoločenskej revolúcie priniesli masívne rozšírenie užívateľov drog. Používanie spoločnej ihly viacerými ľuďmi bolo bežným javom. Pozvoľný nástup choroby a jeho vleklý priebeh s minimom viditeľných príznakov spôsobilo, že sa mnoho pacientov z tejto generácie dozvedá o svojej chorobe až dnes.

V roku 1995 sa prvýkrát podarilo zobraziť vírus pomocou elektrónového mikroskopu. Od objavu vírusu v roku 1989 zaznamenávame tri dôležité etapy vo vývoji terapeutických postupov liečby chronickej hepatitídy C. Prvou je zavedenie monoterapie interferónom alfa (IFN-alfa). Trvalá odpoveď (neprítomnosť vírusových častíc 6 mesiacov po skončení liečby) pri monoterapii IFN- alfa bola nízka a pohybovala sa v závislosti od dĺžky liečby od 6 – 16%.

Dôležitým prelomom v liečbe chronickej hepatitídy typu C bolo zavedenie kombinovanej liečby ribavirínom (prípravok s antivírusovými vlastnosťami) a IFN-alfa. Terapeutická účinnosť sa touto kombináciou zvýšila na 41%.

V roku 2001 sa začala tretia etapa liečby chronickej hepatitídy C zavedením pegylovanej formy IFN-alfa v kombinácii s ribavirínom. Táto nová lieková forma zvýšila nielen účinnosť liečby na 60 – 75% v závislosti od genotypu HCV a trvania liečby, ale zlepšila compliance pacientov (ochotu pacientov spolupracovať) a znížila frekvenciu a závažnosť tzv. očakávaných nežiaducich účinkov liečby. Celkové trvanie liečby závisí od typu genotypu a pohybuje sa od 24 do 48 týždňov. Liečba IFN-alfa a ribavirínom v dlhodobom horizonte znižuje počet potenciálnych pacientov s cirhózou pečene a hepatocelulárnym karcinómom a zlepšuje aj kvalitu života postihnutých jedincov.

Pôvodca ochorenia[upraviť | upraviť zdroj]

Vírus hepatitídy C (HVC) bol prvýkrát objavený v roku 1989 s pomocou geneticko-technických metód (potvrdenie dedičného materiálu). HCV je 45 nm veľký v bielkovinovom obale zabalený RNA-vírus patriaci do skupiny hepatotropných vírusov čeľade Flaviridae. Rozlišujeme 6 genotypov (označované veľkými písmenami A až G) a 30 subtypov tohto vírusu. V Európe a USA sa vyskytujú prevažne genotypy 1, 2 a 3 a v Afrike Typ 4. Jediným jeho prirodzeným hostiteľom je človek.

Prenos vírusu[upraviť | upraviť zdroj]

Pri asi 30% ochorení nie je možné spätne zistiť, akým spôsobom došlo k prenosu infekcie. Zvýšené riziko nakazenia je predovšetkým u tých, ktorí užívajú drogy intravenózne (t. j. vpichovaním do žíl, napr. heroín) a injekčné striekačky používajú spolu s ďalšími drogovo závislými. V prípade používania znečistených nástrojov sa stáva rizikovým aj tetovanie či piercing. Často dochádza k prenosu infekcie pri zraneniach ostrými predmetmi (zranenie spôsobené ihlou), ak dôjde k súčasnému prenosu kontaminovanej krvi.

Približne do roku 1990 sa nakazilo aj mnoho pacientov trpiacich hemofíliou, ktorí boli pri operatívnych zákrokoch odkázaní na krv či krvnú plazmu darcov, alebo na preparát podporujúci zrážanlivosť krvi, ktorý sa vyrábal z ľudskej krvi. Vtedy bola hepatitída C a aj B často na týchto pacientov nepozorovane prenesená. Zavedením moderných testov, s ktorých pomocou dnes možno identifikovať 99 % darcov nakazených vírusom hepatitídy C, existuje už len minimálne riziko prenosu vírusu krvou.

