High Data Rate Digital Subscriber Line

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
DSL technológie
Technológia ITU-štandard
ADSL ANSI T1.413 Issue 2
ITU G.992.1 (G.DMT)
ITU G.992.2 (G.Lite)
ADSL2 ITU G.992.3
ITU G.992.3 Annex J
ITU G.992.3 Annex L
ITU G.992.4
ADSL2+ ITU G.992.5
ITU G.992.5 Annex M
HDSL ITU G.991.1
HDSL2  
IDSL  
MSDSL  
PDSL  
RADSL  
SDSL  
SHDSL ITU G.991.2
UDSL  
VDSL ITU G.993.1
VDSL2 ITU G.993.2

High Data Rate Digital Subscriber Line (HDSL) bola prvá DSL technológia používajúca širšie frekvenčné spektrum medeného vedenia, krútenej dvojlinky. HDSL bola vyvinutá v USA ako lepšia technológia pre vysokorýchlostné synchrónne obvody, ktoré sa zvyčajne používali na prepájanie systémov miestnych ústrední a ako nosič pre vysokorýchlostné firemné dátové a hlasové kanály použitím liniek T1 (európsky ekvivalentný štandard je E1).

Okruhy T1 fungujú na 1.544 Mbit/s. Tieto okruhy boli pôvodne kódované bipolárnym AMI kódom. AMI nemalo dostatočný rozsah a vyžadovalo si nasadenie opakovačov na dlhých okruhoch, čím tieto spotrebúvali množstvo energie.

Prvé pokusy použiť DSL technológiu na vyriešenie tohto problému boli vykonané v USA za použitia kódovania 2B1Q. Táto modulácia umožnňovala prenosovú rýchlosť 784 kbit/s po jedinej krútenej dvojlinke. Nová technológia pritiahla pozornosť priemyslu, ale nebola celosvetovo nasaditeľná kvôli rozdielom medzi štandardmi T1 a E1. ITU vtedy vyvinula nový štandard pre HDSL použitím modulácie CAP (Carrierless Amplitude Phase Modulation), ktorá dosahovala maximálnu šírku pásma 2.0 Mbps použitím dvoch prárov medených vedení.

HDSL umožnila telekomunikačným spoločnostiam nasadzovať T1 na väčšie okruhy. Pôvodné marketingové označenie bolo Non Repeated T-1, s dĺžkou kábla 12 000 stôp po feet po kábli s hrúbkou 24 gauge. Hrúbka kábla má vplyv na vzialenosť. Predĺžiť vzdialenosť je možné pomocou opakovača. Je možné použiť najviac štyri opakovače, čim sa dosiahne dĺžka 60 000 stôp (asi 20 km). To znížilo údržbové náklady v porovnaní s použitím AMI kódu, kde bolo treba použiť opakovače pri každom útlme o 35 dB (približne každú míľu).

HDSL je možné použiť buď na rýchlosti T1 (1.544 Mbps) alebo E1 (2 Mbps). Nižšie rýchlosti sa dosahujú použitím násobkov kanálov 64 kbps v rámci T1/E1. Označuje sa zvyčajne ako kanalizovné T1/E1 a poskytuje zákazníkom nízke dátové rýchlosti. V tomto prípade je rýchlosť linky stále plná rýchlosť T1/E1 rate, ale zákazník dostane iba čiastočnú (násobky 64) rýchlosť lokálnym sériovým rozhraním.

HDSL vydláždilo cestu dvom novým techlológiam nazývaným HDSL2 a SDSL. HDSL2 ponúka rovnakú dátovú rýchlosť po jedinom medenom páre; tiež má dlhší dosah a je schopná fungovať na kábli nižšej hrúbky alebo kvality. SDSL je technológia s viacerými rýchlosťami, od 192 kbps do 2.3 Mbps po jedinom medenom páre. SDSL sa používa ako náhrada (a niekedy ako všeobecné určenie) celej HDSL rodiny protokolov.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]