Pohlavným stykom dochádza k prenosu hepatitídy C, na rozdiel od hepatitídy B, len zriedka. Aj napriek tomu treba brať do úvahy, že sa vírus nachádza i v telesných sekrétoch, a preto by mohlo dôjsť k jeho prenosu aj týmto spôsobom.

Riziko prenosu vírusu z tehotnej matky na ešte nenarodené dieťa je pri normálnom pôrode asi 5 %, pričom toto riziko závisí od titra protilátok proti HCV v sére matky a v pupočníkovej krvi. Prenos HCV dojčením zatiaľ u HCV-pozitívnych a HIV-negatívnych matiek nebol zaznamenaný.

Vírus hepatitídy sa taktiež neprenáša objímaním, bozkávaním, kýchnutím a kašľom, príležitostným kontaktom s nakazenou osobou, jedlom alebo vodou ani používaním spoločného riadu.

Rozšírenosť[upraviť | upraviť zdroj]

V súčasnosti sa odhaduje, že na našej planéte je vírusom hepatitídy C je infikovaných viac než 175 miliónov ľudí, čo predstavuje asi 3 % svetovej populácie.

Pritom asi 4 milióny žijú v USA, 5 miliónov v západnej Európe a 2 milióny v Japonsku. Infekcia je najčastejšia v Afrike, Južnej Amerika a juhovýchodnej Ázii, kde je pravdepodobne infikovaných 10 – 20 % populácie. V Európe je najväčší výskyt v Stredozemí (priemerne 1-3 %, lokálne i vyšší, napr. na Sicílii viac než 10 %). Len v spojených štátoch pribúda každoročne viac než 30 tisíc nových prípadov.

Na Slovensku je podľa odborníkov asi 20 000 infikovaných pacientov s hepatitídou C, ktorí o svojej chorobe nevedia, lieči sa ich asi len tisíc. Predpokladá sa, že vírusom hepatitídy C je infikovaných až 40% vnútrožilovo drogovo závislých (t. j. takmer, každý druhý!).

Diagnostika[upraviť | upraviť zdroj]

Diagnostiku stanovujeme na základe odobratia anamnézy, fyzikálneho nálezu a vyšetrenia krvi a moču. Zvýšená aktivita pečeňových testov (najmä ALT) pri biochemickom vyšetrení, zvýšený bilirubín v krvi ako aj prítomnosť bilirubínu v moči upozorňuje lekára na nutnosť vykonať aj virologické vyšetrenie. Na skríningové vyšetrenie sa používa ELISA metóda III. generácie, stanovujúca prítomnosť protilátok proti HCV. V prípade pozitivity anti HCV sa pokračuje v diagnostike buď konfirmačným testom (RIBA – rekombinatný imunobloting) alebo polymerázovou reťazovou reakciou, resp. inými hybridizačnými metódami, ktorými sa zisťuje prítomnosť vírusových častíc v krvi.

Na to, aby bolo možné infekciu odhaliť, je nutné, aby malo telo čas na vírus zareagovať, preto nemá zmysel vykonávať test napr. bezprostredne po rizikovom pohlavnom styku. Pretože prítomnosť protilátky nie je možné zistiť skôr než za niekoľko týždňov, obvykle sa odporúča časový odstup 3 až 6 mesiacov (v závislosti od použitej metódy.)

Ak je výsledok testu na protilátky pozitívny a s odstupom aspoň 3 mesiacov je výsledok polymerázovej reťazovej reakcie opakovane negatívny, môžme predpokladať, že šlo o infekciu, ktorá sa vyskytla v minulosti a organizmus ju už prekonal. Spoľahlivú odpoveď o štádiu choroby možno získať na základe biopsie pečene. Na rozdiel od ostatných druhov hepatitídy sú hodnoty transaminázy krvi (GGT, GOT, GPT) nezávislé od ťažkosti či od štádia ochorenia, a preto nie sú spoľahlivým meradlom skutočného priebehu choroby.

V súčasnosti sa odporúča kvalitatívne vyšetrenie doplniť aj o kvantitatívne, spočívajúce v stanovení počtu vírusových častíc v jednom mikrolitri séra. Tento postup je dôležitý pre vyhodnotenie účinnosti liečby, respektíve je kritériom pre rozhodovanie o jej trvaní (IFN-alfa + ribavirín). Rovnako dôležité je aj stanovenie jednotlivých genotypov. Vhodné je aj vykonanie imunologického vyšetrenia. Veľmi nepriaznivým prognostickým faktorom je kombinácia HCV infekcie s HIV infekciou, alebo s konzumáciou alkoholu.

Stručný prehľad jednotlivých vyšetrení[upraviť | upraviť zdroj]

Pečeňové testy

ALT, AST, GGT Zvýšené hodnoty signalizujú, že s pečeňou nie je niečo v poriadku. Príčin však môže byť viacero. Prítomnosť protilátok Negatívny výsledok znamená, že telo nie je infikované HCV. Pozitívny výsledok znamená, že telo bolo niekedy v minulosti infikované vírusom HCV. Nedá sa však povedať či je v organizme i naďalej.

Prítomnosť vírusov – PCR kvalitatívny Pozitívny výsledok znamená, že vírus je prítomný v organizme.

Prítomnosť vírusov – PCR kvantitatívny Výsledok vypovedá o tom, koľko kópií vírusu je v 1 ml krvi Biopsia pečene Stav pečene a jej poškodenie (stupeň fibrózy či cirhózy) a intenzitu zápalu.

Priebeh ochorenia[upraviť | upraviť zdroj]

Hepatitída C má dve štádiá – akútne, ktoré trvá pol roka po infikovaní sa vírusom a chronické. Chronická forma má za následok postupné poškodzovanie pečeňových buniek, vznik cirhózy a rakoviny pečene a vedie k úplnému zlyhaniu tohto orgánu. Priemerná doba postupu choroby od nakazenia vírusom až po zistenie chronického zápalu pečene je 13,7 roka, cirhózy pečene 20,6 roka a rakoviny pečene až 48,3 roka.

Akútna fáza[upraviť | upraviť zdroj]

Hepatitída C patrí medzi infekčné choroby, ktoré v akútnej fáze nemajú charakteristickú symptomatológiu, a preto je v tejto fáze diagnostikovaná len zriedka (v 85 % prípadov). Pacienti v akútnej fáze ochorenia môžu mať zvýšené teploty, dyspeptické ťažkosti, hnačky. Priebeh ochorenia má charakter črevnej vírusovej infekcie a po niekoľkých dňoch ustupuje. Dvadsať percent pacientov sa v akútnej fáze vylieči spontánne, ich imunitné mechanizmy sú dostačujúce na prekonanie HCV infekcie. Nakoľko akútna fáza infekcie pečene nemá charakteristickú symptomatológiu, len v zriedka ju zachytíme aj klinicky.

Príznaky:

  • začiatočné štádium- príznaky neurčitého ochorenia (zápal horných dýchacích ciest, bolesti hlavy, svalov)
  • zvýšená horúčka
  • nechutenstvo
  • poruchy trávenia
  • pocit na zvracanie
  • zvracanie
  • žltačka (koža, očné bielka a sliznice sú žlto sfarbené)
  • nápadná únava, potreba pocitu spánku a oddychu
  • tmavšia farba moču
  • bledšia farba stolice
  • zväčšená, bolestivá pečeň

Chronická fáza[upraviť | upraviť zdroj]

Ochorenie si nakazený v mnohých prípadoch nevšimne ani po uplynutí inkubačnej doby 20 až 60 dní alebo ju považujú za pravdepodobne chrípkovú infekciu. Akútna fáza však vo viac ako 70 % prípadov prechádza do chronického štádia zápalu pečene (chronická hepatitída trvá viac ako 6 mesiacov). Rovnako ako v akútnej fáze aj klinická symptomatológia pri chronickej hepatitíde je nešpecifická. Väčšina pacientov sa sťažuje na zvýšenú únavu, nevýkonnosť, bolesti pod pravým rebrovým oblúkom, hnačky. Zákernosť tejto choroby spočíva v tom, že „ticho“ bez špecifickej symptomatológie v priebehu 10 až 15 rokov môže vyústiť do celkového poškodenia pečene – do cirhózy, resp. hepatocelulárneho karcinómu. Ak sa choroba nelieči, skončí takto zhruba po 20 rokoch asi štvrtina pacientov.

Počas chronickej HCV-infekcie sa môžu vyskytnúť i ďalšie choroby, ako sú kryoglobulinémia (veľmi častá pri genotype 2), Sjögrenov syndróm, panarteriitis nodosa, chronická membránová glomerulonefritída, non-Hodgkinov lymfóm, a iné.

Cirhóza pečene

Liečba[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasný spôsob liečby[upraviť | upraviť zdroj]

Štandardným spôsobom liečby do roku 2011 bola kombinovaná liečba pegylovaným interferónom alfa – IFN alfa – (Peginterferon alfa-2a príp. Peginterferon alfa-2b) a ribavirínom (virostatikum) trvajúca 24 až 48 týždňov v závislosti od genotypu vírusu. Od genotypu vírusu závisí, aká je trvalá virologická odpoveď, na tomto spôsobe liečby sa šanca na trvalú elimináciu vírusu pohybovala od 50 až 80 %. (Pri genotypoch 2 a 3 je pravdepodobnosť úspechu výrazne vyššia ako pri genotype 1). Pacienti s HCV genotypom 1 mali šancu na vyliečenie, tzv. trvalú virologickú odpoveď (angl. Sustained Virological Response = SVR) len v 40-50 % prípadov. Úspešnosť liečby u konkrétneho pacienta závisí ale od viacerých faktorov. Podľa najnovších poznatkov sa okrem genotypu vírusu považuje za najsilnejší prediktor dosiahnutia SVR genetický polymorfizmus pacienta, konkrétne polymorfizmus génu IL28B. Ďalšími dôležitými faktormi sú vek, pohlavie, rozsah postihnutia vírusom, doba trvania ochorenia, váha a stupeň poškodenia pečene. Pridružené ochorenia ako napr. diabetes mellitus, HIV infekcia alebo hepatitída B znižujú pravdepodobnosť úspechu liečby.

Vedecký výskum v oblasti liečby chronickej hepatitídy C priniesol v ostatných rokoch významný pokrok a zmeny v manažmente tejto závažnej a život ohrozujúcej choroby. Klinické štúdie s inovatívnymi molekulami telaprevir a boceprevir potvrdili významné zvýšenie účinnosti liečby chronickej hepatitídy C, genotyp 1 (CHC G1). Tieto molekuly v kombinácii s doterajším štandardom - dvojkombináciou (2K) pegylovaný interferón + ribavirín (PI+R) zvyšujú trvalú virologickú odpoveď na viac ako 70%, čo znamená zvýšenie účinnosti o 40% v porovnaní s doterajším štandardom. Tieto nové molekuly ako prví zástupcovia tzv. priamo účinkujúcich protivírusových liečiv (angl. DAA - Direct Acting Antivirals) boli centrálne registrované v USA a EU a v súčasnosti sú implementované ako celosvetový nový štandard v liečbe CHC G1 vo vyspelých krajinách sveta. Trojkombinácia (3K) telaprevir resp. boceprevir + pegylovaný interferón + ribavirín sa považuje v súčasnosti celosvetovo za nový štandard liečby CHC G1.

Pri liečbe hepatitídy C treba počítať s mnohými vedľajšími účinkami, ktoré sa u jednotlivých pacientov líšia. (Peg-) interferon alfa môže spôsobovať okrem iného aj chrípkové symptómy, únavu, ľahké vypadávanie vlasov, narušenie funkcie štítnej žľazy a psychické poruchy napr. depresie, agresiu či stavy úzkosti. V prípade, že pacient už v minulosti trpel depresiami, môžu mu byť v určitých prípadoch podané antidepresíva už pred začiatkom interferónovej terapie. Najčastejším vedľajším účinkom ribavirínu je zníženie množstva červených krviniek v krvi (hemolýza = rozpad červených krviniek), čo môže viesť k zníženiu dávok ribavirínu, v ťažších prípadoch je nutné liečbu predčasne ukončiť. Ak sa pridá DAA k dvojkombinácii pegylovaný interferón + ribavirín, k nežiaducim účinkom dvojkombinácie sa v závislosti od pridaného DAA môžu pridružiť aj ďalšie: Telaprevir: rash, anémia trombocytopénia, lymfopénia, svrbenie, nauzea, hnačka Boceprevir: únava, anémia, bolesť hlavy, nauzea, dyzgeúzia (pachuť v ústach), rash

Rozhodnutie o začatí či nezačatí liečby je individuálne. Dôležitý je pritom najmä priebeh choroby, prípadné kontraindikácie, pravdepodobnosť úspešnosti liečby, ale aj životná situácia pacienta. Liečba by mala byť uskutočnená pod dohľadom skúseného lekára.

Kedy liečiť a kedy nie[upraviť | upraviť zdroj]

Liečení sú spravidla pacienti u ktorých

  • bol vírus hepatitídy typu C zistený vyšetrením PCR
  • majú trvalo (dlhšie ako 6 mesiacov) zvýšené hodnoty ALT – najmenej 1,5-krát
  • krvné vyšetrenie – počet krvných doštičiek, bielych krviniek, množstva hemoglobínu, bilirubínu a albumínu, protrombínový čas – zodpovedajú stanoveným hodnotám
  • biopsia pečene potvrdila známky fibrózy, zápalu a zániku pečeňových buniek
  • neboli zistené známky komplikácií cirhózy
  • nie sú prítomné známky depresie alebo psychózy (liečba by mohla tieto stavy nebezpečne zhoršiť).

Neliečia sa

  • ľudia, ktorí i naďalej pijú veľké množstvo alkoholu – alkohol zvyšuje množstvo vírusov v organizme a obmedzuje účinnosť liečby,
  • aktívni užívatelia vnútrožilových drog – podmienkou liečby je zbavenie sa závislosti na ilegálnej droge, tzn. buď úplnú abstinenciu alebo zaradenie do niektorého zo substitučných programov,
  • pacienti, ktorí trpia alebo v minulosti trpeli silnými depresiami – prípravky používané v súčasnosti na liečbu môžu ich stav výrazne zhoršiť,
  • pacienti s cirhózou s komplikáciami – liečba je v takomto prípade bohužiaľ neúčinná.

Kritériá pre schválenie liečby chronickej hepatitídy typu C zdravotnými poisťovňami[upraviť | upraviť zdroj]

Prvým predpokladom pre schválenie liečby chronickej hepatitídy typu C u rizikovej skupiny drogovo závislých je minimálne 6-mesačná drogová abstinencia, vykonávaná dispenzarizáciou v špecializovaných zariadeniach (centrá pre liečbu drogových závislosti, psychiatrické ambulancie a resocializačné zariadenia). Ďalším dôležitým kritériom je dôkaz vírusových častíc v krvi so stanovením genotypu HCV. Zvýšená biochemická aktivita (zvýšené hodnoty aminotransferáz, najmä ALT) je nápomocná, nie je však podmienkou pre liečbu. Odporúča sa aj histologické vyšetrenie pečene, ktorým sa dokazuje chronický zápal. Všetky uvedené náležitosti musia byť k žiadosti objektívne zdokumentované.

Lieky budúcnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Popri nových interferónoch a náhradných látkach za ribavirín sa ďalej pracuje aj na vývoji prostriedkov, ktoré by zabránili vírusu v jeho ďalšom rozmnožovaní. Nové perspektívy v liečbe chronickej hepatitídy C priniesol vývoj nových liekov zo skupiny priamych antivirotík (DAA). Jedná sa o nové molekuly, ktoré sa na základe mechanizmu účinku a miesta zásahu do replikačného cyklu vírusu hepatitídy C rozdeľujú do skupín NS3/4 proteázových inhibítorov, nukleozidových a nenukleozidových NS5B polymerázových inhibítorov a inhibítorov NS5A. Proteázové a polymerázové inhibítory zo začiatku pravdepodobne liečbu (Peg-)interferónom nenahradia, ale doplnia, skrátia a hlavne sa od nich očakáva dramatické zlepšenie výsledku kombinovanej liečby. Kvôli možnému vzniku rezistentných mutantov počas monoterapie novými látkami je nepravdepodobné, že sa v budúcnost budú používať ako monoterapia. Oveľa pravdepodobnjejšie je, sa už v blízkej budúcnosti dočkáme zavedenia viacerých vysoko účinných terapeutických schém vychádzajúcich z kombinácie nových látok s (Peg-)interferónom a ribavirínom, ktoré budú kratšie, účinnejšie a individualizované pre konkrétneho pacienta.

Prognóza[upraviť | upraviť zdroj]

Celková úspešnosť dvoj kombinačnej liečby pegylovanými interferónmi a ribavirínom je približne 60 – 65 percent. To znamená, že 60 – 65 percent osôb dosiahne trvalú virologickú odpoveď. Mnoho ľudí sa však vírusu nikdy vo svojom ďalšom živote úplne nezbaví.

Asi u 20% nositeľov vírusu sa nikdy nevyvinie zápalové ochorenie pečene. U zvyšku sa za rôzne dlhý čas vyvíja rozne rozsiahle poškodenie. Asi u 7% pacientov s chronickou hepatitídou sa v priebehu 20 rokov vyvíja cirhóza pečene, ktorá môže vyústiť do pečeňového zlyhania s nutnosťou transplantácie, do vážnejších alebo aj menej vážnych koplikácií alebo do hepatocelulárneho karcinómu (primárny malígny nádor pečene – asi 1 až 5% posihnutých). Podľa inej štúdie je doživotné riziko rozvinutia cirhózy asi 25%. Prognózu výrazne zhoršuje požívanie alkoholu (aj v množstve len 50g na deň – asi dva nápoje), toxikománia, alebo požívanie liekov poškodzujúcich pečeň, hemochromatóza, súčasná infekcia HIV alebo hepatitídou A alebo B. Pre dobrú prognózu svedčí nižší vek, ženské pohlavie, nižšia hladina vírusu v krvi (viral load), nízka úroveň zápalu a fibrózy v biopsii pečene a v neposlednom rade abstinencia od alkoholu a narkotík. Za týchto podmienok môže mať ochorenie relatíve benígny priebeh. Ide štúdia dokonca dokázala u 45% inak zdravých žien s chronickou hepatitídou C zmiznutie vírusu z obehu v časovom intervale asi 25 rokov.

Prevencia[upraviť | upraviť zdroj]

Aj napriek intenzívnym snahám dodnes nebola vynájdená očkovacia látka na aktívnu imunizáciu proti hepatitíde C. Ochrániť sa môžte len tak, že sa budete vyhýbať kontaktu s krvou infikovanej osoby a pri intravenóznom užívaní drog použijete vždy novú ihlu a striekačku.

Postexpozičná profylaxia (ako ju poznáme pri napr. pri hepatitíde B či HIV) po nakazení sa hepatitídou C neexistuje. Ak sa však choroba odhalí počas prvého pol roka a zaháji sa jej liečba, môže byť pacient pomocou 24-týždňovej interferónovej liečby až v 90 % prípadoch vyliečený skôr, ako choroba naberie chronický priebeh. Ak sa liečba zaháji do 12 týždňov od objavenia príznakov, pravdepodobnosť likvidácie vírusu z obehu je takmer 100%. Problémom je nízka záchytnosť hepatitídy C v akútnom štádiu pre častý (70%) asymptomatický priebeh.

Poznámka

Hepatitída C sa dá zistiť jednoduchým krvným testom. Viac informácií o hepatitíde C môžete získať na bezplatnej infolinke 0800 111 118 v pracovných dňoch od 13.00 do 18.00 h.

Použité informácie[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalšie zdroje[upraviť | upraviť zdroj]